SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prečítali sme u iných
Etika pre dospelých zajtrajška
(Výňatky)
Fernando Savater

1. Z Úvodu (v ktorom oslovuje syna Amadora):

… ako sedemročný si mi rozprával svoj sen. Že si bol na tmavom poli, čiernom ako noc a fúkal strašný vietor. Chytal si sa stromov a skalísk, ale búrka ťa strhávala preč odo mňa. Ako si sa rútil vzduchom do neznáma, počul si („Nevidel som ťa, ale vedel som, že si to ty“, si mi vravel) môj hlas: „Maj dôveru! Dôveruj!“ Nevieš si predstaviť, aký dar si mi dal, keď si mi rozprával tento zvláštny zlý sen. Ani za tisíc rokov života sa ti neodvďačím za ten krásny pocit hrdosti, ktorý som mal, keď som sa dozvedel, že môj hlas ti mohol dodať odvahu. Preto všetko, čo ti budem na nasledujúcich stranách rozprávať, je opakovanie tejto jedinej rady: Dôveruj! Samozrejme nie mne, ani nejakému mudrcovi (čo by aj bol z tých pravých), ani poslancom, farárom alebo policajtom. Nedôveruj bohom ani čertom, strojom ani zástavám. Dôveruj len sebe samému! Svojej inteligencii, ktorá ti umožní byť lepším, ako už si, inštinktu svojej lásky, ktorá ťa uvedie do spoločnosti dobrých priateľov.

2. Kde sa berie etika

Dá sa žiť bez toho, žeby človek vedel čo je astrofyzika, futbal či stolárčenie, dokonca aj bez čítania a písania. Sú však veci, od ktorých, ako sa hovorí, závisí náš život. Treba napr. vedieť, že zdraviu neprospieva skákať z balkóna na šiestom poschodí, pojedať klince (nech mi fakíri odpustia) či piť kyselinu soľnú. Keby niekto pri každom stretnutí do suseda dobiedzal, raz na to doplatí. Sú spôsoby života, ktoré človeka nenechajú žiť.

Medzi množstvom možných poznatkov existuje istota, že niektoré veci sú pre nás užitočné, iné nie. Škodlivé sú určité potraviny a činy – samozrejme, ak chceme žiť. Ak chce niekto skoro do hrobu, môže byť primeraným nápojom lúh. Čo nám osoží, je dobré, čo nám škodí, je zlé a rozlišovať medzi nimi je v našom záujme.

Existujú dobré a zlé veci pre zdravie; treba vedieť, čo smieme jesť, že oheň hreje ale občas spáli, že voda hasí smäd, ale možno sa v nej utopiť. Niekedy však nie je situácia jednoznačná: určité drogy zvyšujú výkonnosť alebo zapríčinia príjemné pocity, ale ich opakované zneužívanie je škodlivé. Podobná situácia je ešte častejšia v oblasti ľudských vzťahov: lož je v podstate niečo zlé, lebo narúša dôveru v dané slovo, bez čoho nie je možný život v spoločnosti. Niekedy však umožní dosiahnuť malú výhodu alebo urobí niekomu radosť; treba ťažko chorému povedať, že má rakovinu, či nechať ho v nevedomosti, aby prežil posledné dni bez zbytočnej úzkosti?

Už sme si povedali, že spravidla nie je radno začínať bitky. Ale či smieme pripustiť, aby pred našimi očami znásilnili dievča, lebo sa nechceme miešať do cudzích sporov? Kto stále hovorí pravdu, nebýva veľmi obľúbený. A kto ako Indiana Jones zasiahne, aby pomohol prepadnutému dievčaťu, skôr utŕži rozbitú hlavu ako ten, čo si píska a ide domov. Zlé sa niekedy ukáže ako viac-menej dobré a dobré môže vyzerať ako zlé. Vyznaj sa v tom!

Nie je vždy jednoduché vedieť, ako žiť. Kto chce mať vzrušujúci život, nech sa zúčastňuje automobilových závodov alebo horolezeckých túr. Kto chce mať pokojný život, nech hľadá dobrodružstvo vo videoklube za rohom. Pre niektorých majú cenu len peniaze, pre iných platí viac zdravie, voľný čas, náklonnosť a záľuby. Lekári hovoria, že vzdanie sa požívania alkoholu a tabaku predlžuje život, no fajčiari a pijani sa bránia, že pri takýchto odriekaniach sa život samozrejme zdá byť dlhším.

Jediné, v čom sme už na prvý pohľad jednej mienky, je, že vo všetkom nie sme jednej mienky. Ale pozor, v jednom bode sú tieto rozličné mienky súhlasné: život každého je aspoň čiastočne výsledok toho, čo kto chce. Keby bol náš život úplne predvídateľný a osudný, nemali by komentáre nijaký zmysel. Nedá sa diskutovať o tom, či kamene padajú hore alebo dolu: padajú dolu a basta. Bobry stavajú na potokoch hrádze a včely robia zo šesťhranných buniek plásty; niet bobrov, čo by robili plásty, ani včiel, čo by stavali hrádze. Vo svojom prirodzenom prostredí každý živočích vie, čo je preňho dobré a čo zlé – bez diskusie a pochybností. V prírode niet ani dobrých ani zlých zvierat – čo aj mucha neraz považuje pavúka za zlého, keď ju chytí do svojej siete a zožerie. Pavúk nemôže inakšie.

Ale rozpoviem ti dramatický prípad. Počul si o termitoch, týchto bielych mravcoch, čo si v Afrike stavajú metrové stavby tvrdé ako skala. Pretože tieto termity sú mäkké (nemajú chitínový pancier chrániaci iné druhy hmyzu), slúži im termitisko za kolektívny pancier proti určitým nepriateľským mravcom, lepšie vyzbrojeným, ako ony. Niekedy sa však táto stavba zrúti, napr. pri povodni alebo zásahom slona; slony si rady škrabú slabiny na termitích vŕškoch, nedá sa nič robiť. Vtedy termitie robotníčky okamžite začnú stavbu opravovať, ale veľké nepriateľské mravce trúbia na útok. Termití vojaci sa vyroja zo stavby brániť svoj kmeň a stavajú sa útočníkovi na odpor. Keďže mu nemôžu konkurovať veľkosťou a výzbrojom, vešajú sa mu iba na telo a pokúšajú sa zastaviť jeho postup; silné čeľuste útočníkov ich trhajú na kusy. Robotníčky sa ponáhľajú, zapchávajú diery a stavajú múry – no nechávajú vonku úbohých hrdinských vojakov, obetujúcich život pre bezpečnosť iných. Nezaslúžili by si títo vojaci vyznamenanie? Nebolo by správne, nazvať ich hrdinami?

Zmeňme scénu, ale nie tému. V Iliade rozpráva Homér historku o Hektorovi, najudatnejšom bojovníkovi Tróje, ktorý neoblomne čaká pred bránami svojho mesta na Achilla, zúriaceho hrdinu Achájcov, hoci vie, že tento je silnejší a pravdepodobne ho zabije. Robí to preto, lebo mu to káže jeho povinnosť chrániť svoju rodinu a svojich spoluobčanov. Nikto nepochybuje o tom, že Hektor je hrdina, ozajstný hrdina. Je však Hektor odvážnym hrdinom tým istým spôsobom ako termití vojaci, ktorých miliónkrát opakovaný hrdinský čin neopisuje nijaký Homér? Nakoniec – nerobí Hektor to isté, ako jeden z tých anonymných termitov? Prečo považujeme jeho čin za väčší a cennejší ako činy tých termitov? V čom je rozdiel?

Jednoducho v tom, že termití vojaci bojujú a mrú preto, lebo musia, lebo to nemôžu zmeniť – ako pavúk, keď žerie muchu. Hektor sa však púšťa do súboja s Achillom preto, lebo to chce. Termití vojaci nemôžu dezertovať, rebelovať či skryť sa a nechať iných zastať ich miesto: príroda ich naprogramovala, aby splnili svoje hrdinské poslanie. Pri Hektorovi je to inakšie. Mohol by povedať, že je chorý, alebo že sa mu nechce ísť do boja s niekým, kto je silnejší, ako on. Možno by ho spoluobčania nazvali zbabelcom, považovali za nehanebníka, alebo by sa ho možno pýtali, ako inakšie mieni zadržať Achilla od jeho plánov. Niet pochýb, že má možnosť zdráhať sa stať sa hrdinom. Nech by na neho ako pôsobili, má možnosť ujsť tomu, čo sa od neho očakáva. Nie je naprogramovaný stať sa hrdinom – to nie je nikto z ľudí. Práve preto je jeho konanie záslužné a Homér ho tak pútavo opisuje. Na rozdiel od termitov je Hektor – to sa tak povie – slobodný, a preto obdivujeme jeho odvahu.

A tak sa dostávame k ústrednému pojmu celej tejto spleti: k slobode. Živočíchy (nehovoriac o rastlinách a mineráloch) nemajú inú voľbu ako byť, aké sú, a robiť, načo ich príroda naprogramovala. Za ich činy ich nemožno karhať, alebo im tlieskať, lebo sa nemôžu inakšie správať. Isteže, také vlohy ich ušetria mnohých bolestí hlavy.

V určitom ohľade je prírodou naprogramovaný aj človek. Máme to v sebe, že pijeme vodu, a nie lúh; napriek všetkým opatreniam skôr alebo neskôr umrieme. Menej rozkazovačne ale porovnateľne je naprogramovaná naša kultúra: naše myslenie určuje naša reč, ktorá mu dáva formu – bola nám nanútená okolím, nevymysleli sme ju pre osobnú potrebu. Okrem toho nás vychovali v určitých tradíciách, vštepili do nás určité zvyky a spôsoby správania, naučili nás legendy. Jedným slovom: od kolísky sa do nás lievikuje, čoho sa máme držať. Dôsledok toho je, že sa dá do určitej miery predvídať, čo urobíme.

Pozrime sa, napríklad, na toho Hektora. Na základe svojho prirodzeného naprogramovania poznal nevyhnutnosť ochrany, usídlenia a spolupráce, ktoré mu zabezpečovalo jeho mesto Trója. Samozrejme myslel s príchylnosťou na svoju manželku Andromachu, ktorá mu zaručovala príjemný domov, ako aj na svojho malého syna, ku ktorému cítil biologické puto. Kultúrne sa považoval za časť Tróje, maj s Trójanmi spoločnú reč, zvyčaje a tradície. Od detstva ho vychovávali k tomu, aby sa z neho stal dobrý vojak v službe svojho mesta. Vraveli mu, že zbabelosť je niečo odporné, čo nesluší mužovi. Vedel, že ak svojich zradí, budú ním opovrhovať a nejako ho potrestajú. Bol teda dosť naprogramovaný, ale …

Ale napriek tomu Hektor mohol povedať: Čo ma po tom všetkom? Mohol sa preobliecť za ženu a nocou ujsť z Tróje, mohol sa robiť chorým alebo bláznom, aby nemusel bojovať. Mohol sa pred Achillom hodiť na zem a ponúknuť mu svoje služby, vrátane vyzradenia, kade možno ľahlo vniknúť do mesta. Mohol sa dať na pijanstvo, alebo mohol vynájsť nové náboženstvo, ktoré by povedalo, že proti nepriateľom neslobodno bojovať, ale treba nastaviť druhé líce, ak človek dostal facku. Povieš mi, že všetky takéto správania by boli nepravdepodobné, ak vezmeme do úvahy, kto bol Hektor a ako bol vychovaný. Áno, ale musíš uznať, že to nie sú nijaké nemožné myšlienkové hry – kým bobor, ktorý robí plásty, resp. včela, ktorá stavia hrádze, resp. termit, ktorý dezertuje, sú nie zriedkavé, ale úplne vylúčené prípady. Pri ľuďoch nemožno byť nikdy taký istý, ako pri zvieratách; nech sú akokoľvek kultúrne a biologicky naprogramovaní, nakoniec sa môžu rozhodnúť pre niečo, čo nie je v programe. Môžu povedať Áno alebo Nie, chcem alebo nechcem. Nech by na nás okolnosti akokoľvek tlačili, nikdy neexistuje jediná cesta, ktorou by sme museli ísť.

Keď hovorím o slobode, mám na mysli práve toto: to, čo nás odlišuje od termitov a prílivu a odlivu, od všetkého, čo ide nevyhnutne a nemeniteľne svojou cestou. Samozrejme, nemôžeme robiť všetko, čo by sme chceli, ale takisto nie sme viazaní musieť chcieť urobiť len jedno jediné. A treba dodať ďalšie dve vysvetlenia k pojmu sloboda:

Po prvé: Nemáme slobodu vybrať si, čo sa nám stane (narodiť sa tohto dňa, týmto rodičom a v tejto krajine; ochorieť na rakovinu alebo byť zrazený autom; byť pekný alebo špatný; zažiť útok Achájcov), ale máme slobodu, na to, čo sa nám stane, reagovať takým alebo onakým spôsobom (poslúchať alebo rebelovať, byť opatrný alebo trúfalý, pomstivý alebo pokorný, obliekať sa podľa poslednej módy alebo opačne??? , brániť Tróju alebo zutekať atď.).

Po druhé: Mať slobodu pokúsiť sa o niečo je niečo celkom iné ako to aj dosiahnuť. Sloboda (voliť z viacerých možností) nie je to isté ako všemohúcnosť (ktorá by znamenala vždy dosiahnuť to, čo kto chce, aj keď sa to zdá nemožné). Zo svojej slobody môžeme však mať tým väčší úžitok, čím väčšia je naša schopnosť konať. Mám slobodu, chcieť vystúpiť na Mount Everest, ale pre svoju biednu kondíciu a absolútne chýbanie horolezeckej praxe je prakticky vylúčené, že by som svoj cieľ dosiahol. Naproti tomu mám slobodu čítať alebo nečítať, a pretože som sa od malička učil čítať, nepadne mi ťažko rozhodnúť sa čítať. Sú veci, ktoré sú závislé od mojej vôle (to je moja sloboda), ale nie všetko je závislé od mojej vôle (to by som bol všemohúci). Na svete je mnoho iných vôli a sú tu početné iné nevyhnutnosti, ktoré nemôžem kontrolovať podľa svojej ľubovôle. Ak nepoznám dosť ani seba, ani svet, v ktorom žijem, raz narazí moja sloboda na nevyhnutnosť. Je veľmi dôležité, že preto nestratím svoju slobodu – aj keď ma to zlostí.

V skutočnosti existuje veľa vecí, ktoré obmedzujú našu slobodu, od zemetrasení či chorôb až po diktátorov. Ale aj naša sloboda je vo svete silou, našou silou. Keď však hovoríš s ľuďmi, zisťuješ, že sú si oveľa viac vedomí toho, čo obmedzuje ich slobodu, ako svojej vlastnej slobody. Povedia ti: „Sloboda? O akej slobode to hovoríš? Ako môžeme byť slobodní, keď nám televízia denne premýva mozog, keď nás politici klamú a manipulujú, keď nás teroristi ohrozujú a drogy zotročujú, a keď okrem toho nemám peniaze, aby som si mohol kúpiť motocykel, ktorý by som mal tak rád!“ Ak sa na to pozrieš zblízka, zistíš, že tí, čo si zdanlivo sťažujú, v skutočnosti sú celkom spokojní s vedomím, že nie sú veľmi slobodní. V podstate si myslia: „Uf! Ale to mi spadol kameň zo srdca! Keďže nie sme slobodní, nie je to naša vina, čo sa s nami deje.“ Som si však istý, že nikto – nikto – naozaj neverí, že nie je slobodný. Nikto by bez všetkého nepripustil, že funguje ako neúprosné hodiny alebo ako termit. Môže byť, že mu niekedy určité slobodné rozhodnutie padne veľmi ťažko – napr. vojsť do horiaceho domu zachraňovať dieťa alebo postaviť sa neohrozene proti diktátorovi – a že preto sa radšej povie, že niet slobody. Potom netreba uznávať, že ako slobodný človek dávame prednosť tomu, čo je najľahšie – čaká sa na hasičov, resp. lížu sa čižmy tomu, čo nám stojí na šiji. Ale v hlbokom vnútri sa ozýva vytrvalé: „Keby som bol chcel …“

Ak niekto tvrdošijne popiera, že sme ako ľudia slobodní, radím ti, pripomeň mu prípad toho rímskeho filozofa. Ešte v staroveku sa prel jeden rímsky filozof so svojím priateľom, ktorý popieral existenciu ľudskej slobody a tvrdil, že ľudia môžu robiť len to, čo robia. Filozof chytil svoju prechádzkovú palicu a začal milého priateľa zo všetkých síl mlátiť. „Prestaň, súhlasím, nebi ma už!“ kričal ten druhý. Filozof neprestal ani biť, ani argumentovať: „Nepovedal si, že nie som slobodný, že môžem robiť len to, čo robím? Prestaň teda rečniť a nechci po mne, aby som prestal: som predsa automat.“ Až keď priateľ pripustil, že filozof môže z vlastnej vôle prestať ho biť, prestal filozof so svojou činnosťou. Tento príklad je dobrý, ale použi ho len pri priateľoch, ktorí neovládajú karate alebo čosi podobné.

Facit: Na rozdiel od iných bytostí, živých alebo neživých, vieme my ľudia čiastočne sami vymyslieť a voliť, ako chceme žiť. Môžeme sa rozhodnúť pre to, čo sa nám zdá dobré, t.j. vyhovuje nám, a proti tomu, čo sa nám zdá zlé a pre nás nepríhodné. A keďže môžeme myslieť a voliť, môžeme sa mýliť, čo sa normálne nemôže stať bobrom, včelám ani termitom. Preto sa ukazuje múdrym dávať pozor, čo robíme a pokúsiť sa osvojiť si taký spôsob života, ktorý nám umožní konať správne. Táto životná múdrosť, alebo ak chceš, toto umenie žiť, sa volá etika. Ak máš trpezlivosť, budeme o tom ešte hovoriť.

Čítaj ešte niečo:

1. „Sloboda nie je filozofia a ani nejaká myšlienka: je to hnutie vedomia, ktoré nás v určitú chvíľu privedie k vysloveniu jedného z dvoch slov – áno alebo nie. V krátkosti tohto okamihu sa zrkadlí ako vo svetle blesku rozpornosť ľudskej povahy.“ (Octavio Paz, La otra voz.)

2. „Ľudský život sa nedá žiť ako jednoduché hromadné opakovanie typických správaní jedného druhu; každý jeden ho musí žiť sám. Človek je jediná živá bytosť, ktorá sa nudí, je nespokojná a myslí si, že je vylúčená z raja.“ (Erich Fromm, Psychoanalýza a etika).


Info

Článok sme prevzali zo Zošitov humanistov č. 49 máj 2005


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk