SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z iných zdrojov
Z knihy: The God Delusion
(Úryvok z 5. kapitoly)
Uverejňujeme v predstihu z pripravovaného 64. č. ZH, ktoré výjde v septembri.
Richard Dawkins
(Preklad Rastislav Škoda)

Náboženstvo ako vedľajší produkt niečoho iného

Na každý prípad chcem odsunúť skupinový výber na stranu a venovať sa svojmu pohľadu na darvinovskú hodnotu náboženstva pri prežívaní. Som jeden z rastúceho počtu biológov, ktorí vidia náboženstvo ako vedľajší produkt niečoho iného. Myslím si, že my, ktorí uvažujeme o hodnote darvinovského prežitia, mali by sme „vždy myslieť na vedľajší produkt“. Keď sa pýtame na hodnotu niečoho pri prežívaní, kladieme asi otázku zlým spôsobom. Mali by sme otázku položiť inakšie, aby nám pomohla odpovedať. Je možné, že hlavný aspekt nášho záujmu (v tomto prípade náboženstvo) nemá priamu hodnotu pri prežívaní, ale je vedľajším produktom niečoho, čo má túto hodnotu. Pri zavádzaní pojmu vedľajší produkt považujem za užitočnú jednu analógiu z mojej záujmovej oblasti správania sa hmyzu.

Mory letia do ohňa sviečky a nezdá sa, žeby to robili náhodne. Opustia svoju dráhu a ponúkajú sa na spálenie. Dá sa to nazvať „sebaupaľovacím správaním“ a pri tomto provokatívnom výraze sa natíska otázka, ako to vôbec mohol prírodný výber podporovať. Zastávam stanovisko, že prv než sa čo len pokúsime dať rozumnú odpoveď, musíme prepísať otázku. Nie je to samovražda. Zdanlivá samovražda sa ukazuje byť neočakávaným vedľajším účinkom alebo vedľajším produktom niečoho iného. Vedľajším produktom … čoho? Nuž, tu je jedna možnosť, ktorá zaboduje.

Umelé svetlo sa objavilo na nočnej scéne len pomerne nedávno. Až do nedávna boli mesiac a hviezdy jediné v noci viditeľné svetlá. Sú uložené v optickom nekonečne, takže ich lúče prichádzajú na Zem paralelne. To ich robí použiteľnými ako kompasy. O hmyze sa vie, že používa nebeské telesá ako slnko a mesiac na riadenie pohybu vpred v priamej čiare; ten istý kompas sa dá použiť, s obrátenými znakmi, pri bezpečnom návrate z loveckej výpravy. Nervový systém hmyzu je schopný vydať dočasný príkaz približne tohto druhu: „Drž sa takého smeru, aby ti svetelné lúče dopadali do oka pod uhlom 30°“. Keďže hmyz má zložené oči (s priamymi trubičkami, čo vedú svetlo, vychádzajúcimi zo stredu oka ako tŕne ježa), prakticky to vedie k zachyteniu svetla v jednej osobitnej trubičke zvanej ommatidium.

Svetelný kompas predpokladá, že nebeské teleso je v optickom nekonečne. Ak nie je, nie sú svetelné lúče rovnobežné, ale sa rozbiehajú ako špice kolesa. Ak použije nervový systém pre neďalekú sviečku približné pravidlo 30° (alebo iný ostrý uhol), ako keby to bol mesiac v optickom nekonečne, povedie moru špirálovitou dráhou do plameňa. Nakreslite si to s použitím ostrého uhla povedzme 30°, a vyprodukujete elegantnú logaritmickú špirálu rovno do sviečky.

Hoci v tomto osobitnom prípade má morino približné pravidlo dopadu svetla fatálne následky, v priemere je dobré, lebo pre moru je vidieť sviečku pri porovnaní s videním mesiaca veľmi zriedkavé. Nezaznamenávame stovky môr, ktoré sa nechávajú potichu a účinne viesť mesiacom a veľkými hviezdami, prípadne aj žiarou vzdialeného mesta. Vidíme len mory mieriace do našej sviečky a kladieme zlú otázku: Prečo páchajú všetky tieto mory samovraždu? Mali by sme sa pýtať, prečo majú nervový systém, ktorý ich vedie udržovaním pevného uhla k svetelným lúčom, dopadajúcim do ich oka; to je taktika, ktorej si všimneme, len keď je zle. Ak sa otázka prepíše, je po mystériu. Nikdy nebolo správne nazývať to samovraždou. Je to zlyhaný vedľajší produkt inakšie veľmi účinného a užitočného kompasu.

Aplikujme teraz poučenie o vedľajšom produkte na náboženské správanie u ľudí. Vidíme, že veľké počty ľudí - v niektorých oblastiach sa to blíži 100 percentám - sa držia vier, ktoré zrejme protirečia vedeckým poznatkom, ako aj vieram súperiacich náboženstiev. Ľudia nielen že sa pridŕžajú týchto náboženstiev s vášnivou istotou, venujú aj čas a peniaze na povinné nákladné rituály. Umierajú za ne, zabíjajú za ne.. Pri pohľade na to sa čudujeme, ako sa čudujeme „samovražednému správaniu“ môr. Zmätene sa pýtame: Prečo? Tu sa hlásim o slovo s poznámkou, že asi kladieme zlú otázku. Náboženské správanie môže byť nevydareným vedľajším produktom nejakej súvisiacej psychologickej tendencie, ktorá za iných okolností je, alebo kedysi bola, užitočná. Pri tomto pohľade nebola tendencia, ktorá sa prírodným výberom vyselektovala, náboženstvo ako také; prinášala nejaký iný úžitok a len náhodou sa javí ako náboženské správanie. Pochopíme ho, len ak ho premenujeme.

Ak je teda náboženstvo vedľajší produkt čohosi iného, čo je toto iné? Čo je pre náboženstvo obdobou toho, čo je pre samovražedné správanie môr navigácia podľa nebeského svetelného kompasu? S čím súvisela tá primitívna výhodná vlastnosť dávnych ľudí, ktorá v niektorých prípadoch nepodarene splodila náboženstvo? Podám jeden návrh ako ilustráciu, ale prízvukujem, že je to len príklad na môj spôsob uvažovania; uvediem aj návrhy iných autorov. Lipnem oveľa viac na všeobecnom princípe, že treba správne položiť otázku, ak treba aj prepísať ju, ako na nejakej osobitnej odpovedi.

Moja špecifická hypotéza sa týka detí. Väčšmi ako ktorýkoľvek druh prežívame na základe nahromadených skúseností predošlých generácií; tieto skúsenosti sa musia odovzdať deťom na ich ochranu a dobro. Teoreticky sa deti môžu naučiť z osobnej skúsenosti nejsť príliš blízko ku kraju priepasti, nejesť nevyskúšané červené bobule, nekúpať sa v rieke, v ktorej žijú krokodíly. No najmenej, čo treba povedať, je, že pre detský mozog bude selektívnou výhodou, ak ovládne približné pravidlo: ver, bez kladenia otázok, čokoľvek ti povedia dospelí ľudia. Poslúchaj rodičov; poslúchaj starešinov kmeňa, hlavne keď hovoria slávnostne či hrozivo. Dospelým dôveruj bez otázok. Pre deti sú to spravidla cenné pravidlá. Ale ako pri morách, môže sa to obrátiť na zlé.

Nikdy som nezabudol a ani nezabudnem na jednu strašidelnú kázeň v našej školskej kaplnke, keď som bol malý. Strašidelná je aj v spomienke, pretože môj detský rozum ju chápal tak, ako si to kazateľ prial. Rozprával nám príbeh o čate vojakov, ktorí cvičili na svahu trate. V kritickej chvíli bola veliteľova pozornosť odvrátená, takže nedal rozkaz zastať. Vojaci boli tak dobre naučení bez otázok poslúchať rozkazy, že pokračovali v pochode priamo cez koľajnice, po ktorých prichádzal vlak. Teraz, samozrejme, neverím tomu príbehu a dúfam, že ani vtedajší kazateľ mu neveril. Ale veril som mu, keď som mal deväť rokov, pretože som ho počul od dospelého, ktorý bol pre mňa autoritou. A či mu veril alebo nie, chcel, aby sme ako deti obdivovali vojakov a vyvíjali sa podľa ich slepej a bezpodmienečnej poslušnosti voči nezmyselnému rozkazu autoritatívnej osoby. Ak mám hovoriť za seba, myslím si, že sme to obdivovali. Ako dospelému mi pripadá nemožné veriť, žeby som sa bol ako dieťa opovážil uvažovať, či by som mal odvahu splniť svoju povinnosť pochodovať pod vlak. Kázeň na mňa iste urobila veľký dojem, pretože som si ju zapamätal a odovzdávam ju aj vám.

Aby som bol spravodlivý treba povedať, že si nemyslím, žeby bol kazateľ mal na mysli náboženské posolstvo. Bolo skôr vojenské ako náboženské a nieslo sa v duchu Tennysonovej básne „Útok ľahkej brigády“, ktorú mohol celkom dobre predniesť:

Dopredu, ľahká brigáda!
Či sa tam niekto zdesil?
Nie žeby vojaci vedeli, že sa niekto pomýlil:
Im neprichodí odpovedať,
im neprichodí uvažovať prečo,
im prichodí len bojovať a mrieť:
Do Údolia smrti
ich vošlo tých šesťsto.

(Jeden z najstarších a najpoškrabanejších záznamov ľudského hlasu na gramofónovej platni je prednes tejto básne samotným Tennysonom; dojem prázdnej deklamácie v dlhom tmavom tuneli z hlbín minulosti sa tu zdá prízračne vhodný.) Z hľadiska vrchného veliteľstva by bolo šialenstvo ponechať na vôli jednotlivých vojakov, či poslúchať rozkazy. Štáty, ktorých pešiaci by sa správali podľa vlastnej iniciatívy a nie podľa rozkazov, by prehrali vojny. Z hľadiska štátov sú rozkazy dobré približné pravidlo, aj keď niekedy vedú k individuálnym pohromám. Vojaci sa drilujú, kým sa stanú natoľko podobnými automatom či počítačom, ako je to len možné.

Počítače urobia, čo sa im prikáže. Slepo poslúchnu každý príkaz v ich programovej reči. Tak robia užitočné úkony, napríklad spracovanie textov a tabuľkové výpočty. Ale ako nevyhnutný vedľajší produkt sú to roboty aj v poslušnosti zlým príkazom. Nemajú ako povedať, či nejaká inštrukcia bude mať dobré alebo zlé dôsledky. Jednoducho poslúchajú, ako sa to predpokladá u vojakov. Bezpodmienečná poslušnosť robí počítače užitočnými, ale súčasne aj neodvratne zraniteľnými infekciou softvérovými vírusmi a červami. Zlomyseľne vypracovaný program s príkazom „Kopíruj ma a pošli ma na všetky adresy na tvrdom disku“ sa jednoducho splní, potom u príjemcu správy sa opäť splní a tak to ide po linke počítačov exponenciálnou expanziou stále ďalej. Je ťažké, ak nie nemožné, zostrojiť počítač, ktorý by bol užitočne poslušný, ale súčasne imúnny voči infekciám.

Ak som svoju vysvetľovaciu úlohu splnil dobre, doplnili ste si už môj argument o detskom mozgu a náboženstve. Prírodný výber vyzbrojuje detské mozgy tendenciou uveriť všetko, čo im povedia ich rodičia a starší ľudia. Taká dôverčivá poslušnosť má svoju hodnotu pre prežívanie: analogickú k riadeniu mesiacom pre moru. Ale rubová strana dôverčivej poslušnosti je slepá ľahkovernosť. Nevyhnutný vedľajší produkt je zraniteľnosť infekciou vírusmi mysle. Z dôležitých dôvodov, súvisiacich s darvinovským prežívaním, musia detské mozgy dôverovať rodičom a tým dospelým, ktorým dôverovať im rodičia prikážu. Automatickým dôsledkom je, že dôverčivé dieťa nevie, ako rozlíšiť dobrú radu od zlej. Dieťa nemusí vedieť, že „Nečvachtaj sa v Limpopu, plnom krokodílov!“ je dobrá rada; (poslúži mu to v každom prípade). Ale „Pri splne mesiaca musíš obetovať kozu, inakšie nebude pršať!“ je v najlepšom prípade strata času a kozy; (z toho nemá dieťa osoh). Obidva príkazy prišli z rešpektovaného prameňa a boli vyslovené slávnostne vážne, čo vyžaduje rešpekt a poslušnosť. To isté platí o príkazoch týkajúcich sa sveta a vesmíru, morálky a ľudskej prirodzenosti. A je veľmi pravdepodobné, že keď dieťa vyrastie a bude mať vlastné deti, samozrejme im to všetko odovzdá - nezmyselné rovnako ako dobré rady - spôsobom, ako sa šíria infekcie.

Pri tomto modeli treba očakávať, že v rozličných zemepisných oblastiach sa prenášajú rozličné náhodné viery, z ktorých ani jedna nemá skutkovú podstatu. Má sa im veriť s tým istým presvedčením ako užitočným statiam tradičnej múdrosti, ako je napríklad viera, že hnoj je dobrý pre úrodu. Treba teda očakávať vznik miestnych povier a iných nepodložených vier, ktoré sa vyvíjajú - menia v priebehu generácií -, a to alebo náhodnou odchýlkou alebo nejakým druhom darvinovského výberu, vykazujúc niekedy preukazné rozdiely voči spoločným predkom. Príkladom môže byť jazykový posun od spoločného predka pri zemepisnej oddelenosti, ak je na to dosť času (k tejto veci sa čochvíľa vrátim).To isté sa vidí byť pravdou pri neopodstatnených a náhodných vierach a príkazoch vrchností, odovzdávaných z generácie na generáciu; sú to viery, ktoré sa možno začali užitočnou programovateľnosťou detského mozgu.

Náboženskí vodcovia dobre vedia o zraniteľnosti detského mozgu a o dôležitosti skorého začiatku indoktrinácie. Jezuitské chvastanie „Daj mi dieťa na jeho prvých sedem rokov a ja ti dám muža,“ nie je pre svoju ošúchanosť menej pravdivé (alebo zlovestné). V novších časoch je podobne známy princíp Jamesa Dobsona, zakladateľa dnes nechvalne známeho „Hnutia na podporu rodiny“ (Pozor na rodinu)*: „Tí, čo kontrolujú, čo sa mladí ľudia učia a aké majú skúsenosti - čo vidia, počujú, myslia si a veria - tí budú určovať budúcnosť štátu. (79).

(*Zasmial som sa, keď som na nárazníku jedného auta v Colorade videl nápis „Pozor na tvoju sprepadenú rodinu“ - no dnes sa mi to vidí menej veselé. Je možné, že niektoré deti potrebujú ochranu pred indoktrináciou vlastnými rodičmi (pozri v 9. kapitole).

Nezabudnite však, že môj podnet vo veci užitočnej ľahkovernosti detského mozgu je len jeden príklad možností, ktoré by mohli byť analógiami k morám riadiacim svoj let podľa mesiaca a hviezd. Etológ Robert Hinde v knihe Prečo pretrvávajú bohovia (Why Gods Persist), ako aj antropológovia Pascal Boyer v knihe Vysvetlenie náboženstva (Religion Explained) a Scott Atran v knihe Spoliehame sa na bohov (In Gods We Trust), všetci nezávisle jeden od druhého rozvinuli všeobecnú predstavu, že náboženstvo je vedľajší produkt normálnych psychologických dispozícií - musím dodať, že mnohých vedľajších produktov, pretože antropológovia osobitne zdôrazňujú aj rôznosť svetových náboženstiev, aj to, čo majú spoločné. Nálezy antropológov sa nám neraz vidia záhadné, ale len preto, lebo sú nám cudzie. Všetky náboženské predstavy sa vidia podivné tým, čo v nich neboli vychovaní. Boyer robil svoje výskumy na príslušníkoch kamerunského kmeňa Fang, ktorí veria,

že strigy majú navyše zvláštny vnútorný orgán podobný zvieraťu, ktorý v noci z ich tela vyletuje a nivočí úrodu iných ľudí, alebo otravuje ich krv. Veria aj, že strigy sa občas schádzajú na veľké hostiny, pri ktorých požierajú svoje obete a plánujú budúce útoky. Mnohí vám tam povedia, že priateľ jedného ich priateľa skutočne videl čarodejnice lietať v noci nad dedinou sediac na banánovom liste a vrhajúc magické šípy na rôzne nič netušiace obete.

Boyer pokračuje s osobnou anekdotou:

Spomínal som toto a iné exotické príbehy na jednej večeri v cambridgeskom kolégiu, keď sa tu na mňa obrátil jeden z našich hostí, významný cambridgeský teológ, a hovorí: „Práve toto robí antropológiu takou fascinujúcou, ale ju aj sťažuje. Mali by ste vysvetliť, ako môžu ľudia veriť takým nezmyslom.“ Zmeravel som od prekvapenia. No rozhovor sa ubral iným smerom prv, než som našiel vhodnú odpoveď - začalo sa hovoriť o hrncoch a rajniciach.

Ak predpokladáme, že spomenutý teológ bol priemerný kresťan, veril pravdepodobne na kombináciu týchto faktov:

- V čase našich predkov sa z jednej panenskej matky narodil muž bez toho, žeby do toho bol zapletený biologický otec.

- Tohto muža bez otca zavolali k priateľovi menom Lazár, ktorý už tak dlho ležal mŕtvy, že zapáchal, a Lazár vo chvíli ožil.

- Tento muž bez otca tiež ožil, potom čo umrel a bol tri dni pochovaný.

- O štyridsať dní neskoršie vyšiel tento muž bez otca na vrchol kopca a potom sa jeho telo stratilo v oblakoch.

- Ak si pre seba šepkáš v hlave myšlienky, tento muž bez otca a jeho „otec“, (ktorý je aj ním samým), počuje tvoje myšlienky a môže na ne pôsobiť. Má schopnosť počuť naraz myšlienky každého na celom svete.

- Ak robíš niečo zlé, alebo aj niečo dobré, ten istý muž bez otca to všetko vidí, čo aj nikto iný to nevidí. Môžeš byť odmenený alebo potrestaný podľa toho, ako si sa správal, a to vrátane aj po smrti.

- Panenská matka toho muža bez otca nikdy neumrela, ale telesne „vystúpila“ do neba.

- Chlieb a víno „sa stanú“ telom a krvou toho muža bez otca, ak ich požehná kňaz (ktorý musí mať semenníky).

Čo by z tejto sady názorov urobil objektívny antropológ, keby na ne čerstvo narazil pri svojej terénnej práci v Cambridge?

Poznámka:
(Preklad neprešiel jazykovou úpravou. Chceli sme vám priblížiť Dawkinskovú knihu čo najskôr a preto očakávame, že niektoré jazykové prehrešky zoberiete s pochopením.)


INFO

V 61. čísle Zošitov humanistov uverejnil R. Škoda predhovor a prvé dve kapitoly z Dawkinsovej knihy. Na poslednej strane Zošitov k tomu píše: Kniha Sklamanie z Boha je podrobné vysvetlenie ateizmu z hľadiska histórie, logiky aj kultúry... Rozhodol som sa preto požiadať profesora Dawkinsa o povolenie vydať 150 exemplárov môjho prekladu do slovenčiny pre abonentov ZH bez licenčného poplatku...“

Richard Dawkins je jedným z najskvelejších, súčasných svetových autorov humanistickej literatúry vôbec. Tento uznávaný vedec sa však nerozpakuje používať ani slovo ateizmus, ktoré sa vďaka náboženskému tlaku stalo takmer nadávkou. Kniha sa na Západe stala bestsellerom a vyvolala živé diskusie.

Medzičasom bola v ZH č. 62 uverejnená 3. kapitola (Argumenty pre existenciu Boha); v č. 63 (august) 4. kapitola (Prečo skoro isto nieto Boha); v ďalších číslach budú v septembri a októbri uverejnené ostatné kapitoly; dvojmesačník sa kvôli tomu premenil na mesačník.


Copyright © 2000—2007 Spoločnosť PROMETHEUS, Gunduličova 12, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk