SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prevzali sme od iných
Žiarivý príklad L. N. Tolstého
[19. 10. 08]

Boris Klin v Izvestiach vytrhol z názorov L. N. Tolstého časť, ktorá mimo kontextu pôsobí zdanlivo vulgárne, keď nadpísal svoj článok „Lev Tolstoj: Odpratať moje telo bez zariekaní a modlitieb“. Tolstoj však vo svojich textoch presne a korektne poukázal na „kvality a snaženia cirkvi“, a autor článku to našťastie nezamlčuje ani neprekrúca. Článok uverejňujeme v preklade a v plnom znení.

Lev Tolstoj: Odpratať moje telo bez zariekaní a modlitieb
Boris Klin

V roku 1901 Svätá Synoda (pravoslávnej cirkvi) prijala rozhodnutie, v ktorom bol zafixovaný fakt „odpadnutia“ Leva Tolstého od cirkvi. Neuvalili na neho kliatbu v chrámoch – dokument bol jednoducho publikovaný v novinách. Potom prišla odpoveď Tolstého, v ktorej sa priamo priznal, že sa zriekol cirkvi a jej učenie označil za klamné. Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť už viac ako 100 rokov v Rusku existujú ľudia požadujúci rehabilitáciu Tolstoja a čudujú sa prečo na mohyle spisovateľa nie je kríž.

Vlastne, podstatu rozporov medzi cirkvou a Tolstojom spisovateľ sformuloval oveľa podrobnejšie a jasnejšie vo svojej odpovedi Synode, ako vrchný prokurátor Víťazov v samotnom rozhodnutí. Vo svojom liste Tolstoj niekoľkokrát podčiarkuje: „To že som sa vzdal cirkvi, ktorá sa označuje za pravoslávnu, to je úplná pravda.“ Vlastne, samotné toto priznanie je dostatočné na pochopenie, že sa nepovažoval za člena cirkvi. Nevylúčili ho. On „odpadol“ tak ako je napísané v rozhodnutí Synody. Ale Tolstoj sa neobmedzil iba na toto.

V odpovedi na rozhodnutie Synody priamo vyhlásil, že odmieta „nepochopiteľnú Trojicu“, „bájku o páde prvého človeka, ktorá nemá zmysel“ a „zosmiešňujúci príbeh o Bohu narodenom z panny vykupujúcom ľudstvo“. Učenie cirkvi nazýva „zákerným a škodlivým klamstvom, zbierkou primitívnych povier a čarov zakrývajúcich zmysel kresťanského učenia.“ Za bosoráctvo považoval Tolstoj modlitby a cirkevné Tajomstvá: „aby dieťa, keď zomrie, prišlo do raja, treba stihnúť natrieť ho olejom a vykúpať pri odriekaní určitých slov, aby sa práca podarila alebo pre spokojný život v novom dome, kvôli tomu aby bola dobrá úroda obilia, skončilo sucho, kvôli tomu aby cesta bola úspešná, kvôli tomu aby ste sa vyliečili z nemoci, kvôli tomu, aby sa zlepšila situácia mŕtveho na onom svete, kvôli tomu všetkému a tisícom iných príčin existujú určité zariekania, ktoré na určitom mieste a za určité dary vyriekne kňaz“.

V románe Vzkriesenie Tolstoj jedovato opísal Tajomstvo Eucharistie. Podľa názoru niektorých historikov, práve to sa stalo poslednou kvapkou, ktorá preplnila čašu trpezlivosti Synody. Ale spisovateľ neprejavuje kvôli tomu ani najmenšiu ľútosť. „Zneucťovanie nie je v tom, že priečku treba pomenovať priečkou a nie iknostasom, pohár pohárom a nie kalichom a podobne, ale najhroznejšie, neprestávajúce, zarmucujúce zneucťovanie je v tom, že ľudia používaním všemožných prostriedkov klamstva a hypnotizácie presviedčajú deti a prostoduchý ľud, že ak sa určitým spôsobom nakrájajú kúsky chleba a vyslovia pri tom určité slova, položením týchto kúskov do vína do nich vojde boh, a že ten - živý, v mene ktorého sa kúsok vyberie, ten bude zdravý, že tomu – mŕtvemu, v mene niekoho sa kúsok vyberie, bude na druhom svete lepšie a že ten kto zje tento kúsoček do toho vstúpi samotný boh“.

A nakoniec, tým koho znepokojuje, že na mohyle Tolstého nie je kríž dal odpoveď sám spisovateľ: „Skutočne som sa zriekol cirkvi, prestal som vykonávať jej obrady a napísal som svojim blízkym, aby, až budem umierať, nepustili ku mne kňazov a moje mŕtve telo odpratali čím skôr, bez akýchkoľvek zariekaní a modlitieb nad ním, ako odpratávajú ľubovoľnú odpornú a nepotrebnú vec, aby neprekážala živým“.

To všetko však nebránilo potomkom a ctiteľom Tolstého v rokoch 2001 a 2006 – k storočiu a 105. výročiu odlúčenia – obracať sa na cirkev s výzvou „prehodnotiť svoj vzťah“. Ruská pravoslávna cirkev dávala jasnú a jednoznačnú odpoveď: človek sa môže vzdať svojich omylov a vrátiť sa s kajaním do lona cirkvi, ale ani príbuzní, ani súcitiaci to nemôžu urobiť za neho. Diakon Andrej Kurajev si myslí, že v našej krajine sme si privykli k posmrtným rehabilitáciám, ale v danom prípade rozhodnutie Synody môže byť prehodnotené iba vtedy, keď budú predložené dôkazy, že sa Tolstoj vzdal svojich názorov a zmieril sa s cirkvou: „Dokonca ak to urobil aj v posledných minútach svojho života“. A čo sa týka literárnych schopností Tolstého, tak aj pred sto rokmi Synoda uznávala, že Tolstoj – „je spisovateľ známy po celom svete“, ale zasvätil „talent, ktorý mu dal Boh, na rozširovanie názorov proti Kristovi a cirkvi medzi ľuďmi“.


Na margo

Lev Nikolajevič Tolstoj sa narodil 9. septembra 1828 a v tomto roku sme si pripomenuli 180. výročie jeho narodenia.

Keď sa zamyslíme nad skutočnosťou, že sa nebál v danej dobe postaviť proti cirkvi a otvorene ju kritizovať, musíme hovoriť o veľkej odvahe aj pri uvážení skutočnosti, že to bol gróf a významná osobnosť.

Netrápil sa tým ako prijíma jeho názory spoločnosť, netrápila ho verejná mienka. Stál si za svojimi názormi, aj keď nemusíme s nimi vždy súhlasiť.

Článok sme prevzali z internetovej stránky Izvestii.


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk