Velikánovi francúzskeho a európskeho osvietenstva, humanistovi, historikovi, filozofovi, spisovateľovi, popularizátorovi pokrokových prírodovedeckých poznatkov a bojovníkovi za ľudské práva venoval knihu Nekorunovaný kráľ Európy F. M. Voltaire historik a právnik Ladislav HUBENÁK.

Túto rozsahom skromnejšiu, ale myšlienkovo bohatú publikáciu uviedol na cestu za čitateľom akademik Milan ČIČ v librese kníhkupectva Veda (1. 12. 2004). Ocenil, že autorovi sa podarilo plasticky načrtnúť životnú púť Voltaira a predstaviť ho ako dramatika, básnika, spisovateľa, ale priblížiť aj jeho filozofické a historické dielo a činnosť na obranu ľudských práv. Voltaire vytvoril nové chápanie dejín, ako prvý „vniesol pochodeň filozofie do temných archívov histórie“ a bol priekopníkom svetského dejepisectva. Obhajobou obetí fanatizmu, bojom za právo a spravodlivosť, neúnavnou kritikou vtedajších spoločenských pomerov sa stal „kráľom Voltairom“, ktorého hlas počúvala celá Európa. V závere svojho príhovoru M. ČIČ ocenil knihu L.  HUBENÁKA ako „dôstojný vklad do nášho poznania voltairovského duchovného dedičstva“.

Nekorunovaný kráľ Európy F. M. Voltaire prináša čitateľom nielen prierez životom a dielom tohto osvietenca, prehľadné kalendárium, ale aj výber neobyčajne podnetných myšlienok, ktoré výstižne charakterizujú tohto veľkého hlásateľa humanistických ideálov, bojovníka proti zvoli a bezpráviu, vojne, fanatizmu, priekopníka slobodného bádania rozumu. Voltaira už generácie oprávnene obdivovali a uctievali a túto úctu a obdiv si zasluhuje od nás aj dnes.

(Prevzaté z Knižnej revue, číslo 26/XIV ročník, z 22. decembra 2004)

Nechajme hovoriť autora

Vyberáme z predhovoru Ladislava Hubenáka v jeho knihe: Nekorunovaný kráľ Európy F. M. Voltaire

»…A treba priznať, že kresťanská cirkev na svojej ceste k moci a k bohatstvu sa stretávala s početnými prekážkami s nepriateľmi i s „mŕtvolami“. Mali podobu kolektívu, ako sekty, alebo ako jednotlivci – prenasledovatelia kresťanstva. Všeobecné koncily ich zmietli zo sveta „ako mŕtvoly, ktoré zahatávajú cestu“. Súčasnosť je v znamení hlbokej a trvalej krízy náboženstva. Katolícka cirkev sa všetkými silami snaží zahatať rast sekularizačného procesu, poklesu autority cirkvi a religiozity veriacich, no sociálny, vedecko-technický a kultúrny rozvoj sa zastaviť nedá a na ňom je vybudovaný aj sekularizovaný humanizmus, náboženský svetonázor, ateizmus ako vedecky zdôvodnený pohľad na svet s najľudskejšou morálkou…«

»Moderné ľudstvo vďačí osvietenstvu skutočne za mnoho. Osvietenstvo ako vývojový stupeň ľudského ducha si nemožno z novodobých dejín odmyslieť. Bolo to posledné veľké duchovné hnutie, ktoré sa zmocnilo celého západného myslenia vrátane oboch Amerík, umožnilo moderný vývoj prekonaním stredovekej viazanosti človeka na zastarané myšlienkové a životné formy. K vymoženostiam osvietenskej doby patrí nielen zrušenie procesov proti čarodejniciam a kacírom, mučenie v súdnictve a náboženská diskriminácia inovercov vo verejnom živote, ale aj vybojovanie všeobecných ľudských práv, ktoré boli prvý raz zakotvené vo vyhlásení americkej nezávislosti r. 1776 a v Deklarácii francúzskeho Národného zhromaždenia z 27. augusta 1789. Aj slobodný rozvoj vedy a celej novodobej kultúry má z veľkej časti základ v osvietenstve".«