SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Pozor klerikalizmus!

Cirkev v politike kedysi a dnes


[18. 02. 12]


Úvod

Práve sme svedkami horúčkovitého politického ruchu. Silne sa zaktivizovalo aj kresťanskodemokratické hnutie, ktoré je nateraz najsilnejším subjektom v rámci súčasného politického katolicizmu. V tejto súvislosti sa viac hovorí aj o vzťahu cirkví k politike. Podľa mienky mnohých ľudí sa cirkev „nemá miešať do politiky“. Podľa časti radových veriacich preto, lebo tak zrádza svoje poslanie, určené Kristom. No vysoké cirkevné kruhy takého hlasy negujú a do politického diania systematicky zasahujú. V tejto súvislosti sa tak vynárajú viaceré otázky. Niektoré z nich si všimnime. Napríklad — na akom ideovom základe sa cirkev „pletie“ do politiky, čomu a komu to slúži a ako sa vzťahy medzi cirkvou a politickou sférou v súčasnosti realizujú.

Predtým však treba povedať, čo sa chápe pod pojmom „cirkev“. Teologických definícií je veľké množstvo. Ich spoločnou črtou je hlásanie, že cirkev má nadprirodzené korene, je to jednotná „stavba božia“, „jedno telo“ súdržne spájajúce rozmanité „údy a služby“. To znamená, že cirkev ako „ľud boží“ je vnútorne diferencované spoločenstvo. Tvoria ho dve základné zložky — duchovenstvo a radoví veriaci — laici. Vzťah medzi nimi výstižne charakterizoval náš významný bádateľ Félix Vašečka takto: „Keď hovoríme cirkev, myslíme hierarchiu — a celkom oprávnene. Katolícka cirkev je hierarchicky prísne organizovaná, je to spoločnosť nerovná (societas inaequalis), deliaca sa na vlastnú hierarchiu (duchovenstvo, ktoré podľa vlastného učenia cirkvi predstavuje cirkev vládnucu (ecclesia regnans). Prostí veriaci — laici — tvoria cirkev počúvajúcu a poslúchajúcu (ecclesia audiens et obediens). Laici sú objektom starostlivosti hierarchie. Podľa konštitúcie II. vatikánskeho koncilu Lumen gentium je ‚...laik svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej cirkvi‘, má uznávať autoritu pápeža vždy, aj keď nehovorí tzv. ex katedra. Hlava cirkvi je monarchistická špička hierarchie, je ‚neomylná‘ v otázkach viery a mravov.“ (Vašečka, F.: Ideológia a politika klerikalizmu. Bratislava: Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS, 1976, s. 32.). Z tejto charakteristiky budem vychádzať pri úvahách v tejto štúdii.


Prvá časť

Krivenie dejín — ideový základ politického katolicizmu

Existuje vedecké a teologické ponímanie dejín. Z priestorových dôvodov sa musíme obmedziť na strohé konštatovanie, že vedecká interpretácia predkladá presvedčivé poznatky o dvoch základných skutočnostiach: spoločenský život má svoj materiálny základ a rozvíja sa podľa poznateľných spoločenských zákonov. Podstatou teologických konštrukcií sveta vôbec a teda aj konanie ľudí riadi nadprirodzená sila — boh. Nielen jednotlivcov, ale aj všetkých spoločenských skupín a národov. V priestore i v čase, teda aj ako subjektov spoločenského vývinu. Výrazne to vidieť vo výroku pápeža Pia XII.: „Boh je skutočne pánom dejín“. (Kon, I. S.: Kritický nástin filosofie dějin 20. století. Praha: NPL, 1963, s. 318.)

Výklad dejín ako procesu, v ktorom sa uplatňuje vôľa nadprirodzena sa široko a rôznorodo uplatňuje aj v slovenskej teológii. Najnovšie najmä v publikáciách kardinála J. Ch. Korca. Žitie ľudí a ich osudy sú vraj vo všetkom v rukách božích. V takomto kontexte vysúva do popredia najmä Krista. Predstavuje ho ako „stredobod vesmíru a dejín“, z ktorého vychádzajú všetky pokyny ľuďom, ktorý plnia „boží plán“, lebo vraj Kristus „je vždy vrcholnou autoritou vo všetkých podstatných otázkach nášho života“. A „On je živý poriadok sveta“ . Preto vraj v Kristovi majú ľudia všetko, vrátane všetkých „právd ducha“. (Korec, J. Ch.: Bratislava: Lúč, 2000, s. 301-302.)

Podľa tohto popredného slovenského teológa Kristus priniesol prevrat v poznávaní dejín. Vraj pred Kristom nebolo možné „vyčítať z dejín ako dopadnú“, ale „po ňom je to možné“ (tamtiež, s. 28.). Tak, že si ľudia majú osvojovať pravdu božskú, pravdu Kristovu. Tým preukazujú, že sú kresťanmi. A byť kresťanom „znamená, byť ako Kristus“ (tamtiež, s. 301.) Tu sa vynára problém, ktorý vyvoláva charakteristika Krista a jeho života. Pán kardinál totiž Krista zahaľuje do rúcha tajomstiev — tajomstva zvestovania, narodenia i smrti, tajomstiev o jeho činoch, tajomstiev o zázrakoch a iných skutkov. Ich súhrn tvorí vraj „jedno celkové tajomstvo Ježišovho života a poslania“. Ak ich chce niekto pochopiť, má sa oprieť o evanjeliá, ktoré sú vraj božím vyjadrením všetkých tajomstiev Ježišovho života.

Evanjeliá sú súborom legiend a nie historických, vedecky dokázateľných udalostí, preto sa z nich nedajú vyvodiť ani teoretické závery ani metodologické postupy, potrebné k vedeckému ponímaniu dejín. Môžu slúžiť len ich teologickému výkladu.

Premeny v ranom kresťanstve a politika

V Starom zákone sú legendy, podľa ktorých sa boh zjavoval pred vyvolenými starovekými Židmi, aby im osobne radil a prikazoval, čo a ako majú robiť. Podľa Nového zákona boh — otec takéto úlohy zveril svojmu synovi Ježišovi. Poslal ho z nebies na zem, aby ako dávno sľubovaný mesiáš Židom ponaprával hlavy. Tejto jeho misii určil časový rámec. Tri roky a potom kríž. Nasledovalo pochovanie ako u bežných ľudí, ale vstal vraj z mŕtvych a vystúpil na nebesia. Teológovia však tvrdia, že je stále aj na zemi. Ako? Vraj v rámci cirkvi, ktorá je neviditeľným bydliskom Ježiša Krista po jeho vzkriesení. Takto zamaskovaný spája — ako bohočlovek — boha s ľuďmi.

Podľa evanjelií cirkev založil Ježiš Kristus. Ako ovčinec na čele s apoštolom Petrom, ktorému prikázal, aby pásol jeho baranov a ovce. V dokumente LUMEN GENTIUM, prijatom na Druhom vatikánskom koncile sa hovorí, že cirkev je „Ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus“. Ľudia tvoria ľudské stádo ovčinca, o ktoré sa starajú vyvolení pastieri. Týchto „neprestajne vedie a živí sám Kristus, dobrý pastier a Knieža pastierov, ...ktorý svoj život položil za ovce“. (Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu l. Bratislava: Cirkevné nakladateľstvo, 1969, s. 11.)

Kristus takto určil poslanie cirkvi — hlásať nové náboženstvo. Postupy cirkvi sa mali opierať o jeho život a cieľ jeho pôsobenia. Podľa J. Ch. Korca bol to boj „proti hriechu proti duchovnej neslobode“. A hoci Kristus mal vedieť o túžbach po politickom oslobodení od Rimanov, nepodporil ju. „Ježiš“ — napísal ďalej pán kardinál — „zastával pevné stanovisko — politická sloboda nebola pre neho prvoradá“. Za prvoradú vraj považoval slobodu duchovnú. (Korec, J. Ch.: Rok nad evanjeliom. Bratislava: Lúč 2000, s. 267.)

O vstupe apoštola Pavla do politiky

Podľa výsledkov historického bádania o prvopočiatočných náboženských zoskupeniach, ktoré sa stali známymi pod názvom kresťanské, vieme, že pozostávali z najnižších vrstiev spoločnosti starovekého Ríma. Tým by — podľa všetkého — postoj Krista tak, ako ho predstavuje kardinál J. Ch. Korec, nijako nekonvenoval. Zato bol prijateľný neskoršie, keď sa v kresťanských obciach začal prejavovať vplyv ich bohatších členov. Tým vyhovovala uvedená Kristova ľahostajnosť voči politickému útlaku, ale aj to len dočasne. Čoskoro ju nahradila politická angažovanosť, vyhovujúca otrokárom. Jej popredným nositeľom sa stal Pavol z Tarzu, ktorého cirkev neskôr vyhlásila za „apoštola národov“. Tento, podľa tvrdenia teológov, svoju rôznorodú činnosť vraj rozvíjal pod velením ducha svätého. Takto písal aj svoje viaceré diela, ktoré sú známe ako Listy svätého apoštola Pavla. Druhá časť „Prvého listu Rimanom“ má názov „Mravné napomenutia“. V nej je aj kapitola s názvom Kresťan a vrchnosť. Hovorí sa v nej: „každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie“. Túto dosť všeobecne formulovanú poučku konkretizoval v Liste Efezanom nasledovne: „Otroci, poslúchajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista. Neslúžte iba naoko... a slúžte ochotne... veď viete, že každý, aj otrok aj slobodný, dostane od Pána odmenu, ak urobí niečo dobré“.

Na základe uvedenej dikcie je zrejme, že sa Pavol dostal do sféry ideológie a politiky. Položil základy prepájania novovznikajúcej náboženskej organizácie s politikou, ktoré vyvrcholilo v známom „pakte“ Konštantína Veľkého s vtedajšími cirkevnými špičkami. Uzavretý bol v roku 321 a je známy ako Edikt milánsky. Ten nielen vyzdvihol cirkev ako náboženskú organizáciu, ale stal sa odrazovým mostíkom na prechod cirkvi ako politickej sily zo staroveku do stredoveku. Slovenský cirkevný autor nie náhodou napísal, že „Spoločenský poriadok v kresťanskom staroveku a stredoveku usmerňovala autorita Cirkvi aj štátu, vzájomná spolupráca oboch“. (Hatala, Š.: Kresťanský spoločenský poriadok. Košice: Verbum, 1948, s. 231.)

O bojovnej politickej ideológii „cirkvi vládnucej“ v stredoveku

Uvedená spolupráca netrvala dlho a medzi partnermi aj počas nej bývali napäté vzťahy. Tie sa postupne čoraz viac prehlbovali a napokon sa menili na otvorené, často aj ozbrojené konflikty medzi pápežským štátom a svetskými vladármi. Osobitnú „príchuť“ mali vtedajšie časy potom, ako pápeži sformulovali teologickú koncepciu „pontifikálnej nadradenosti“ nad „všetkými kráľmi“.

Podľa cirkevného historika popredné miesto v jej definovaní patrí pápežovi Gregorovi VII. (1073-1085), lebo „veľmi zreteľne prízvukoval jurisdikčný primát pápeža“ a ako „prvý jasne a dôrazne vyslovil nadľudský ideál pápežskej výsosti a presadil ju z oblasti teórie do skutočnosti“ (Špirko, J.: Cirkevné dejiny I. Turčiansky sv. Martin: Neografia, 1943, s. 330.) V dokumente Dictatus papae obsah „nadľudského ideálu“ konkretizoval takto: „Pápež môže disponovať znakmi cisárskej moci. Môže zosadiť cisárov. Nepodlieha nijakému súdu.“ (Garaudy, R.: Cirkev, komunizmus a kresťania. Bratislava: Tatran, 1950, s. 15.)

Približne o sto rokov neskôr sa stal pápežom len 37-ročný gróf Lotar de Conti Segni, známy ako pápež Inocent III. (1198-1216). Tak zasadol na pápežský stolec ďalší horlivec za pápežský primát. Jedno z jeho vyhlásení v tomto smere znie: „Boh dal na oblohu dve veľké svetlá, z ktorých jedno svieti vo dne, druhé v noci^; vytvoril aj dve vrchnosti, jednu, významnejšiu, pre duše, menšiu pre telo. A ako mesiac dostáva svetlo od slnka, tak kráľovská moc dostáva lesk od autority pontifikálnej“ (tamtiež, s. 15).

Prešlo necelých ďalších sto rokov, keď bol zvolený — za dosť podozrivých okolností — pápež Bonifác VIII. (1294-1303), ktorý popri vojnách mal vždy dosť času na vymýšľanie ďalších téz v prospech hegemónnych zámerov cirkvi. Jedna z nich znela: „Vyhlašujeme, oznamujeme a určujeme, že pro spásu každého tvora je nezbytně nutné, aby se podřídil řimskému papeži. (Peter de Rosa: Temné papežství. Praha: ETC Publishing, 1997, s. 86.) Počas sporu s francúzskym kráľom Filipom IV. Krásnym pripravil bullu „Unam sanctam“. Jej prostredníctvom ucelene a jednoznačne vyjadril svetovládne nároky pápežstva. Vraj — z božej vôle — boli cirkvi zverené dva meče („duo gladii“) — nielen moc duchovná, ale aj moc svetská. Pápežom určil najvyššiu priečku v cirkevnej hierarchii a nadradené postavenie nad svetskými panovníkmi. Týmto bula prikazovala, aby sa podrobovali všetkým rozhodnutiam pápežov. (Slovník vedeckého ateizmu. Bratislava: ÚVA SAV, 1983, s. 654.)

Takéto boli snahy pápežov v stredoveku. Historický vývin ich prekonal, ale odvolané neboli. Teda platia doteraz a môžu sa hocikedy, keby to „cirkvi vládnucej“ vyhovovalo, znova „pustiť do obehu“. Napríklad v snahe nahradzovať demokratické štátne zriadenia „autoritatívnymi režimami“. V nich vidia klerikáli možnosť realizácie teologických tvrdení, že moc pochádza od boha. To je ale v príkrom rozpore so základným atribútom demokracie, že moc pochádza z ľudu. Toto by si stúpenci demokracie mali neustále pripomínať alebo aspoň teraz v súvislosti s nadchádzajúcimi voľbami.

Všetky prostriedky boli dobré

Pápeži, pravdaže, nezostávali len pri tvorbe teologických koncepcií moci a štátu. Už pápež Gregor VII. ich aktívne vnášal do praxe. Tak postupovali aj Inocent III. a Bonifác VIII., hoci existovali aj rôzne prejavy odporu voči uvedeným snahám pápežov. Možno len rámcovo poukázať, ako pápeži lámali svojich odporcov. Vo vnútri „cirkvi vládnucej“ sa široko uplatňovala disciplína, keď to nestačilo, uplatňovali sa rozmanité tresty. Voči odbojným svetským vladárom tiež rozmanité cirkevné sankcie, vrátane interdiktov. Túto prax používali aj voči celým národom. Slobodomyseľných mysliteľov, laikov aj kňazov, popri cirkevných trestoch, postihovali prostredníctvom poddajných svetských panovníkov a šľachticov. Tak napr. pápežovi prívrženci vo Florencii poslali do vyhnanstva už vtedy veľmi známeho Danteho. Za čo umelec umiestnil pápeža Bonifáca VIII. do pekla, ako visiaceho dolu hlavou. Smutne „slávnu“ úlohu plnila v tomto smere inkvizícia — najprv biskupská a potom, počnúc 13. storočím, pápežská. Napokon to boli vojny, ktoré podnikal pápežský štát, alebo pápeži so svojimi dobrovoľnými i prinútenými spojencami. Bolo ich veľa a končili sa rôzne.

Všetky tieto úsilia, vrátane najkrutejších počinov, cirkevný autor označil ako uplatňovanie „civilizačného diela staroveku“, čo „zaručilo Cirkvi to postavenie v sociálnom živote, ktoré mala v stredoveku. Cirkev dávala smernice nielen v čisto cirkevných, náboženských záležitostiach, ale aj vo veciach dosahu, najmä v organizovaní hospodárskeho života a obchodu. Štát vlastne len vykonával normy mravnosti, hlásané a aplikované Cirkvou“. (Hatala, Š.: Kresťanský spoločenský poriadok. Košice: Verbum, 1948, s. 244.)

Tu však treba dodať, že cirkev to nerobila nezištne, lebo aj takto získavala veľké materiálne „dobrá.“ Najmä pôdu, ktorá bola vtedy hlavným výrobným prostriedkom. Tak sa dostala medzi popredných feudálnych vlastníkov. V niektorých krajinách bola na ich čele. Na základe rôznych pohnútok jej buržoázia umožnila vlastniť pôdu aj v kapitalistickom systéme. Cirkev mala veľké majetky aj u nás. Počas socializmu boli jej lesy začlenené do spoločnej správy. Po ostatnom prevrate ich dostala späť.

Fridrich Engels plasticky ukázal, že v rukách cirkvi bola aj celá spoločenská nadstavba. V práci „Sedliacka vojna v Nemecku“ napísal, že „...monopol intelektuálneho vzdelania prešiel do rúk kňazov, a tak dostalo aj samo vzdelanie podstatne teologický ráz. Politika a právnictvo, rovnako ako všetky ostatné vedy, ostali v rukách kňazov len odvetviami teológie, a pestovali sa podľa rovnakých zásad, aké platili v teológii. Cirkevné dogmy boli súčasne politickými axiómami a citáty z biblie mali u každého súdneho dvora moc zákona...“ (Marx, K.- Engels, F.: O ateizme, náboženstve a cirkvi. Bratislava : Pravda, 1976, s. 137-138.) Takto cirkev ako nositeľka „mravov“ v hospodárskej sfére i v celej oblasti intelektuálnej činnosti, získala postavenie, o ktoré už spomenutí pápeži a spolu s nimi celá „cirkev vládnuca“ usilovali. Aké to malo dôsledky inokedy.


Druhá časť

Po strate feudálneho monopolu nová taktika

Po nástupe kapitalizmu cirkev svoju hegemóniu v politickej sfére stratila. Zasahovania do politického diania sa však nevzdala. Trvalo jej to pomerne dlho — od Veľkej francúzskej revolúcie takmer do konca 19. storočia — kým našla svoje miesto v podmienkach politického pluralizmu. Pápež Lev XIII. vyhlásil v tomto smere viaceré dokumenty, ktoré treba dobre poznať. Súčasne inovoval „kresťanské sociálne princípy“, čím vytvoril ideologickú základňu súčasného politického katolicizmu. Túto cirkev neustále rozvíja najmä v „sociálnych encyklikách“ pápežov.

Vysoké cirkevné kruhy si však včlenenie do pluralitného politického systému vysvetľujú dosť svojrázne. Myslia si, že aj v demokracii majú hrať úlohu výnimočného a rozhodujúceho činiteľa. Odôvodňujú to — len im porozumiteľnou — osobitnosťou cirkvi, ktorej vraj patrí úloha vykonávateľky „základného božieho zákona“. Od neho sa odvodzuje „prirodzený zákon“ a od neho zasa všetko pozemské právo aj morálka. Teológovia teda pasujú cirkev za jedinečný subjekt s výnimočným poslaním. Nielen v otázkach viery, ale aj v spoločenskom dianí, čiže v mimonáboženských oblastiach.

„Cirkev vládnuca“ vydáva takéto pôsobenie za starostlivosť o mravný profil spoločnosti. Pápež Pius XI. v takomto kontexte v encyklike „Qudragesimo anno“ (1931) vyhlásil, že mu patrí „zasahovať do všetkého, čo má súvis s mravnosťou...“ a má „vážnu povinnosť rozširovať a vykladať celý mravný zákon“. Na tomto základe vyslovil kategoricky požiadavku, podľa ktorej sa mu majú predkladať „na najvyššie posúdenie tak spoločenský, ako i hospodársky poriadok“ (Sociálne encykliky. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1997, s. 79.)

Podobné hegemónne nároky uplatňujú pápeži doteraz. Cirkevné štruktúry zabezpečujú ich hlásanie všade, kde pôsobia. Aj u nás. Jeden cirkevný autor vo svojej knižnej publikácii napísal: „Všetko riadenie a usmerňovanie ľudí, postavené do služby a existencie ľudského života, pohybuje sa na hladine morálnej a podlieha učiteľskej autorite Cirkvi, ktorá vydáva a vysvetľuje normy, platné pre svedomie človeka. Aj veci hospodárskeho života, kým nie sú čisto technického rázu, sú mravnou záležitosťou... Práve preto nie je možné spokojne uplatniť nijakú národohospodársku náuku bez súhlasu a spolupráce Cirkvi.“ (Hatala, Š.: Kresťanský spoločenský poriadok. Košice: Verbum, 1948, s. 165-166). Takéto neoprávnené nároky sa presadzujú aj v súčasnosti. Napríklad v pastierskych listoch biskupov a v cirkevnej publicistike.

Nároky cirkvi dirigovať politické dianie aj v buržoáznej spoločnosti

Pojmy „spoločenský poriadok“, „sociálny poriadok“ či „hospodársky poriadok“ nesporne v sebe zahŕňajú aj politický systém. Cirkev si takto nárokuje „rozhodné slovo“ aj vo sfére politiky aj v kapitalizme. Základom takejto „starostlivosti“ v moderne buržoáznej spoločnosti sa stali viaceré encykliky pápeža Leva XIII. — najmä encykliky „Qud apostolici numerus“ (1878), „Diuturnum illud“ (1881), „Immortale Dei“ (1885), „Libertas“ (1888) a „Sapientiae christianae“ (1890). V súhrne obsahujú teologické výklady pôvodu moci a štátu, vzťah cirkvi k nemu, vzťahov občanov voči štátu vôbec, vrátane republikánskeho zriadenia. Súčasne aj vzťahy cirkvi voči liberalizmu a socializmu. Táto problematika dostala veľa miesta aj v encyklike „Rerum novarum“, ktorú pápež Lev XIII. vyhlásil 15. mája 1891. Hovorí sa o nej, že je to prvá sociálna encyklika.

V nadväznosti na uvedené encykliky oprel vtedy Vatikán nároky na priamu účasť cirkvi na politickom dianí. Tento trend sa začal hneď aj uskutočňovať. Jasne to prejavil už nasledujúci pápež Pius X. (1903-1914), keď v jednom svojom príhovore uviedol: „Netajíme si, že budou někteří lidé překvapeni tím, že prohlašujeme, že se nutně budeme obírati politikou. Ale kdokoli chce souditi spravedlivě, vidí, že papež, jemuž Bohem byl svěřen nejvyšší úřad učitelský, nemá právo vytrhávati zaležitostí poitických z oboru víry a mravu.“ (Vašek, B.: Křeťanská sociologie, Díl III., Praha: Českoslovanská akciová tiskárna, b. r., s. 53.)

S takýmito stanoviskami vystupovali mnohí cirkevní činitelia aj po prvej svetovej vojne. Svedčia o tom encykliky, vyhlasované pápežom Piom XI. a obrovská publicita v prospech politického katolicizmu. Z čias druhej svetovej vojny možno poukázať na „Vianočné posolstvo rozhlasom k národom celého sveta“, pápeža Pia XII., zo dňa 24. decembra 1944. Zaoberal sa v ňom problematikou demokracie. Týmto rozhlasovým prejavom „preťal“ svoje dlhé mlčanie, ktoré znepokojovalo značnú časť katolíkov na celom svete. Je známe, že v radoch katolíkov Latinskej i Severnej Ameriky, Austrálie i v európskych krajinách, ktoré sa vymaňovali spod fašistickej krutovlády, postupne narastali čoraz kritickejšie nálady voči postojom Vatikánu počas druhej svetovej vojny. To bol zrejmý popud, aby pápež konečne prehovoril. Druhým bol vývin vojenských udalostí, ktoré ukazovali, že štáty fašistickej „osy“ čaká vojenská porážka. V takejto situácii pápež Pius XII. zameral svoje rozhlasové posolstvo na problematiku demokracie.

Posolstvo bolo adresované „národom celého sveta“. Teda aj slovenskému. Cirkevná hierarchia všade, kde katolícka cirkev pôsobí, bola povinná toto posolstvo šíriť. Na Slovensku sa tak nestalo. Verejnosť s prevahou katolíkov sa o posolstve nedozvedela ani počas Vianoc a ani potom. Klérofašistický režim to nedovolil. Katolíci aj iní obyvatelia Slovenska sa mohli s pápežovým prejavom oboznámiť až po oslobodení. Pod neskromným názvom „O pravej demokracii“ ho v polovici septembra 1945 začal uverejňovať týždenník „Katolícke noviny“. Ak sa uváži skutočnosť, že prejavy hlavy cirkvi sa považujú za záväzné pre všetkých katolíkov aj keď nie sú vyslovované ex katedra, bol postup tisovcov naozaj nehorázny. Je zaujímavé, že takúto nevídanú ignoranciu kňaza voči pápežovi slovenskí biskupi vtedy obišli mlčaním. Ani neskôr počínanie J. Tisu neodsúdili.

Po druhej svetovej vojne nabral politický katolicizmus „druhý dych“. Prirodzene pod velením Vatikánu. Svedčia o tom viaceré záverečné dokumenty, prijaté na Druhom vatikánskom koncile. Najmä konštitúcia „Lumen gentium“ konštitúcia „Gaudium et spes“, dekrét „Christus dominus“, dekrét „Presbyterorum ordini“ a dekrét „Apostolicam actuositatem“. Z neskorších dokumentov sú to najmä „Inštrukcia o kresťanskej slobode a o oslobodení“ a „Inštrukcia o omyloch teológie oslobodenia“ vyhlásené vo Vatikáne. Všetky takéto vatikánske dokumenty sú široko propagované, často s konkrétnymi návrhmi na ich realizáciu.


Tretia časť

Mechanizmy uplatňovania zámerov cirkvi v politickej sfére

Buržoázne prevraty vôbec a Veľká francúzska revolúcia zvlášť priniesli veľké zmeny aj do postupov v rozvíjaní politickej činnosti. Niektoré z nich zanikli v útlme revolučnej vlny. V značnej miere sa však stali súčasťou politickej praxe v rámci buržoáznej spoločnosti. Podobný vývin zasiahol aj cirkev. Nevyhnutne musela naň reagovať. Už nestačili priame pokyny rôznych cirkevných štruktúr svetským ustanovizniam. Doba vyžadovala, aby cirkev, popri niektorých svojich štruktúrach, ako boli napríklad rehole, vytvárala mechanizmy, zodpovedajúce politickému pluralizmu. Vatikán prikročil k ich budovaniu koncom 19. storočia.

Boli to predovšetkým kresťanské politické strany a kresťanské odbory, ktoré začali vznikať v 90. rokoch 19. storočia. K nim postupne pribúdali mnohé cirkvou riadené, alebo ňou aspoň kontrolované ženské a mládežnícke organizácie, cirkevné školstvo, zariadenia ustanovizne, zariadenia a spolky v oblasti kultúry, telovýchovné a športové organizácie (u nás Orol, katolícky skauting) aj iné zoskupenia. Významnú úlohu tu plnili charitatívne spolky a zariadenia. Na prvý pohľad sa môže zdať, že išlo o chaotické spoločenské pohyby. Nebolo to tak. Činnosť uvedených i ďalších organizácií a ustanovizní sa rozvíjala pod dohľadom kňazov a koordinovane v rámci farností alebo iných cirkevných štruktúr. Ako príklad možno uviesť charitatívnu oblasť. Centrálne riadenie charitatívnych subjektov mala na starosti Ústredná charita na Slovensku. Jej predsedníctvo bolo menované biskupským zborom. Na biskupských úradoch boli diecezálni riaditelia charity, ktorí riadili farské odbočky. Pre styk s vtedajšími orgánmi štátnej správy a úradmi sa utvárali okresné zastupiteľstvá. V snahe zintenzívniť a prehĺbiť takúto túto súčinnosť všade a všestranne vyhlásil pápež Pius XI. v 30. rokoch 19. storočia budovanie „strešnej“ Katolíckej akcie. Budovala sa vo všetkých krajinách, v ktorých cirkev pôsobila, vrátane Slovenska. Vedenie „národných“ štruktúr katolíckej akcie bolo v rukách vysokej cirkevných hodnostárov, ustanovovaných so súhlasom Vatikánu.

Vráťme sa ku klerikálnym politickým stranám na Slovensku. Prvou bola celouhorská katolícka ľudová strana (Néppárt), ktorú založil gróf Ferdinand Zichy už v roku 1896. K jej horlivým prívržencom patril aj Andrej Hlinka, vtedy farár v Troch Sliačoch. Podľa niektorých prameňov mal, spolu s niektorými ďalšími kňazmi, zámer vytvoriť samostatný slovenský katolícky prúd. V roku 1913 vznikla Slovenská ľudová strana na čele s Andrejom Hlinkom. Po vypuknutí prvej svetovej vojny zanikla. K jej obnove došlo v decembri 1918. Od roku 1925 pôsobila pod názvom Hlinkova slovenská ľudová strana. Andrej Hlinka bol na jej čele bol od roku 1918 až do svojej smrti roku 1938. Už od začiatku 30-tych rokov minulého storočia sa v nej začali uplatňovať fašizoidné prvky. Pod vedením jeho nástupcu Jozefa Tisu sa premenila na klérofašistickú stranu. Po oslobodení prestala existovať.

V predmníchovskom období pôsobili na Slovensku aj iné klerikálne politické organizácie. Bola to predovšetkým slovenská odnož Československej strany lidovej. Po celý čas nezískala výraznejšie pozície. Mávala jedného, niekedy dvoch poslancov v československom parlamente. Svoju politickú stranu mali aj občania maďarskej národnosti. Jeden čas vystupovali ako kresťanskí socialisti. Po nastolení ľudáckej autonómie v jeseni 1938 odišli z politickej scény.

Už krátko po druhej svetovej vojne uskutočnili sa pod taktovkou biskupského zboru viaceré pokusy o nahradenie skompromitovanej HSĽS novou klerikálnou stranou. K ich uskutočneniu — napriek ústretovosti Národného frontu — nedošlo. Preto klerikáli využili možnosť etablovať sa v Demokratickej strane, ktorá vznikla v čase Slovenského národného povstania. V tejto súvislosti sa hovorí — nie celkom presne — o pakte katolíkov a luteránov. Uzavretý bol v apríli 1946. Preto dostal názov „Aprílová dohoda“. Klerikálom zabezpečil dvojtretinovú väčšinu v orgánoch Demokratickej strany a približne v takom rozsahu ju zastupovali navonok — v Slovenskej národnej rade, v československom Národnom zhromaždení, v orgánoch štátnej správy a inde. Vážnym nedostatkom tohto riešenia bolo, že otvorilo dvere pohrobkom klérofašizmu v miere, ktorá viedla k ich prevahe nad demokraticky orientovanými klerikálnymi politikmi. V roku 1948 Demokratickú stranu nahradila Strana obrody, v ktorej neoľudáci nemali — aspoň oficiálne — miesto.

Ostatný prevrat priniesol oživenie klerikálnej politiky. Vzniklo Kresťanskodemokratické hnutie. Z jedného jeho krídla sa utvorila klerikálna strana so silne pravicovým zameraním. Zatiaľ si nezískala výraznejšie miesto na slovenskej politickej scéne. Existovala aj samostatná „maďarská“ klerikálna strana, ktorá sa po čase stala súčasťou Strany maďarskej koalície. Klerikáli sa však presadzujú aj v iných stranách, ktoré o sebe hovoria, že sú „národné, kresťanské a sociálne.“ Vo svete sa o takýchto ľuďoch hovorí, že sú „kryptoklerikáli“. Problematika postavenia klerikálov v politickom dianí u nás si zasluhuje samostatnú stať. Mnohé v tomto smere ukážu výsledky nadchádzajúcich volieb do Národnej rady Slovenskej republiky.

O jednom chytráckom ťahu „cirkvi vládnucej“

Prehľad o vodcoch klerikálnych strán ukazuje, že počas približne 90 rokov, bývali na ich čele kňazi i laici. V Taliansku viedol stranu „Popolari“ kňaz Luigi Sturzo. Zoskupenie nemeckých klerikálov s názvom „Centrum“ malo na čele najprv laika Wilhelma Marxa, potom kňaza Ludwiga Kaasa a po ňom to boli opäť laici Heinrich Brüning a ku koncu jeho jestvovania von Franz Papen. Obdobne to bolo aj v Rakúsku. Zaujímavá situácia bola v predmníchovskom Československu. Predsedom Československej strany lidovej bol kňaz Ján Šrámek, ale vedúcim jej slovenskej odnože bol laik Martin Mičura. Šéfom Hlinkovej slovenskej strany ľudovej bol od jej založenia až do roku 1938 kňaz Andrej Hlinka. Jeho nástupca Jozef Tiso bol tiež kňaz. Významnou črtou obidvoch bolo presadzovanie kňazov nielen do všetkých riadiacich štruktúr v strane, ale aj medzi jej zástupcami v parlamente i v iných orgánoch a inštitúciách.

Kňazi mali vedúce postavenie v mnohých klerikálnych stranách až do polovice 80-tych rokov minulého storočia. Vtedy došlo k zlomu, ktorý zrejme mnohých politizujúcich kňazov nepríjemne prekvapil. Z príčin, ktoré si vyžadujú tiež osobitné spracovanie, Vatikán kňazov z politiky „vyobcoval“. Teda v „zásade“, lebo si ponechal „zadné dvierka“. Napríklad možnosť udeľovania výnimiek, ak by to bolo pre „cirkev vládnucu“ potrebné či výhodné. Takúto výnimku zrejme mal kňaz A. H., ktorý v zahraničí — pod kepienkom obrany náboženstva — vyvíjal politickú činnosť zameranú proti socialistickému zriadeniu československého štátu.

Toto „vyobcovanie“ oznámil Vatikán zverejnením dokumentu s názvom: „Prehlásenie o zákaze niektorých kňazských hnutí“. Vydala ho Kongregácia pre klérus dňa 8. marca 1982. V ňom sa jasne hovorí, že kňazi nesmú priamo vykonávať politickú činnosť. Tento zákaz sa uplatňuje všade, kde politický katolicizmus pôsobí, vrátane Slovenska. V článku D. Diana, s príznačným názvom „Cirkev a politika“ s mobilizačnými výzvami, aby sa veriaci politicky aktivizovali, sa súčasne hovorilo: „Nie je však prípustné, aby v politických stranách, či v politickom živote figuroval kňaz... Kňaz nemá byť členom nijakej politickej strany, aby medzi ním a veriacimi, ktorí môžu byť členmi rôznych politických strán a hnutí nevznikali rozpory.“ (Katolícke noviny, 10. 11. 1991, s. 8.)

Mnohí ľudia, najmä tí, čo sa s neľúbosťou dívali na politické aktivity kňazov si mysleli, že to znamená odchod „cirkvi vládnucej“ zo sféry politiky. Bolo to však hlboké nedorozumenie, lebo Vatikán si totiž utvoril aj v tomto smere „zadné dvierka“. Tak, že oblasť riadenia v oblasti klerikálnej politiky rozdelil na dve časti. „Cirkvi vládnucej“ zveril právo určovať politickú líniu klerikálnych strán a kontrovať jej plnenie. V jednotlivých štátoch to robia najmä biskupské zbory. „Cirkvi poslúchajúcej“, teda laikom, sa zverujú vedúce pozície pri realizácii línie v politickej praxi klerikálnych strán. Pravda, aj teraz sa na nej podieľajú aj iné subjekty, približne tak, ako predtým. Aj v takejto podobne sa uplatňuje podobenstvo o jednom ovčinci, v rámci ktorého sa pastieri — kňazi starajú o baránkov a ovečky. Tento komplex subjektov má aj v politike plniť tézu pápeža Jána Pavla II., že vykonávatelia evanjelizácie (kňazi) a „obnovovatelia časného poriadku“ (laici) majú spoločne „usmerňovať ľudskú myseľ, svedomie a skúsenosti všetkého ľudstva“. (Ateizmus,12, 1984, č. 2, s. 130.)

Lenže čo je to „spoločne“? Mala by to byť jednota zmýšľania a konania. No práve s touto má kresťanstvo vôbec a katolicizmus zvlášť problémy. Dosvedčuje to nepreberné množstvo faktov v ich dejinách. Nevyhli sa im ani v modernej dobe. Nijako sa nedá ani v súčasnosti hovoriť o ich homogénnosti. Opak je pravdou. Tak po druhej svetovej vojne vznikli v katolicizme viaceré opozičné prúdy, ktoré postupovali tak v oblasti teórie, ako aj politickej praxe odlišne od Vatikánu. Nielen medzi laikmi, ale aj v časti kňazov. Vatikán sa usiluje nejednotnosť rôznymi spôsobmi prekonávať. Niekedy „morálnymi“ napomenutiami, inokedy tvrdými opatreniami. Napríklad zákazmi. Taký osud postihol „Teológiu oslobodenia“ s centrom v Latinskej Amerike. Zákaz sprevádzali aj tresty jej popredných hlásateľov. Predovšetkým vysoko vzdelaného, vplyvného, v radoch chudobných veriacich más obľúbeného rehoľného kňaza L. Boffu. Nesmel prednášať na katolíckej univerzite, rozvíjať publicistickú činnosť a ani inak verejne vystupovať. Zrejme aj existencia takýchto smerov bola jednou z príčin vydania uvedeného dokumentu o zákaze politickej činnosti kňazov.

Lenže to situáciu rieši len následne a s nepríjemnými následkami. Preto vatikánska byrokracia sformulovala celý rad opatrení, ktoré v súhrne tvoria svojráznu „poistku“. Jej obsahom je snaha vylúčiť akékoľvek prípadné úsilia laikov o samostatné postupy v ich politickej činnosti. Jej obsah nie je zložitý. Naoko to vyzerá ako cesta „úprimnej“ spolupráce kňazov a laikov. V skutočnosti však aj naďalej zaručuje — v inej podobe ako voľakedy — hegemóniu kňazov nad laikmi. Táto skutočnosť sa však zakrýva rafinovanou terminológiou — laici majú právo požadovať rady od kňazov a kňazi majú povinnosť laikom pomáhať. Takto má vyzerať jednota vykonávateľov evanjelizácie, čiže kňazov a obnovovateľov „časného poriadku“, čiže laikov. Podľa pápeža Jána Pavla II. majú laici spoločne s kňazmi plniť podstatnú úlohu cirkvi „usmerňovať ľudskú myseľ, svedomie a skúsenosti všetkého ľudstva.“ (Ateizmus, 12, 1984, č. 2, s. 130).


Štvrtá časť

O jednej prísahe, alebo Za všetkým sú biskupi

Vatikánska byrokracia v snahe predchádzať samostatným politickým iniciatívam opiera sa aj cirkevné právo. V nadväznosti na inovovaný Kódex kanonického práva (1983) uverejnil vatikánsky úradný vestník „Acta Apostolicae Sedis (9. januára 1989) dokument v dvoch častiach: Vyznanie viery a Prísahy vernosti. Prvú skladajú „osoby, ktoré majú v Cirkvi zastávať dôležitý úrad“ (ide o vnútrocirkevnú problematiku a bližšie sa jej nevenujeme). Druhú skladajú „tí veriaci, čo sú povolaní v mene Cirkvi vykonávať nejaký dôležitý úrad.“ Kto všetko, to cirkev nezverejňuje, ale dá sa domyslieť, že sa týka aj lídrov klerikálnych politických strán a ich zástupcov, pôsobiacich z poverenia strán v rôznych sférach verejného života. Vrátane vedúcich funkcií v štátnej správe. O čo ide, vidieť z textu „Prísahy vernosti“, ktorý znie:

„Ja XY pri prevzatí úradu... sľubujem, že o všetko, čo budem hovoriť alebo konať, zachovám vždy jednotu s katolíckou Cirkvou.

Svedomito a verne budem plniť svoje povinnosti voči Cirkvi, tak všeobecnej, ako aj partikulárnej, v ktorej som podľa právnych predpisov povolaný konať službu.

Pri vykonávaní svojho úradu, ktorý mi bol zverený v mene Cirkvi, zachovám poklad viery neporušený, verne ho budem podávať a vysvetľovať, preto sa budem chrániť každého učenia, ktoré mu odporuje.

Budem dodržiavať a podporovať stanovený poriadok spoločný celej Cirkvi a budem dbať o zachovanie všetkých cirkevných zákonov, najmä tých, ktoré sú v Kódexe kanonického práva.

S kresťanskou poslušnosťou budem prijímať, čo posvätní Pastieri vyhlásia ako autentickí učitelia a hlásatelia viery a verne budem pomáhať diecéznym biskupom, aby sa apoštolská činnosť, ktorá sa má konať v mene a z poverenia Cirkvi, vykonávala v spoločenstve s Cirkvou.

Nech mi v tom Boh pomáha i sväté Božie evanjeliá, ktorých sa rukou dotýkam.“

Text Prísahy vernosti je dostatočne zrozumiteľný na pochopenie vzťahu medzi starostlivo vyberanými svetskými klerikálnymi činiteľmi a príslušnými kruhmi cirkevnej hierarchie. Nejde však len o teóriu, ale aj — alebo najmä — o prax. To znamená, či a ako predstavitelia politického katolicizmu prísahu vo svojej verejnej činnosti uplatňujú. Konkrétne aj u nás. Odborníci vo svete hovoria, že medzi cirkevnou hierarchiou ako „cirkvou vládnucou“ a laikmi ako „cirkvou poslúchajúcou“ existuje veľa prepojení, ktoré sú pred verejnosťou zväčša utajované. Aj u nás sú len málo známe, ale predsa sa nedajú celkom zatajiť, lebo sa občas klerikálni politici o nich zmienia.

Napr. Mikuláš Dzurinda v jednom interview povedal: „Z času na čas navštívim toho alebo onoho Otca biskupa, rozprávame sa o veciach pragmatických, ale aj o tom, akoby mala vyzerať politika... Hierarchia patrí do nášho spoločenského života, vážnym spôsobom ho formuje, a preto si myslím, že kontakty politických predstaviteľov a cirkevnej hierarchie by mali byť čímsi normálnym“. (Moment, 9. 10. 1998, č. 41, s. 13). Aj Pavel Hrušovský vyslovil podobný názor: „S biskupmi sa pravidelne stretávam. Vedieme dialóg o spoločenských otázkach. Ja a KDH považujeme úlohu cirkvi za nezastupiteľnú a nemôžu ju nahradiť ani politické strany. ...áno, diskutujeme aj o nedopracovaných zmluvách...“ (Pravda, 7. 2. 2011, s. 4).

Citovaní páni formulovali svoje odpovede v rozhovoroch pre periodiká tak, ako keby išlo o stretnutia dvoch rovnocenných partnerov. Keď sa však dajú do súvislosti s „Prísahou vernosti“ je zrejmé, že klerikálni politici chodia k biskupom po pokyny a pravdepodobne aj po príkazy, ktoré potom plnia. Kvôli stručnosti si všimnime ich rafinovaný vzťah k dvom článkom Ústavy Slovenskej republiky.

Po prvé, je to obchádzanie a aj negovanie jej prvého článku, čím cirkev dosiahla silnú klerikalizáciu školstva a kultúry, presadila kňazov do armády i polície a nadobudla vplyv aj v iných oblastiach verejného života, najmä vo sfére spoločenskej nadstavby. V ostatnom čase prenikajú na verejnosť hlasy, že treba zosúladiť „kresťanskú“ preambulu Ústavy SR s jej demokraticky znejúcim prvým článkom. Dá sa ľahko domyslieť, že ide o zámer, ktorým by sa mali rozšíriť možnosti pre mimo náboženskú činnosť cirkvi a jej prostredníctvom dirigovať všetko dianie v našej krajine.

Po druhé sú to snahy „cirkvi vládnucej“ a jej laických prisluhovačov oklieštiť terajšiu Ústavu SR vo vzťahu k jej článku 24. Aj tieto značne znepokojujú demokratickú verejnosť a najmä nás svetských humanistov a to z dvoch príčin. Najprv je to presadzovanie hegemónie náboženstva a cirkví pri uplatňovaní slobody vedomia a svedomia. Ďalej je to obmedzovanie práv občanov bez ohľadu na ich svetonázor. Napríklad práva na plánované rodičovstvo a iné.

Klerikálni politici ochotne a horlivo plnia pokyny biskupov aj vo sfére politiky. Stačí poukázať na ich aktivity v kontexte so zmluvami, ktoré majú upravovať vzťahy medzi Slovenskou republikou a Vatikánom. Silou-mocou chcú presadiť také zmluvy, ktoré by náš štát podriaďovali Vatikánu.

Táto rámcová charakteristika nateraz stačí. Prípadný záujemca o hlbšie poznanie tejto problematiky nájde dostatok informácií aj na stránkach časopisu Prometheus.

Budú voľby, budú...

Približne 30 ročné skúsenosti ukazujú, že vysoká cirkevná hierarchia popri usmerňovaní činností ľudí, ktorí skladajú „Prísahu vernosti“, naďalej vyvíja aj priame úsilie, orientované na ovplyvňovanie spoločenského diania. Zameranie, rozsah a časové parametre takéhoto úsilia bývajú rôzne. Nesporne výrazne sa prejavujú v súvislosti s voľbami do parlamentov najmä v krajinách, v ktorých sa ku koncu 80-tych rokov obnovil kapitalizmus, vrátane Slovenska, kde sú takéto aktivity biskupov viac ako zreteľné.

Biskupi ako zbor aj ako jednotlivci disponujú v tomto smere celým radom možností. Sú to pastierske listy, rôzne iné verejné vyhlásenia, cirkevné periodiká, ale aj vlastné rozhlasové a televízne vysielanie. Viacerí zahraniční autori uvádzajú aj využívanie cirkevných aparátov, niekedy otvorene, inokedy skryto. Na to nadväzujú rôzni aktivisti v sídlach fár i v lokalitách, patriacich do farností. Sú známe aj prípady zneužívania náboženských obradov či úkonov, napr. kázní či spovedí. Pravda, keď sa kázne stávajú predmetom kritiky, biskupi sa od nich navonok dištancujú s tým, že ide o súkromné počínanie toho, či onoho kňaza. Ako keby v cirkvi existovala voľnosť konania kňazov, lebo tá je, v dôsledku známej disciplíny v cirkvi, vylúčená. Mnohí ľudia, aj radoví veriaci, sa preto domnievajú, že ide o rafinovaný obchvatný manéver, prostredníctvom ktorého hierarchia oznamuje svoje politické pozície v čase volieb.

Politické vízie klerikálov, súčasný stav a biskupi

Krátko po ostatnom prevrate sa v jednom periodiku objavila zaujímaví vízia. Jej autor víťazoslávne oznamoval obyvateľom našej krajiny, že politický katolicizmus nadobudne rozhodujúce postavenie u nás. Vraj bude úmerné počtu katolíkov a ich spojencov z radov iných kresťanov. Lenže ani prvé voľby, ovplyvnené eufóriou na strane jednej a obavami na strane druhej, takúto nadšenú prognózu nepotvrdili. Výsledky nasledujúcich volieb skorigovali hegemónne predstavy klerikálov. V súčasnosti — podľa výsledkov prieskumov — môžu počítať približne s 10 % voličov, pričom za určitý nárast môžu ďakovať škandálnej kauze „Gorila“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti cirkevná hierarchia aj priamo zasahuje do predvolených kampaní u nás rôznymi krokmi i teraz. Niektoré z nich by v „tradičných“ kapitalistických krajinách uskutočniť nemohli, ale u nás môžu. O jednom takom informoval denník Pravda (8. februára 2012) v článku „Voľby sa blížia, katolícka cirkev si predvoláva politikov“. Ide o „pozývanie“ lídrov vybraných politických strán na stretnutia s arcibiskupom Stanislavom Zvolenským, predsedom Konferencie biskupov Slovenska. V článku sa uvádza konštatovanie sociológa, že „ide o demonštrovanie moci nad politickými stranami z pozícií katolíckej cirkvi v spoločnosti“. Ďalej sa spomína, aký obsah majú tieto stretnutia a napokon je citované aj stanovisko sociológa: „Slovenská republika sa podľa ústavy definuje ako štát, ktorý nie je viazaný na žiadnu ideológiu. Ale vidieť snahu cirkvi ovplyvňovať politickú scénu. Je to mäkká forma Gorily.“ Otázka znie — v čí prospech?

Skúsenosti z predchádzajúcich predvolebných kampaní ukazujú, že biskupi v nich vystupovali ako mobilizační činitelia a politickí radcovia. Tak je to aj teraz. „Povel“ v tomto smere vydal spišský biskup František Tondra v článku s názvom „Voliť či nevoliť? A koho?“, ktorý uverejnil ho denník Sme (4. februára 2012). Biskup svojim vyjadrením, koho bude voliť, dáva návod veriacim, ako majú postupovať. Širšie sa o tomto píše v brožúre s názvom „Kresťan a voľby“. Jej autorom je kňaz a vyšla vo vydavateľstve Saleziánov Don Bosco (Pravda 2. februára 2012).

Je známe, že v minulosti biskupi vydávali pred voľbami spoločné pastierske listy. Podľa oznámenia Konferencie biskupov Slovenska takýto list teraz nevydajú. Je to opäť chytrácky ťah ako sa vyhnúť možnej kritike; v prípade potreby povedia, že biskup František Tondra svoje názory a postoje formuloval ako občan. Pokiaľ ide o saleziánske vydavateľstvo povedia, že to je vec rehole, ktorá nespadá pod ich jurisdikciu. Teda oni nič. Im stačí, že propagovanie ich názorov a postojov vzali na svoje plecia iní. Informované klerikálne kruhy vedia, o čo ide a takto „vyzbrojujú“ aj svojich aktivistov. Následne sa to premení na konkrétne návody pre veriacich ako majú voliť, aby konali v zhode s „kresťanským svedomím“. Výsledky volieb ukážu účasť „cirkvi vládnucej“ v predvolebnej kampani. No treba mať na pamäti, že nech budú akékoľvek, nebudú veru prínosom do procesu skvalitňovania demokracie u nás. Popri inom aj preto, lebo cirkevná teória spoločnosti popiera základný atribút demokracie, že všetka moc pochádza z ľudu.

Politológ — humanista


Na margo
 
Krátka štúdia o tom, ako cirkev v priebehu svojej histórie dokázala ovplyvňovať politiku a čo pre to robí dnes.

Text publikujeme so zámerom upozorniť pred voľbami do NR SR 10. marca 2012 na fakt, že cirkev neustále hľadá nové spôsoby ako prostredníctvom klerikálov a manipulácie s verejnosťou zasahovať do politiky.


Copyright © 2000—2012 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:kancelariasp@mail.t-com.sk