SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z nášho - vášho PROMETHEA
Na Vianoce má právo každý
Pôvod je v staroveku a v zimnom slnovrate
Keď sa zahĺbite do tohto rozhovoru, bude tu čas Vianoc, lúčenie so starým rokom, možno sa zjaví aj nejaký ten kráľ. Po predvianočnom naháňaní je tu čas pokoja, rodinnej pohody pri svetielkujúcom stromčeku či ozdobených vetvičkách. O počiatku i historickom vývoji Vianoc a zimného slnovratu, o ľudových zvykoch i súčasných tendenciách sme sa porozprávali s etnologičkou Doc. PhDr. Zuzanou Beňuškovou, CSc., pracovníčkou Ústavu etnológie SAV, ktorá zároveň pôsobí na Katedre etnológie a etnomuzikológie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Do roku 1989 sa o Vianociach oficiálne hovorilo ako o sviatkoch pokoja a mieru, o čase rodinných stretnutí. Aj vtedy sa však konali polnočné omše i slávnostné služby Božie na narodenie Krista Pána. Dnes väčšinou aj z oficiálnych médií počujeme o advente, narodení Ježiška, čase modlitieb… Ste známa etnologička, regionalistka, čo by ste nám o histórii Vianoc povedali z tohto pohľadu?

História Vianoc, zimného slnovratu je veľmi stará. Roľníci slávili zimný slnovrat. Každý prelom v solárnom roku bol sprevádzaný obradmi, ktoré znamenali prosperitu, zdravie, šťastie, bilancovanie predošlého obdobia a na základe toho aj želania do budúcnosti. Slávili to starí Peržania, Rimania, tí mali v tomto období sviatky na počesť boha Slnka, zvané saturnálie. Už vtedy sa ľudia obdarúvali, dopriali si hojnosti. Aj starí Slovania mali zvyky, ktoré nadväzovali na rímske a keltské tradície, aj tie boli späté s hojnosťou, no nevyznačovali sa obdarúvaním. Príznačné boli obchôdzky masiek, ktoré chceli imitovať, oklamať, zmiasť démonov. Obdobie od Kataríny, čo je vlastne dnes začiatok adventu, sa v ľudovom prostredí nazývalo aj Stridžie dni. Strigy sa podľa povier najviac aktivizovali v deň Lucie.

Stridžie dni, teda akési tajomno, čary...

Áno, veď predstavme si dedinu v minulosti, vlastne až do začiatku 20. storočia. Nebola elektrická energia, bolo len svetielkovanie sviečok, neskôr petrolejok v oknách, mesačný svit. Tma budila strach a svetelné efekty spríjemňovali stretnutia. Roľníci nemuseli pracovať na poli, zem bola pod snehom, nuž oddychovali. Bol to čas priadok, žartovných večerov, obchôdzok, rozhovorov, zabezpečenia úspešného ďalšieho roka. Cirkev do týchto zvykov vstúpila na našom území až v stredoveku, keď začala hovoriť o narodení Ježiša Krista, čím chcela upriamiť pozornosť na kresťanské duchovné záležitosti. V kostoloch sa začali šíriť hry o svätom Mikulášovi, ktorý podľa legendy rozdával dary. Dosiaľ sa dary v rôznych koncoch sveta rozdávajú rôzne, vlastne od Mikuláša, teda 6. decembra, až do januára po Troch kráľov. Náboženské hry navádzali na pomoc chudobným deťom. Hrávali ich mládežníci a študenti a do kostolov často vnášali atmosféru roztopašnosti.

To skôr pripomína svetské oslavy...

Áno, dôsledkom bolo, že Jozef II. v druhej polovici 18. storočia dané hry vykázal z priestorov kostola. Tieto postavy sa potom dostali do ulíc, v našom prostredí v podobe Mikuláša, čerta a anjela. Skúšali deti z modlitieb a za odmenu ich obdarúvali. Takáto podoba predvianočných dní bola bežná v mestskom prostredí. Na vidieku stále pretrvávali rôzne ľudové masky symbolizujúce démonický svet, obrátené kožuchy, postava medveďa, slameníka apod. Nebola to dnes známa podoba Mikuláša, ale tradičné ľudové masky.

Kedy ich na dedine vymenil čert, anjeli…?

Až od druhej polovice 19. storočia sa dostávajú tieto postavičky – Mikuláš, čert i anjel z mestského prostredia na vidiek. Mnoho prvkov spojených s vianočným obdobím má svoj pôvod v nemeckom protestantskom prostredí. Napríklad ozdobený vianočný stromček pochádza z Nemecka, no ešte v 19. storočí bol len mestskou rekvizitou. Na vidieku sa objavil až v 20. storočí, najmä po 1. svetovej vojne. Ihličnatá zeleň, symbolizujúca ochranu a slama symbolizujúca prosperitu však bola aj predtým súčasťou vianočných obradových úkonov.

A čo Ježiško, čo nosí darčeky?

Má iný pôvod – v Nemecku. Je známe, že Martin Luther odmietol uctievanie svätcov, vrátane Mikuláša. Ako alternatívu vymyslel Christkind – majúcu podobu dievčatka – anjelika, ktoré rozdávalo darčeky. U nás sa táto podoba dieťatka prinášajúceho darčeky spojila s narodením Ježiška – Ježiša Krista, ktorému dary prinášali. Prepájanie rôznych tradícií vytvorilo kombináciu, ktorá sa dá bez poznania súvislostí dnes už len ťažko logicky analyzovať. Nemožno sa čudovať, že deťom je čudné, že dostávajú darčeky od novorodeniatka. Veď prirodzenejšie je, ak sa, naopak, darčeky dávajú novorodeniatku. A keď má ešte novorodeniatko podobu deduška…

Ako to bolo v iných krajinách?

Zvyky väčšinou vychádzali z ľudových kultúrnych tradícií zviazaných s ich prírodou. V Škandinávii prinášal darčeky deduško na saniach ťahaný sobmi, v Rusku Dedo Mráz – symbolizujúci zimné živly, ktorého vždy sprevádzala Snehulienka a zvieracie mláďatá, predstavujúce zrod nového života, nového roku. Americkí prisťahovalci nadviazali na tradíciu Santa Clausa – patróna New Yorku. Aj ten má svoju tradíciu v severnej Európe. Neskôr sa skomercionalizoval, toho súčasného nakreslil nórsky výtvarník pre firmu Coca-Cola, ale vidíte, je to zimný starček, nie biskup. Väčšinou ten, čo na konci roka rozdáva darčeky, má kultúrne prepojenie s tou – ktorou krajinou. V alpských krajinách je to škriatok Krampus, v Nemecku vianočný mužík Weihnachtsmann, či pomocník Mikuláša Knecht Ruprecht. Vo Francúzsku Pére Noël, Vianočný otec.

A vianočné betlehemy, odkiaľ pochádza táto tradícia?

Prvý, kto postavil betlehem, bol František z Assisi v 13. storočí. Bol to živý betlehem v jaskyni v Umbrii v Taliansku, až neskôr sa betlehemy preniesli do kostolov. Na Slovensku sa objavili v 14. – 15. storočí, ale opäť niesli prvky tradičnej ľudovej kultúry. Okrem základnej časti – jasličiek s jezuliatkom, vždy obsahoval pastierske prvky a symboly Slovenska. To isté nájdete aj v susednom Česku, aj keď tam pastierov nahrádzajú remeselníci či sedliaci.

Prejdime z dávnejšej minulosti do druhej polovice 20. storočia. Veď z toho, čo naše najmladšie pokolenie počuje z médií či číta v tlači, by mohlo nadobudnúť dojem, že za socializmu sa Vianoce nemohli sláviť, že neboli bohoslužby. Robili ste aj v tejto oblasti výskum? Aké sú vaše poznatky?

Hoci priamo výskumy na túto tému neboli, z terénu vieme, že ľudia chodili rovnako na polnočnú omšu a na iné bohoslužby aj za socializmu. A nebolo to iba kvôli zbožnosti, často išlo o spoločenskú záležitosť i o návrat k tradíciám, ozvláštnenie sviatku. Chodili sa spievať koledy, na dedinách možno viac ako v súčasnosti. Ľudia sa chceli rozprávať. Známy je napríklad fakt, že aj slovenskí evanjelici v obci Csőmőr pri Budapešti si „zriadili polnočnú“ – páčila sa im tradícia nočného stretania. Pri chodení na vianočné bohoslužby u väčšiny ľudí nevidím rozdiel medzi socializmom a súčasnosťou. Možno je to aj preto, že to nie je len prejav zbožnosti, ale aj zvykoslovná súčasť života. Sociologické výskumy ukázali, že len asi pätina obyvateľov chodí pravidelne do kostola, a naopak, mnohí tak robia len 2-3-krát do roka na veľké sviatky. A naopak, ani viera u niektorých nie je spojená s chodením do kostola. Je pravda, že u ľudí v istých zamestnaniach nebolo žiaduce prejavovať sa ako veriaci na verejnosti a mohli svoju vieru pestovať výlučne v súkromí. Aj vtedy aj teraz je časť tých, ktorí považujú návštevu kostola za „slušnosť“ či možnosť spoločenského stretnutia, prípadne za nejaký výnimočný zážitok. Mnohí ju spájajú s návštevou rodiska.

Napriek zvyšovaniu vplyvu cirkvi a maximalizácii náboženského vplyvu vianočných (ale hoci aj veľkonočných) sviatkov sme svedkami toho, že ich mnohí čoraz viac menia na obchodné ciele. Vianočné symboly sa v našich mestách, najmä pred obchodnými centrami, objavujú aj o vyše mesiac skôr. Tieto sviatky pokoja a mieru sa menia na naháňanie sa za darčekmi, „predkúpenie“ si detskej ale i lásky inej…

Z jednej strany je podľa mňa dosť neprirodzené, ak Vianoce začneme vítať už na začiatku novembra. Z druhej však treba povedať, že aj v minulosti sa na sviatky zimného slnovratu chystali dlhšie. Predchádzala im zabíjačka, upratovanie, odmeňovanie pastierov a služobníctva, koledovanie apod. Už sme spomenuli, že je to v čase, keď roľník oddychuje, má viac času na rodinu i na zábavu. Aj tým najchudobnejším sa ušlo zo stolov bohatých. A dôležitú rolu tu hrala aj funkcia daru. Nemusel byť konkrétny, materiálny, ale darom je aj vinš, neskôr pohľadnica, ba aj elektronický pozdrav. Dar vyjadruje vzťah medzi ľuďmi. A o čom sú naše koledy? Predsa o vinšovaní, prianiach zdravia, šťastia…

Takže dnešné predvianočné stresy a vianočné pretekanie sa v darčekoch je normálne?

Myslím si, že áno, hoci dnes sú v porovnaní s tými pred storočím iné. Predtým si človek mohol dovoliť mäsa a koláčov, teraz napr. digitálny fotoaparát. Aj v minulosti, podobne ako dnes, bolo toto obdobie spojené s koncoročným upratovaním. Dnes sa k tomu pridáva uzavretie pracovného kalendárneho a fiškálneho roku, každý chce všetko na poslednú chvíľu dohoniť, urovnať. Ale bolo by mylné myslieť si, že voľakedy sa ľudia iba zabávali. Len bola iná práca, iné plynutie času a po zotmení iný svet než dnes.

Z výkladov, plagátov, obrazoviek sa na nás pozerajú Santa Klausovia, zo všadiaľ počujeme, ako majú deti písať Ježiškovi… Z jednej strany teda amerikanizácia i týchto sviatočných dní, z druhej – vracanie sa o vyše polstoročie dozadu, presviedčanie všetkých, že darčeky nosí Ježiško… Čo však majú robiť tí, čo v neho neveria, ktorí v detstve v zasneženej zime čakali na deda Mráza a aj svojim ratolestiam na začiatku 3. tisícročia vykresľujú letiace sane s deduškom a Snehulienkou? Majú si ho premenovať na Santa Klausa?

Pozrite, z jednej strany je pre niektorých našich obyvateľov Amerika vzorom demokracie, z druhej brojíme proti amerikanizácii. Dá sa to pochopiť. Treba si však uvedomiť, že Santa Klaus nie je žiaden svätý, je to vlastne neutrálna osoba, prijateľná pre rôzne národy, náboženstvá. A Ježiško, ktorého v mnohých európskych krajinách nepoznajú, je pre časť našich obyvateľov ťažko prijateľný práve preto, že je tu tendencia stotožňovať ho s kresťanskou vierou. Preto – keďže sme v zimnom období – mnohí deťom vykresľujú radšej deda Mráza, ktorého si malý človiečik vie predstaviť. Sme Slovania a je nám azda stále bližší než Santa Klaus. V západnej Európe s tým nemajú problém. Pre Santa Klausov sa organizujú stretnutia, školenia, zábavné podujatia. Niektoré občianske združenia zasa bojujú proti Santa Klausom atď. Je zaujímavé, čím sa zaoberajú ľudia v 3. tisícročí…

Vianoce sú štátnym sviatkom. Každý má teda voľno, niet hádam domácnosti, kde by nebol vianočný stromček či vetvičky. Nedávno som však počula vo verejnoprávnom rozhlase vyjadrenie jedného predstaviteľa katolíckej cirkvi, že ak od Vianoc oddelíme Ježiška, tak nám ostane len maštaľ… kde sa narodil. Ak si nenábožensky založený človek nezaumieni, že si to nebude všímať, musí ho to uraziť. Ako sa pozeráte na podobné vyjadrenia cirkvi na adresu nenábožensky založených humanistov?

Rozumný človek sa neurazí, ale skôr zosmutnie nad netolerantnosťou niektorých veriacich. V tých slovách cítiť strach niektorých cirkevných predstaviteľov zo všetkého, čo pripúšťa inú alternatívu, čo by ich mohlo ohroziť. Navyše, pri výskumoch sme svedkami toho, že ani mnoho mladých katolíkov sa nestotožňuje s takýmito vyjadreniami, pretože si uvedomujú, že to mnohých, i lojálnych, odpudzuje. Netolerantnosť sa nemusí dotknúť len nenábožensky založených ľudí, ale aj nekresťanov. Katolícki hodnostári by si mali uvedomiť, že nie sú u nás jediní, okrem nich a ďalších kresťanov sú tu aj židia, moslimovia i ľudia s iným vierovyznaním. Niektorí sa tu nenarodili, ale žijú tu preto, lebo si pre život vybrali práve našu krajinu. A nikoho, kto nám neubližuje, by sme nemali vylučovať z nášho kultúrneho sveta. Nie je hádam láska k blížnemu aj o tom? Na Vianoce má právo každý. Platí to, čím sme začali. Je to starodávny sviatok vychádzajúci z prírodných tradícií, zo zimného slnovratu, má predkresťanské i kresťanské prvky. Človek si môže vybrať, čo je pre neho prijateľné. Ak niekto neverí v Ježiša Krista, neznamená to, že ich bude prežívať menejhodnotne, ako kresťania. Pritom tieto sviatky majú najmä rodinný charakter, ktorý sa spája so želaním všetkého najlepšieho.

Čo by ste teda zaželali čitateľom časopisu Prometheus

Radostnú rodinnú pohodu pri blikajúcich ohníčkoch na vetvičkách i v očiach. Väčšiu vnímavosť voči blízkym, okoliu, ale i tolerantnosť k ľuďom s inými kultúrnymi kódmi než má väčšina z nás. Či ide i pravoslávnych, židov, moslimov, i tých, čo k svojmu životu vôbec nepotrebujú Boha. Keďže aj pohanské koncoročné zvyky sa spájali s komunikáciou, želám im viac času na blízkych ľudí a uvedomenie si, že aj rôzne kultúry sa navzájom obohacujú. A tým je svet zaujímavejší.

Zhovárala sa Miloslava Necpalová
Foto: autorka


Info
 
Rozhovor sme prevzali z pripravovaného šiesteho čísla časopisu PROMETHEUS

Toto posledné tohtoročné číslo bude v distribúcii v závere roka.


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk