O nás    Čo robíme
Klerikalizmus
 Aktuality Názory    Odkazy ENGLISH 

DOMOV

Mark Twain ,

 svetoznámy americký spisovateľ

( 1835- 1910)

napísal o včasnej NÁBOŽENSKEJ indoktrinácii detí :

 Myseľ, ktorá sa zašpiní v mladosti, sa už nikdy nedá očistiť. Poznám to z vlastnej skúsenosti a až do dnešných dní prechovávam neutíchajúcu zatrpknutosť proti  pestúnom v mojej mladosti za to, že mi DOVOLILI – ba dokonca ma DONUCOVALI  čítať špinavosti Biblie ešte pred tým, než som dosiahol vek pätnásti rokov.

 Každý kto robí takéto niečo si nezasluhuje ani vdychovať čistý vzduch počas svojho života  až kým nezomrie.  


V tejto súvislosti prinášame krátky úryvok knihy:

Škodlivosť náboženskej výchovy,

ktorá obsahuje text prednášky, ktorá ozdnela v Brne 19. apríla 1927, teda pred cca 75 rokmi.

Dnešný človek je samostatný, aspoň oveľa samostatnejší než býval človek v stredoveku. Ale táto samostatnosť nie je len vonkajšia — t.j.: nespočíva len v tom, že ubudlo vonkajšieho nátlaku, že človeku tak vrchnosť nerozkazuje, že môže slobodne si vybrať svoje povolanie a v tom povolaní pracovať a konať ako uznáva za najvhodnejšie — ale musí to byť zároveň samostatnosť vnútorná, duševná. musí viac vidieť, lepšie a bystrejšie rozmýšľať — a to že samostatnosť rozumová. 

K nej sa človek dnes druží samostatnosť mravná, samovláda (vedieť si rozkázať, keď iný nerozkazuje) a svedomitosť (dnešného človeka neprenasleduje na každom kroku dráb, ktorý by ho potrestal, keď urobí chybu; ak by si však myslel, že preto môže robiť čo chce, len keď sa vyhne trestnému zákonu, zle by obišiel: ak ho nestihne žiadny iný trest, stihne ho strata dôvery spoluobčanov a tá v dnešnom hospodárskom a spoločenskom živote znamená veľmi veľa).

          Ak si dobre všimneme tieto vlastnosti, zistíme, že sú priamym opakom tých, ktoré sa vyžadovali od človeka v stredoveku a ktoré sa ešte i dnes vyžadujú od dobrého katolíka.

          Pre človeka v stredoveku bolo chybou, ak vedel veľa, ak vedel myslieť, pretože sa potom cítil nešťastný a ľahko sa odchýlil od vnucovanej viery; pre neho bola zbytočná sebavláda — len keď vedel poslúchať; svedomitosť by mu bola škodila, pretože ak bol príliš svedomitý, zodral sa na pánovom majetku — v inom prípade — sa stal buričom a kacírom.

 S týmito zmenami vo všetkých oblastiach spoločenského života súvisí, že aj dnešné školstvo nadobúda iný charakter než malo predtým. Nové potreby tlčú na brány škôl. Žiaľ len pomaly a len neľahko otvárajú sa im tieto brány, pretože sú hrdzavé od náboženských predsudkov a chránené strážcami, ktorí v týchto nových potrebách a v celom novodobom živote, z ktorého vyvierajú, vidia svojho nepriateľa… Školstvo teda kríva a mešká za potrebami dnešnej spoločnosti a dnešného života. Nie je ešte také, aké by malo byť, ale pomaly sa predsa k tomuto cieľu blíži, pretože sila, ktorá ho tlačí dopredu, je predsa len silnejšia než tá, ktorá ťahá späť. Aký je to teda charakter, ktorý nadobúda dnešné školstvo?

Význam výchovy a školy neobyčajne stúpol: ľudia dnes potrebujú lepšie vzdelanie ako všeobecné tak aj odborné. Preto sa zriaďuje viac škôl, vznikajú aj nové druhy škôl (najmä školy odborné), zavádza sa všeobecná a povinná školská dochádzka; súmerne vzrastá význam učiteľstva; je a musí byť nielen viac učiteľov, ale učitelia musia byť lepšie vzdelaní

Dnešná škola musí vychovávať pre dnešný život. Musí pestovať v žiakoch tie vlastnosti, ktoré budú v živote potrebovať. Nemôže teda vychovávať k poddanstvu, ale k samostatnosti.

V prvom rade k samostatnosti rozumovej. Žiak si má v škole navykať na to, aby si sám všímal veci, aby ich dokázal pozorovať a rozmýšľať o nich; nemá sa už len spoliehať na iných, na cudziu pravdu, len veriť.

Aj mravná výchova musí byť v občianskej škole iná než v cirkevnej škole — je to výchova k mravnej samostatnosti. Dnešný vychovávateľ nemá vychovávať k slepej poslušnosti ale k sebaovládaniu, svedomitosti, a sebadisciplíne.

To je obrovský rozdiel.

Človek vychovaný v morálke poslušnosti nekradne, nelúpi, nevraždí a pod., pretože mu hovorili, že je to zakázané, pretože sa bojí trestu v pekle, pretože sa teší na odmenu v nebi. Keby nebolo zákazu, keby nebolo toho strachu pred peklom, ktovie?!

Človek vychovaný k svedomitosti a naozaj svedomitý nepotrebuje cudzie rozkazy ani zákazy. Nekoná zlo, pretože mu to nedovoľuje jeho vlastné svedomie, jeho vlastná mravná bytosť; nečaká odmenu za dobrý skutok — má ju vo vlastnom vnútre; nepotrebuje sa báť cudzích trestov, pretože najväčším trestom pre neho je strata úcty pred sebou samým.

Ľudia vychovaní nábožensko-mravne, chodievajú raz do roka alebo aj častejšie na spoveď. A tu sa mnohí spovedajú takto: „Klamal som, ohováral som, kradol som… pretože som sa spoliehal, že mi to Pán Boh odpustí.“ Inštitúcia spovede sama osebe s psychologickou nevyhnutnosťou vedie k tomu, že sa spoliehajú na milosrdenstvo božie.

U ľudí vychovaných k svedomitosti nie je možná podobná prax. Ľuďom vychovaným k svedomitosti môžete zveriť peňažné ústavy bez obavy, že aj keď nad každým ich krokom nebude bdieť dozorný úrad, nestanú sa z nich škodcovia a defraudanti. Svedomitým ľuďom môžete zveriť akýkoľvek úrad bez strachu, že napáchajú nepoctivosti, ak im nebudete neustále hľadieť na prsty. Avšak svedomití ľudia nebudú možno chodiť do kostolov… Svedomití ľudia nebudú možno chodiť na spoveď… ale dnešná spoločnosť potrebuje ľudí svedomitých. Preto dnešná škola má vychovávať ľudí svedomitých. Bohužiaľ,

 

DOMOV