SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Paradoxy doby
Vojnová modlitba
Mark Twain

Bol to čas veľkého a povznášajúceho vzrušenia. Krajina bola v zbrani, vojna sa začala, v každej hrudi horel posvätný oheň vlastenectva; bubny bili, hudby hrali, detské pištole praskali, kytice prskaviek pískali a hádzali iskry; v každej ruke a ďaleko von z mesta zo striech a balkónov sa blyšťal na slnku vlajúci les zástav; každý deň pochodovali po širokej ulici mladí dobrovoľníci, veselí a pekní vo svojich nových uniformách, sledovaní pohľadmi hrdých otcov a matiek a sestier a svojich dievčat, volajúcich im na slávu hlasom dusiacim sa od dojatia, keď sa mihli okolo nich; za noci počúvali husté davy so zatajeným dychom patriotické reči, ktoré vzrušili najhlbšie hlbiny ich srdca; v krátkych intervaloch ich prerušovali cyklónmi potlesku, pri čom im tiekli slzy po lícach; v kostoloch kázali kňazi oddanosť zástave a vlasti, a vyzývali Boha vojen, úpenlivo ho prosiac o pomoc v našej dobrej veci, a to s citovými výlevmi vášnivej výrečnosti, ktorá dojímala každého poslucháča.

Bola to iste šťastná a príjemná doba; ten poltucet výtržníkov, ktorí sa opovážili nesúhlasiť s vojnou a naznačovali pochybnosti o jej správnosti, dostal také prísne a rozhorčené varovanie, že sa obratom stiahol z dohľadu a viac neurážal.

Prišlo nedeľné ráno – na druhý deň pôjdu batalióny na front; boli tu dobrovoľníci, na ktorých mladých tvárach sa zračili bojové sny – predstavy udatného útoku, moment vyrazenia, náhly nápor, blyštiace sa šable, ústup nepriateľa, zmätok, hustý dym, zúrivé prenasledovanie, poddanie sa! Potom návrat z vojny domov, opálení hrdinovia, vítaní, zbožňovaní, zaplavení morom slávy! S dobrovoľníkmi sedeli ich drahí, hrdí, šťastní; závideli im susedia a priatelia, ktorí nemali synov a bratov, ktorých by poslali na pole slávy, aby tam vyhrali pre zástavu, alebo padli najvznesenejšou smrťou.

Bohoslužba pokračovala; čítal sa vojnový odstavec zo Starého zákona; odznela prvá modlitba; nasledovalo zaburácanie organu, ktoré otriaslo budovou, a ako na povel všetci povstali, oči im horeli, srdcia búchali a začuli: „Strašidelný, najstrašnejší Bože! Ty, ktorý prikazuješ, ktorého hlasom je hrom a mečom blesk!“

Potom prišla „dlhá“ modlitba. Na takú vášnivú prosbu, prednesenú s takým pohnutím a takými krásnymi slovami, sa nikto nepamätal. V podstate išlo o to, aby milosrdný Boh, náš dobrotivý otec, strážil našich ušľachtilých mladých vojakov; aby im pomáhal, aby ich povzbudzoval a utešoval pri ich vlasteneckom diele. Požehnaj ich, Bože, ochraňuj ich v deň boja a v hodine nebezpečenstva, podrž ich vo svojej mocnej ruke. Urob ich silnými, dôverčivými a neporaziteľnými v krvavom nasadení. Pomôž im rozdrviť nepriateľa. Zaruč im, ich zástave a ich vlasti nehynúcu česť a slávu.

Tu vstúpil do chrámu starý cudzí muž a pomalým krokom sa tíško blížil hlavnou loďou ku kňazovi upierajúc naňho svoj pohľad. Jeho vysoká vzpriamená postava bola zahalená plášťom, ktorý mu siahal skoro na chodidlá; hlavu mal nepokrytú a biele vlasy mu voľne padali na ramená; bol tak neprirodzene biely, že vyzeral ako duch. Všetky oči ho sledovali a všetci žasli, ako v tichosti išiel svojou cestou; bez prestávky došiel až ku kazateľovi a zastal pri ňom. Stál a čakal.

So zatvorenými očami a bez ohľadu na prítomnosť druhého pokračoval kazateľ vo svojej dojemnej modlitbe, kým konečne skončil ohnivou výzvou: „Požehnaj naše zbrane a daj nám víťazstvo, Pane a Bože náš, ochranca našej zástavy a našej vlasti!“

Cudzinec sa dotkol jeho ramena a naznačil mu, aby ustúpil – čo zdesený farár urobil –, potom zaujal jeho miesto. Chvíľu hľadel so slávnostným výrazom v očiach, v ktorých horelo tajuplné svetlo, na začarované obecenstvo a povedal hlbokým hlasom.

„Prichádzam od Trónu a prinášam posolstvo všemohúceho Boha!“ Tieto slová vyvolali v chráme zdesenie. Ak to cudzinec zacítil, nevenoval tomu pozornosť.

„Počul modlitbu svojho sluhu, vášho pastiera a dožičí vám plné vysvetlenie významu vašej modlitby, ak si to budete priať aj potom, čom vám ju vysvetlím ja, Jeho posol. Lebo podobá sa mnohým modlitbám ľudí, ktoré vyprosujú viac, ako si je modliaci sa vedomý – iba ak zastane a rozmýšľa.

„Váš sluha boží sa s vami modlil svoju modlitbu. Zastal a rozmýšľal? Je to jedna modlitba? Nie, sú dve – jedna vyslovená, druhá nevyslovená. Obidve dosiahli uši toho, ktorý počuje všetky prosby, vyslovené aj nevyslovené. Zvážte to dobre a zachovajte to v mysli. Ak si vyprosujete požehnanie pre seba, dajte pozor, či súčasne neúmyselne nevyvolávate prekliatie pre svojho suseda. Ak sa modlíte za dážď pre svoju úrodu, ktorá to potrebuje, možno vyprosíte katastrofu pre úrodu niektorého suseda, ktorá nepotrebuje dážď a tento ju môže poškodiť.

„Počuli ste modlitbu vášho služobníka, jej vyslovenú časť. Boh mi dal za úlohu vyjadriť slovami jej druhú časť – tú časť, ktorú ste sa modlili s pastorom v hĺbke vašich duší. Nevediac to a neúmyselne? Bože, daj, aby to tak bolo! Počuli ste tieto slová:

'Daj nám víťazstvo, ó, Pán a Boh náš!'

To stačí. Celá vyslovená modlitba je obsiahnutá v týchto tiaživých slovách. Vysvetľovanie sa nežiada. Keď ste sa modlili za víťazstvo, modlili ste sa aj za mnohé nemenované následky, ktoré prídu po víťazstve, nedá sa pomôcť, sú nevyhnutné. Načúvajúci duch Boha Otca počuje aj nevyslovenú časť modlitby. Prikázal mi, aby som to dal do slov. Tak počúvajte!

„Ó, Pane, Otče náš, naši mladí vlastenci, idoly nášho srdca, idú do boja – buď pri nich! V duchu ideme s nimi, opúšťame sladký mier našich ohnísk, aby sme rozdrtili nepriateľa.

Ó, Pane, Bože náš, pomôž nám rozmetať ho našimi granátmi na krvavé franforce; pomôž nám pokryť ich úsmevné polia bledými tvárami ich mŕtvych hrdinov.

Pomôž nám hrmením striel prehlušiť výkriky ich ranených zvíjajúcich sa v bolestiach; pomôž nám ohňovou búrkou rozmetať ich skromné príbytky.

Pomôž nám zaťažiť srdcia ich nevinných vdov nevídaným žiaľom.

Pomôž nám vyhnať z preddverí bezdomovcov s ich malými deťmi, nech sa potulujú po svojej zničenej krajine roztrhaní, hladní a smädní, vystavení ohňu slnka v lete a ľadovým vetrom v zime; nech Ťa so zlomeným duchom a zožieraní žiaľom prosia o úľavu v hrobe – ale aj tá nech je im odoprená kvôli nám, ktorí Ťa chválime a uctievame.

Pane, rozmetaj ich nádeje, vyhas ich životy, predĺž ich trpké putovanie, zaťaž ich kroky, polej ich cestu ich slzami, zafarbi biely sneh krvou ich doráňaných nôh!

Prosíme Ťa o to v duchu lásky; Teba, ktorý si prameňom lásky; Teba, ktorý si spoľahlivé útočisko a verný priateľ všetkých, ktorí sú postihnutí trápeniami a hľadajú Tvoju pomoc s pokorným a rozjatreným srdcom. Amen.“

(Po chvíli) „O to ste sa modlili. Ak si prajete ešte viac, povedzte. Posol Najvyššieho čaká.“
*
Neskoršie sa hovorilo, že ten chlap bol šialený, lebo to, čo povedal, nemalo zmysel.


INFO
 

Mark Twain pravdepodobne diktoval tento text po americko-filipínskej vojne, v rokoch 1905-1906;
našiel sa po jeho smrti v neuverejnených rukopisoch. Občas ho vidno vo forme básne. Text láskavo poskytol Stephen N. Orso.

Prevzali sme z 51. č. Zošitov humanistov.


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk