PRÁCA Pondelok 2. júna 2000                             DOMOV            

V čom je problém základnej zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou

Ideová výbava Mussoliniho konkordátu.

JUDr. Katarína Zavacká, CSc., Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied

Štáty strednej a východnej Európy, ktoré mali to nešťastie, že sa po II. svetovej vojne dostali do sféry vplyvu bývalého Sovietskeho zväzu, tým premrhali polstoročie západoeurópskeho demokratického vývinu štátu a jeho občanov. Súčasťou tohto vývinu bolo aj formovanie vzťahov medzi štátom a cirkvami, a medzi občanmi a cirkvami navzájom. Navyše nebol týmto štátom a ich občanom poskytnutý čas na vyrovnanie sa s obdobím rokov 1938 -1945.

Ak sa zameriame na Slovensko, tak vo vzťahu k cirkvám tu došlo v uvedenom období k zásadným zmenám. Napriek ústavne zaručeným a dovtedy rešpektovaným občianskym právam a slobodám, zakotveným v československej ústave z roku 1920; sa po mníchovskom diktáte politická reprezentácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany postavila proti nim a začala na Slovensku zavádzať a uplatňovať totalitný politický systém s vyústením až do rasovej diskriminácie a perzekúcie. Najhorším javom pre budúcnosť Slovenska, vrátane jeho katolíckych veriacich bolo, že sa HSĽS deklarovala ako strana obhajujúca záujmy katolíckej cirkvi proti demokracii a liberalizmu. Tento jej postoj bol zakotvený i v ústave slovenského štátu. Nie že by v Čechách a na Morave neexistovala politická strana kresťanského zamerania strana lidová, ale zásadný rozdiel medzi nimi bol v ich prístupe k parlamentnej demokracii

MÁRNA SNAHA O KONKORDÁT .

Vzťah medzivojnového československého štátu ku katolíckej cirkvi vychádzal predovšetkým z ústavných demokratických princípov a z recipovaných zákonov bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie. Od vzniku československého štátu prebiehali diplomatické rokovania smerom Svätej stolici ktorá novému demokratickému štátu nebola naklonená. Hlavným dôvodom bola likvidácia starej bašty katolicizmu v Európe - Rakúsko-Uhorska. Deväťročná snaha o konkordát vyústila v roku 1927 iba do prijatia dohody o spôsobe koexistencie - Modus vivendi, ktorá nepodliehala ratifikácii parlamentom. Závažnou otázkou pri úprave vzťahov so Svätou stolicou bola úprava hraníc diecéza cirkevných provincií. . Na Slovensku bola táto otázka vnímaná veľmi citlivo. Ale trvalo až ďalších deväť rokov, kým pápež Pius XI. vydal 2. 9.1937 cirkumskripčnú konštitúciu (delimitačnú bulu) "Ad ecclesiastici regiminis incrementum", ktorá tento problém riešila. Jej realizáciou mala byť na Slovensku zriadená cirkevná provincia na čele s arcibiskupom a arcibiskupským sídlorn: Avšak veľmi rýchlo, necelý rok po mníchovskej zmluve, po Viedenskej arbitráži a po vzniku slovenského štátu bol tento stav zmenený apoštolskou konštitúciou (pápežskou bulou) Pia XI. "Diocesium fines" zo dňa 19. 7.1939, ktorou sa navrátil pred rok I937, to znamená v prospech Maďarska.

NEVYROVNANÉ MAJETKOVÉ POMERY.

Napriek nulite mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže Svätá stolica neobnovila okamžite po voj. ne stav späť k septembru 1937. Návrat k stavu z roku 1937 upravila až konštitúcia pápeža Pavla VI. "Praescriptionum sacrosanti" z 30. 12. 1977 o pričlenení farnosti diecéz na území Československa.

Pre nášho občana však môže byť zaujímavé, že Svätá stolica podnes nevyrovnala majetkové pomery medzi slovenskými a maďarskými diecézami.

Zmocnenec Svätej stolice, trnavský apoštolský administrátor biskup :.Dr. Pavol Jantausch, ktorý bol so súhlasom československej: vlády poverený správou cirkevného majetku, nemal možnosť konať `vo veci majetkového vyrovnania predovšetkým s ostrihomskou arcidiecézou ani hneď' po roku 1937, ale ani po II. svetovej vojne. V tej istej situácii sa ocitol po jeho smrti jeho nástupca biskup Dr. Ambróz Lazík. Je pravdou, že sa ešte v čase prijatia Modus vivendi vyjadril vtedajší štátny sekretár Svätej stolice kardinál Gasspari, že sa za tridsať rokov vo svojej funkcii nestretol s takým zložitým majetkovým problémom. A tak napriek tomu, že od cirkumskripčnej konštitúcie z decembra 1937 uplynulo už vyše šesťdesiat rokov a od pápežskej konštitúcie z roku 1977 vyše dvadsať rokov, Svätá stolica majetok ostrihomskej arcidiecézy voči Slovensku dodnes nevyrovnala.

BEZ PRÁVNEJ OPORY .

Počas trvania vojnového slovenského štátu sa pokúsilo jeho ministerstvo zahraničných vecí o vypracovanie návrhu konkordátu. Jedným z vtedy použitých vzorov bol aj konkordát frankistického Španielska. Vzhľadom na to, že napr. , štátne školstvo na Slovensku bolo od roku 1939 pocirkevnené, odpadli ustanovenia o jeho zriaďovaní a financovaní. Pre súčasnosť` sú ešte zaujímavé a významné ustanovenia o majetku cirkvi. V článku

XIV. slovenského návrhu konkordátu bolo v ods. 2 uvedené, že "scudzovanie a zaťažovanie majetku cirkevných inštitútov však predpokladá súhlas príslušných cirkevných vrchnosti a štátnej správy kultovej" a v ods. 3, že "jestvujúce majetkové práva cirkevné, ak ešte nie sú hypotekárne zaistené, môžu byť na žiadosť príslušnej cirkevnej vrchnosti zapísané do pozemkovej knihy na meno cirkevných právnických osôb, ktorým patria (napríklad: biskupstvo, kapitula, seminár, fara, rád, kláštor, kongregácia a pod.). Tieto ustanovenia okrem iného dokazujú, že tzv. Mečiarov reštitučný zákon č.282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam; nemá právnu oporu v zákonoch, pretože predovšetkým pozemkový majetok mala katolícka cirkev iba v užívaní a na akúkoľvek majetkovú transakciu musela žiadať 'súhlas aj zo strany štátu To znamená, že reštitučný zákon vydal katolíckej cirkvi na Slovensku veľký majetok protizákonne. Katolícka cirkev sa však proti protiprávnemu vydaniu majetku neohradila.

MAĎARI VRÁTILI IBA TO, ČO CIRKVI NAOZAJ PATRILO.

Za povšimnutie tu stojí postup súčasnej maďarskej vlády, ktorá v porovnateľnej situácii, pri vypracovávaní dohody medzi Svätou stolicou a Maďarskou republikou o financovaní činnosti katolíckej cirkvi v oblasti verejnej služby a náboženskému života v Maďarsku, ako i o niekoľkých otázkach majetkovej povahy, postupovala v intenciách recipovaného uhorského práva, teda vrátila katolíckej cirkvi leu to, čo jej naozaj zo zákona patrilo.

PRIVEĽA PODOBNOSTÍ.

Ak porovnáme terajší návrh základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou s konkordátom, ktorý uzatvorila Svätá stolica s Mussoliniho Talianskom v roku 1929, vidíme, odkiaľ' si vzali vzor súčasní autori. Mossolinirnu nerobilo problém zlikvidovať liberalistický duch vzťahu štátu k Svätej stolici, ktorý sa v Taliansku presadil po roku 1870 a odmietnuť plánovanú odluku cirkvi od štátu obratom dlhodobého politického smerovania štátu o 180 stupňov. Tak isto ako slovenskí autori v dôvodovej správe k slovenskému návrhu ; zmluvy, dovolával sa ako i Mussolini že- želania "väčšiny talianskeho národa". Zmieňovanú slovenskú väčšinu by mohla zaujať napríklad takáto drobnosť': V talianskom konkordáte sa v čl. 34 uvádza, že "...taliansky štát, chtiac vrátiť inštitúcii manželstva, ktorá je základom rodiny, dôstojnosť, zhodujúcu sa s katolíckymi tradíciami svojho ľudu, priznáva sviatosti manželstva, ako je upravená kánonickým právom, dôsledky pre civilné právo. ...Spory o neplatnosti manželstva a o dispens manželstva uzatvoreného, ale nekonzumovaného, sú vyhradené právomoci cirkevných súdov a úradov"... Ako uvádzal Mussolini v dôvodovej správe v časti týkajúcej sa manželstva, "...keď však bolo povolené, aby sa manželia spojili podľa cirkevných zákonov a keď' tomuto spojeniu bola priznaná moc viest' k občianskym dôsledkom, je zrejmé; že akt, ktorým vznikajú tieto zväzky, je len jediný, totiž náboženský. O jeho platnosti môže teda rozhodovať len sudca v tejto veci príslušný, totiž sudca cirkevný." Toto stanovisko potvrdzovali i Mussoliniho zdôvodnenia, že "štát musí pre manželstvo ako pre každé iné sociálne zriadenie stanoviť dané záruky, ktoré pokladá za nutné, aby dosiahlo plne svoj účel. Ak sú takéto záruky dané, niet prekážok, aby cirkev manželstvo neupravila podľa svojich vlastných cieľov."

ROZVOD - NAJSKÔR CIRKEV, POTOM SÚD.

V dôvodovej správe k pôvodnému návrhu základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou sa na s. 5 v bode č.8 o konkrétnych pravidlách správania oboch zmluvných strán vzťahu štátu a cirkvi uvádza, že manželstvo uzavreté kánonickou formou má občianskoprávne účinky. V skutočnosti toto bolo zákonom upravené už roku 1991. No v trochu inovovanej verzii návrhu z apríla roku 2000 sa v článku 10 ods. 3 navyše uvádza. "Rozhodnutia cirkevných súdov o nulite manželstva a rozhodnutia najvyššej cirkevnej autority o rozviazaní manželského zväzku sa oznámia príslušnému občianskemu súdu, aby úkon mohol dosiahnuť občianske účinky podľa právneho poriadku Slovenskej republiky V . "slávnom" článku 23, resp. v inovovanej verzii článku 22 tohto návrhu základnej zmluvy sa zasa uvádza, že Slovenská republika sa zaväzuje zabezpečiť súlad svojich zákonov s pravidlami ustanovenými touto zmluvou, z čoho vyplýva, že tí, ktorí uzavrú manželstvo v katolíckom kostole sa nebudú môcť' rozvádzal pred normálnym súdom, ale podstúpia rozvodové konanie pred cirkevným súdom - s odvodnením väčšej ochrany manželstva - a až po jeho verdikte bude môcť' jeho výrok v mene republiky vyhlásiť súd.

Možno povedať; že by sa katolíckej cirkvi na Slovensku splnila jej dlhoročná túžba, pretože už 24. 3. 1944 Rímskokatolícky hlavný farský úrad sv. Martina v Bratislave vyzval ministerstvo školstva a národnej osvety - cirkevný odbor, aby urýchlene pripravil reformu manželského práva, pretože "naša katolícka verejnosť` už od začiatku štátnej samostatnosti prejavuje svoje neuspokojenie s terajším platným manželským právom a pretože "toto právo nevyhovuje duchu našej ústavy." "Táto príprava má sa robiť v dohode s najd. Biskupským sborom, s ministerstvom vnútra a pravosúdia a text pripravenej osnovy zákona by sa mal prerokovať aj v zainteresovaných korporáciách, tak napr. aj na pastorálnej konferencii bratislavského kňazstva, na ktorej sa zúčastňujú odborníci. Takáto súčinnosť je preto potrebná, lebo každá zmena v manželskom .práve bude mať ďalekosiahle následky, za ktoré budú zodpovední predovšetkým osnovatelia zákona. Preto sa musí dotyčný návrh pečlive zachytiť'. Na stráž! Dekan."

 BEZ CYRILA A METODA.

Ďalšie zhody s ustanoveniami talianskeho konkordátu, ale i s ustanoveniami slovenského návrhu z roku 1941, s návrhom dnes pripravovanej Základnej zmluvy je badateľný napr. i v štátnej akceptácii zasahovania Svätej stolice do určovania dní pracovného pokoja. Vzhľadom na dovolávanie sa tisícročných cyrilo-metodských tradícií, je zaujímavé, že medzi sviatočné dni nebol v navrhovanom slovenskom konkordáte z roku 1941 vôbec zahrnutý 5. júl. Cyrila a Metoda vytlačil sviatok Petra a Pavla. Pre vylepšenie návrhu pripravovanej zmluvy možno pripomenúť článok X z návrhu slovenského konkordátu z roku 1941: "Modlitby za štát. Každú nedeľu a vo sviatočné dni uvedené v článku IX. ako aj v deň štátneho sviatku ... pomodlia sa duchovní pri hlavných bohoslužbách, podľa liturgických predpisov, za Slovenský štát a za štátneho prezidenta.

TRÁPNY KOMPILÁT.

Text návrhu základnej zmluvy, ktorý je trápnym kompilátom talianskeho konkordátu medzi Mussolinim a Svätou stolicou a návrhu slovenského konkordátu z roku 1941, je navyše doplnený nekvalifikovaným komentárom, v ktorom jednoznačne vychádza na povrch - ideový náboj starého talianskeho a slovenského klérofašizmu. Škandalózne vyznieva hodnotenie pomeru československého štátu a Svätej stolice v medzivojnovom období a okolnosti pri uzatváraní Modus vivendi, uvedené v bode 6 komentára k pôvodnému textu základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Podľa autorov totiž odrážal "veľmi opatrný a chladný vzťah štátu ku katolíckej cirkvi, ktorý bol typický pre prvú republiku." Len tak na ; margo tohto tvrdenia ,Zo slovenských politikov bolo v tom čase v československom parlamente niekoľko slovenských katolíckych kňazov (napr. Hlinka, Juriga, Tiso, Kmeťko, Tománek, Buday) a v československej vláde boli dvaja kňazi - Čech Jan Šrámek a Slovák Jozef Tiso - v ministerských kreslách. Ako sa ďalej v texte uvádza "V súčasnosti by bol prípadný obdobný postoj SR bez pochýb neadekvátny, naopak, slovenská diplomacia a zahraničná politika môže čerpať zo zdrojov silnej a Slovensku blízkej vatikánskej diplomacie a zahraničnej politiky." Kto sa len trochu zaujíma o súčasnú zahraničnú politiku Vatikánu, má problém nájsť' viditeľné výsledky vatikánskej zahraničnej politiky. Ak sa za také vo vzťahu k Slovensku nemá považovať práve text tohto návrhu základnej zmluvy. Štáty Európskej únie, ktorých zahraničná politika je pre nás smerodajná, nevykazujú smerom k Vatikánu aktivity, ktoré by potvrdzovali toto tvrdenie. Práve naopak !

PRINAJMENŠOM DISKUTABILNÉ TVRDENIA.

Veľmi diskutabilne vyznieva tvrdenie v II. osobitnej časti komentára na str. I9, že "Zmenu politického režimu v roku 1989 do značnej miery ovplyvnil aj dlhoročný nekompromisný postoj Katolíckej cirkvi a veriacich ľudí, občanov Slovenska , Preukázalo sa , že Katolícka cirkev - jej hierarchia i členovia - predstavujú závažnú duchovnú silu, ktorá ovplyvňuje ~ ochranu a rozvíjanie hodnôt nevyhnutných pre celú spoločnosť i štát." Ak by čosi podobné o sebe tvrdila katolícka cirkev v Poľsku, tak by to bola pravda. Ale takéto chválenkárstvo smerom k slovenskej katolíckej cirkvi je doslova trápne. Čo takto spomenúť' aktivity Pacem in terris, alebo odmietnutie lustrácii kňazov z obavy pred ich výsledkom? Ako obstojí postoj niektorých kňazov a cirkevných hodnostárov k Tisovi, k vojnovému slovenskému štátu a jeho politike, k potláčaniu, resp. zakazovaniu iných cirkvi a k prenasledovaniu ich veriacich? A postoj slovenského štátu a jeho najvyššieho predstaviteľa Tisa k Židom na Slovensku? Postoj katolíckej hierarchie a mnohých kňazov k Židom? Slovenskí biskupi sa predsa vyjadrili k nepokrsteným židom a k opatreniam, ktoré sa proti nim zaviedli, vo svojom "Vyhlásení biskupov o rasovej legislatúre" z 26. 4. 1942 (mesiac pred prijatím ústavného zákona č.68/1942 Sl.z. o deportácii židov) s tým, "...že tragédia židovského národa tkvie v skutočnosti, že neuznali Spasiteľa a pripravili mu strašnú a potupnú smrť". Ďalej sa tam uvádzalo, že "v starom Uhorsku za rokovaní o politickp-.cirkevných zákonoch v rokoch 1848 -1896 sa prijal aj zákon o postavení Židov ako hostí. Cirkevní činitelia vtedy protestovali proti tomuto zákonu, lebo sa obávali škodlivého vplyvu Židov. vo verejnom živote Vtedajšie vládne kruhy a časť verejnej mienky obviňovali cirkev zo spiatočníctva. Fakty však dali za pravdu cirkvi."

PÁPEŽ SA ospravedlnil, SLOVENSKÝ KLÉRUS NIE.

Je pravdou, že pápež Ján Pavol II. sa už ospravedlnil za excesy katolíckej cirkvi, aj za takéto ponímanie človeka inej rasy a náboženstva. Ale ako môže slovenský občan vnímať závažnosť tohto pápežovho ospravedlnenia, keď' slovenská katolícka hierarchia sa tvári, ako keby sa jej to netýkalo. Možno len pripomenúť' požiadavku biskupa Alojza Tkáča, aby sa česky národ ospravedlnil za popravu J. Tisa, alebo odhaľovanie Tisovej tabule kardinálom Korcom, omše a prejavy radových kňazov oslavujúcich Tisa. Pritom aj sama katolícka cirkev sa snažila i o arizáciu židovského majetku. Napríklad Spišská kapitula si žiadala kúpele Baldovce, ktoré patrili Ing. Ladislavovi Friedovi z Levoče a banskobystrické biskupstvo požadovalo dom Dr. Ladislava Sxantóa na vtedajšom Hlinkovom námestí č. I8. Myšlienková zaostalosť slovenskej katolíckej cirkevnej hierarchie i časti slovenského katolíckeho exilu vo Vatikáne za vývojom cirkví, vrátane katolíckej, v krajinách s dlhodobým stabilným demokratickým systémom, sa odráža i v jej prístupe pri spracovávaní zásad návrhu tejto zmluvy. Absencii vývojového posunu od rokov 1939 -1945 nasvedčuje i použitie ideovej výbavy Mussoliniho konkordátu a návrhu slovenského konkordátu z roku 1941

.- ( Medzititulky PRÁCA)

 (Grafická a farebná úprava : Redakcia Prometweb)

DOMOV                                                 

Ešte o zmluve

O nás    Čo robíme
Klerikalizmus
 Aktuality Názory    Odkazy ENGLISH