DOMOV

Spravodaj 14:1(2004)

 Úspechy a problémy, zmysel a perspektíva práce Spoločnosti Prometheus

 Meniace sa podmienky práce našej Spoločnosti Prometheus nás podnecujú k tom, aby sme sa znova a znova zamýšľali nad jej pôsobením, prichádzali s novými myšlienkami a námetmi ako ďalej. A to aj preto, aby sme neboli len nejakou protestnou spoločnosťou, ale predovšetkým spoločnosťou založenou na pozitívnych hodnotách, s pozitívnym programom. Zotrvanie na tejto pozitívnej orientácií okrem iného predpokladá, aby sme nezabúdali na určitú sebareflexiu. Tá sa síce dá robiť rôzne, ale v každom prípade je veľmi potrebná aj v našej spoločnosti. Spoločnosť Prometheus má za sebou trinásťročnú existenciu a treba sa poučiť aj z toho množstva skúseností a poznatkov, ktoré sme za uplynulé obdobie získali, poučiť sa z nich ako sa vyhnúť náladám, frustrácii z toho, že naše ciele sú nemožné a márne.            Našou jedinou ambíciou musí byť a zostať ako prácu našej spoločnosti v meniacej sa situácii renovovať, obhájiť a jej poslanie rozširovať ďalej.

            Niet pochýb, že v uplynulých rokoch v činnosti Spoločnosti Prometheus nastal evidentný posun. Uvediem aspoň niektoré aktivity a činy. V prijatých a odoslaných listoch, petíciách , vyhláseniach najvyšším predstaviteľom štátnej moci Slovenskej republiky sme sa jednoznačne prezentovali ako obhajcovia ľudských práv a slobôd (najmä neveriacich), právneho štátu a občianskej spoločnosti. V niektorých z nich, o ich porušovaní, sme informovali aj orgány a inštitúcie v zahraniční (pozri Spravodaj č. 2/2003).

            Značný posun sme urobili v edičnej činnosti. Stabilizovali sme vydávanie Spravodaja (nie je to jednoduchá záležitosť). Naša práca na tomto poli sa rozvinula vydávaním Zošitov humanistov a titulov humanistickej literatúry vydavateľstvom R. Škodu, ako aj knižných titulov z humanizmu, vrátane titulu "Učiteľom humanistom" vydavateľstvom Eko-konsult J. Bienika. Veľkú robotu v rozširovaní ideí humanizmu a mena Spoločnosti Prometheus robí A. Rehák na internete.

            Najmarkantnejší posun Spoločnosť Prometheus urobila v rozvíjaní komunikácie a stykov so zahraničím, najmä s našimi sesterskými humanistickými organizáciami IHEU a EHF. Túto našu činnosť ocenil aj bývalý prezident IHEU Levi Fragell (pozri Spravodaj č. 4/2002). Je to výsledok neúnavnej práce, iniciatívy a aktivity najmä A. Reháka.

            Z hľadiska vyššie uvedenej kvantity našich akcií a aktivít (nevymenoval som ich zďaleka všetky) by sme mohli vyjadriť aj spokojnosť, ale z hľadiska ich celkového efektu, spokojní byť nemôžeme a ani nesmieme.

            Korene našich problémov spočívajú v tom, že od začiatku vzniku Spoločnosti Prometheus pôsobíme v nepriaznivom prostredí a toto prostredie sa od nástupu terajšej neokonzervatívnej kresťansko-politickej garnitúry k moci v  roku 2002 sa ešte zhoršilo. Nezabúdajme, že vládnuca koalícia kresťansko-pravicových politických strán vo svojom vládnom programe priamo zakotvila úlohu ďalej posilňovať a rozširovať kresťanské náboženstvo (najmä katolicizmus) na Slovensku, postupne klerikalizovať všetky oblasti verejného života spoločnosti. Filozofiou nástupu politického katolicizmu na ľudské práva a slobody jednotlivca a rekatolizácie Slovenska sa stala Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Od jej prijatia súčasná vláda jednotlivými krokmi, už schválenými čiastkovými dohodami s Vatikánom o náboženskej výchovy v armáde, polícii, väzniciach, o konflikte svedomia, o katolíckej výchove a vzdelávaní  a ešte len pripravovanými dohodami (napr. o financovaní cirkví) sa cieľavedome usiluje rekatolizovať školstvo, kultúru, masmédia a ďalšie oblasti verejného života.

            Podľa už schválenej zmluvy s Vatikánom o katolíckej výchove a vzdelávaní náboženstvo bude povinne voliteľné už od 1. ročníka základnej školy, a ak rodičia prejavia záujem, katolícka výchova bude aj v materských školách. Do tejto koncepcie ovládnutia nášho školstva duchom kresťanstva patrí aj fakt, že cirkevné školy dostali rovnakú finančnú dotáciu ako štátne.

            Nie je tiež náhoda, že sa do funkcie riaditeľa verejno-právnej televízie STV dostal R. Rybníček (koncepčný kresťan-katolík), ktorý v rámci jej reorganizácie už prejavil svoj kresťanský záujem posilniť pozície cirkví (osobitne katolíckej) zriadením ďalších náboženských relácií a zvýhodniť ich na úkor vzdelávania a osvety.

            Štát namiesto odlúčenia cirkvi odlučuje kultúru. Z centrálnej pokladnice štátu cirkvi dostávajú okolo 700 miliónov ročne a ďalšími miliónmi ich dotujú nižšie štátne a samosprávne orgány (pozri Spravodaj č.3/2003), ale na dotovanie budovy národného divadla štát peniaze nemá. Aká irónia!

            V podobnej nerovnej, nepriaznivej situácii sa nachádzajú aj iné svetonázorové, filozofické, náboženské skupiny, menšiny, napríklad po prijatí zmluvy s Vatikánom (zakotvila privilégia a výhody katolíckej cirkvi) prijatím obdobných zmlúv štátu s ostatnými cirkvami možno dôjde k ich zrovnoprávneniu de jure, ale de facto nie. Stručne povedané, k diskriminácii nenáboženských skupín a jednotlivcov dochádza všade tam, kde náboženstvo dostáva prednosť pred verejným záujmom a kde títo ľudia nemajú možnosť vyjadriť sa čo si o tom myslia. Dochádza ku skrytému i otvorenému hodnotovému posunu smerom od všeľudských hodnôt a zásad ku kresťanským (katolíckym). V ich duchu sa interpretujú, vyberajú a využívajú ľudské práva, pod pláštikom dodržiavania náboženskej slobody sa porušujú. Najmä, keď náboženstvo sa stalo hodnotovým východiskom aj politiky súčasnej pravicovej vlády.

            V tejto novej fáze vývoja našej spoločnosti (od nástupu pravicových kresťansko-politických štruktúr k moci v r. 2002) musíme si znovu klásť otázku, čím je Spoločnosť Prometheus, čo sme a čo chceme robiť, čo by sme mohli a mali robiť, ako a s kým?

            Všeobecne povedané, potrebujeme mať realistickú predstavu, program, spojencov a finančné prostriedky na rozvíjanie našich aktivít a akcií. Ako to robiť, aby sme neostali len pri slovách?

            Cestu k zrovnoprávneniu a posilneniu pozícií Spoločnosti Prometheus v spoločnosti niektorí jej členovia vidia v presadení belgického modelu. Pre lepšie vzájomné chápanie sa treba hneď uviesť, že ide o model, ktorý je dedičstvom starého francúzskeho systému založeného na konkordáte medzi Napoleonom Bonapartom a pápežom Piom VII. z roku 1801. Jeho podstata spočíva v tom, že štát priamo poskytuje financie cirkvám a taktiež laickým nekonfesionálnym filozofickým spoločnostiam. Ide o ojedinelý model v Európe (okrem Belgicka platí aj v troch departmentoch vo Francúzsku a v Luxembursku), ktorý sa sformoval na základe histórie Belgicka a ťažko sa dá mechanicky preniesť do pomerov Slovenska. A pokiaľ ide o financovanie nekonfesijných spoločností, tie dostávajú peniaze od štátu nie na svoju filozofiu, svetonázor, hodnoty a zásady ako také, ale na konkrétnu sociálnu a mravnú službu poskytovanú spoločnosti (prostredníctvom svojich učiteľov, vychovávateľov, poradcov napr. v armáde, väzniciach a pod.). Som toho názoru, že skôr by sme sa mali usilovať o odluku cirkvi od štátu a nie o presadzovanie princípu, keď štát platí cirkev, nech platí aj našu spoločnosť. Naviac, toto finančné zrovnoprávnenie by sa malo posilniť aj zriadením nejakého úradu pre neveriacich v štruktúre štátnej správy (akým je Ústredná rada nekonfesijných filozofických spoločenstiev v Belgicku).

            Okrem toho je vylúčené, keď jednoznačne pro-kresťanská vláda dnes nemá peniaze na školstvo, zdravotníctvo, kultúru a iné oblasti verejného života, že ich nájde pre nás, svojich svetonázorových oponentov a kritikov. Osobne si myslím, že by sme nemali žiadať štátnu podporu, ak sa nechceme dostať pod jeho kontrolu a nátlak. Spoločnosť Prometheus je založená na princípe dobrovoľnosti a nezávislosti na štátnej moci a tento princíp by sme si mali zachovať. Hovorím o tom aj preto, že považujem vyvíjať činnosť v tomto smere za stratu energie a času.

            Ako nevládna organizácia mohli by sme žiadať a dostať finančnú podporu na projekty - dobre pripravené a reálne, napríklad na zriadenia a prevádzku útulku pre bezdomovcov, podanie im polievok, prevádzkovanie škôlky pre deti neveriacich rodičov (skúsenosť nemeckých humanistov) alebo zriadenie humanistického gymnázia. Chcem pripomenúť, že touto otázkou sme sa vážne zaoberali v prvých rokoch vzniku našej spoločnosti. Žiaľ, od diskusie, slov k reálnym krokom, činom sme sa nedostali. Možno by stálo za to, vrátiť sa k tejto otázke, posúdiť ju v novej situácii.

            Zrejme v úsilí o zrovnoprávnenie Spoločnosti Prometheus s cirkvami dostali sme do redakcie Spravodaja návrh, aby sme sa vyhlásili za cirkev ateistov . Vieme, že s podobným nápadom sa stretli izraelskí humanisti, keď požiadali štát o finančnú dotáciu a ten zareagoval tak, že by to bolo možné, ak by sa vyhlásili za určitú konfesiu či cirkev. Samozrejme, že to odmietli.

            V tomto smere sa už medzi nami objavil názor, že by sme mali uvažovať o založení politickej strany neveriacich.

            Myslím si, že to nie je tá pravá a správna cesta, po ktorej by sme mali ísť za našimi cieľmi.

            Vrátim sa ešte k tomu belgickému modelu. Som toho presvedčenia, že pokrokovejší a nám bližší je model francúzsky spočívajúci na racionalizme, revolučných ideách osvietenstva a odluke cirkvi od štátu. Ako vieme, v súvislosti s pripravovanou zmluvou EÚ otázka náboženstva sa stala predmetom verejnej diskusie a sporu. Krajiny s prevahou katolicizmu (Španielsko, Poľsko, Slovensko) chcú zakotviť v jej preambule pojem boha, kresťanstva. Je to hlavne Francúzsko, ktoré presadzuje čisto svetskú ústavu, nezaťaženú nijakým bohom, nijakým náboženstvom.

            Čo teda sme a čo chceme robiť? Myslím, že by sme mali byť a ostať hnutím, hnutím ktoré neusiluje o nijaký úrad, o nijakú moc. Našou hlavnou úlohou je byť zásadným, konštruktívnym oponentom pravicovej moci, zvoniť na poplach, apelovať na vládu, vládnuce politické strany ak sa porušujú ľudské práva a slobody neveriacich ako aj veriacich, klásť otázky a volať po zmenách. My máme len jednu motiváciu - prospech celej spoločnosti založenej na sociálnej spravodlivosti a rovnosti, demokracii a slobode, pluralizme a tolerancii, bojovať za právny štát a rozvoj občianskej spoločnosti, proti degradácii ľudskosti, ľudskej podstaty človeka, premyslieť podmienky, proti degradácii ľudskosti, ľudskej podstaty človeka, premyslieť podmienky pre rovnosť myšlienok, svetonázorov, bojovať o ich legitimitu. Z tohto pohľadu organickou súčasťou našej činnosti má byť aj politika, nie však politika mocenská, ale politika vyššie uvedených hodnôt a pohľadov.

            Politická a svetonázorová štruktúra našej spoločnosti je diferencovaná a pluralitná, z čoho vyplýva potreba dialógu a spolupráce. Súčastná politická moc však pre nich nevytvára bohato členité občianske prostredie. Naopak, rechristianizáciou napomáha jej monolitnú kresťanskú podstatu. Tak sľubovanú demokratickú občiansku spoločnosť očividne redukuje na jej jednu zložku - kresťanstvo. Táto politika súčasnej moci stavia nás pred úlohu bojovať za pluralitnú spoločnosť s mnohými myšlienkovými školami a prúdmi.

            Občianska spoločnosť na Slovensku sa len formuje, zatiaľ sa nedostala na takú úroveň vedomia a uvedomenia, aby svoje postoje prejavovala odvážne a verejne. Všeľudské-spoločenské hodnoty a normy nemotivujú správanie ľudí, skôr sú voči ním apatickí a ľahostajní. V našom programe nesmieme zabúdať na to, že cesta k nej vedie aj cez organizovanie a fungovanie záujmových skupín, vrátane skupiny neveriacich.

            V tejto súvislosti kladiem otázku, či Spoločnosť Prometheus ako nevládna organizácia môže a má reprezentovať celú spoločnosť alebo aspoň jej jednu časť - neveriacich, alebo len jednotlivé problémy našej spoločenskej reality? Osobne si myslím, že vzhľadom na vyššie uvedenú situáciu mali by sme skôr ísť na problémy.

            Doteraz naše pôsobenie neprinieslo nami očakávanú odozvu spoločnosti. Nie sme spokojní napríklad so záujmom ľudí o tituly literatúry vydávané vydavateľmi R. Škodu a J. Bienika. Ale možno sa čudovať, keď obyčajní ľudia, občania dnes majú iné - závažnejšie, existenčné problémy, keď občan sa dnes cíti ako sústavne strihaná ovca.

            Ak sa viac zaujíma o chlieb ako o knihu, o prežitie ako o našu osvetu o slobode svedomia. Podľa sociologického prieskumu si už aj mladí Slováci viac vážia zamestnania ako osobnú slobodu (Pravda, 27.12.2003).

            Napriek vyššie uvedeným problémom rozvoj občianskej spoločnosti ostáva jednou z našich úloh. Bez užšej naviazanosti práce Spoločnosti Prometheus na každodenný život, problémy obyčajných ľudí ťažko budeme žať väčšie úspechy. Tá sa musí stať jej základom, musíme konkrétnejšie vymedzovať ich problémy, upozorňovať na ne, ale hlavne dávať aj odpovede na ne, samozrejme v rámci našich možností. Jedným z takých problémov je napr. odluka cirkvi od štátu, ktorá by sa mala stať prioritnou úlohou našej spoločnosti (predpoklad slobody svedomia a myslenia).

            Aktivizácia práce Spoločnosti Prometheus je aj otázkou, kde sa môžeme vyjadrovať, keď z masmédií sme takmer vylúčení, ako sa dostať z okraja spoločnosti do centra jej diania?

            V meniacej sa situácii musíme aj my meniť štýl, spôsob práce, voliť tématicku práce bližšie k životu a záujmom obyčajných ľudí. Sme len jednou z mnohých nevládnych organizácií, ktoré sa usilujú o vytváranie podmienok pre zmenu situácie. Musíme vytvárať nové vzťahy, nové spojenectvá. Nie je to jednoduché, ale domnievam sa, možné. Určite kroky v tomto smere sme urobili, keď sme nadviazali živé kontakty so SPB a Združením ľavicových žien. Mali by sme urobiť kroky ďalšie. Predovšetkým musíme nájsť cestu k ľavicovým stranám, vrátane liberálov. Diskusia a spolupráca s nim je možná a to na základe spoločných hodnôt a cieľov (občianska spoločnosť a právny štát založené na sociálnej spravodlivosti a rovnosti, demokracii a slobode, pluralizme a tolerancii).

            Ani cesta k ľavicovým stranám nie je jednoduchá. Aj tieto strany musia mať dobrú vôľu, záujem o dialóg a spoluprácu s nami. Majú svoje ambície a zásady. Ich hlavným cieľom, pochopiteľne, je získať moc. Jeden pokus o nadviazanie bližších kontaktov s bývalým vedením SDĽ sme urobili, bol však neúspešný. Tento neúspech nás nesmie odradiť od ďalšieho úsilia na tomto poli.

            Spoločnosť Prometheus už nadviazala bezprostredný kontakt s terajším vedením SDĽ, a to na základe prejaveného záujmu z oboch strán. Na ceste vzájomnej spolupráce sme urobili prvé kroky. Podpredsedníčka SDĽ Judita Takáčová sa zúčastnila rokovania Predsedníctva Ústrednej rady Spoločnosti Prometheus, kde sme si predbežne ujasňovali a spresňovali naše spoločné hodnoty a zásady, na základe ktorých by sa mohla naša spolupráca rozvíjať. Dohodli sme sa na ustanovení konzultatívnej skupiny (zatiaľ z členov Spoločnosti Prometheus) pre riešenie otázky vzťahu štátu a cirkví na Slovensku. Určité prejavy signalizujúce spoločné záujmy a ciele registrujeme aj od ďalších, v súčasnosti parlamentných ľavicových strán. Chcem podčiarknuť, že spolupráca humanistov s ľavicovými stranami a liberálmi má v Európe tradíciu.

            Čo z toho spojenectvo pre Spoločnosť Prometheus vyplýva? Myslím, že sa treba nanovo pozrieť na náš program, úlohy, mechanizmy a nástroje našej práce, obnoviť monitoring, aby sme boli rovnocenným partnerom v diskusii a spolupráci. Musíme sebakriticky priznať, že v nich nemáme návrh obohatiť druhých novými faktami, sviežimi myšlienkami. Ak  sa chceme presadiť musíme prichádzať s novými myšlienkami, faktami, novými analýzami, expertízami, hlavne s novými alternatívami na riešenie jednotlivých problémov (napr. odluky cirkvi od štátu).

            Ciele a ambície Spoločnosti Prometheus , ktoré som naznačil vo svojej úvahe, sa môžu zdať nekonečné, bezperspektívne, ale to neznamená, že naša činnosť nemá zmysel. Nemáme hneď okamžité úspechy, ale nie preto, že sú nezmyselné. Robili sme, čo sme mohli a na určitom posune v smere zrovnoprávnenia nášho humanistického svetonázoru a morálky, ich legitimizácii, má podiel aj pôsobenia našej spoločnosti. Nemáme dôvod upadať do beznádeje a rezignácie, strácať zo zreteľa naše humanistické ciele a ideály, musíme trpezlivo a vytrvale napomáhať vytváranie podmienok pre ich realizáciu.

                                                                                                            Peter Prusák

Vyhlásenie

 Spolupráca sekulárnych humanistov s ľavicovými politickými stranami má v Európe silnú tradíciu.

            Vychádzajúc z tejto tradície ako aj zo skúsenosti a poznatkov z nedávnej a súčasnej histórie Slovenska, my humanisti organizovaní v Spoločnosti Prometheus jasne deklarujeme, že naše miesto je na strane ľavicových spoločenských síl. Zisťujeme, že máme spoločné hodnoty a princípy, na základe ktorých usilujeme o občiansku spoločnosť, v ktorej ľuďom s rozdielnymi vierovyznaniami, svetonázormi a presvedčeniami právny štát bude garantovať slobodu myslenia a svedomia, rovnosť pred zákonom, hodnoty, ktoré dávajú človeku hlboko humanistický rozmer a zmysel, robia ho vedomým tvorcom svojho osudu.

            Preto Spoločnosť Prometheus vyjadruje podporu kandidátovi Strany demokratickej ľavice Jánovi Králikovi na funkciu prezidenta Slovenskej republiky, kandidátovi strany, ktorá jediná má vo svojom programe odluku cirkvi od štátu.

 Ivan Poljak / predseda Spoločnosti Prometheus     

 Úvahy prezidenta IHEU Roy Browna

                 Svoju úvahu Roy Brown začína tým, že zakladatelia IHEU (spred 50-tych rokov) by boli dnes prekvapení, že namiesto humanizmu, jeho hodnôt - racionalizmu, ľudskej dôstojnosti, dochádza k oživeniu nielen náboženskej viery, ale i náboženstva ako politickej sily. Rozvoj sekularizmu a humanizmu bol prerušený či pribrzdený. Politika a náboženstvo v USA, Rusku, Indii a v islamskom svete znovu vytvárajú alianciu, ktorá ochudobňuje životy miliónov ľudí. V tomto manželstve politiky a náboženstva nevidí nič nové a nemali by sme z neho byť zúfalí. V tejto súvislosti R. Brown cituje rímskeho filozofa (stoika) Seneca, ktorý o náboženstve povedal: "Pre obyčajných ľudí je celkom pravdivé, pre filozofov je úplne falošné a pre magistrov (politikov) je celkom užitočné." Konštatuje, že nepoznáme historickú dobu, v ktorej by sa králi a princovia, tyrani a diktátori, dokonca demokraticky volení politickí lídri, nespájali s náboženstvom a nepokúšali sa profitovať s podpory kňazov. Napriek tejto súčinnosti politiky a náboženstva, hovorí R. Brown, humanizmus za 2000 rokov svojej existencie dosiahol enormný pokrok a je nezvratný.

            Tento pokrokový proces nemôže zvrátiť ani súčastná ofenzíva náboženstva. V USA kresťanská pravica na čele s prezidentom G. Bushom uskutočňuje hlboko regresívnu sociálnu politiku, ktorá má tragický dopad ani nie tak na Spojené štáty, ako na mnohé chudobné národy sveta.

            V Rusku si vládnuca moc tiež zahráva s náboženstvom, s jej podporou zosilňuje sa vplyv Ruskej ortodoxnej pravoslávnej cirkvi a klerikalizmu. A v islamskom svete, napr. ľud Iránu bol vrhnutý späť do stredovekého hororu.

            R. Brown si kladie otázku, prečo v dobe bezpríkladného rozvoja vedy technológie a materiálneho pokroku si náboženstvo zachováva takú silu a vplyv? Odpoveď nachádza o. i. v týchto dvoch príčinách: Po prvé, ľudia vždy budú veriť v to, v čo chcú veriť. Je omnoho ľahšie veriť ako myslieť a mnohí beznádejne dúfajú, že niečo existuje mimo nášho pozemského sveta a že sa im dostane posmrtná odmena za ich bolesti a utrpenie na zemi. Táto ich viera je vlastne viac determinovaná náboženstvom ich rodičov (tradíciou-poz.P.P.) a životným prostredím ako nejakým triezvym uvažovaním o hodnotách a prednostiach ich viery. Po druhé, cirkvi a politici veľa investujú do zachovania sily a vplyvu náboženstva.

            R. Brown si ale myslí, že kyvadlo histórie sa znovu vychyľuje smerom k humanizmu, lebo život znovu a znovu potvrdzuje, že proroctvo náboženstva je sterilné. Hodnoty humanizmu-ľudská dôstojnosť a autonómnosť človeka, rovnosť, sloboda myslenia a bádania a iné - sú tým posolstvom, ktoré získava rozum a srdcia ľudí.

            Ďalej pripomenul, že v r. 2000 valné zhromaždenie IHEU potvrdilo, že odluka cirkvi od štátu je jeho prioritnou úlohou a kampaň za jej realizáciu má byť v centre našej stratégie. A medzi štátmi, na ktoré sa táto výzva vzťahuje, uvádza aj Slovensko.

            IHEU vedie dlhú kampaň proti tomu, aby národné ústavy sa odvolali na náboženstvo, boha či božstva. V tomto zmysle je aj proti vpusteniu boha do pripravovanej ústavy EÚ a proti privilegovanému postaveniu Vatikánu v OSN.

            R. Brown sľúbil podporu členským organizáciám IHEU v ich boji proti vstupovaniu cirkví do verejnej politiky a ich snahe obmedzovať práva neveriacich. Proti neokonzervatívnej nábožensky inšpirovanej politike IHEU bude spolupracovať s ostatnými nevládnymi organizáciami.

            R. Brown je optimista, považuje humanizmus a sekularizmus za jedinú cestu pokroku. Hoci racionalizmus a humanizmus pravdepodobne nikdy nenahradia náboženskú vieru. Cieľom humanistov je spoločnosť, v ktorej ľudia budú mať slobodu osobne vyznávať rozličné náboženské viery, vykonávať náboženský kult, no bez práva nanucovať ich komukoľvek ďalšiemu, svet, v ktorom budú platiť rovnaké pravidlá hry pre všetkých, veriacich a neveriacich. Podčiarkuje, že humanizmus musí byť viac než pasívna životná filozofia. Ako prezident chce presvedčiť humanistické organizácie na Západe, aby sa aktívnejšie podieľali na rozvoji krajín tretieho sveta, na ich boji proti chudobe, útlaku, vzdelanostnej zaostalosti a chorobám. R. Brown vyzýva každého racionalistu a humanistu pripojiť sa k nám v tomto ušľachtilom úsilí.

                                                                        International Humanist News / august 2003/                                                                         skrátený preklad urobil P. Prusák

Záujmy a ciele IHEU v budúcich rokoch

Dôsledná odluka cirkvi od štátu jedine zabezpečuje inštitucionálne garancie dodržiavania slobody svedomia. V krajinách, v ktorých neexistuje táto odluka,  nie ľudské práva a hodnoty, ale náboženská doktrína v politickej forme ovplyvňuje štátnu politiku. Najzákladnejšie naše slobody - sloboda myslenia, sloboda prejavu, rovnosť pred zákonom, sloboda sexuálneho partnerstva a plánovaného rodičovstva, sloboda výchovy a vzdelávania - sú neustále zaznávané a porušované. Aj preto valné zhromaždenie IHEU (konané v máji 2003 vo Washingtone) zahrnulo do svojho 5. ročného strategického plánu odluku cirkvi od štátu ako prioritnú úlohu, ktorú musíme vehementnejšie presadzovať.

            V júni 2003 sa uskutočnil prvý medzinárodný humanistický deň (denný kongres organizovaný holandskými humanistami v spolupráci s IHEU v Utrechte a zameraný na svetovú verejnosť, vojnu a mier. Jeho cieľom bolo podporiť aj humanizmus, aby hral významnejšiu úlohu v OSN a v iných medzinárodných inštitúciách.

            Nový prezident IHEU Roy Brown bude usilovať o to, aby silnejšie organizácie viac pomáhali slabším humanistickým spoločnostiam, a to formou finančných prostriedkov a väčšej aktivity v medzinárodných inštitúciách. Na valnom zhromaždení povedal: "V budúcich rokoch IHEU bude vyvíjať väčšie úsilie dostať sa do masmédií, do kontaktov s vládami, dostať do povedomia verejnosti problém odluky cirkvi od štátu a princípy humanizmu."

 Babu Gogineni / výkonný riaditeľ IHEU /                                                                                                International Humanist News/                                                                                                               august 2003

Odluka štátu od cirkvi v jednotlivých štátoch

Belgicko

            Belgická ústava uznáva a financuje určité náboženstvá a ideológie, čo sa zakladá na ich všeobecnom sociálnom, humánnom a morálnom význame. Úrady premyslene volili zachovať mnohorakosť hodnôt, aby tak vytvoril životaschopnú spoločnosť. Toho času je v Belgickú šesť uznaných náboženstiev: katolícke, protestantské, anglikánske, židovské, moslimské a ortodoxné.

            Nenáboženské ideologické komunity boli ústavne uznávané 5. mája 1993 a postavené na rovnakú úroveň ako uznané náboženstvá. Článok 181 belgickej ústavy znie: "Platy a penzie služobníkov cirkvi platí štát. Potrebné fondy sa získavajú každoročné zo štátneho rozpočtu. Platy a penzie reprezentantov zákonom uznaných organizácií, ktoré poskytujú morálne služby založené na nenáboženskej ideológii, platí štát. Potrebné fondy sa získavajú každoročne zo štátneho rozpočtu."

 Fínsko

             Fínsko bolo oddávna luteránske a len v 19. storočí mala aj ortodoxná cirkev výsadné postavenie ako druhá štátna cirkev. V roku 1869 dal cirkevný zákon Luteránskej cirkvi určitú samostatnosť, no aj po nadobudnutí samostatnosti menoval biskupa prezident po výbere z troch predložených kandidátov. V roku 1943 získala luteránska cirkev vlastnú administráciu, nezávislú od Ministerstva výchovy. Vláda naďalej určuje cirkevné dane, platy a penzie duchovných a organizáciu cirkevných obvodov.

            Cirkevná študijná komisia navrhla v roku 1977 rozsiahlejšiu odluku štátu od cirkvi a bola veľká diskusia o menovaní biskupov. Vcelku je fínska luteránska cirkev najnezávislejšia v škandinávskej oblasti a skoro sa nepovažuje za štátnu.

 Francúzsko

            Od roku 1905 tu platí, po veľkých politických bojoch, prísna odluka štátu od cirkvi, zakazujúca, aby štát privilegoval alebo finančne podporoval nejakú cirkev. Sloboda vyznania je ústavné právo. Náboženské presvedčenie jednotlivca nemá miesto na verejnom priestranstve.

            Veriaci odvádzajú dobrovoľne tzv. kultový príspevok, pre ktorý odporúča cirkev asi 1 % platu veriaceho. Vyberá sa raz do roka obyčajne v čase veľkého pôstu. Hoci ho platí len asi 45 % katolíkov, činí asi 50 % cirkevných príjmov.

            Kostoly, synagógy a katedrály, postavené pred r. 1905, teda z peňazí daňovníkov, sú teraz v majetku štátu alebo obcí, dávajú sa bezplatne k dispozícií na pravidelné náboženské aktivity.

            Oblasť Elsaska a Lotrinska spadá pod režim konkordátu (asi z roku 1933 - p. p.), ktorý zabezpečuje štátnu podporu pre katolícku, evanjelickú, kalvínsku a židovskú cirkev, osobitne verejnú školskú výchovu v týchto náboženstvách, v tejto oblasti štát platí kňazov a prezident na návrh pápeža menuje biskupov.

            V katolíckom Francúzsku chodí do kostola 20 % veriacich raz do týždňa - v USA každý tretí. V celej Európe považuje 21 % veriacich náboženstvo za "osobne dôležité" - v USA skoro 60 %. V Británii a škandinávskych štátoch, kde má cirkev veľkú podporu štátu, má cirkev na vládu oveľa menší vplyv ako v USA, kde platí odluka štátu od cirkví. V USA sa môže stať generál Villiam Boykin, ktorého boh "je väčší ako boh islamu" (jeho slová), vysokým úradníkom na Ministerstve obrany, vo Francúzsku by to nedotiahol ani na rotmajstra. Prečo je to?

Grécko

            V Grécku je skoro štátnou cirkvou Grécka (ortodoxná) cirkev východného obradu s asi 9 miliónmi veriacich. Ešte v roku 1975 sa v ústave uvádza, že ortodoxné náboženstvo "prevláda" a civilné sobáše sú povolené len od roku 1982. V roku 1999 veľmi vzrušil verejnú mienku (možno väčšmi aténskeho arcibiskupa, p. p.) plán gréckej vlády vydať - podľa predpisu Európskej únie - nové osobitné preukazy, v nových nemal byť údaj o náboženskej príslušnosti.

            Ortodoxná cirkev protestovala, že tým "národ stratí svoju identitu". Ako to skončilo, neviem. V roku 2001 navštívil Grécko pápež - na 24 hodín - ako pútnik na ceste do Damašku ......

Katolícka cirkev nemá štatút uznanej cirkvi, ba ani náboženskej spoločnosti.

Holansko

            Pozrite sa na Holansko, ktoré je možno najsekulárnejším národom na svete. Kontrola počatia sa voľne praktizuje, homosexualita sa toleruje, mnohé drogy sú legálne. Po obede si môžete všade zafajčiť marihuanovú cigaretu. Pornografia je legálna. Ľuďom s neznesiteľnými neliečiteľnými bolesťami je povolená eutanázia. A viete čo? Majú menej zločincov, menej tehotných tínejdžerov, menej drogových závislostí, menej potratov ako najpobožnejší národ na svete, USA. Z toho sa treba poučiť! Amerika je ďaleko najpobožnejší národ na svete. Tu je pomerne najviac vyznávajúcich kresťanov. O Holanďanoch platí opak a nemajú naše problémy - lebo je to racionálna spoločnosť, kde morálka závisí od dôsledkov konania. Morálne voľby majú svoje dôsledky. Ak opitý riadiš auto, si zodpovedný za zabitie človeka. Morálne sa máš chovať na základe rozumu, nie na základe čítania vo veľkej knihe. (Edwin Kagin, Web: http://www.edwinkagin.com/).

 Nemecko

             Podľa ústavy platí odluka, ale niektoré veľké cirkvi majú osobitný štatút "korporácií verejného záujmu", čo im umožňuje inkasovať od svojich členov dane, ktoré obnášajú 3 - 5 % čistého príjmu, za určitý poplatok to robí za ne štát. Väčšina verejných škôl poskytuje vyučovanie náboženstva. Federálny správny súd nedávno priznal islamu štatút náboženskej komunity a v Berlíne a iných mestách s početnou moslimskou menšinou sú koránové školy. Štát určuje, ktoré náboženstvo si zaslúži štátnu ochranu, nepriznáva ju napr. Scientologickej cirkvi, z čoho sú medzinárodné opletačky.

 Nórsko

            Štátnou cirkvou je "Nórska cirkev" - luteránsky protestantizmus. Podľa ústavy musí byť kráľ (je jej hlavou) a aspoň polovica členov vlády tohto náboženstva. 82 % detí sa krstí.

            Financovanie: Mzdy a platy platí štát, údržbu budov majú na starosti cirkevné obce a štát spoločne.

            V ústave je však zaručená aj sloboda vyznania. A tak keď bolo moslimom dovolené päťkrát za deň verejne vyzývať k modlitbe, žiadala si jedna skupina ateistov rovnaké právo: ampliónmi sa malo hlásať "Boh neexistuje" a čítať state z Deklarácie ľudských práv. V jednej mestskej štvrti s 300 ateistami "Pohanskej spoločnosti" si to môžu voliť desať dní v roku, ale len v pondelok alebo v utorok.

            "Náboženstvo by malo byť súkromná záležitosť", vraví bezbožník Harald Fagerhus. Ale ak môžu využívať verejný vzdušný priestor vyvolávania muezína - a zvony kostolov - má rovnaké právo aj jeho organizácia. Per Kristian z "Pohanskej spoločnosti" žiada zrušiť "neobvyklé právo robením hluku pri vyznávaní viery v svojho boha". Zvonenie zvonov a vyvolávanie k modlidbe nazýva "zdraviu škodlivým znečisťovaním ovzdušia" - a s priateľmi to bude desaťkrát do roka - vytrubovať do sveta.

Rakúsko

            Na základe zákona z r. 1939 vyberajú povinný príspevok cirkvi samy. Toho času obnáša jeho výška 1,1 % zdaniteľného príjmu, mínus paušálna úľava. Ak daňovník neplatí, môže cirkev dlžobu vymáhať ako nezaplatené členské príspevky, resp. žalovať pred súdom a vymáhať dlžobu cestou exekúcie. Vyberanie príspevku je drahé a stojí asi 15 % príjmu, nie je ani spravodlivé, lebo údaj daňovníka sa nedá kontrolovať. Tak ako v Nemecku platí, že vystúpením z cirkvi sa dajú ušetriť značné peniaze, hoci v Rakúsku je cirkevný príspevok len asi tretina nemeckej cirkevnej dane.

            Dolfussova diktátorská ústava z roku 1934 má preambulu: "V mene Boha Všemohúceho, z ktorého vychádza všetko právo, dostáva rakúsky ľud pre svoj kresťanský, nemecký spolkový štát na stavovskom podklade túto ústavu".

            V Rakúsku je 13 "zákonom uznaných cirkví a náboženských spoločností" a 8 "náboženských spolkov" organizovaných podľa zákona o spolkoch, každý môže nazrieť do ich stanov.

            Starokatolícka cirkev v Rakúsku vznikla z odporu proti dogme pápežovej neomylnosti (1871), ruší spoveď, pôst, celibát a od roku 1998 má kňažky, toho času má asi 20 000 veriacich.

 Španielsko

            V Španielsku nie je katolícka cirkev štátnou cirkvou, ale má osobitné privilégiá. Podľa katolíckych štatistík je 93 % občanov katolíckeho vyznania (1998). Podľa prieskumu Sociologického centra je katolíkov 82 %, z nich 19 % chodí pravidelne do kostola. Dve percentá vyznávajú inú vieru, 10 % sú neveriaci alebo agnostici, 4,4 % ateisti. Rozličných evanjelikov je 350 000, ale plus 800 000 cudzincov-výletníkov-protestantov, ktorí žijú v Španielsku najmenej 6 mesiacov do roka. Moslimov je 450 000, ale plus asi 250 000 ilegálnych imigrantov. Židov je 50 000 a budhistov 9 000.

            Ústava z roku 1978 deklaruje štát za sekulárny, ale katolicizmus je prevládajúce náboženstvo a vláda ho finančne veľmi podporuje, a to na základe konkordátu s Vatikánom z roku 1979, týkajúceho sa aj ekonómie, náboženskej výchovy, vojska a súdnictva. Židia, moslimovia a protestanti majú oficiálny štatút na základe bilaterálnych dohôd, ale len málo privilégií. Svedkovia Jehovu a mormóni sú krytí len ústavou ...

            Katolícka cirkev je financovaná z daní. Daňovníci určujú, že asi 0,5 % ich daňového základu pripadne katolíckej cirkvi. Štát zaručuje minimum príspevku na cirkev bez ohľadu na príjem z daní. V roku 2001 to bolo asi 120 miliónov USD plus platy učiteľov bez ohľadu na príjem z daní. V roku 2001 to bolo asi 120 miliónov USD plus platy učiteľov na školách, duchovných pri vojsku a v nemocniciach a iná nepriama pomoc .... Socialistická strana práce a Komunistická strana toto financovanie prudko napádajú ...

            Učiteľov náboženstva určuje katolícka cirkev, ale platí štát. Musia uznávať katolícku doktrínu v škole aj mimo školy. Dvaja učitelia boli nedávno prepustení, keď si vzali za manželky rozvedené ženy, hoci sami sa ženili po prvý raz.

 Švajčiarsko

            Cirkevná daň sa vyberá spolu s daňou z príjmu, jej paušálna výška sa pohybuje v jednotlivých obciach od 0,4 do 1,4 % príjmu a jej platenie nezávisí od príslušnosti k nejakej cirkvi, resp. od užívania jej služieb. Platí sa priamo cirkevným obciam alebo kantonálnym cirkvám, ale o využití prostriedkov rozhodujú cirkevné parlamenty na úrovni kantónov. Ani farár, ani biskup tu nemajú moc. Peniaze sa prideľujú len na návrh, s ktorým súhlasí väčšina grémia.

            Švajčiarsko už dávno nie je "čisto" kresťanský štát. Čo aj sa pri sčítaní roku 2000 tri štvrtiny občanov hlásili ku katolíckej alebo evanjelickej cirkvi, jednej z dvoch veľkých cirkví, 10 % bolo príslušníkov iných náboženských obcí - to je skoro 700 000 ľudí. Aké miesto v spoločnosti zaberajú, aké miesto im spoločnosť pridelí? Je tu 26 rozličných prejavov tohto vzťahu a v jednotlivých kantónoch existuje úplná odluka štátu od cirkví (Ženeva a Neuenburg) až po štátnu cirkev (Zürich).

 Na str.: http://www.ibka.org/artikel/rundbriefe00/trennung.html

Odluka cirkvi od štátu - stav 2000 - Rundbrief der IBKA z júla

Švédsko

            Začiatkom roku 2000 bolo zrušené postavenie "Švédskej cirkvi", protestantskej cirkvi, ako štátnej. Až do roku 1996 boli všetci novorodení Švédi automaticky protestantmi - členmi štátnej cirkvi. Dnes je táto cirkev združením veriacich ako iné. Nové cirkevné organizácie sa síce môžu registrovať, ale nemôžu robiť určité obrady, napr. sobášenie a pochovávanie.

            Dôsledky:

-         odpadá nárok na cirkevnú daň - ale to na veci nič nemení, vyberá sa príspevok ...

-         biskupov nebude menovať vláda (čo už raz viedlo k tomu, že za biskupa bol vymenovaný vyznávajúci ateista),

-         úlohy farárov nedefinuje štát, ich voľby neorganizuje štát,

-         cirkevná správa nevedie register obyvateľov (prihlasovanie).

Namiesto cirkevnej dane sa vyberá príspevok (1,25 % zdaniteľného príjmu u veriacich luteránov a 0,4 % u ostatných), ale robí to ďalej štát. Štát i naďalej dáva na cirkev svoj príspevok.

Neobmedzená sloboda náboženstva existuje vo Švédsku až od okolo roku 1950, keď bolo zákonom dovolené ľubovoľne voliť svoje náboženstvo. Od okolo roku 1990 bolo možné zo štátnej cirkvi vystúpiť - ale bola povinnosť vstúpiť do niektorej inej kresťanskej cirkvi. Teraz už aj to, samozrejme, odpadlo.

Taliansko

           Taliansky daňovník môže podpisom alebo krížikom na svojom daňovom priznaní určiť, kto má dostať asi 0,8 % (otto promille) jeho daňovej povinnosti - cirkev (a ktorá) alebo štát na sociálne, humanitárne alebo kultúrne účely. Táto suma sa neplatí navyše, takže vystúpenie z cirkvi neprináša finančnú úsporu. Štát rozdeľuje celkový príjem z tohto titulu pomerne podľa počtu podpisov či krížikov. V podstate nejde o nezávislé, dobrovoľné podporovanie cirkvi, ale o riešenie štátneho financovania cirkvi, pri ktorom sa neuplatní hľadisko, či je niekto členom nejakej cirkvi alebo nie.  

 Turecko

             Vo februári 2000 bolo v Turecku prepustených 300 učiteliek, pretože počas vyučovania nosili šatku na hlave. Predpis o odluke cirkvi od štátu zakazuje šatku na hlave v školách, na univerzitách a iných verejných zariadeniach.

 Veľká Británia

             V Anglicku má anglikánska protestantská cirkev štatút štátnej cirkvi (Church of England) a kráľ je jej hlavou, nedostáva však priamu podporu z daní. Verejné školy musia učiť náboženstvo a organizovať pravidelné obrady, pričom miestni voliči majú právo voliť aj inú cirkev. Vo Valesi je iná a v Škótsku je iná.

            Komisia pre reformu monarchie tohto roku navrhla, aby kráľ nebol hlavou cirkvi, k čomu sa Charles vyslovil súhlasne, keby sa stal kráľom, mal by ťažkosti pre svoj vzťah k Pamele, lebo anglikánska cirkev je prísna v ohľade nových manželstiev rozvedených osôb. Ďalší návrh sa týkal zrušenia zákazu manželstva panovníka s osobou iného ako anglikánskeho náboženstva.

 B. Iné kontinenty a podobné témy

Spojené štáty americké

            V Spojených štátoch amerických sa cirkev financuje len zo zbierok a darov. Na plnenie osobitných úloh predovšetkým vo výchovnej a charitatívnej oblasti vytvárajú bohatí veriaci rozličné nadácie. Výdavky na plnenie úloh sa potom kryjú aspoň zväčša z výnosu základného kapitálu. Podľa niektorých údajov vydávajú občania USA toho času približne rovnaký obnos na dobročinné ciele ako na potraviny (možno boháči - p.p.).

            Tento systém je veľmi závislý od veľkých darcov. Je bežné, že pri bohoslužbách kňazi žobrú o peniaze. Nad každou pomocou chudobným a postihnutým visí Damoklov meč financovania. Na druhej strane sa veriaci cítia spoluzodpovední za svoju faru, identifikujú sa s cirkvou, často chodia do kostola a radi berú na seba neplatené čestné záväzky.

 Filipíny

            Antikoncepcia na Filipínach

            Zabezpečenie reprodukčného zdravia vyžaduje voľný prístup ku kvalitným antikoncepčným prostriedkom. To vyžaduje, aby vláda dodržovala princíp odluky štátu od cirkvi  a nezastávala stanovisko jednej, v tomto prípade katolíckej cirkvi.

            Prezidentský výnos z leta 2003 ruší všetky doterajšie výdavky na umelú antikoncepciu. Ministerstvo zdravotníctva bude podporovať len prirodzené plánovanie rodičovstva - tak, ako si to praje katolícka hierarchia v súhlase s katolíckou doktrínou, ktorá zakazuje používanie kondómov, kondómy sa na Filipínach sťahujú z trhu. No veľká väčšina Filipíncov volá po dodržiavaní ústavy a dovoláva sa svojho práva sami voliť svoj spôsob ochrany pred materstvom. Štátne a miestne zákony musia zabezpečiť slobodný prístup k bezpečným metódam umelej antikoncepcie. Antikoncepčné prostriedky sú zbytočné, ak sa nepoužívajú, ak nie sú k dispozícií a ak sa o nich najmä mládež podrobne neinformuje.

            Odluka je komunistický komplot

            Na str. http://atheism.about.com/library/FAQs/cs/blesm_sep_sommunist.htm

            stojí: Mýt: Odluka je komunistický komplot

            Odpoveď: Tvrdenie, že odluka je komunistický komplot za účelom zmocnenia sa vlády v USA, bolo bežné za studenej vojny, ale aj dnes sa snaha o odluku často pripisuje len komunistom. Je dobre vedieť, odkiaľ tento koncept pochádza a prečo je aj pre USA dôležitý.

            Prví zástupcovia myšlienky odluky štátu od cirkvi boli nasledovníci Fausta Socinusa (1539-1600), ktorý sa narodil v Taliansku, ale žil v slobodnejšom Poľsku (na vtedajšie pomery - ďalej od Ríma, p.p.), schvaľoval náboženskú toleranciu.

            Prvý, kto sa v Severnej Amerike prihováral za odluku bol asi Roger Williams, ktorý postavil prvý baptistický kostol na tomto kontinente a založil kolóniu na Rhode Islande, kde hľadal pokoj od puritánov, pred ktorými ušiel z Bostonu. On, a nie Jefferson, po prvýkrát použil výraz "wall of separation" - múr odlúčenia: "Keď (cirkev) urobila dieru v plote, resp. múre odlúčenia medzi svojou záhradou a divočinou sveta ... " a upozorňuje priateľov, že ak sa odluka cirkevných záležitostí od štátnych naruší, bude mať z toho škodu v prvom rade cirkev. To sa stalo okolo roku 1644 !

            Čo sa týka "komunistického komplotu", je pravda, že článok 124 Ústavy ZSSR z roku 1947 sa dá preložiť aj tak, že obsahuje koncept odluky štátu od cirkvi:

            "Aby sa občanom zabezpečila sloboda svedomia, oddeľuje sa v ZSSR cirkev od štátu a škola od cirkvi. Všetkým občanom sa uznáva právo na náboženské vyznanie a právo na protináboženskú propagandu."

            Takže koncepcia odluky existovala v Severnej Amerike tristo rokov pred týmito vetami v sovietskej ústave a ďalších päťdesiat rokov pred ich vyslovením v Európe. Nazvať volanie po odluke štátu a cirkví komunistickým komplotom svedčí o grotesknej neznalosti a prekrúcaní histórie.

Potsdam pod papučou Ríma

 Dážď peňazí a osobitné práva pre katolícku cirkev v Brandenbursku

Keby súkromník uzavrel takú zmluvu, mali by príbuzní ľahkú robotu s jeho zbavením svojprávnosti a vyhlásením za nepríčetného. Táto sa nedá vypovedať a predpisuje rad povinností, ktoré nie sú vyvážené nijakými záväzkami druhej strany. Uzavrelo ju Brandenbursko 12. novembra 2003 s rímskou „Svätou stolicou“ a uzatvárajúci dobre vedeli, prečo až do poslednej minúty tajili jej obsah. Masmédiá jednohlasne – ako to už býva, keď ide o výsady cirkvi – mlčali a odkiaľ sa potom mali občania dozvedieť, aká groteskná a takmer protiústavná zmluva sa im tu nanucuje, ako sa tu zbytočne hádžu peniaze von oknom: týmto tzv. konkordátom uzavrelo Brandendbursko ako posledná z deviatich nových krajín Nemecka dohodu s katolíckou cirkvou, ktorá jej pripisuje osobitnú rolu v spoločenskom živote a prihráva finančné požehnanie v miliónovej výške.

            Katolíci v Brandenbursku? Áno, pár ich je tu, asi 3 % obyvateľstva. Popri tejto menšine je tu druhá menšina, protestanti, s asi 25 % a absolútna väčšina 71 % občanov bez vyznania. (Nesedí mi to celkom: čo s moslimmi – Turkami, ktorých je 160 000, z toho 140 000 tureckých občanov a 20 000 Nemcov tureckého pôvodu , - p.p.).

            Brandebursko sa zaväzuje vyplácať katolíkom ročne 1,15 milióna eur. Podľa tejto zmluvy budú katolíci dostávať ďalšie príspevky: platy kňazov budú subvencované, cirkev môže pri výuke náboženstva rozvíjať na školách misonársku činnosť, otvárajú sa jej dvere do nemocníc a starobincov, aby tam rozvíjala dušpastiersku činnosť, priznávajú sa jej vysielacie časy v rozhlase a televízii, štát bude pre cirkev vyberať dane a dá jej k dispozícii údaje o policajnom prihlasovaní, cirkev nebude platiť správne poplatky a má právo byť konzultovaná úradmi pri každom rozhodovaní, ktoré sa jej týka, a zmluva neobsahuje článok o vypovedaní.

Odluka cirkvi od štátu, ktorá má aspoň na papieri úroveň ústavného aktu, sa tu interpretuje úplne jednostranne: štát môže platiť, ale nemôže do toho hovoriť, napr. pri vypracúvaní učebných plánov na školách a univerzitách, pri obsadzovaní postov, zmluva sa nebude dať pozmeniť, ak napr. počet príslušníkov rímskej povery bude naďalej klesať.

Prečo sa Brandenbursko nechalo takto obalamutiť? Otázka je zle položená, lebo vlastne nešlo o vyjednávanie, ale len o to, aby boli uznané finančné požiadavky cirkvi. Dosiaľ vychádzali mestské štáty Berlín, Hamburg a Bremen celkom dobre aj bez konkordátu. Berlín však bude v prípade fúzie s Brandenburskom, ktorá je v príprave (raz bola pri referende občanmi Brandenburska zamietnutá) pre túto zotročujúcu zmluvu mať ťažkosti.

Napísal Peter Stirner, preložil Rastislav Škoda 201203 /

Berlínske noviny Scheinschlag, vydanie 10 - 2003

http://www.scheinschlag.de/archiv/aktuell/dateien/texte/11.html

Pochybný konkordát

            Gerd Eggers / Diesseits, 65/2003, s. 19

 29. októbra 2003 reagovalo šesť sekulárne humanistických zväzov Nemecka na úmysel vlády krajiny Brandenburg uzavrieť konkordát s Vatikánom. Svoje stanovisko predložili krajinskej vláde a snemu.

            Napriek tomu bol 12. novembra 2003 tento konkordát ministerským predsedom Platzekom a odchádzajúci pápežovým vyslancom v Nemecku Giovannim Lajolom podpísaný a má byť v krátkosti predložený na schválenie krajinského snemu (neviem, či už bol - p.p.).

            Má platiť bez časového ohraničenia a neobsahuje nijaké údaje o vypovedaní.

            Katolíckej cirkvi v Brandenburgu, kde je len 3,2 % obyvateľstva katolícke (to je asi 100 000 veriacich), priznáva tento konkordát celý rad osobitných práv a nepomerne rozsiahle finančné príspevky, a to bez časového ohraničenia.

            Text konkordátu bol vypracovaný v úplnej tajnosti, bez informovania verejnosti a akejkoľvek diskusie o jeho obsahu. K súhlasu snemu došlo už dva dni po jeho schválení vládou (neviem, či malo dôjsť alebo či už došlo - p.p.).

            Pevnou sumou 1,15 milióna eur ročne sa vykazuje len časť "štátneho príspevku" pre katolícku cirkev, ktorý sa platí z daní občanov, ktorí sú na vyše 70 % bez vyznania (26 % sú evanjelici). Okrem toho má byť katolícka náboženská výchova na 90 % financovaná štátom - a má byť integrovaná do normálneho rozvrhu hodín. V sieti verejnoprávneho rozhlasu má katolícka cirkev dostať "primerané vysielacie časy za účelom hlásania svojej náuky, dušpastierskej činnosti a iných náboženských vysielaní".

            V čase, keď sa v Brandenburgu krátia výdavky na sociálne projekty, školstvo atď., zabezpečuje sa katolíckej cirkvi na základe konkordátu trvalý príliv peňazí daňovníkov. Pre katolícku a evanjelickú cirkev (asi 500 000 veriacich) to činí do roka viac ako 12 miliónov eur. Naproti tomu príspevky pre svetonázorové združenia, ako Zväz humanistov Brandenburska v Berlíne (ZHBB), klesá takmer na nulu: pre rok 2004 sa pre ne plánuje 3 000 eur, slovom tritisíc eur, a to na všeobecne prospešné podujatia (neviem, či pre každý z asi 50 alebo či pre všetky spolu .... p.p.). To je svojvôľa a otvorený lobizmus krajinskej vlády v prospech cirkví.

            V otvorenom liste žiada HZBB, aby sa štátne príspevky pre náboženské a svetonázorové združenia upravili novým zákonom a pri jeho príprave vypočuli rozličné skupiny obyvateľstva a právnických odborníkov.

            To isté stanovisko zaujalo aj Odborové združenie pracovníkov vo výchove a vede (GEW) v tlačovom vyhlásení z (asi) 27.11.2003. Pripomína, že privilegovanie nejakého náboženstva či svetonázoru je protiústavné.

-         pozri http://www.gew-berlin.de/2838.htm

Na príprave zaujatia stanoviska sa podieľali:

Brandenburský zväz voľnomyšlienkárov (BFV),

Zastrešovaní zväz spolkov voľnomyšlienkárov (BFV),

Nemecký zväz voľnomyšlienkárov (DFV),

Humanistický zväz voľnomyšlienkárov Brandenburska (HFB),

Humanistický zväz Berlín-Brandenbursko(HZBB) a

Medzinárodný zväz bezvercov a ateistov (IBKA).

preložil: Rastislav Škoda, 201203

Deliaci múr medzi náboženstvom a vedou

Vyhlásenie francúzskych vedcov

V septembri 200 organizoval francúzsky spolok Libre pensse francaise (Francúzska voľná myšlienka) konferenciu s útočným názvom "Spriritualistické vpády a intelektuálne klamstvá vo vede", ktorej sa zúčastnili známi vedci ako Jean Bricmont z Belgicka, Ian Plimer z Austrálie a Patrick Tort, riaditeľ Medzinárodného Inštitútu Charlesa Darwina, a to v chýrnom Múzeu prírodných vied v Paríži. Vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa hovorí:

 " ... metódy, požívané na rozvoj vedeckých poznatkov, sa zakladajú na vecných vysvetleniach a nikdy sa neodvolávajú na nadprirodzeno. Ozajstný vedec, nech má akékoľvek osobné, metafyzické alebo náboženské presvedčenie, musí pri svojich rozboroch vynechať všetky nadprirodzené alebo transendentálne vysvetlenia. Vedecké poznatky sú spoločné dedičstvo celého ľudstva: každý ich môže preveriť, lebo sa zakladajú na rozumových úvahách a pokusoch, ktoré môže každý opakovať.

            Napriek tomu náboženské presvedčenia a názory sú akty osobnej viery, založenej na zjavení, ktoré je už z definície nepreveriteľné a nemá absolútne nič spoločné so skutočným vedeckým poznaním.

            Giordano Bruno bol zaživa upálený inkvizíciou katolíckej cirkvi za to, že navrhol teóriu mnohých svetov. Michel Servet bol upálený na rozkaz Kalvína (Calvina) z vraj "teologických dôvodov" - lebo pitvou pátral v ľudskom tele a urobil prvé objavy o krvnom obehu. Galileo Galilei musel pred inkvizičnou radou odvolať svoje celoživotné zistenia, bol obvinený, že svoj teleskop zamieril do neznámeho vesmíru a podal čiastkové dôkazy o tom, že Zem sa krúti okolo Slnka. Zem prestala byť stredom vesmíru. Potom cirkev zavrhla nesmierne dôležité dielo Darwina, ktoré položilo základy a osnovu pre pochopenie živého sveta na poklade materiálnych príčin - prírodného výberu - a vysvetlilo vývoj života. Tieto historické fakty sú brutálnym obrazom nezmieriteľného antagonizmu medzi vedou a vierou.

            Tieto historické odsúdenia vedy a vedcov cirkvou vrhajú správne svetlo na volanie cirkvi po dialógu s vedcami - cirkev tvrdí, že tento dialóg bol po rozsudku nad Galileom prerušený, pridáva, že teraz (nedávno!). Galilea rehabilitovala. Ale veď Galileo nikdy nestratil svoju česť, ani úctu celého sveta, teda nepotreboval rehabilitáciu! A cirkev dosiaľ nepripustila, že posudzovať Galielea nepatrilo do jej kompetencie.

            To je ťažisko problému. Majú cirkvi oprávnenie zasahovať do postupu rozvoja vedomostí? Dialóg medzi vedou a náboženstvom nemá nijaký zrejmý účel a ani nijaký skutočný význam na rovine vedeckej metódy.

            Povaha vedeckých metód a história cirkví a aliancii so štátnou mocou - či je to katolícka alebo protestantská cirkev - svedčia pre potrebu úplnej odluky vedy a viery. Ako by sa nás potom nemalo dotýkať, keď cirkev na veľkom zhromaždení svojich vedcov vyhlási ústami pápeža. "Už nikdy oddelenie viery a rozumu!"? Nemáme bubnovať na poplach, keď pápež vyzýva katolíckych vedcov, aby sa "zúčastnili na vypracovaní kultúrnych a vedeckých projektov, ktoré dokážu prítomnosť a predvídavú intervenciu boha"?. Nepoukazuje to na vôľu cirkvi mať právo na povoľovanie a posudzovanie vedeckého bádania? Nepovedie to k odsúdeniu vedeckého výskumu na poklade náboženských kritérií?

            Autori tejto výzvy sú zajedno s predstavou Galilea, ktorý žiada úplnú nezávislosť vedeckého myslenia a jeho prísne oddelenie od požiadaviek náboženstva. Ak toto oddelenie, padne, dostane sa vedecký svetonázor na tú istú úroveň ako náboženský, čo môže mať za následok, že sa do učebného plánu prírodných vied na stredných školách dostane kreacionistiká dogma (o stvorení sveta a Adama a Evy podľa Písma), ako sa to pod tlakom siekt a protestantskej cirkvi stalo v štáte Kansas v USA. (Z učebníc vypadlo aj meno Darwin! - pozn. Prekl.). Nezabúdame ani na hanebnú aféru okolo Lysenka, ktorá tiež ilustrovala, kam vedie zasahovanie moci štátu do vecí vedy.

            Zdôrazňujeme, že vedecký výskum a šírenie jeho poznatkov sa musí rozvíjať úplne slobodne, bezpečne a pri vylúčení akéhokoľvek vplyvu politickej či náboženskej ideologickej vrchnosti.

            Metafyzické špekulácie sú najčastejšie v oblastiach, kde sú hranice vedy. Masmédiá často rady kladú vedcom otázky o zásadných okrajových problémoch. Isteže je možné vytvoriť si v tomto ohľade aj osobný metafyzický názor a žiť s ním. Ale môže to byť zdroj pomýlenia pre bežné publikum ( pred obrazovkou, pri počúvaní rozhlasu alebo čitateľa dennej tlače), ktoré nevie rozlíšiť medzi ozajstným vedeckým názorom a osobným presvedčením, ktoré môže byť metafyzické - ale potom nie je vedecké!

            Berieme do úvahy prestíž vedcov a možné pôsobenie ich názorov na neškolené bežné publikum, sme si vedomí, že vedci sú nositeľmi vedomostí, ktoré sú spoločným dedičstvom celého ľudstva. Preto podpisujeme túto výzvu všetkým kolegom-vedcom, aby zachovávali najvyššiu ostražitosť v ohľade oddelenia vedy a osobnej viery, aby nedovolili zneužívať vedu na podporovanie náboženstva.

            Absolútnu odluku vedy a náboženstva považujeme za potrebnú bez ohľadu na naše filozofické či náboženské názory, nech sme veriaci, agnostici či ateisti. Odmietame požiadavku cirkvi a siekt, aby smeli ovplyvňovať voľbu vedeckého výskumu a miešať sa do výučby prírodných vied."

International humanist News, november 2002

preložil: R. Škoda

Na Slovensku si nikto nedovolí kontrolovať cirkvi

 Už dlhé roky na Slovensku, bez ohľadu ktorá vládna garnitúra je pri moci, platí, že žiadny orgán sa nezaujíma o nakladanie cirkví s finančnými prostriedkami pridelenými štátom. Zo štátneho rozpočtu na rok 2004, keď sa značne krátia výdavky na školstvo, zdravotníctvo a sociálnu starostlivosť, dostanú cirkvi a náboženské organizácie 700 miliónov Sk.

            Záležitosti súvisiace s činnosťou cirkví patria pod gesciu parlamentného výboru pre kultúru. O financovanie cirkvi by sa mal starať Cirkevný odbor MK SR. Podľa vyhlásenia B. Uramovej z tohto odboru nedovoľuje súčasný stav pracovníkov kontrolovať výdavky jednotlivých cirkví. Je však toho názoru, že financovanie  je v súlade s platnými predpismi a preto ho možno považovať za transparentné. Podľa poslanca NR SR Dušana Jarjabka ide o tabuizovanú tému a žiadna politická strana nemieni v súčasnosti tento problém otvárať.

            Cirkvi podľa riaditeľa Cirkevného odboru MK SR J. Jurana majú povinnosť podrobne viesť evidenciu výdavkov a všetky podliehajú rezortnej kontrole, ktorá sa vykonáva každý štvrtok.

            Niektorí poslanci NR SR (D. Čaplovič, D. Jarjabek, T: Galbavý) pre Národnú obrodu vyhlásili, že v parlamente nie je žiadny prehľad o nakladaní prostriedkami, ktoré poskytuje štát cirkvám. Pravdepodobne hlavnú položku tvoria platy duchovných, prispieva sa však aj na centrály jednotlivých cirkví, vrátane charity.

            Napriek tomu, že hospodárenie cirkví môže byť kontrolované zo strany MF SR i Najvyšším kontrolným úradom SR, zatiaľ nikdy nedošlo k hĺbkovej kontrole, pretože všetky politické subjekty aj štátne orgány v snahe nedostať sa do sporu so žiadnou z registrovaných cirkví na Slovensku zaujímajú radšej pozíciu mŕtveho chrobáka. Aj v tomto prípade platí, že keď niet žalobcu, nie je ani sudca.

Ivan Poljak

Ferdinand Cap:

(Univ. Prof. Dr. Ferdinand Cap - Univerzita Innsbruck - uverejnené v "Der Feidenker", orgán Zväzu slobodnej myšlienky číslo 2/2003, Rakúsko)

Koniec náboženstiev?

 Pri porovnaní učení rôznych náboženstiev sa dá vyvodiť, že učenie židovstva, kresťanstva a čiastočne aj islamu veľmi silno čerpajú zo staroegyptského náboženstva a babylonských názorov. Dá sa hovoriť aj o ďalších podobnostiach, napr. o skutočnosti, že Židovská slávnosť Chanuka a kresťanské Vianoce (stanovené v 4. storočí na 25. decembra, t.j. k zimnému slnovratu) sa v starom Egypte oslavovali - avšak vzhľadom k inému sklonu zemskej osi už 24. decembra. Pessach (Pascha), spojená so zabíjaním jahniatok, je slávnostným pripomenutím odchodu Židov z Egypta a vynára sa znova v kresťanstve ako Veľká noc. Turice odpovedajú židovskej ďakovnej žatevnej slávnosti Sukkoth. Keltský pohanský Halloween v predvečer 1. novembra vyhlásil pápež Gregor III. (731-741) sviatkom všetkých svätých.

            Zaujímavé je aj to, že už v hinduizme existuje určitý druh svätenia (samsakara) pre narodenie, uzavretie manželstva, smrť a prijatie do náboženského spoločenstva. V islame sa vykonáva umývania vodou, príp. (pri nedostatku vody) pieskom, denne päť krát ( v židovstve trikrát). Rovnako sa uplatňujú v judaizme a v islame isté rituálne predpisy pre pohreby i pre modlidby za zomrelých.

            Existuje aj vyznanie viery vo viacerých variantoch a zázraky svätých (karama). Kto vyznáva iné náboženstvo ako islam, je podľa mohamedánskej viery stratený - podobne ako to vyhlasuje katolícke náboženstvo: "extra ecclesiam nulla salus" (mimo cirkvi - rozumej: katolíckej - nejestvuje spasenie). Druhý vatikánsky koncil však túto exkluzívnosť opustil a stanovil, že "aj mimo katolíckej cirkvi existujú jednotlivé elementy Kristovej cirkvi". "Nie len v Krista veriaci, ale aj všetci ľudia dobrej vôle idú v ústrety vzkrieseniu". Učenie islamu stanovuje povinný poplatok (almužnu), Zakat. Kto ho nezaplatí, mal by byť odsúdený k smrti. Peniaze nedostávajú kňazi, ktorých vlastne islam v tom zmysle ako kresťania nemá. Existujú však presné predpisy, ako získané peniaze rozdeliť medzi osem skupín veriacich.

            V šintoizme je modlidba len rozhovorom s duchmi (kami), lebo prosba modlitbou by duchov len rozhnevala. Preto sa napr. študentova prosba o duchovnú pomoc pri nastávajúcej skúške píše na lístok, ktorý je deponovaný v chráme. Podľa ortodoxného názoru je modlitba hľadaním Boha vo vlastnom "ja" - objavovaním Boha vo vnútri človeka.

            Náboženské diskusie sa v súčasnej dobe dajú ťažko viesť a osveta žiaľ vo viacerých krajinách viazne. Tým viac je to zarážajúce, že v celom svete sa upevňuje náboženský fundamentalizmus a fanatizmus, čo predstavuje návrat k doslovnej interpretácii a nasledovaniu tzv. svätých písiem. Fundamentalizmus znamená, že vlastné vnímanie sveta a poznanie sa modifikuje tak, aby niečo čo si želá a čo je žiadúce sa vydávalo za reálnu skutočnosť. Namiesto zvedavosti a túžbe po zistení skutočnej pravdy dávajú fundamentalisti prednosť želaniu, aby sa ich vlastné názory potvrdili a prijali ako všeobecne platné.

            Aktívni fundamentalisti môžu byť aj veľmi bojovní. Aké duchovné navádzanie môže dostávať moslim, ak v koráne vždy a znova číta: "Zabite neveriacich" alebo "Všetka viera patrí len Alláhovi" (Súra 8,13 alebo Súra 9,5) Nemôže doslovné chápanie tohto viesť k vymývaniu mozgov a obrazu kresťana ako nepriateľa a zvádzať k vraždeniu? Zdá sa, ako by aj tűbingský textový bádateľ a bývalý teológ Harald Schweizer zastával názor, že žalmy a hodiny modlitieb môžu zmeniť ducha. Vraždy na povel Boha sa dajú nájsť aj v iných náboženstvách: V USA zastrelil kresťanský odporca interrupcií gynekológa, židovskí extrémisti vyvolali v roku 1994 krvavý kúpeľ, v Hebrone a v roku 1995 bol izraelský premiér Ischak Rabín (1922-1995) zabitý extrémistom Jigalom Amirom na "príkaz Boha". V decembri 1992 zabili hinduisti v Indii tisíce moslimov ako prejav obrany cti Boha Rámu. Cirkevou požehnanými zbraňami a vynútenou prísahou bolo zavraždených okolo 70 miliónov ľudí v poslednom storočí. V Exode 32:28 čítame doslovne: "Tak hovorí Pán, Boh Izraela: Každý prilož svoj meč k boku svojmu. Prejdete v tábore od brány k bráne. Každý zabi svojho brata, svojho priateľa, svojho suseda. I urobili Leviti, ako im Mojžiš kázal. A v koráne môžeme čítať: „A až sväté mesiace uplynú, potom zabite neveriacich, kde ich len nájdete, chytajte ich, obiehajte ich a pripravujete im nástrahy na každej ceste" (Súra 9,5). "Bojujte proti všetkým, ktorí neveria v Boha i v deň posledný a proti tým čo nezakazujú to, čo zakázal Boh a Jeho posol a tým, ktorí si nectia náboženstvo pravdy - z tých, ktorým sa dostala Kniha (Korán), kým neodvedú poplatok z toho, čo vlastnia ako znak poníženia" (Súra 9,29).

            Známy evanjelický teológ Martin Dibelius (1883-1947) k tomu dodáva: "Všetky sociálne úľavy novoveku sa dosiahli nie vďaka cirkvi, ale proti nej. Za takmer všetky humánne formy a zákony spolunažívania ďakuje spoločnosť zodpovedným mimokresťanským silám. Všetci, ktorí si želali zlepšenie stavu tohto sveta, boli nútení bojovať proti cirkvi."

            Krvavá stopa náboženstiev sa tiahne tisícročiami ľudských dejín. Už v Starom zákone prikazuje Jahve vykynoženie určitých národov (Num 25:16-17, Deut 20:17-18) - s takýmto odôvodnením: "Aby vás neučili konať podľa svojich zlotrivosti, ktorými slúžia svojim bohom i hrešili by ste proti vášmu Bohu." Teda náboženská vojna, ničenie inovercov. Aj prvého samovražedného mučeníka opisuje už Starý zákon: Samson hovorí: "Nech zomrie život môj s Filistinaskými" (Sudca 16:30), keď v chráme boha Dagona sa usmrtilo veľké množstvo Filištíncov - spolu so Samsonom. (pripomína to samovražedné útoky dnešných teroristov - poznámka predkladateľa). Kňazi a ich sväté knihy vedeli vždy veľmi presne, čo chcel ich boh. Sám pápež Urban II. (Odo de Lageri - 1040 - 1099, vo funkcii pápeža od r. 1088) vyzval kresťanov ku krížovej výprave slovami: "Boh to chce" (latinsky: Deus vult), keď Turci 1529 a 1683 obliehali Viedeň, bolo ich cieľom zvrhnúť "bezbožné režimy" kresťanstva a nahradiť ich panstvom islamského boha. Korán poskytuje k tomu návody: "Oni (pokrytci) by radi, aby ste boli neveriaci, ako sú oni neveriaci, aby ste boli s nimi rovnakí. Neberte nikoho z nich za svojho priateľa, kým sa nevydajú na cestu Boha. Keď sa odvrátia, chytajte a zabíjajte ich, kde len ich nejdete a nikoho z nich neberte za svojho priateľa alebo pomocníka" (Súra 4:90) "A ak sa pohybujete po zemi, nie je pre vás previnením skrátiť modlitbu, ak sa obávate, že tí, kto sú neveriaci, vás vystavia pokušeniu. A neveriaci sú naozaj váš zjavný nepriateľ." (Súra 4,102).

            Ako vyplýva z nájdených dokladov, podľa tohto motta konali aj samovrahovia v New Yorku 11. septembra 2001. V arabskom pokyne pre martýrov stojí aj návod, aby s odkazom na korán: "Niet boha okrem Alláha a Mohamed je jeho prorok" na perách zomierali. Pokiaľ sfanatizovaní ľudia vykonávajú fundamentalistické náboženské idey a chcú sa stať martýrmi, nemôže byť mier na Zemi. I v našom storočí teda sväté vojny naďalej existujú. Azda mal pravdu Salman Rushdie, keď po teroristických útokoch v New Yorku povedal, že táto krvavá stopa prestane len s náboženstvom, lebo zjavne vo všetkých náboženstvách sú stále noví a vo všetkých časoch sfanatizovaní mučeníci. I Hans Küng je toho názoru, že: "Nijaký svetový mier bez náboženského mieru." Veď samovražední atentátnici sa od svojich činov neodvrátia len preto, že náboženskí učenci zdôrazňujú, že v svätých knihách určité miesta treba chápať inak, ako sa v nich doslovne hovorí. Môžeme tu spomenúť na prípad Abu Ziáda v islame alebo Giordana Bruna a Berehgara v kresťanstve. Pre fundamentalistu môže pokyn džihádu, aby "rozširoval vieru", znamenať príkaz k martýrstvu. Už Dostojevskij necháva svojho veľkého inkvizítora povedať Ježišovi, ktorý sa vrátil do Sevilly: "Pre spoločné zbožňovanie zničia sa navzájom mečom" (rozumej: ľudia rozličných náboženstiev). Vytvorili si bohov a všetci zvolali: "Opusťte svojich bohov a príďte sem, uctievať našich, alebo smrť vám i vašim bohom."

            Aj viedenský teológ Adolf Holl mieni: "Náboženstvo je vojna. Pre náboženských ľudí troch Abrahámových náboženstiev (židovstvo, kresťanstvo, islam) je okolie ktoré neuvažuje ako oni nepriateľskou krajinou. Nie len Osama bin Ladin, ale aj George Bush použil výraz "križiacke ťaženie". Obaja zostávajú uväznení v rovnakom modeli myslenia. "Pravda, násilie a teror môžu mať aj iné ako náboženské príčiny. Teror, ktorý sa už niekoľko rokov vynára v narastajúcej miere, môže mať svoje korene aj v hlbokých sklamaniach a v hneve na existujúce alebo domnelé hospodárske či politické nespravodlivosti.

            Básnik Gottfried Keller (1819-1890) zastával názor, že po odchode náboženských ideí do histórie sa svet stane hlbším a hodnotnejším. Kde berú ľudia právo držať druhých ľudí v zajatí mýtického antického svetonázoru, ktorý je prírodovednými poznatkami už dávno prekonaný, a riskovať, že čestní myslitelia sa musia od tejto viery odvrátiť? Gerhard Szczesny (1908-2002) hovorí práve preto o povinnosti byť neveriacim.

            Podľa Huberta Mynareka mnohí z mladej generácie cítia sa - vzhľadom k strate dôveryhodnosti cirkví - oprávnení hľadať duchovné zdroje obnovy života a sebarealizácie mimo strnulých cirkví. Toto vákuum je azda jedným zo základov dnešných veľkých úspechov siekt. Tie ohrievajú - aj s dávkou mytológie a mystiky - ľudskú dušu a ponúkajú inú možnosť pre výklad o zmysle života. Mnohé sekty ponúkajú redukovaný pohľad na život a zjednodušené návrhy na riešenie problémov. Takto hodnotia aj viacerí ľudia, ktorí ešte nedozreli k celistvosti dnešného svetového názoru alebo sú na to, aby sami uvažovali veľmi pohodlní. Často aj vodcovské osobnosti, guruovia, duchovní spasitelia ponúkajú, čo práve vyhovuje psychologickým potrebám mnohých ľudí a čo ľuďom môže poskytnúť bezpečie a istoty.

            Medzi názorom, že človek je bez vplyvu kňazov stratený a presvedčením, že osud spočíva vo vlastných rukách človeka, nemôže existovať zrejme nijaký kompromis.

            Jedna americká dotazníková akcia v roku 1999 poskytla zaujímavé čísla: Na otázku: Učí vaše náboženstvo veci, ktorým nemôžete veriť? Alebo sa nedajú prijímať ako pravdivé? Odpovedalo 39 % opýtaných Američanov súhlasne. A až 52 % súhlasilo s názorom, že známe (tradičné) náboženstvá majú nepotrebné prekonané pravidlá a požiadavky. Stále a znova sa vyskytovala mienka: Áno, verím, dokonca v Boha, ale nie učeniu mojej cirkvi". Mnohí ľudia si práve už robia vlastné predstavy o Bohu.

            Keby išlo iba o odmietnutie nároku určitých cirkví na monopol mať pravdu, mohli by sme si ušetriť dohady, lebo tento nárok bol už po stáročia často a presvedčivo vyvrátený. Aj v roku 2003 však existujú štáty, v ktorých šária, zákon koránu vyžaduje, aby odpadnutie moslima od islamskej viery sa potrestalo smrťou.

            Pravda, je otázkou, či zákony a ústavy, existujúce na papieri, sú naozaj uznávané a dodržiavané. Je verným ústave, napr. parlament, ak jeho poslanci, ktorí skladali sľub na ústavu, pri prvej príležitosti "ústavným nariadením" ústavu modifikujú prijatím pozmeňujúcich zákonov?

            V seminári európskeho fóra Alpbach v roku 1999 sa široko diskutovalo o fenoméne "Náboženstvo v modernej spoločnosti". Nové vedomosti a hlboké zmeny vo vedomí ľudí by mali vytvoriť nové formy náboženského hľadania. V oblasti mýtov, praxi sebauvedomenia a utopistických snov sa objavujú nové výrazové formy. Monoteizmus biblickej tradície pôsobí ako relikt pre človeka moderného mysliteľského sveta. Bolo by možné, aby prišlo nové náboženstvo a boh zmizol? Evanjelický teológ Paul Tillich (1886-1965) má za to, že éra protestantizmu stojí pred svojim koncom - budúcnosť vytvorí náboženstvo lásky, ako vraví aj Eugen Drewermann. Napokon čo pomáha celá pravda o biskupskom úrade a eucharistii a ich údajnej platnosti, keď chýba vzájomná láska v praxi?

            Sören Kirkeegard (1813-1855) je dokonca ďaleko ostrejší. Podľa neho už kresťanstvo Nového zákona nie je aktuálne. Dnešná cirkev je úskočným a luhárskym odstránením skutočného kresťanstva. Teológ Eugen Drewermann si myslí, že katolícka cirkev neprežije budúce tisícročie. Cirkev budúcnosti musí integrovať zásady a výsledky prírodných vied a psychoanalýzy, vychovávať k slobode a nerozširovať svoje dogmy. Kresťanstvo sa musí - práve tak ako iné náboženstvá - vzdať nároku na jedinú a absolútnu pravdu. Aj kresťanstvo bude raz patriť minulosti, ako náboženstvo Dia (Grécko) alebo Otana (germánske kmene). Cirkev budúcnosti musí by cirkvou lásky a laikov, povedal biskup Robinson. Pokiaľ však učeniam cirkví verí dostatočne veľký počet ich priaznivcov, je existencia príslušnej cirkvi zabezpečená. Každé náboženstvo musí zrejme tvrdiť, že ono je také, ktoré ovláda jediné absolútnu pravdu, aby si získalo a udržalo priaznivcov. To nakoniec platí aj pre politické a hospodárske myšlienky. Jűrgen Habermas navrhuje, aby náboženstvá, ktoré vystupujú s nárokom na absolútno, boli označené ako pseudonáboženské náboženstvá.

            Ale aj ďalší vývoj rozličných konfesii podlieha celkovej evolúcii - to čo sa stavia proti evolúcii, raz zaniká. Rozum síce - podľa Freuda - hovorí hlasom veľmi tichým, nakoniec však nezostane nevypočutý. Odstránenie náboženských postojov a predsudkov je však nesmierne pomalým procesom.

 (Súhrn písomného záznamu prednášky z 26.3.2003 vo Viedni)/ z nemčiny preložil: Mawimilián Šťastný

Milovať a mať v úcte človeka

PhDr. Štefan Kopčan

Významné miesto v spoločnosti prináleží snahe pozitívne ovplyvniť medziľudské vzťahy. Dejiny názorne ukazujú, aký význam mali zvyky, obyčaje, tradície viažuce sa k sviatkom, spomienkam, obradom v ojedinelých situáciách akou je napríklad: narodenie, uzatvorenie manželstva, smrť človeka. Vždy boli tieto rituály súčasťou kultúry národa.

            Ani u nás v religióznom Slovensku nebolo jednoduché uplatniť občiansky charakter týchto obradov. Možno povedať, že za veľmi krátke obdobie sa naša krajina zaradila medzi tie, ktoré v organizovaní občianskych obradov sa stali nielen príkladom, ale i školou v  zahraničí. Svedčí o tom záujem nielen v Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Bulharsku, v bývalom Sovietskom zväze, Zjednotenej arabskej republike, Kube, ale i v Holandsku, Španielsku, Taliansku, Francúzsku, Rakúsku, Kanade atď.

            Pozornosť spoločnosti voči významným chvíľam v živote človeka sa prejavila v zakladaní aktívov pre občianske záležitosti v roku 1953 pri osvetových zariadeniach. Bolo to v čase napriek jeho zložitosti , plnom nadšenia pre veci sociálne spravodlivej spoločnosti. Odstrániť delenie ľudí na veriacich a neveriacich, bohatých a chudobných, odstránenie triedenia ľudí podľa národnosti, rasy, sociálneho postavenia nebolo prejavom mesianizmu. Napriek tomu, že dnes sa táto doba znehodnocuje. V tom čase, keď sa začalo formovať vedomie jednať s ľuďmi ako sebavedomými osobnosťami, ktoré majú vplyv na veci spoločenské, to nebolo jednoduché. Triedny pohľad ale i prístup tu mal svoje opodstatnenie, ale i možnosť zneužitia. V tomto kvase názorov, napriek výhradám, napríklad zo strany časti predstaviteľov, ktoré obhajovali tradície, vyplývajúce z náboženského fanatizmu a povier, skupina nadšencov zakladá nové občianske obrady. Robí tak s pocitom úprimnej snahy pomáhať národným výborom, aby občianske obrady sa konali v nenáboženskom duchu, aby mali dôstojný spoločenský obsah, aby sa zvyšovala ich kultúrna úroveň. Je pravdou, že k podnetu prispeli aj niektoré náboženské spoločnosti a cirkevné organizácie, ktoré v rámci "boja proti novotám" odmietali časti veriacich občanov obrady náboženské. Pritom zabudli, že občianske obrady ako sa presviedčame podnietili "prispôsobenie sa skutočnosti" a "modernizáciu cirkvi".

            V týchto podmienkach za niekoľko rokov aj časti aktívnych veriacich sa začali formovať aktívy ľudí, ktorí sa podieľali na osožnej práci humanistického presadzovania dobrých vzťahov medzi ľuďmi. Motivácia členov zborov bola a ešte i dnes je úprimná - pestovať a mať úctu k človeku, oceniť jeho prácu a život, motivovať ho k pozitívnemu hľadaniu zmyslu života. Nenásilne. Nie pod hrozbou "dedičného hriechu".

            Za veľmi krátke obdobie, pri každom národnom výbore vznikli Zbory pre občianske záležitosti, pri závodoch, družstvách aktívy pre občianske záležitosti ROH, ktoré si všímali životné  a pracovné jubileá. Tisíce aktivistov svojim vzdelaním, životnou skúsenosťou, osobným príkladom vytvorili na Slovensku tradíciu neopakovateľných, nových občianskych obradov.

            Nazdávam sa, že tieto občianske slávnosti sa pred niekoľkými rokmi neprávom stali "tŕňom v oku" proklamátorom nového, "kapitalistického" spôsobu života. Lacným propagačným argumentom, o tzv. "prenasledovaní náboženstva", sa snažili znehodnotiť, ponížiť, zničiť prácu ľudí v minulosti. Zmýlili sa. Zabudli, že pamäť ľudí nemožno vygumovať klamaním, tobôž príkazom. Strachom.

            Stačí porovnať počet občianskych obradov v bratislavskom krematóriu.

            Život nás presviedča, že v dnešnej zložitej dobe, plnej rozporov a nihilizmu, nemožno za prácu v minulosti, aj dobrú prácu, očakávať poďakovanie. Falošní proroci, bez charakteru, lacní vizionári zmenili nielen "kabát", ale i svedomie.

            Spoločne s nimi, neraz ešte deti vynášajú súdy o svojich rodičov, aby znehodnotili nielen myslenie, ale i konanie svojich rodičov. Možno im v tom napomáha zanedbané svedomie. Cit a úcta k staršej generácii.

            Dnes pri 50. výročí vzniku dôstojnej občianskej tradície si uvedomujeme, že múdrosť, energiu a tvorivosť sme plnými priehršťami rozdávali v prospech úcty a dôstojnosti k životu. Neupierajte nám skutočnosť, že sme sa zaradili medzi ľudí, ktorí mali potrebu nielen žiť, ale niekam, kde je dobro, patriť. Napriek zložitosti doby, chceli sme byť ľuďmi, aj s úctou k veriacim. Naše svedomie je čisté. Chceli sme život pretvoriť v službách človeku. Spolucítiť s ním v radosti i bolesti. Aj preto sa nehanbíme a neutekáme pred zodpovednosťou.

            Pominula mladosť, vzhľad, stratili sme postavenie, zdravie, ale zostali sme hodnotou.

            Zamýšľame sa, či naše predstavy, naše skutky ovplyvnili a ovplyvňujú konanie a vnímavosť doby, v ktorej sme žili a žijeme. Ešte v nás prežíva poďakovanie dobré slovo, možno slza v oku ľudí, účastníkov našich občianskych obradov. Obradov, ktoré nás učili a učia milovať a mať v úcte človeka.

 Bratislava, január 2004

(Pozn: Autor je pedagóg, publicista, jeden zo zakladateľov občianskych obradov a slávností na Slovensku.)

 MARIAUM

Pohrebníctvo mesta Bratislava

S 104 - Krematórium

Hodonínska č. 44, 841 03 Bratislava

 PREDĽAD VYKONANÝCH OBRADOV A SPOPOLNENÍ V KREMATÓRIU  BRATISLAVA

V ROKU 2002

 : Ondrej Pavel Backa / Ing. Michal Merva

Musia byť kresťanské symboly trvalou výzdobou smútočných hál?

Zväz nemeckých humanistov (ZNH) vo Würzburgu navrhol, aby sa kresťanské symboly v smútočnej hale Hlavného cintorína pri humanistických pohrebných obradoch zahaľovali. Keď mestská rada tento návrh zamietla, pustil sa Frank Stössel, predseda ZNH, do kampane. Na protest rozhodnutiu mestskej rady sa smútočné obrady konajú na priestranstve pred halou, kde odznie aj rozlúčka so zosnulým. Okrem toho zriadil zväz osobitné konto pre dary na financovanie závesu, ktorým by sa na požiadanie zahalilo farebné okno haly, znázorňujúce Oplakaného Krista. Tým by sa čelilo aj zámienke odmietnutia mestskej rady, že sa stalo "z rozpočtových dôvodov".

Diesseits 65/2003

preložil: R. Škoda

Som ateista

 Obraciam sa na Vás s prosbou, do akej cirkvi mám vstúpiť, aby dostávala na mňa od štátu príspevok, keď som ateista. Neverím v Boha Otca nebeského, ktorý stvoril svet, má syna, ktorý vykúpil svet a Ducha svätého, ktorý posväcuje svet, neverím v boha Jehovu, predtým Elohima, ktorý stvoril a riadi svet, neverím v boha Alaha, ktorého prorokom bol Mohamed, neverím v boha Brahmu, ktorý stvoril svet, boha Višnu, ktorý riadi svet, boha Šivu, ktorí ničí svet. Neverím v nijakého boha. Verím v bohyňu Matku prírodu, ktorou je večná a nekonečná sila, meniaca večnú hmotu. Táto sila je na každom mieste, v každom atóme, drží v spojení protóny a neutróny, vytvára molekuly, planéty, pohybuje elektrónmi v atómoch, hýbe fotónami, neutrínami, svetelnými a zvukovými vlnami, bioelektronikou v mozgu, pôsobí na rast rastlín a živočíchov, na ich vznikanie a zánik, umožňuje, že rastliny a živočíchy sa vedia prispôsobiť podmienkam prostredia, v ktorom žijú. Niektoré kvety sa cez noc zatvárajú, niektoré otáčajú za lúčmi svetla, iné vedia chytať hmyz, čím získavajú potravu. Zvieratá si vedia zabezpečiť miesto odpočinku, potravu a potomstvo.

            Bohyňa Matka príroda zabezpečuje kolobeh života, vytvorila rozumného človeka s vedomím a rečou, aby tvoril a ničil, k čomu využíva svoj rozum a ruky. V ľudských mozgoch vytvára vedomie, myšlienky, sny, ale aj bohov. Ľudský mozog stále zdokonaľuje. Pred niekoľkými storočiami ľudia nepoznali turbíny, lokomotívy, autá, lietadlá, počítače, rakety a inú techniku, i keď ich Boh stvoril na svoj obraz, čo malo byť aj s jeho rozumom. Nepoznali interakcie, ktoré poznáme dnes. Nevedeli, že silná interakcie drží spolu elementárne častice v atómových jadrách, že elektromagnetická interakcia pôsobí medzi telesami s elektrickými nábojmi, že slabá interakcia vytvára určité interakcie medzi elementárnymi časticami fotónmi, neutrínami, antineutrónmi, elektrónmi, pozitrónmi, že gravitačná interakcia je prejavom vzájomnej príťažlivosti telies, podľa všeobecného gravitačného zákona, aj keď tieto zákony platia od večnosti.

            Neverím, že Boh, ktorý žil od večnosti, si zmyslel len pred viac ako šesťtisíc rokmi stvoriť nebo, zem, sviežu zeleň, semenoplodné byliny a ovocné stromy rozličného druhu, svetlá na nebeskej oblohe, živé tvory a vtáctvo, tvory rozličného druhu, dobytok, plazy a poľnú zver, človeka na svoj obraz, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, na dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi a na siedmy deň si odpočinul, ako je to napísané v biblii v prvej knihe Mojžišovej – Genezis, kapitola 1. Stvorenie sveta.

            Neverím, že Elias vystúpil vo víchrici na nebo na ohnivom voze s ohnivými koňmi, ako je to uvedené v biblii v 2. knihe kráľov, kapitola 2., verš 9., lebo to neviem pochopiť ani ako zázrak, ktorý mohol urobiť Hospodin.       

Neverím, že Ježiš, ktorý bol učeníkom Jána Krstiteľa, ktorý mohol byť príslušníkom židovskej sekty Esejov, v ktorom jestvovalo komunistické spoločenstvo, mohol nečistých duchov ľudí poslať do dvojtisícovej čriedy svíň, ktoré svahom do mora sa potopili. Po potopení svíň ľudia Ježiša prosili, aby odišiel z ich končín, čo je napísané v Evanjeliu podľa Marka v kapitole 5.

Neverím v nanebovstúpenie Ježiša a nanebovstúpenie Panny Márie, ako ani ďalším nemožným zázrakom, ktoré sú uvedené v biblii.

Ignác Hurák / Nový Smokovec

Z medzinárodného hnutia

  Právo človeka alebo náboženské obrady?

            Babu Gogineni hovoril o všeľudských hodnotách, o globalizácii, militarizácii a o poslaní moderného humanistického hnutia.

            Musíme sa pohybovať smerom k post-náboženskému humanizmu. Za tým účelom potrebujeme naše humanistické hnutie obrodiť a omladiť. Ako humanisti mali by sme sa identifikovať s najťaživejšími problémami sveta a uplatniť základné princípy humanizmu na ich riešenie, určiť smer pokroku.

            Dnes humanizmus bojuje proti despotizmu náboženstva. Okrem neho existuje aj despotizmus napr. trhu, ktorý dokonca ohrozuje humanizmus viac ako extrémne náboženstvo. Konštatuje, že ak globálna spoločnosť má byť utváraná nie na univerzálnych, ale na parciálnych hodnotách a princípoch, potom musíme jasne a silne demonštrovať, že práve hodnoty a zásady humanizmu majú univerzálny charakter a význam a že sú aplikovateľné na všetky oblasti života. V tejto súvislosti si B. Gorineni kladie otázku, či aj humanisti majú robiť politiku? Odpovedá, že by mali, samozrejme, nie politiku mocenskú, ktorá je konfliktom záujmov a falošne vydávaná za konflikt princípov, ale politiku slobody, rozvoja demokracie, obrany ľudských práv. Lebo čo je potom humanizmus ak nie je o ľudských právach?

            Podľa B. Gogineniho naša identita ako humanistov nespočíva v našej organizácií, jej formách, ale v našej ľudskej podstate, humanite. Sme deťmi rozumu a súcitu, plní citov a vášní, rozum však je regulátorom nášho správania.

            Náš humanizmus by s nemal vyznačovať pesimizmom nálad a myslenia. Naopak musí byť plný optimizmu, vôle a odhodlania niesť jeho posolstvo ďalej, ozdravovať svet podľa jeho ľudskej podstaty. Ak chceme byť úspešní v tejto grandióznej duchovno-mravnej úlohe, musíme oživiť našu veľkolepú tradíciu.

                                                                        Výňatok z vystúpenia B. Gogineniho na valnom zhromaždení vo Washingtone, máj 2003 /  Internatrional Humanist News, august 2003

                                                                        preložil: P. Prusák

Humanizmus a jeho ašpirácie

Humanistický manifest III.

/výňatok/

Tento dokument podpísalo už viac ako 20 nositeľov Nobelovej ceny a slávnych ľudí.

            Humanizmus so svojimi ašpiráciami sa vyznačuje odlišným myslením, väčší dôraz kladie na súcit ako motivujúcu silu, viac oceňuje emocionálne inšpiratívne elementy v ľudskom živote. Tento nový dokument viac naplňuje manifest ľudským obsahom, ľudskosťou, rozmyslom o svete a jeho fungovaní, o zdrojoch a podstate etiky, o hľadaní zmyslu života a potrebe zvyšovať aktivitu orientovanú na sociálnu spravodlivosť.

                                                                        International Humanist News /                                                                   august 2003/ preložil: P. Prusák

IHEU a Rada Európy

            Rada Európy (RE) má teraz 45 európskych členských štátov. IHEU má štatút uznanej mimovládnej organizácie v oblasti humanistických a sekulárnych hodnôt. Reprezentantom IHEU v RE je prof. Alexandre Mrius dées de Sterio ako platne zvolený jej člen. Jeho zástupcom je Dr. Georges Liénard z Belgicka, špecialista pre oblasť biotechnológie, bioetiky a eutanázie. Na zhromaždeniach rôznych pracovných skupín a výborov medzinárodných nevládnych organizácií spolupracoval so Silviou a Brankou Geiseovou a Silkou Trommerovou - členkami Nemeckej slobodnej náboženskej humanistickej spoločnosti. IHEU v EU reprezentuje aj Jacqueline Herremansova ako špecialistka na eutanáziu. Jej názor na túto otázku bol vypočutý  v EU a podporený stanoviskom IHEU sa dostal do Brusselu.

            V roku 2002 na špeciálnom zasadnutí medzinárodných nevládnych organizácií aktívne komunikujúcich s RE a EU vystúpil Dr. Georges Liénard so sekulárnym pohľadom na bioetiku.

            IHEU spolupracuje aj s Európskym súdom pre ľudské práva, v korešpondencii s Európskou sociálnou chartou. To dáva humanistom právo a možnosť informovať tieto európske inštitúcie, aktívne reagovať na neprávosti a podávať žaloby (napr. za porušovanie ustanovení Európskej sociálnej charty). Napríklad Prof. A. M. Dées de Sterio pomohol nórskej humanistickej spoločnosti - členovi IHEU, podať žalobu proti nórskemu štátu. Nórska legislatíva totiž obsahuje všeobecné ustanovenie o kresťanskej školskej výchove. Nórski humanisti sa sťažovali, že toto ustanovenie diskriminuje ne-kresťanské menšiny, pretože odopiera im právo byť slobodné od tejto výchovy. Vedenie IHEU vydalo stanovisko na podporu nórskych humanistov, ktoré bolo veľmi uvítané. Tento nórsky prípad a diskusie okolo eutanázie sú dobrými príkladmi potreby vzájomného chápania a prehlbovania spolupráce medzi RE a IHEU.

            Humanistickí reprezentanti v RE musia byť činorodí nielen v záujme cieľov IHEU, ale byť prínosom pre pokrok, rozvoj humanistického životného štýlu vôbec.

                                                            Prof. Alexandre Marius dées de Sterio

                                                            hlavný repezentant IHEU v RE v Strasburgu

                                                            International Humanist News, august 2003

                                                            skrátený predlad urobil: P. Prusák

Dostali sme list od humanistu Chestera Dolana z Long Beach - Kalifornie, ktorý uverejňujeme v plnom znení:

 Vážená Spoločnosť Prometheus,

            V prílohe zasielam na CDROM-e kópiu knihy: "Náboženstvo pre Súdom" o 561 stranách. Dúfam, že Vám poslúži. Ak sa rozhodnete preložiť ju do Vášho jazyka buď celú alebo jej časti, uisťujem Vás, že preklad bude Váš a môžete ho použiť ako chcete - bez akýchkoľvek poplatkov.

            Špičkovou radou čo musia sekulárni humanisti robiť je, aby pravdu o náboženstvách otvorene odhaľovali. Teraz sa môžeme obávať, že kométy narazia na našu zemeguľu , alebo možno sa obávať aj pred kozmickými hmlami, alebo pred inými medzihviezdnými objektmi, avšak takéto udalosti sú nesmierne zriedkavé a proti väčšine z nich sa nemožno brániť.

            Dejiny však dokazujú, že najväčšie obavy pramenia z náboženských vojen. Korán tvrdí svojim čitateľom, že okrem moslimov je osudom každého peklo (Súra 3/85). Kresťania "vedia" bez akýchkoľvek pochybností o božskej podstate Ježiša a všetkých nekresťanov pokladajú za stratených pre peklo (Marek 16:16 a Ján 14:6). Oboje z nich tak ako islam rovnako aj kresťanstvo /dokonca samotní katolíci) sa pýšia, že majú  miliardu prívržencov. Ak usudzujeme podľa minulosti ich nezmieriteľné rozdielnosti ich poženú ľahko do katastrofickej vojny - ktorá tento krát môže vykynožiť celé ľudstvo.

            Organizácia ako je aj Vaša sú absolútne nevyhnutné, aby predišli takúto katastrofu a dať Homo Sapiensovi šancu, aby prežil. Pretože ak zemeguľa ostane nedotknutá a naučíme sa niečo robiť proti nedbanlivosti, ktorá spôsobuje kontamináciu prostredia, celosvetové otepľovanie a narastajúci nedostatok niektorých minerálií, potom môžeme prežiť. Môžeme tu žiť ešte štyri miliardy rokov ako vravia astronómovia na tejto žiarivej zemeguli, ktorá nám dáva náš deň a na ktorej sme úplne závislí.

 So srdečným pozdravom

 Chester Dolan

Zo života práce Spoločnosti Prometheus a jeho klubov

 Beseda o lekárskej etike v bratislavskom klube

 Posledným podujatím uskutočneným na pôde bratislavského klubu Spoločnosti Promethus v roku 2003 bola mimoriadne zaujímavá beseda s MUDr. Antonom Rákayom, humanistom, lekárom, spisovateľom. Jeho literárne práce obsahujú vieru v človeka a v silu vedeckého poznania.

            Autor nastoľuje vo svojich dielach večne živé otázky lekárskej etiky. Predovšetkým ide o priznanie práva na dôstojné ukončenie života, v prípade, že nie je dostatočná nádej na vyzdravenie (kniha "Polčas rozpadu"), či odmietnutie neželanej gravidity u žien, ktoré nemajú vhodné podmienky na prípravu počatého dieťaťa do života. Neľahká dilema ženy vzdať sa materského poslania  na jednej strane a zodpovednosť za tento čin na strane druhej je ústredným mottom knihy "Ženská záležitosť".

            Vo svojom úvode do diskusie široko rozobral celú škálu problémov lekárskej etiky a priblížil účastníkom besedy štruktúru osobnosti lekára, ktorý musí aj za tých najobtiažnejších okolností konať vysoko profesionálne v záujme pacienta a riadiť sa preto striktne na základe obecne platných humanistických princípov.

            Väčšina účastníkov besedy sa zhodla v názore, že je neprípustné z etického hľadiska zvýhodňovať niektoré majetnejšie skupiny obyvateľstva v poskytovaní lekárskej starostlivosti. Vytváranie privilegovanej vrstvy solventných pacientov je antihumánne a antisociálne. Na druhej strane však iba v niektorých superbohatých štátoch - ako sú Zjednotené arabské emiráty, Monako či Liechtenštajnsko, je možné poskytovať zdravotnícku starostlivosť na najvyššom stupni lekárskej vedy bez ohľadu na finančnú dostupnosť. Diskutovalo sa aj o ďalších medicínskych otázkach, vyvolávajúcich množstvo otáznikov - ako sú napr. darcovstvo orgánov, ktoré cirkev považuje za zásah do produktu stvoriteľa. Hovorilo sa aj o otázkach v súvislosti s procesom transformácie zdravotníctva na Slovensku.

            Bolo na škodu veci, že úvodný vstup bol pridlhý, čo spôsobilo, že ostalo pomerne málo priestoru na diskusiu, ktorá sa tak nestihla naplno rozvinúť. Táto beseda, ktorú sa podarilo na pôde bratislavského klubu Spoločnosti Prometheus uskutočniť, ukázala myšlienkové bohatstvo i vysokú profesionalitu v zvládnutí problematiky, ktorú literárne dielo Antona Rákaya odzrkadľuje.

 Ivan Poljak

MUDr. Anton Rákay - narodil sa 15. 5. 1925 vo Vrbovom, študoval na Gymnáziu v Malackách a na LFUK v Bratislave. Svoje poznatky z lekárskej praxe a výskumu spracoval v odborných prednáškach a vedeckých prácach, ktoré boli publikované. Popri lekárskej praxi sa venoval aj umeleckej literárnej činnosti. Knižne debutoval románom z lekárskeho prostredia "Tabu" v roku 1991. Medzi ďalšie patria romány:

Dvojitá stredová čiara. Bratislava POFIS 1994, s. 156

Koniec sezóny v raji. Martin Osveta 1994, s. 191

Tiché biele steny. Bratislava Slovenský spisovateľ 1995, s. 23

Zatmenie hviezd. Liptovský Mikuláš, Tranoscius 1997, s. 148

Podaj ruku smrti. Bratislava Hajko a Hajková 1998, s. 232

A žiť budeš ďalej. Martin Matica slovenská 2000, s. 136

Ženská záležitosť. Bratislava Hajko a Hajková 2001, s. 175

Polčas rozpadu. Bratislava Spolok slovenských spisovateľov 2002, s. 136

Voda je život

Každý  živý plod

čo zrodila Zem

pozrúc na Slnko

voňavým dychom

zachce vlahu.

Voda je radosť

nielen v púšti

i smútok v slze lieči.

A čo už rieka?

Je kúzlom Krásy

 pre človeka ...

                                    Viliam Gallo

Prečítali sme ........

 Rozšírená EÚ nemôže zostať bez ústavy

Jean-Piere Raffarin, predseda vlády Francúzskej republiky, píše pre Pravdu, ako si predstavuje Európsku úniu

            Pre Francúzsko je Európa predovšetkým istým stavom mysle, duchovným spoločenstvom a až potom zemepisným pojmom. Európa, to je myslenie, ktoré už od doby osvietenstva hľadá šťastie a spravodlivosť, myslenie, ktoré vložilo človeka do centra svojho politického projektu a dosiahlo cieľ, o ktorý sa usiloval už Victor Hugo, a to mier. A tohto humanizmu sa dnes dožadujeme.

Pravda, 15. januára 2004

 Pod lampou môže byť aj tma

Marek Maďarič, podpredseda Rady STV

            Pred časom som položil riaditeľovi STV Richardovi Rybníčkovi otázku, či nemieni poskytnú verejnoprávna televízia obdobný priestor aj moderátorovi s iným svetonázorom ako pravicovým namierenému  práve voči ľavicovým a liberálnym politikom.

            Žiadam však riaditeľa STV, aby na obrazovke  vytvoril priestor aj na iné názory ako tie, ku ktorým má od blízko.

Pravda, 10. januára 2004

Drobné radosti

Berco Trnavec

            Celý rok som musel postávať za rohom, mlátiť a zbíjať ľudí, ale dnes dielo Humanizmus dnešnej spoločnosti, ktoré som napísal, mám konečne za čo vydať!

Literárny týždenník, 22. októbra 2003

Oprava

 Autorom básne Radosť z raja zverejnenej v Spravodaji č. 4/2003 nie je V. Galko ale V. Gallo. Ospravedlňujeme sa.