O nás    Čo robíme
Klerikalizmus
 Aktuality Názory    Odkazy ENGLISH 

 

                    DOMOV                    

 

Pracovný návrh základnej zmluvy pripomína konkordát s fašistickým Talianskom.

Nepríjemné paralely.

(KATARÍNA .ZAVACKÁ -Pravda - 4.mája 2000)

.

Keď som pred polrokom dostala text návrhu základnej zmluvy na odborné posúdenie, niektoré jeho ustanovenia mi hneď pripomenuli konkordát medzi fašistickým Talianskom a Svätou stolicou z 11. 2. 1929.

Taktiež Mussoliniho dôvodovú správu s uvedeným dátumom "vo fašistickom roku VII". Ako v závere svojej reči pred poslancami Mussolini uviedol, táto tzv. Lateránska zmluva ustanovila definitívny mier medzi dvoma mocami - občianskou a cirkevnou, pretože konkordát zabezpečil a upravil ich spoluprácu.

Čo sledoval Mussolini

"Zmluva a konkordát otvárajú novú éru v dejinách cirkvi a Talianska. Táto éra veľmi prispeje k mravnému povzneseniu talianskeho ľudu. Toto povznesenie je základom a nevyhnutným predpokladom jeho veľkosti. V tomto presvedčení schválite tento návrh zákona," vyhlásil vtedy Mussolini, ktorý pre svoju politiku potreboval, aby členovia jeho fašistickej organizácie katolíci nemali pre svoju stranícku a vládnu činnosť nijaké konflikty svedomia a problémy s cirkvou.

Mussolini na dosiahnutie svojich cieľov "obetoval" konkordátu to; čo bolo pre nový zjednotený taliansky štát z roku 1870 modernou liberálnou platformou ústiacou až do plánovanej odluky cirkvi od štátu. Vtedy v poslednej tretine 19. storočia; bol zakotvený napr. povinný občiansky sobáš (obdobne bol zakotvený v tom čase aj v Uhorsku) a vyučovanie náboženstva na školách sa stalo fakultatívnym. V súvislosti s odstránením všetkých "pozostatkov" liberalizmu vo vzťahu medzi talianskym štátom .a Svätou Stolicou lateránskou politickou zmluvou; doplnenou konkordátom, sa pápež Pius XI. o Mussolinim vyjadril ako o mužovi, s ktorým možnosť "stretnúť sa mu dala samotná Prozreteľnosť, pretože nemal spôsoby myslenia liberálnej školy": Mussolini totiž v dôvodovej správe pred poslancami uviedol, že "taliansky národ je skoro celý katolícky, katolíctvo je slávou a starobylou talianskou. tradíciou, a teda štát, ktorý je právnou organizáciou talianskeho národa, predstavuje jeho ducha a je dedičom jeho tradícií, je a môže byt iba katolícky. To je základná zásada vyslovená v I článku zmluvy (Taliansko uznáva a opäť vyhlasuje zásadu, potvrdenú v prvom článku Ústavy kráľovstva zo 4. 3. 1848, podľa ktorej je katolícke, apoštolské a rímske náboženstvo jediným. náboženstvom štátu).. Konkordát je logickým a nevyhnutným dôsledkom tejto zásady. V katolíckom štáte musí katolícka cirkev mať obzvlášť priaznivé právne postavenie, ak nie je postavenie privilegované v starom zmysle slova, a nemôže v ňom byť len predmetom pasívnej úcty".

Posvätné želanie väčšiny.

O sedemdesiat rokov neskôr sa v dôvodovej správe k návrhu základnej zmluvy medzi Svätou Stolicou a Slovenskou republikou zasa uvádza., že "uzavretiu medzinárodnej zmluvy medzi štátom a Katolíckou cirkvou predchádza postoj obyvateľov a štátnej moci v otázke, či pôsobenie tejto cirkvi na svojom území považujú za potrebné, pozitívne, alebo nie, resp. či ide o viac alebo menej významnú otázku spoločnosti. Tvorbu tohto postoja ovplyvňuje široký komplex skutočností. Oprieť sa možno predovšetkým o deklarovane konfesionálnej príslušnosti občanov pri sčítaní ľudu Nezanedbateľným faktom je skutočnosť, že prehľadný, stabilný a pozitívny vzťah s Katolíckou cirkvou si želá významný podiel občanov Slovenskej republiky. Zdrojom politickej vôle je bezpochyby občan a jeho želania je povinná štátna moc akceptovať. Osvojenie si totalitnej rétoriky pri zdôvodňovaní nutnosti uzavrieť základnú zmluvu so Svätou stolicou "želaním väčšiny" je skutočne pozoruhodné.. Navyše ak ani väčšina , ani menšina nie sú vopred informované, s čím všetkým sa v zmluve ráta a aké dôsledky bude mať pri uzatváraní ďalších avizovaných zmlúv a pri zabezpečovaní súladu zákonov Slovenskej republiky" s pravidlami ustanovenými touto zmluvou"(čl. 23)

Zaujímavé je porovnanie ustanovení talianskeho konkordátu s návrhom základnej zmluvy týkajúcich sa náboženskej výchovy. V oboch dokumentoch dominuje doslova agresivita nárokov na vplyv katolíckej cirkvi na školstvo V čl. 36. talianskeho konkordátu sa uvádza, že" Taliansko pokladá za základ a prehĺbenie náboženskej výchovy vyučovanie kresťanskej náuky podľa vzoru prijatého katolíckou tradíciou," V návrhu základnej zmluvy sú imperatívne uvedené nároky katolíckej cirkvi na vyučovanie, a to v čl.13. ods.5., že " Slovenská republika vytvára podmienky pre katolícku výchovu detí v školách v súlade s náboženským presvedčením ich rodičov. Tento záväzok zahrnuje povinnosť Plniť požiadavky rodičov na umožnenie katolíckej náboženskej výchovy na všetkých stupňoch základných škôl a na všetkých druhoch a typoch stredných škôl a školských zariadení' a na vysokých školách a na podporu katolíckych výchovných organizácií a hnutí mladých v záujme zdravého rozvoja mládeže". V ods. 6 tohto článku sa dokonca uvádza, že "katolícka cirkev má právo vyučovať náboženstvo vo všetkých školách ktoré sú súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy SR za podmienok, ktoré ustanoví zmluva podľa ods.9 tohoto článku". V článku 9. je ako zvykli hovorievať naši súdruhovia, štátnicky múdro a prezieravo uvedený odkaz na osobité medzinárodné zmluvy, ktoré majú byť v súvislosti s pravidlami vyučovania náboženstva ešte navyše prijaté. V súvislosti so zámerom zriadenia katolíckej univerzity si ani netreba klásť otázku, kto ju bude platiť. Ale uplatnenie akademickej slobody napríklad prostredníctvom akademických senátov , bude mať na tejto univerzite zrejme iný charakter. Možno si vziať opäť upozornenie z čl. 39. talianskeho konkordátu v ktorom sa uvádza, že "univerzity, hlavné i vedľajšie semináre, či diecézne a medzidiecézne alebo krajské, akadémie, internáty a iné katolícke ústavy pre výchovu a vzdelávanie duchovných osôb budú i naďalej závislé jedine od Svätej stolice bez akéhokoľvek zasahovania zo strany školských kráľovských úradov."

Kam smeruje Európa.

Na porovnanie, ako vyzerajú vzťahy medzi štátom a cirkvou v iných štátoch, ktoré sú vo verejnom povedomí fixované ako katolícke, je možno upozorniť napríklad na ustanovenie portugalskej ústavy čl.43.ods.3, kde sa uvádza, že štátne školstvo je oddelené od náboženskej viery. Vhodnosť zahraničných vzorov pre usporiadanie vzťahov katolíckej cirkvi a štátu teda nie je spochybňovaná, ale nemalo by ísť o vzory 70 rokov staré, prebrané z nedemokratických politických systémov.

Pri všetkých nárokoch zo strany Svätej stolice pre katolícku cirkev na Slovensku je však najzaujímavejší dôvod , ktorý sa uvádza v dôvodovej správe na s 8, bod 5:prínos uzavretia základnej zmluvy." Pre katolícku cirkev znamená uzavretie základnej zmluvy jednak potrebné garancie pre jej existenciu a činnosť, ktoré sa nemôžu jednostranne meniť alebo rušiť zákonmi štátu a jednak pozvanie Katolíckej cirkvi od národa, ktorý tým vyjadruje, že chápe , o čo Katolíckej cirkvi ide, a že prijíma jej ponuku dávanú počas stáročí." uvádza sa tam. Toto zdôvodnenie by bolo opodstatnené od r. 1948 do novembra 1989, keď štát pôsobenie cirkvi potláčal. No teraz opodstatnenosť stráca. Snaha Slovenska vstúpiť do Európskej únie predpokladá okrem dodržiavania mnohých ekonomických podmienok i jednu bazálnu -a to ľudské práva a slobody. Tie sa v plnej miere týkajú aj zabezpečenia práv a slobôd katolíkov. Ohrozenie práv a slobôd skupiny obyvateľstva na Slovensku by malo o veľa dratickejšie, ba priam katastrofálne následky, ako súčasná situácia pre člena Európskej únie Rkúska.

Dá sa dôvodiť, že demokratický systém na Slovensku nie je nezvratný . Ak .by však zvíťazil  na Slovensku autoritatívny režim, katolíckej cirkvi, ako- aj väčšine obyvateľstva, by pre presadzovaní svojich práv nepomohlo nijaké dovolávanie sa zmlúv. Iba ak by súhlasila so spoluprácou s predstaviteľmi nedemokratického režimu , čo by na Slovensku nebolo po prvý raz. Lenže doteraz nikdy takýto postup nepriniesol cirkvi nijaký morálny úžitok. Iba ak hmotný.

K slovám o počte katolíkov na Slovensku možno uviesť ustanovenie z portugalskej ústavy ( ktorá zakotvuje tiež odluku cirkvi od štátu), v ktorej sa v čl.41. ods.3 uvádza, že nijaký úrad nesmie požadovať od niekoho správu o jeho náboženskom presvedčení alebo o jeho výkone, iba ak ide o zachytenie štatistických údajov, ktoré nie sú individuálne identifikovateľné . Teda v školách ani iných štátnych inštitúciách nesmú žiadať informácie o náboženskom presvedčení a vyznaní.

Na záver len toľko: štáty Európskej únie postupne prechádzajú k stavu odluky cirkvi od štátu, resp. k iným vzťahom medzi štátom a cirkvami, než aké im predkladá návrh základnej zmluvy.

(autorka je vedecká pracovníčka Ústavu štátu a práva SAV)

(poznámka : článok je citovaný doslovne - farebné a grafické zvýraznenia   textu urobené redakciou internet stránky: "prometweb")

DOMOV