O nás    Čo robíme
Klerikalizmus
 Aktuality Názory    Odkazy ENGLISH 

5.) VIERA NEVERIACICH

Jozef Resh:

TITUL                                 DOMOV

Podľa vžitých stereotypov je zaužívané delenie ľudí na „veriacich“ a „neveriacich“.

Do kategórie „veriacich“ sa zadeľujú ľudia nábožensky založení – to je tá dobrá, čestná a spravodlivá časť populácie. Do kategórie „neveriacich“ potom patria ateisti, „bezbožníci“ – čo je synonymom pre ľudí zlých, nečestných, neslušných a nespravodlivých.

Je až nepochopiteľné, ako sa mohli takéto nezmyselné, zjednodušené a skreslené predstavy udržať až do konca druhého tisícročia?

Už dávno by nám všetkým malo byť predsa jasné, že kresťanské náboženstvo nie je pôvodcom a výhradným nositeľom mravných zásad života. Veď zásady umiernenosti, tolerancie a lásky k blížnemu hlásali starí Gréci už dávno pred narodením Krista. Aj materialistické tradície s racionálnou etikou a svetským humanizmom majú hlbšie korene v našej európskej civilizácii, než učenie Evanjelia. Príklad starých Grékov navyše ukazuje, že absencia nádejí na „večný život“ v iracionálnom svete náboženských predstáv nemusí viesť k bezvýchodiskovému pesimizmu, ale práve naopak, vedie k intenzívnejšiemu hľadaniu cieľov a ideálov zmysluplného pozemského života.

Moja „viera“, viera ateistu, vyviera z týchto antických tradícií.

Ja verím vo filozofiu v gréckom zmysle slova a v moci svetských zákonov.

Verím s Chrysippom, že zákon, svetský „zákon je kráľom všetkých božích i ľudských vecí. Musí byť dozorcom, vládcom a pánom nad mravnými i nemravnými a podľa toho pravidlom pre spravodlivých a nespravodlivých. A bytostiam vytvárajúcim prirodzené spoločenstvá príkazom, čo majú robiť a zákazom, čo nemajú robiť.“ 1

Ja verím, že základom našej mravnosti nemôže byť sebecká túžba po posmrtnej odmene, ani strach z posmrtného trestu, ale uvedomenie si našich povinností voči prostrediu, ktoré nás obklopuje: voči ľuďom a prírode.

Ja verím Demokritovi, že „príčinou hriechu je (len) neznalosť lepšieho.“ 2 (Zl. B 83) Verím Chrysippovi, že „ľudia sa nestávajú čestnými a dobrými od prírody, ale učením.“ (Zl. 225)3 Verím, že „cnosti sa možno naučiť“, ako to tvrdil Zenón z Kritia. (Zl. 567)4 Ja verím múdremu Sokratovi, že „kto vie, čo je krásne a dobré, nemôže dať prednosť ničomu inému.“ (Xen. Spom. III, 9)5 Preto tvrdím s Aristotelom, že „... nič sa tak veľmi nemusíme učiť a navykať si, ako správne posudzovať dobré mravy a krásne činy a tešiť sa z nich.“ (Politika, 1340 a)6 Verím Chrysippovi, že „cnosť je harmonický stav duše a treba sa o ňu usilovať pre ňu samu a nie z nejakého strachu, nádeje, alebo z nejakej inej vonkajšej príčiny. V nej spočíva blaženosť, pretože duša sa usiluje o dokonalú harmóniu celého života.“ (Zl. 39)7 Verím, že „žiť cnostne nie je nič iné, ako žiť v zhode s tým, čomu nás učí príroda... Lebo naša prirodzenosť je časťou prirodzenosti sveta. Preto je cieľom život v zhode s prírodou, čo zasa značí žiť v zhode s vlastnou prirodzenosťou a s prirodzenosťou celku, a pritom nerobiť nič z toho, čo zakazuje spoločný zákon, ktorým je zdravý rozum...“ (Chrysippos, zl. 4).8

Ja verím, že výraz „metafyzika“ je len výplod nedokonalého ľudského rozumu. Existuje len „fysis“ – nekonečná, večná, a preto pre nás ešte nepochopená príroda.

Ja verím, že vesmírny makrokozmos a náš ľudský mikrokozmos neovládajú božské sily, ale prírodné zákony a zákonitosti. Našou úlohou je využívať ich v spoločný prospech nás všetkých, nie jeden proti druhému.

Verím sile a zatiaľ nevyužitým možnostiam ľudského rozumu. Verím, že miesta cirkevných „duchovných pastierov“ zaujmú v budúcnosti odborníci na „dušu“, grécky „psyché“ - psychológovia. Verím, že pomníky nebudeme stavať svätým apoštolom a mučeníkom, panovníkom a politikom, ale filozofom, vedcom a umelcom.

__________________________________________________

Boh“ je len jednou z možných a najjednoduchších odpovedí na nezodpovedané otázky človeka.

Preto je Zeus u Homéra „kráľom mrakov“ (Íl. II, 412), „vládcom hromu“ (XI, 773; XII, 253), „vrhačom bleskov“ (VII, 443), ktorý „zosiela prudké dažde“ (XVI, 385-386), „rozkazy vydá snežiť“ (XII, 279-280) a rozprestiera „na nebi nachovú dúhu pred zrakom ľudí...“ (XVII, 547-548).9 Ešte aj v dobe Aristofanovej boli nevysvetliteľné atmosferické javy považované za dôkaz existencie nadprirodzených síl. V jeho komédii Oblaky z roku 423 pr. n. l. odmieta aténsky občan Strepsiades tvrdenie filozofa, že „Dia niet“, slovami: „Že niet ho? Čo hovoríš? ... A ktože nám zosiela z neba dážď?“ (Verše 367-368)10

Dnes pomocou iného Boha si vysvetľujeme podstatu a zmysel vesmírneho diania, pretože, ako povedal Sokrates, „nie je v ľudských silách nájsť riešenie týchto otázok“.(Xen. Spom. 1,1)11 Platí aj názor Epikura, že „ak nepoznáme, aká je podstata vesmíru, nemožno sa zbaviť strachu z najpodstatnejších vecí, ale žijeme len v akýchsi obavách vyplývajúcich z toho, čo nám hovoria mýty.“ (Hl. články, XII)12

V týždni od 12. do 16. apríla 1999 sa konalo vo Washingtone sympózium za účasti popredných vedcov a náboženských mysliteľov z celého sveta. Organizátori rozdelili diskusie na tri „citlivé“ otázky: Mal vesmír počiatok? Bol naprojektovaný? Sme sami? Diskusia vrcholila v spore medzi filozofom Johnom Polkinghornom z Cambridge a fyzikom – profesorom Stevenom Weinbergom z Texasu. Fyzik Weinberg obhajoval myšlienku bez stvoriteľa, Polkinghorne mu oponoval z pozícií metafyziky.13 Z neukončeného sporu týchto dvoch popredných učencov našej doby vyplýva pre laického pozorovateľa jedno ponaučenie: žiaľ, napriek nevídanému vedeckému a technickému pokroku, ani dnes ešte nemôžeme dostať jednoznačnú, pravdivú a nespochybniteľnú odpoveď na niektoré otázky, ktoré od staroveku znepokojujú myslenie každého rozmýšľajúceho človeka.

Hľadať vysvetlenie všetkého zatiaľ rozumom nepochopiteľného v nadprirodzenom, transcendentnom, je iste veľmi pohodlné, ale aj naivné a pre človeka na prelome druhého a tretieho tisícročia už nedôstojné. Musíme sa zmieriť s myšlienkou, že odhalenie mnohých záhad Vesmíru a života na Zemi bude výdobytkom ďalších generácií – ak človek ešte predtým nezničí svoju vlastnú existenciu.

Viera, že Boh riadi všetko „na zemi a na nebi“, zvádza k falošnej spokojnosti až ľahostajnosti. Čítal som: „Boh nedopustí, aby človek zničil našu planétu...“

Spamätáme sa, až keď bude neskoro?

____________________________________________________

Pokúsme sa uvažovať o sebe a o svete, ktorý nás obklopuje, z pohľadu pomyselnej vesmírnej kamery. Asi tak, ako sa to podarilo napríklad zbrojnošovi Sanchovi Panzovi v Cervantesovom románe Don Quijote. Tento Sancho Panza, ktorého veľkou túžbou bolo stať sa vládcom, po dobrodružstve na drevenom koni Clavileňa prehlásil: „Odvtedy, čo som zostúpil z neba a od tej chvíle, čo som z tých ohromných výšok uzrel zem a videl, aká je malá, čiastočne mi prešla predošlá náramná chuť stať sa vládcom. Veď aké je to vysoké postavenie, rozkazovať nejakému horčičnému zrnu, a aká je to hodnosť či moc, vládnuť poltuctu ľudí veľkosti lieskových orieškov?“ 14

Takýto pomyselný výlet do kozmického priestoru by mohol byť veľmi prospešný pre každého z nás.

Po takomto výlete by sme hádam pochopili malichernosť našich územných, rasových, alebo náboženských sporov. Zbavili by sme sa hádam vžitých konvencií a stereotypov pri tvorbe svojej hodnotovej orientácie, ktorá by mala zohľadňovať vedomie našej ľudskej spolupatričnosti a spoluzodpovednosti za osud nášho vesmírneho „zrna horčičného“.

___________________________________________________

Kedysi na sklonku antiky neznámy Grék napísal nasledovný epigram:

„Odkiaľ som, ako som sa zrodil? Prečo prišiel som? Aby som šiel preč zas? Môžem to vyzvedieť dajako, celkom keď neznalý som?“

Keďže bol „neznalý“, ako sa sám priznáva, nepoznal súčasné trendy filozofického myslenia. Preto mu zostali dve možnosti: buď hľadať odpovede v mytológii, alebo na svoje otázky zabudnúť. On si volí druhú možnosť a pokračuje takto:

„Nože, čašu Bakchovho moku mi prichystaj, radosti družku, v starostiach, v trampotách zlých víno je najlepší liek.“ 15

Dnes radový občan stojí pred podobnou dilemou. Filozofom nerozumie, filozofia sa stala doménou úzkeho okruhu odborníkov. Kde teda dostane odpovede na otázky, ktoré ho znepokojujú? V kostole, od farára. Náboženské predstavy sú síce naivné, ale jednoduché a pre každého pochopiteľné. Koho to neuspokojí, tomu zostáva ešte „čaša Bakchovho moku“...

Východisko ani v tomto prípade nie je „vo hviezdach“, ale v nás samotných. Pretože čo nám naozaj chýba, to je najmä vôľa a schopnosť poučiť sa z histórie. Napríklad nasledovať múdreho Sokrata, ktorý podľa Cicerona „nechal filozofiu zostúpiť z neba, premiestnil ju do miest, zaviedol ju do domov a prinútil ju uvažovať o živote a mravnosti, o dobre a o zle“. (Tusk. V, 4, 10)16

Tak v minulosti, ani v budúcnosti nám nepomôžu modlitby k vysneným bohom. Budúcnosť ľudstva na našej planéte závisí od múdrosti alebo nerozumnosti žijúcich ľudí.

Preto naša „spása“ nespočíva v náboženstve, v učení Evanjelia, ale vo „filo-sofii“, ktorá pôvodne neznamenala predstierané vedátorstvo v skomolených formuláciách, ale prostú a úprimnú lásku k múdrosti. Mottom nech je krásna óda Cicerona: „Ó filozofia, ktorá nás sprevádzaš životom, ktorá pátraš po cnosti a zbavuješ chýb! Ako by som mohol byť bez teba nielen ja, ale celý ľudský život vôbec? Ty si založila mestá, ty si zhromaždila rozptýlených ľudí k životu v spoločnosti, ty si ich spojila do jedného celku najprv spoločným bývaním, potom manželstvom a napokon spoločenstvom písaného i hovoreného jazyka! Ty si vynašla zákony, ty si naučila ľudí mravom i disciplíne! K tebe sa utiekam, teba prosím o pomoc, tebe sa oddávam a ak kedysi len napoly, tak teraz úplnea bezvýhradne.“17

LITERATÚRA        TITUL                                   DOMOV

(Odkazy z textu)


    1. Zlomky starých stoikov, preložil Miloslav Okál. Bratislava, 1984, s. 345.
    2. Řečtí atomisté, preložil Karel Svoboda. Praha, 1980, s. 202.
    3. Zlomky starých stoikov, preložil Miloslav Okál. Bratislava, 1984, s. 202.
    4. Tamže, s. 135.
    5. Xenofón, Vzpomínky na Sókrata III, 9. Preložil Václav Bahník, Praha, 1972, s. 122.
    6. Aristoteles: Politika. Preložil Július Špaňár. Bratislava, 1988, s. 268.
    7. Zlomky starých stoikov, preložil Miloslav Okál. Bratislava, 1984, s. 299.
    8. Tamže, s. 293-294.
    9. Homéros: Ílias, Preložil Miloslav Okál, Bratislava, 1962.
    10. Aristofanes: Oblaky, preložil Miloslav Okál, Bratislava, 1947.
    11. Xenofón: Vzpomínky na Sókrata I, 1, preložil Václav Bahník. Praha, 1972, s. 23.
    12. Epikuros: Hlavné články učenia, XII, preložil Miloslav Okál. In: Epikuros, O šťastnom živote, Bratislava, 1989, s. 62.
    13. Denník SME, 22.5.1999. (Igor Kapišinský: Mal vesmír počiatok? Existuje Boh?)
    14. Miguel de Cervantes Saavedra: Don Quiote, preložil Jozef Felix, Bratislava, 1953, 2. diel, str. 269.
    15. Obrázky z Řeckého života. (Epigramy) Citát uvádzam podľa českého prekladu Rudolfa Mertlíka. Praha, 1983, s. 321.
    16. M. T. Cicero: Tuskulské rozhovory V, 4, 10, preložila Etela Šimovičová. Bratislava, 1982, s. 166. Český preklad Václav Bahník, Praha, 1976, s. 207.
    17. M. T. Cicero: Tuskulské rozhovory V, 2, 5, preklady a vydania ako hore, s. 164 (v slovenskom preklade), s. 204 (v českom preklade).

        TITUL                               DOMOV