O nás    Čo robíme
Klerikalizmus
 Aktuality Názory    Odkazy ENGLISH 

DOMOV                                    

MUDr. Michal Kliment, CSc., výkonný riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu, 821 02 Bratislava, Ružinovská ul.1.

Tel/Fax: 43423 880, E-mail: sspprv@nextra.sk

WWW.rodicovstvo.sk

Pripomienky k návrhu „Základnej zmluvy medzi SR a Svätou stolicou“

z hľadiska sexuálneho a reprodukčného zdravia a sexuálnych a reprodukčných práv ľudí, tak ako ho prijala vláda SR na svojom rokovaní dňa 16.augusta 2000 a ako bol uverejnený v denníku Pravda dňa 31.augusta 2000.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------

Dňa 31.8.2000 bol v denníku Pravda uverejnený návrh „Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“, ktorý už schválila vláda SR. Podľa uvedeného návrhu sa SR zaväzuje k plneniu množstva povinností, ktoré majú zabezpečiť priestor pre činnosť katolíckej cirkvi na Slovensku. Slovenská republika sa okrem záväzku rešpektovať výlučné právo katolíckej cirkvi stanovovať a meniť svoj právny poriadok, vykonávať apoštolské poslanie, vyučovať katolícku náuku, rozhodovať o výbere kandidátov pri obsadzovaní úradov podľa kanonického práva a pod., zaväzuje aj k rešpektovaniu ďalších práv, ktorých sa táto cirkev na území SR dožaduje. Týkajú sa práva na výhradu svedomia podľa vieroučných a mravoučných zásad katolíckej cirkvi (článok 7), uznanie práv rodičov a iných osôb a zariadení na výchovu detí v súlade s vieroučnými a mravoučnými zásadami katolíckej cirkvi (článok 12). Katolíckej cirkvi sa priznáva aj právo na zriaďovanie, spravovanie a užívanie na výchovu a vzdelávanie základné, stredné a vysoké školy a školské zariadenia ... ako aj právo vyučovať náboženstvo na všetkých školách a školských zariadeniach, ktoré sú súčasťou výchovno – vzdelávacej sústavy SR. Učiteľovi náboženstva priznáva v pracovno-právnom vzťahu rovnaké postavenie ako učiteľom ďalších vyučovacích predmetov, pričom katolícka cirkev za nevyhnutnú podmienku pre výkon pedagogickej činnosti katolíckeho náboženstva vo všetkých typoch škôl, považuje poverenie katolíckou cirkvou.  SR sa zaväzuje vytvárať podmienky na katolícku výchovu detí v školách a v školských zariadeniach ... (článok 13). V tom istom článku sa priznáva osobám s katolíckym vierovyznaním vo výchovno-vzdelávacom procese právo uplatňovať svoje presvedčenie, pokiaľ ide o výchovu k rodičovstvu v súlade so zásadami kresťanskej etiky. V článku 17 sa katolíckej cirkvi opakovane priznáva právo na vykonávanie vzdelávacej, výchovnej činnosti, ale zároveň aj právo na vedeckovýskumnú, misijnú, charitatívnu, zdravotnícku a sociálnu činnosť. Toto právo zahŕňa aj zriaďovanie, vlastníctvo a prevádzkovanie zariadení tohto charakteru .. Podľa článku 18 sa katolíckej cirkvi priznáva nielen právo vlastniť prostriedky na vydavateľskú činnosť, rozhlasové, televízne a iné spoločenské informačné prostriedky ale aj (bližšie nešpecifikované) právo vstupovať „v primeranom rozsahu“ do vysielania verejnoprávnych spoločenských informačných prostriedkov. Slovenská republika sa zároveň zaväzuje všetky tieto aktivity financovať alebo minimálne sa na nich finančne spolu podieľať, z prostriedkov všetkých daňových poplatníkov bez ohľadu na ich vierovyznanie.

Už z prvého prečítania návrhu „Základnej zmluvy“ je zrejmý nepomer medzi povinnosťami štátu ku katolíckej cirkvi na jednej strane a nejasne definovanými povinnosťami katolíckej cirkvi k SR na strane druhej. Avšak nielen táto diskrepancia, ale mnohé ďalšie nejasnosti vzbudzujú obavy hlavne z možnej účelovej dezinterpretácie a výkladu „zmluvy“. Za normálnych okolností platí zásada, že kto financuje určuje aj pravidlá. Vo „Vatikánskej zmluve“ je to však naopak. Občiansky štát podpisom nejasne definovanej zmluvy zaviaže seba a svojich občanov, aby rešpektovali postoje katolíckej cirkvi k sexualite, k vzdelávaniu, k poskytovaniu zdravotníckej starostlivosti a k náboženskej propagande. Z nejasne definovanej povinnosti štátu rešpektovať právo každého na výhradu svedomia, podľa vieroučných a mravoučných zásad katolíckej cirkvi je zrejmé, že toto právo si môže nárokovať aj lekár vo vzťahu k svojim pacientkám žiadajúcim o poradenstvo pred prenatálnou genetickou diagnostikou, pred sterilizáciou, liečbou sterility metódami asistovanej reprodukcie, pred antikoncepciou alebo interrupciou tehotnosti. O rizikách vyplývajúcich z  účelovej interpretácie nejasne definovaných ale medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa diskutovalo aj na poslednej svetovej konferencii o medicínskom práve v auguste t.r. v Helsinkách. Právo na výhradu svedomia má totiž iba jednotlivec, avšak tiež limitované povinnosťou odoslať pacientku tam, kde sú tieto zákonom garantované služby poskytované. Lekár v žiadnom prípade nemá právo povyšovať svoje náboženstvo nad záujem pacienta. Výhradu svedomia však nemá zdravotnícke zariadenie. Zdravotnícke zariadenie od ktorého služieb závisí celý región a ktoré je buď v správe cirkvi alebo v ňom pracujú lekári dožadujúci sa rešpektovať svoje právo na výhradu svedomia, by sa mohlo dožadovať (ak nie sú jasne dopredu stanovené pravidlá) odmietnuť (ako celok) vykonať niektorú z vyššie spomenutých služieb a vystaviť ženu riziku, že sa k tejto službe vôbec nedostane. Ak nie sú stanovené povinnosti každého zdravotníckeho zariadenia, ktoré poskytuje služby v zdravotníckej sieti, a je financované z daní všetkých poplatníkov, poskytovať všetky zákonom garantované služby, nie je sa ich možné ani účinne dožadovať a ich neposkytnutie sankcionovať.

Ak nie sú dopredu stanovené povinnosti katolíckej cirkvi rešpektovať štátnu doktrínu v oblasti vzdelávania, obzvlášť v oblasti reprodukčného zdravia a výchovy k rodičovstvu, dochádza tradične k dezinterpretácie práva na katolícku výchovu. Rodičia bývajú, často kňazmi priamo v kostoloch vyzývaní, aby bojkotovali občiansky chápanú výchovu a dožadovali sa „svojich práv na výchovu svojich detí“. V živote to však znamená, že deti síce dostanú informácie o potrebe odkladania štartu sexuálneho života až do obdobia uzavretia sobáša, ako aj o povinnosti rešpektovať manželskú vernosť, avšak bráni sa im prístup k základným biologickým informáciám, o rizikách sexuálne prenosných infekcií, o možnostiach ochrany pred nimi, o metódach bezpečnejšieho sexu, aj o možnostiach ochrany pred neželaným tehotenstvom metódami účinnej antikoncepcie. A čo viac, často dostávajú prekrútené informácie o rizikách antikoncepcie a o neúčinnosti napríklad prezervatívu pri znižovaní rizika sexuálne prenosných infekcií, vrátane zníženia rizika prenosu HIV a pod.

Podpis medzinárodnej zmluvy, bez jasne definovanej povinnosti katolíckej cirkvi rešpektovať štátnu doktrínu v oblasti vzdelávania, by viedol k tomu, že pri presadzovaní tejto doktríny, by už nebolo možné opierať sa nielen o záväzky, ktoré vyplývajú z podpisov pod dokumentmi Organizácie spojených národov, ale ani o dokumenty, ktoré prijala Rada Európy. Pokusy zasahovať do sexuálnej výchovy na školách sa dnes totiž odohrávajú jednak pod vlajkou náboženského presvedčenia rodičov a jednak pod heslom prednostných práv rodičov riadiť výchovu detí. Pre členské štáty Rady Európy, a teda aj pre asociovaných členov je však záväzné stanovisko Európskeho súdu ľudských práv zo 7. decembra 1976 (v prípade Kjeldsenovci a i. proti Dánsku). V roku 1970 bola v Dánsku zavedená povinná sexuálna výchova na školách, integrovaná do rôznych učebných predmetov. Účelom bolo obmedziť stúpajúci nárast tehotenstiev mladých dievčat. Tri dvojice dánskych rodičov sa obrátili na orgány Európskeho dohovoru o ľudských právach so sťažnosťou, že povinná sexuálna výchova je zásahom do práv rodičov. Keď bola sťažnosť zamietnutá najtesnejším hlasovaním Európskej komisie, bola „vec“ postúpená Európskemu súdu a ten - šiestimi hlasmi proti jednému - sťažnosť rovnako zamietol. Podľa odôvodnenia súdu Európsky dohovor nedáva rodičom právo zasahovať do školskej výchovy, pokiaľ je prevádzaná objektívne a nesnaží sa indoktrinovať žiakov v etických alebo v náboženských otázkach. Súd uviedol, že informácie o sexuálnom živote získavajú dnes deti z rôznych pochybných prameňov, z tlačovín pochybnej úrovne, od kamarátov atď. Účelom sexuálnej výchovy je poskytnúť im tieto informácie v škole správne a objektívne, vrátane informácií o antikoncepcii, aby nedochádzalo k nežiadúcim tehotenstvám. Ak je táto výchova integrovaná do niekoľkých predmetov, bolo by neuskutočniteľné, aby na prianie rodičov sa z nich niektorí žiaci mohli vzďaľovať na kratšiu alebo na dlhšiu dobu. Rodič teda nemá právo zabrániť dieťaťu prístup k informáciám, ktoré mu v dnešnom svete môžu zachrániť život. Pretože Európsky dohovor je aj súčasťou nášho práva, je nález Európskeho súdu v tejto veci i pre Slovenskú republiku zatiaľ záväzným výkladom. Nejasne definovaný text „Základnej zmluvy“ ohľadne práva na katolícku výchovu, by umožnil aj dezinterpretáciu v zmysle nadradenosti medzinárodného právneho dokumentu nad domácou legislatívou. V diskusiách pri príprave podkladov charakterizujúcich situáciu v oblasti reprodukčného zdravia v krajinách strednej a východnej Európy pred konferenciou OSN o populácii a rozvoji v Káhire, ktoré sa konali v auguste v roku 1993 v nórskom Lillehammeri, spomenula predstaviteľka Ministerstva školstva Nórskeho kráľovstva prípad kňaza, ktorý podobným spôsobom vyzýval rodičov, aby bojkotovali povinnú sexuálnu výchovu na školách, pretože podľa neho, informácie o sexualite sú výzvou pre deti k predčasnému štartu sexuálneho života a teda k nemravnosti. Tento apel bol spojený aj s náboženskou dezinterpretáciou napríklad o rizikách antikoncepcie. Štátne orgány zakázali uvedenému kňazovi pedagogickú činnosť, na základe toho, že bránil realizácii sexuálnej výchovy a znevažoval štátnu doktrínu v oblasti sexuálneho vzdelávania mládeže.

V článku 23 návrhu „Základnej zmluvy“ sa už počíta s možnosťou vzniku sporných otázok týkajúcich sa výkladu alebo vykonávania tejto zmluvy, ktoré sa budú riešiť diplomatickou cestou. Avšak skúsenosti nielen zo zahraničia, ale aj od nás svedčia preto, že tieto sporné body sú už dnes zrejmé a že povinnosti katolíckej cirkvi treba presne vydefinovať už pred podpísaním zmluvy. V opačnom prípade sa občiansky štát – Slovenská republika - zaviaže k niečomu, čo vystaví jej občanov riziku straty základných sexuálnych a reprodukčných práv, ktoré síce uznáva celý kultúrny svet, ale katolícka cirkev ich považuje za sprisahanie proti životu.

Nejasne definované práva katolíckej cirkvi v medzinárodnej zmluve zvýšia aj riziko, že sa tento dokument stane podkladom pre ďalšie útoky na zákon, ktorý zatiaľ garantuje ženám právo na prístup k bezpečným službám umelého prerušenia tehotnosti. Už v dnešnej dobe sa v ústave deklarovaná potreba úcty k vznikajúcemu životu (ľudský život je hodný ochrany už pred narodením) z týchto kruhov interpretuje ako dôvod na povýšenie práva oplodneného vajíčka alebo ľudského zárodku nad právo ženy slobodne sa rozhodnúť o svojom tehotenstve, a za jeden z podkladov na legislatívnu zmenu, ktorá by viedla k následnému zákazu výkonov napriek tomu, že medzinárodné právo neprisudzuje plodu rovnaké práva ako dieťaťu po narodení. Podobne Európska konvencia o ľudských právach a biomedicíne nestotožňuje plod s ľudskou bytosťou a preto umožňuje liberálnu interpretáciu potratovej legislatívy.

V diskusiach sa doteraz nespomenuli pre obyvateľov Slovenska jasne aj riziká, ktore vyplývaju z faktu, ze SR nemá vyriešený základný vzťah medzi štátom a cirkvou. Ak sa prijme za takýchto „nevyjasnených“ okolností „Základná zmluva“ je zrejme, že sa fundamentálne katolicke kruhy budú dožadovať toho, aby sa učenie tejto cirkvi stalo štátnou doktrínou. V tejto súvoslosti sa zdá byť vhodné spomenúť aj stanovisko nemeckého ústavného súdu k vzťahu štátu a cirkvi:

Ústavný súd SRN povedal: „Ústava vo vzťahu štátu a cirkví zaručuje cirkvám právo organizovať a spravovať ich vnútorné veci a štátu priznáva ochranu ďalších právne významých záujmov, ktoré sa môžu dostať do konfliktu. Právo organizovať a spravovať svoje vnútorné veci je nevyhnutnou, aj keď právne samostatnou zárukov, ktorá cirkviam a náboženským spoločnostiam. popri slobode viesť náboženský život a podielať sa na náboženských aktivitách, poskytuje slobodu rozhodovať o svojej organizácii a vykovnávať administratívu potrebnú pre organizovanie života cirkvi alebo náboženksej obce"

 

Pred podpisom zmluvy je preto potrebné počítať aj s možnosťou účelovej dezinterpretácie jej textu a preventívne:

1. definovať tak, ako je to v mnohých krajinách západnej Európy tzv. minimá sexuálnej výchovy, ktoré musí dostať každé dieťa, aj to, ktoré navštevuje náboženskú výchovu.

2. priznať katolíckej cirkvi právo vzdelávať deti k úcte k vznikajúcemu životu, právo upozorňovať na potrebu odkladania predčasného štartu pohlavného života aj právo upozorňovať na povinnosť zachovávania manželskej vernosti, ale zároveň štát musí zakázať šíriť dezinformácie o antikoncepcii, o ochrannej úlohe prezervatívu a znevažovaní sexuálnych a reprodukčných práv ľudí. Právo na katolícku výchovu a propagandu sa nesmie stať právom šíriť nepravdy a náboženskú demagógiu.

3. Slovenská republika musí garantovať práva ľudí prejaviť výhradu svojho svedomia avšak na druhej strane nesmie priznať nábožensky založeným lekárom právo odmietnuť povinnú informáciu na služby v iných zariadeniach, v ktorých sa uvedená služba poskytuje. Lekár nemá právo povyšovať svoje náboženstvo nad svoju povinnosť sledovať záujem pacienta.

4. Slovenská republika už pred podpisom zmluvy by mala jasne deklarovať povinnosť všetkých zdravotníckych zariadení (aj tých, ktoré sú v správe katolíckej cirkvi) poskytovať všetky zákonom garantované služby.

Ak Slovenská republika, ako občiansky štát, nezabezpečí jasné definovanie práv a povinností katolíckej cirkvi a podpisom medzinárodnej zmluvy umožní jej dezinterpretáciu, zlyhá vo svojej najdôležitejšej funkcii v ochrane základných ľudských práv svojich občanov.


DOMOV                  

POZRI TIEŽ :        O Zmluve komplexne