SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Slovo k histórii
My, humanisti a tradície

Peter Prusák

Nie sme národ bez histórie a tradícii (jazyka, duchovno-kultúrnych hodnôt, mravných zásad). Za najväčšiu tradíciu slovenského národa sa považuje kresťanstvo. Preto neprekvapuje nás, že základným filozofickým pilierom Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou sa stala kresťanská filozofia dejín slovenského národa, kresťanská tradícia. Táto zmluva má zaručiť, že základom aj budúcnosti Slovenska ostane náboženstvo. Svedčia o tom už schválené čiastkové zmluvy (o duchovnej službe v ozbrojených silách a zbore, o katolíckej výchove a vzdelávaní) a pripravované zmluvy (o výhrade svedomia a financovaní cirkvi).

S tým ide úsilie náboženských fundamentalistov prehodnocovať naše dejiny, znevážiť a zatlačiť revolučné idey a ideály, ktoré sa stali zdrojom pokroku nášho národa, ktoré rozvíjali jeho slobodomyseľnosť, racionalizmus, demokratického ducha, zvyšovali jeho sebavedomie a sebadôveru.

Z histórie vieme, že priestor osídlený Slovákmi sa vyznačoval silnou religiozitou, že cyrilometodejský odkaz, viera v pomoc a ochranu Sedembolestnej Panny Márie, ku ktorej sa často utiekali, pomohla prežiť mnohým generáciám a zachovať identitu slovenského národa. To nám umožňuje pochopiť, nie však súhlasiť a prijať, prečo hneď po vzniku samostatnej SR, bol slovenský národ vyhlásený za kresťanský a zasvätený Sedembolestnej Panne Márii, a to napriek tou, že je to v rozpore s Ústavou SR. V rozpore s ňou všetci doterajší premiéri vlád, prezidenti sa ponáhľali do Vatikánu, aby demonštrovali svoju oddanosť kresťanskej tradícii na Slovensku a ubezpečili pápežov, že princípom aj jeho budúcnosti ostane náboženstvo, že si svoj život chceme usporiadať aj naďalej ako kresťania.

Naša kresťanská tradícia je prinajmenšom rozporná. Jej rozpornosť vyplýva aj z toho, že sa pestovala a rozvíjala v situácii oneskoreného vývoja a zaostávania slovenského prostredia, vzdelania, slobodomyseľnosti ľudí žijúcich v ňom. Naša história je už taká, že sa ňou neprehnali pokrokové sociálne, politické, filozofické hnutia a prúdy (reformácia, husitstvo, sobodomyšlienkárstvo – ateizmus) v takom rozsahu, ktorými prešli západné národy, vrátane národa českého. Aj preto náboženstvo v slovenskom prostredí malo primitívnejší charakter, vyznačoval sa nábožnosťou, pánbožkárstvom, iracionalitou a mýtami. „Slepá viera nebola (hovorí spisovateľ Ján Tužinský) vyvážená racionalitou, t. j. slobodným myslením, slobodnou vôľou a teda voľbou.“ „Chráň nás Boh pred Takouto vzdelanosťou“ (Čechov), zvolal J. M. Hurban.

O našom vzťahu k vzdelanejšiemu okoliu presvedčivo vypovedajú verše Kraskove:

Krok držať s osvieteným svetom,
Pachtiť sa trochu vyšším letom,
Trudiť sa v plodnom, vážnom potu,
Šat haliť duše na žobrotu,
Rozšíriť obzor svojho hľadu:
To nie je pre nás „Slováč mladú“,
To „temperamentu“ nie značka,
Hodí sa leda pre „Čecháčka“.

Slovensko si uchovalo „zdravie“, hovorí A. Matuška, ale všetko, čo sa dialo v Európe, išlo mimo nás. „Zdravie“ zavinilo náš starozákonný pomer k hodnotám, že sa kultúra u nás chápe predovšetkým ako to, čím človek pokúša boha. „Zdravie“ spôsobilo, že je Slovákovi cudzím nie to, čo poznal a zavrhol, ale to, k čomu ani neprivoňal. „Zdravie“ je aj toto: Schopenhauer; pesimizmus, Nietzsche; Neznaboh a blázon, Tolstoj; Neodporujte zlu, Flaubert; Nezdravý smer. Taký je vzťah našej kultúry ako celku k cudzine, hovorí Matuška. A nielen on, dokonca evanjelický kňaz Lajčiak si uvedomuje, že Slovensko smutne charakterizuje nevšímavosť proti každej novej idey. Stručne povedané, princípom všetkého života im je náboženstvo, vlastne nábožnosť, slepá viera, fanatizmus.

Dôsledky tohto vývoja žijeme na Slovensku aj dnes. Aj preto sme dnes na Slovensku viac zaťažení kresťanskou tradíciou, cirkevnými autoritami, svätými, cirkevnými sviatkami a mnohými otázkami prečo. Len bezduché dodržiavanie náboženstva umožňuje nám pochopiť; prečo Slováci – veriaci pestujú mariánsky kult, v státisicoch zúčastňujúci sa ako pútnici pútnických miest (v Levoči, Šaštíne, Gaboltove a inde) sa dopustili holokaustu; prečo mlčia ak cirkevní hodnostári verejne požehnávajú vojakov odchádzajúcich do „mierových vojen“, ak si cirkvi nárokujú prirodzené právo vlastniť a zhromažďovať obrovské majetky, ktoré plodia všetky zlá medzi ľuďmi.

O rozpornosti kresťanskej tradície sa vyslovil aj J. M. Hurban, ktorý určite nebol vzorom človeka slobodomyseľného, keď napísal, že „náš život slovenski najväťšmi za to kulhá, že ho doteraz skoro sami theologovia opatruvali, pokim Slováci nedostanú na čelo génia sociálneho, do toho času budú vždy v národnosti svojej len nedochúdčence a že z theologov nepovstaňe naše sociálne-norodno štestija“.

Štúr, ktorý okrem cirkevného života videl aj život spoločenský, občiansky slovenského národa, jeho vzdelanie a kultúru, napísal, že „bude za reč biblickú ten, kto chce, aby i naďalej národnosť naša na kostol bola obmedzená“.

Ďalší štúrovec Hodža, hoci videl v Slovákovi „rodeného bohoslovca“, náboženského človeka, jednako si aj on želal, aby sa posvetštil.

Aj evanjelický kňaz Lajčiak povedal, že, „skostnatelý život cirkevno-náboženský bol nemalým hatidlom vývoja Slovenska“.

Kresťanská tradícia znamená aj nechuť, pripomína A. Matuška, k novému, cudziemu, strach pred prijatím nových ideí, myšlienok. Apoštoli tejto tradície sa podstatne zaslúžili o to, že myšlienky humanizmu od antiky cez renesanciu až po revolúcie 18. storočia si naši vtedajší vlastenci s nedôverou osvojovali a ťažko sa udomácňovali v živote slovenského národa. Ostali v zajatí náboženstva, teológie. I keď kritizovali náboženský život a cirkev, na druhej strane náboženstvo zachraňovali, scirkevňovali spoločensko-kultúrny život. Neprekonali svoju dobovú obmedzenosť. Národní obrodári, štúrovci vlastnili nie natoľko filozofický ako skôr teologický a teologizujúci rozum, hovorí A. Matuška, v dôsledku čoho ich neviedol pátos myšlienky, lež viery a často len pobožnosti, radšej než by sa ufilozofovali, plávajú v teologických vodách, lebo nechcú zahynúť na myšlienku, chcú byť radšej spasení.

Citovali sme Hurbana, že „náš život slovenský najväčšmi za to kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia len opatrúvali…“. Ale bol to práve Hurban, ktorý neskoršie najviac scirkevnil náš život, hovorí A. Matuška, a najviac zteologizoval hodnoty. Podľa neho národní vlastenci vykročili odvážne do sveta, aby europizovali Slovensko a potom sa od Európy vedome dištancovali. Na Západe, vtedy demokratickom a revolučnom, ktorý ostatne poznali len z druhej ruky, cez nemecké okuliare, videli neskôr len materializmus a bezbožnosť a ich kritika je tu z gruntu falošná, presne skrz-naskrz starozákonná a staropanenská, pretože morálna a moralistická.

Napriek tomu nemožno celú históriu slovenského národa redukovať len na kresťanskú tradíciu. Nemožno súhlasiť s tými, ktorí v našej histórii hľadajú a nachádzajú len jediný zmysel – kresťanský, len jednu pravdu – náboženskú. Veď nás ovplyvňovali, i keď nie v takej miere, iné, revolučné, pokrokové myšlienkové, filozofické hnutia a smery. Do kresťanskej tradície jednoznačne nezapadá ani tradícia horárikovská (ostrá kritika cirkvi, najmä katolicizmu), tradícia palárikovská, jeho požiadavky, medzi ktorými nachádzame aj požiadavku socializácie cirkevných veľkostatkov. Medzi tradície revolučné možno zaradiť napríklad Slovenské národné povstanie – vzor boja ľudu za sociálnu spravodlivosť, slobodu a demokraciu. Dnes sme v situácii, v ktorej klero-ľudácke sily, rôzni tradicionalisti a náboženskí fundamentalisti vyvíjajú silné tlaky, aby túto revolučnú tradíciu (SNP) zatlačili do pozadia, zabudnutia, aby sa o revolučných, humanistických ideách a ideáloch, tradíciách nehovoril a nepísalo, aby sa nevedelo, že tu máme okrem kresťanskej tradície aj tradície iné, že nie všetci Slováci boli a sú slepo veriaci, pánbožkári, nábožní.

Tí, čo sa hlásia len ku kresťanskej tradícii a chcú stavať súčasnosť a budúcnosť len na nej, nechápu zmeny na Slovensku a vo svete a nechápu ani zmeny prežívania a vyjadrenia viery. Preto bojujú nie za slobodomyseľnosť, slobodu slovenského národa, ale ako nositelia náboženského tradicionalizmu a fundamentalizmu hlavne za náboženskú slobodu.

Jednoznačne zotrvanie len na kresťanskej tradícii zároveň ochudobňuje nás o racionálny pohľad, uvažovanie o inom zmysle ako kresťanskom našej histórie a súčasného diania, vylučuje z nej ináč zmýšľajúcich, slobodne mysliacich ľudí, zbavuje náš život hodnôt, bez ktorých sa nemôže slobodne rozvíjať.

Dnes, v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie (EÚ), si znovu kladiem otázky našich tradícii (ich duchovno-mravných hodnôt, historickej pamäti národa, zachovania jeho identity, štátnej nezávislosti). Odpovede na ne apoštoli kresťanského Slovenska samozrejme nachádzajú v kresťanstve, skôr v nábožnosti veriacich, ktorú si nechcú dať vziať a chcú ju zachovať aj pre budúcnosť. Významným svedectvom na to je kardinál Korec, ktorý vyzval veriacich do rozhodného boja proti indickej filozofii a náboženstvu, joge, na obranu kresťanskej Európy proti Ázii, lebo všetko cudzie – iné musíme na Slovensku vnímať nie ako obohatenie, zaujímavé a príťažlivé, ale ako nepriateľské, ako ohrozenie identity slovenského národa.

Ak sa dnes rozširuje a pestuje u ľudí tradičné náboženstvo (pôbožnostikárstvo, mravokárstvo), deje sa tak proti slobodomyseľnosti, občianskej spoločnosti, proti humanistickému a demokratickému duchu EÚ. Už sme vyššie spomínali, že sme sa v minulých dobách vedome dištancovali od Európy (jej materializmu a bezbožnosti), dnes, našim vstupom do EÚ chceme ju zachrániť, chceme ju znova evanjelizovať, vnuknúť jej kresťanskú „dušu“. A tak v trápnej malosti a malovernosti sa dostávame do opačného extrému – nie menej trápnej namyslenosti, trápneho spasiteľstva sveta. Teda ak v minulých dobách sme sa považovali za niečo extra a chceli sme usporiadať svoj život na našej extrovnej religiozite, bez ohľadu na to, čo sa dialo okolo nás, tak dnes sa znovu pasujeme za extrovných, keď chceme usporiadať nielen svoj život, ale aj život národov celej Európy po slovensky – kresťansky.

Nemali by sme sa vracať do dávnej minulosti, dokonca pred osvietenské obdobie a vylučovať z kultúry ľudí inej filozofie, svetonázoru a znemožňovať jej slobodný rozvoj.

Slovensko potrebuje ľudí odvážnych a slobodomyseľných, tvorivých a tolerantných.


Info
 
P. Prusák je zodpovedným redaktorom interného spravodaja Spoločnosti PROMETHEUS a autorm mnohých odborných článkov, ktoré môžete nájsť i v novom Časopise PROMETHEUS.

Text bol uverejnený v spravodaji č. 3/2005


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk