SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prečítali sme u iných
Čo nás robí ľuďmi?
(Úvahy nad knihou)
Rastislav Škoda

Montesquieu (1533 – 1592) povedal, že svojou podstatou je človekom a len náhodou Francúzom. Filozofi a sociológovia tento názor všeobecne akceptovali a dnes platí nielen o národoch, ale aj o náboženstvách a podobných (aj politických) ideológiách. Ako inakšie vysvetliť ich zemepisné rozšírenie na celých kontinentoch či veľkých zemepisných celkoch, keď hranice medzi nimi sú na brehoch riek alebo hrebeňoch hôr? V takýchto veciach platí spravidla náhoda. Vďaka osvietenstvu patria od približne 200 rokov do species homo dodatočne aj bývalí otroci a pohania.

Ale vážne: Čo nás robí ľuďmi? Nečakám ani náznak odpovede od matematika, fyzika ani chemika, tak načo sa tým zaoberať? Biológ zaradí človeka do triedy živočíchov a špecialisti zavŕšia svoje skúmanie konštatovaním, že človek je z živočíchov jediný tvor, ktorý myslí. Upresnia to, že napr. myslí o sebe, že má vedomie a svedomie, že má predstavu oa nadprirodzene, že si je vedomý hraníc svojho myslenia, že sa nudí, že vie, že umrie atď. Myslením v najširšom zmysle slova sa od prvopočiatkov zaoberala filozofia a postupom času teológia. Dnes je myslenie predmetom, okrem mnohých iných vied, napr. „tvrdej“ prírodnej vedy neurobiológie (a teológovia sa chcú opäť pridružiť akousi „neuroteológiou“). Odpoveď biológa ma naplno uspokojuje: Som človek, sme ľudia, a to už stotisíce až milióny rokov. Oa tom, že by nás dnes niečo malo robiť človekom, resp. ľuďmi, sa v podstate nedá hovoriť. „Ľuďmi už sme, či to chceme, alebo nechceme.“ (Savater, nar. 1947).

Výraz „človek“ však môže mať v bežnej reči okrem označenia biologického druhu aj význam dobrého, morálneho jednotlivca (na rozdiel od grobiana, správajúceho sa „zversky“). Tak sa dostávame k špeciálnemu odboru filozofie, k učeniu o morálke či etike. V priebehu ľudských dejín vypracovali mnohí autori, väčšinou zakladatelia úspešných náboženstiev, celý rad viac-menej dôležitých (rozšírených) učení o morálke a ich prívrženci ich dodnes ponúkajú ľuďom s väčším-menším úspechom neraz ako kuchárske knihy pre správanie.

Teda čo nás robí dobrými, morálnymi ľuďmi?

V prvom rade je predpokladom takýchto úvah spoločenskosť človeka. A spoločenským robí človeka jeho slabosť. Keby sme nepotrebovali druhých, nespolčovali by sme sa. Takže z našej slabosti vyrastá naše krehké šťastie. Absolútne šťastie je výsada boha; ale kto z nás si ho vie predstaviť? Keby si nedokonalá bytosť mohla stačiť, z čoho by sa tešila? V samote by bola nešťastná. Neviem si predstaviť, žeby samotár, ktorý nič nepotrebuje, mohol niečo milovať; a žeby ten, čo nič nemiluje, mohol byť šťastný (Rousseau, Emil alebo O výchove, 1762). Vzájomným stykom sa ľudia robia (dobrými) ľuďmi, stávajú ľuďmi; pravdaže, za predpokladu, že sa k sebe správajú po ľudsky, t.j. berú ohľad na to, čo ten druhý chce alebo potrebuje a nechcú ho využívať.

Takže, v druhom rade, je potrebná sloboda rozhodnúť sa, či urobíme to alebo ono; povedať v určitej situácii na základe uváženia áno alebo nie. Zvieratá nemajú možnosť voľby konať inakšie, ako ich naprogramovala príroda, konajú inštinktívne. To je niečo celkom iné, ako naše naprogramovanie kultúrou na podklade reči, dávajúcej nášmu mysleniu, resp. jeho činnosti na úseku uvažovania (málo iné sú úseky umenia, hudby, lásky a i.). už od kolísky príslušnú formu rozhodovania.

Kedy povieme áno, kedy nie? To je rozlišovanie medzi dobrom a zlom. Pretože sme ľudia a tak humanisti, zastávame názor, že len človek môže byť formálnym kritériom (rozhodcom), čo je aké, a nikdy nie nejaká autorita, ktorá ho presahuje (transcenduje). To je jeho sloboda. Jediná sloboda, ktorá si zaslúži toto meno, je právo ísť za svojím dobrom svojou cestou, kým druhým nezmenšíme alebo neprekrížime ich dobro. Každý je strážcom svojho šťastia, či sa ono týka tela, duše alebo ducha (John Stuart Mill, 1806 – 1873). Takže materiálne kritérium sa zakladá na princípe, že dobré je to, čo je dobré pre človeka a vedie k šťastiu ľudstva, zlé je to, čo mu škodí a vedie k biede ľudstva. Blaho človeka je jediné kritérium humanistického etického posudzovania (Erich Fromm, 1900 – 1980).

Jedným zo základných pravidiel každej etiky je veta Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im. Tú pozná každý, no málokto sa podľa nej riadi. Preto nezaškodí voľný citát: „Keď ráno vstávaš, uvedom si, že v priebehu dňa stretneš luhára, zlodeja, smilníka, možno aj vraha. Mysli na to, že sa k nim musíš správať ako k ľuďom, lebo sú ľudia ako ty, a potrebuješ ich tak nevyhnutne ako spodnú a hornú čeľusť.“ Takto Marcus Aurelius (121 – 180) zdôrazňuje, že pri ľuďoch nie je najdôležitejšie, akí sú, ale že aj pri zlom správaní ostávajú ľuďmi a môžu sa zmeniť k dobrému. Iný veľký Riman povedal: „Som človek. Nič ľudského nie mi je cudzie.“ Z týchto myšlienok vyplýva spolupatričnosť ľudí a na nej sa zakladajú ľudské práva – aj práva toho najhoršieho človeka. Predovšetkým jeho právo a naša povinnosť vedieť sa vcítiť do jeho položenia.

Snaha dobre žiť predpokladá v každodennej praxi dodržiavanie určitých politických požiadaviek, t.j. uznávanie minimálnych pravidiel tolerancie a odmietanie doktrín, ktoré stavajú ľudí proti sebe: 1. rasizmu, ktorý na základe pseudovedeckých fantázií zaraďuje ľudí do prvej, druhej a tretej triedy; 2.nacionalizmu, ktorý považuje jednotlivca za nič a kolektívnu identitu za všetko; 3. fanatické ideológie (náboženské či politické), neschopné rešpektovať mierovú konkurenciu osobných názorov a chceli by od celého sveta, aby uznal ich a len ich „pravdu“ (napr. Savater; dá sa to povedať krajšie a výstižnejšie?).

Pred napísaním tejto eseje som prečítal dve knihy: Etiku pre dospelých zajtrajška od Fernando Savatera (Ethik für Erwachsene von morgen, Bundeszentrale für politische Bildung, © Campus Verlag, Frankfurt am Main 1996) a Kardinál Ján Chryzostom Korec: (vraj) Kresťanstvo nás robí ľuďmi od Sergeja Chelemendika (Slovanský dom, Bratislava, 2004). Prvá ma nadchla, druhú odmietam – je plná kňazských povedačiek a poloprávd; nájdu sa aj nepravdy. – Po slovensky vyšlo: Fernando Savater: Etika pre môjho syna, prel. Miriam Kaňuščáková. Bratislava, GRAL, 2000. ISBN 80-967987-3-1.

Fernando Savater, nar. 1947, je profesorom etiky na Univerzite Complutense v Madride. Pravidelne píše do chýrneho denníka El País, často hovorí v rozhlase a je vo svojej vlasti významnou osobnosťou. Preložil do španielčiny Voltaira, Diderota, a Battailla a napísal cez 30 vlastných kníh – o Nietzschem, anarchizme, maliarstve a detstve. Jeho posledné preklady do nemčiny sú Tu, was du willst (Rob, čo chceš) und Sei kein Idiot (Nebuď hlupák).

Savater ovláda umenie s humorom a vcítením sa zaujať mladých ľudí pre otázky po dobrom živote. Orientáciu ponúka príkladmi z rozličných oblastí.

Ukážka z textu:

„V skutočnosti existujú početné sily, ktoré obmedzujú našu slobodu, a to od zemetrasení a chorôb až po tyranov. Ale aj naša sloboda je jedna zo síl vo svete, je to naša sila. Keď však hovoríš s ľuďmi, zisťuješ, že sú si oveľa viac vedomí toho, čo obmedzuje ich slobodu, ako svojej vlastnej slobody. Povedia ti: „Sloboda? O akej slobode to hovoríš? Ako môžeme byť slobodní, keď nám televízia denne premýva mozog, keď nás politici klamú a manipulujú, keď nás drogy zotročujú, a keď okrem toho nemám peniaze, aby som si mohol kúpiť motocykel, ktorý by som mal tak rád!“ Ak sa na to pozrieš zblízka, zistíš, že tí, čo si zdanlivo sťažujú, v skutočnosti sú celkom spokojní s vedomím, že nie sú veľmi slobodní. V podstate si myslia: „Uf! To mi ale spadol kameň zo srdca! Keďže nie som slobodný, nie je moja vina, že …“

Keď sa raz jedna dáma spýtala Savatera, či verí, odpovedal jej protiotázkou: „Či verím na čo?“ Dáma pokrčila s úsmevom plecami a povedala 'Nuž, ako je to zvykom.' Savater pokračuje: „To mi pridalo pôdu pod nohy a spresnil som, že teda na to zvyčajné skutočne verím; na čo neverím, je nadprirodzeno. Mohol som dodať, že neverím, že by tí, čo veria, že veria, vedeli skôr, ako ja, na čo veria. Tým chcem povedať, že som neveriaci nielen v religióznom zmysle tohto slova, ale aj že neverím, že veriaci veria.“

Napíšte autorovi: rastskoda@t-online.de


Info
 
home page  

Rastislav Škoda
Člen Spoločnosti PROMETHEUS, náš autor, a vydavateľ Zošitov Humanistov

Článok sme prevzali zo Zošitov humanistov č. 48 marec 2005


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk