SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
TOPlist 
 
 

Z nášho Promethea
„Paganini“ zo Šumiaca a demokracia na Slovensku
Editorial (Prometheus č. 2/2013, s. 3)
[04. 08. 2013]

Tohtoročné odovzdávanie cien Humanista roka 2013 bolo popretkávané kultúrnym programom v podaní jedného muža — Mikuláša Gigaca — výrobcu ľudových hudobných nástrojov, hudobníka, folkloristu, vynikajúceho rozprávača, výrobcu a zberateľa zvoncov zo Šumiaca. Keď som sa započúval do jeho sprievodných slov, spevu piesní a hry na viacerých, aj vlastnými rukami zhotovených nástrojoch, nevdojak sa mi asociovalo spojenie — majster hry, „Paganini” — zo Šumiaca.

Vzápätí sa moje myšlienky a čarom hudby nabudené predstavy upreli na osud skutočného, svetovo známeho huslistu, gitaristu a skladateľa, azda najlepšieho hudobného virtuóza všetkých čias — Nicola Paganiniho. Prečo? Jeho život, dielo, ale najmä hra na husle vyvolali nielen zaslúžený obdiv vtedajšej kultúrnej Európy, ale vyvolali zrod mnohých legiend, vymyslených a neuveriteľných príbehov.

npaganini.jpg, 11kB

Svojou dokonalou technikou a virtuozitou, ale tiež svojím démonickým zjavom privádzal obecenstvo do úžasu. Na koncerty sa nechal privážať v čiernom koči, ktorý ťahali čierne kone. Obliekal sa do čierneho, čo iba predlžovalo jeho vychudnutú postavu. Démonický výraz mu pridávali dlhé tmavé vlasy, veľké uši, hlboké oči a mŕtvolne vychudnutá tvár. Zahral aj zdanlivo nehrateľné pasáže, preto sa jeho život začal spájať s legendami. Návštevníci jeho koncertov si nevedeli vysvetliť, nedokázali pochopiť ohromujúco technicky náročný spôsob jeho hry na husle. Vznikali chýry, že je to dôsledok zmluvy, ktorú uzavrel s diablom. Preto ho nazývali aj diabolským huslistom.

Keďže tieto a ďalšie chýry a legendy o ňom boli výbornou reklamou, Paganini sa ich vôbec nesnažil vyvracať. Naopak. Iste aj preto koniec života tohto umelca bol veľmi smutný. S chatrným zdravím sa v r. 1838 ocitol na ozdravnom pobyte v Nice.

V máji r. 1840 poslal biskup k Paganinimu miestneho farára, aby mu poskytol posledné pomazanie. Paganini usúdil, že sviatosť posledného pomazania je predčasná a odmietol ju prijať. O týždeň neskôr, 27. mája 1840, Paganini zomrel na vnútorné krvácanie skôr, než mohol byť privolaný kňaz. Z tohto dôvodu, ale aj kvôli rozšíreným klebetám o jeho spojení s diablom, katolícka cirkev odmietla pochovať jeho telo v Janove. Po rôznych prieťahoch zo strany cirkvi Paganiniho telesné pozostatky spočinuli v r. 1876 na cintoríne v Parme, no príbeh ešte celkom neskončil. Až v r. 1896 bolo Paganiniho telo definitívne znova pochované na vtedy novom mestskom cintoríne v Parme.

mgigac.jpg, 10kB

Dnes sa nám zdá tento príbeh neuveriteľný. Odkiaľ brala cirkev moc, odvahu a rozhodnosť, aby takto zaobchádzala s telom zosnulého presláveného umelca? Prečo to robila? Mal to byť exemplárny prípad a príklad, aby už nikomu nenapadlo nerešpektovať cirkevné reguly a príkazy?

Paganini predsa bol umelec takého formátu, že osud jeho tela mohol byť odstrašujúci pre všetkých. Jeho slávne husľové capriccia sú technicky také náročné, že huslisti našli odvahu ich koncertne hrať až 50 rokov po jeho smrti — teda približne po toľkých rokoch, po koľkých spočinulo jeho telo v definitívnom hrobe.

Tento prípad je vlastne prípadom vzťahu vtedy všemocnej cirkvi a bezprávneho občana. Takto vyzerala sloboda svedomia, svetonázoru a náboženského vyznania v časoch, keď Paganini žil a skonal. Niekto môže namietať, že je to dávna minulosť a že v ešte dávnejšej minulosti to bolo ešte horšie, no súčasnosti sa to už netýka. Žiaľ týka!

Na Slovensku sa ešte aj dnes, v časoch opätovného narastania ekonomickej, politickej a duchovnej moci cirkvi, najmä katolíckej, stávajú prípady, že kňazi odmietajú pochovať „bezbožníkov” aj napriek tomu, že si to pozostalí želajú. Alebo naopak, príbuzní, ani umierajúci, si to neželajú, ale hyperaktívni kňazi alebo cirkevní hodnostári, v snahe zvýšiť kredit vlastnej cirkvi, ale i svoju osobnú prestíž, sa cez všetky prekážky aj napriek tomu usilujú udeliť posledné pomazanie. Tak sa to stalo v prípade G. Husáka a ktovie koho ešte.

Samozrejme, že trend rastu vplyvu a moci cirkví sa netýka iba umierajúcich a pohrebov. Uviedol som to iba ako príklad snahy cirkvi obmedzovať a v záujme vlastných cieľov regulovať slobodu svedomia a svetonázoru občanov. Mnohí z armády štátom platených kňazov sa aj takými, veľmi primitívnym, prízemným a arogantným spôsobom, usilujú udržať ovečky v košiari. Aj keď je to veľmi smutné, nemorálne a nehumánne, ani tak nejde o odopretie konkrétneho aktu. Ide o nerešpektovanie slobody svedomia a svetonázoru, vôle občana, o demokraciu, slobodomyseľnosť, o humánnosť všedného i sviatočného dňa. Takýmito spôsobmi cirkví ovplyvňujú napr. aj prihlasovanie žiakov na vyučovanie náboženstva, uzatváranie manželstiev, krsty detí i v iných oblastiach života a práce občanov a inštitúcií. Niekde sa im to darí viac, inde menej.

Od r. 1990 sa systematicky likvidovali aktívy a inštitúcie, ktoré boli kvalifikované a schopné na požiadanie občanov realizovať občianske obrady. Prečo? Nuž preto, aby čo najviac občanov bolo odkázaných na služby cirkví, ktoré prostredníctvom tejto odkázanosti získavajú nových veriacich.

V kontexte doteraz povedaného uvažujme, či:

— Slovenská republika je demokratickým a právnym štátom, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo?

— Štátna moc naozaj pochádza od občanov?

— Štátne orgány môžu konať a naozaj konajú iba na základe ústavy?

— Nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá?

— Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach?

— Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie? Naozaj nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať?

— Nikomu nie je spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody?

To je iba zopár otázok, dikciu ktorých som prevzal z Ústavy SR.

Pokiaľ ide o občanov, ktorí nie sú nábožensky veriaci, na všetky vyššie položené otázky, ktorých obsah je doslovne prevzatý z našej Ústavy, musím odpovedať záporne.

Pravda je taká, že v oblasti viery a svetonázoru SR sa stále výraznejšie viaže na náboženstvo a v tomto ohľade nie je demokratickým štátom. Štátna moc v svetonázorových otázkach obchádza, ignoruje alebo zanedbáva práva občanov bez náboženského vyznania. Občania, ktorí sú nábožensky veriaci sú za súčasného stavu vo svojich právach „rovnejší”, sú zvýhodňovaní na úkor ateistov, skeptikov, sekularistov, humanistov...

Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou bola uzavretá za nerovných podmienok. Štát sa voči Vatikánu jednostranne zaviazal k enormným povinnostiam, kým povinnosti katolíckej cirkvi sú definované vágne, nejasne. Tým, že zmluva má prednosť pred zákonmi SR, zasahuje do sociálneho i súkromného života všetkých občanov — aj nekatolíkov i ateistov. Čiastkové zmluvy (napr. zmluva o katolíckej výchove a vzdelávaní; zmluva o duchovne službe v ozbrojených silách a zboroch) povyšujú katolícku ideológiu nad štátnu. Katolícka cirkev v SR funguje ako samostatný štát v štáte.

Najnovšie tieto konštatovania a obavy potvrdili aj celonárodné oslavy 1 150. výročia príchodu Cyrila a Metoda 5. júla 2013 v Nitre, kde prezident SR, vláda a vysokí štátni úradníci figurovali len buď ako štatisti, miništranti alebo ako úbohí herci v katolíckej cirkvi.

Nijaké náboženstvo, cirkev, ale ani jednotliví nábožensky veriaci ľudia nemajú nárok na osobitné práva; majú tie isté práva, ako občania bez náboženského vyznania. Nemôžu byť uznávané žiadne práva, ktoré by sa vzťahovali exkluzívne iba na určité náboženstvo, cirkev, či jednotlivého nábožensky veriaceho človeka. Všetky práva, či už sa vzťahujú na slobodu nábožensky veriť alebo slobodu nábožensky neveriť a byť ateistom majú všeobecnú platnosť a majú byť rešpektované bez diskriminácie. Povinnosťou SR je chrániť všetkých občanov pred priamou alebo nepriamou diskrimináciou na základe náboženstva alebo ateizmu, bez ohľadu na dôvody diskriminácie. Skrátka, medzi náboženskou vierou a nenáboženským presvedčením musí byť rovnosť, ktorá sa v SR v praxi nedodržiava.

Toto sú podstatné, nie však všetky príčiny a motívy mojej angažovanosti v humanistickom hnutí, osobitne v Spoločnosti Prometheus a práce na vydávaní jej časopisu PROMETHEUS. Udelenie čestného titulu veľvyslanec humanizmu 2013 vnímam ako ocenenie všetkých členov redakčnej rady, spolupracovníkov a prispievateľov do nášho časopisu. Nepoznám ušľachtilejšiu úlohu a životný program, ako je obhajoba práv humanistov na Slovensku.

***

Konkretizáciu viacerých myšlienok z môjho príhovoru, ktorý odznel na Dňoch humanistov 2013 v Justiho sieni Primaciálneho paláca v Bratislave dňa 21. júna 2013, nájdete temer v každom texte tohto čísla.

Svoje podnety, pripomienky a príspevky do ďalších čísel posielajte na e-mailovú adresu: prometheus.casopis@gmail.com

Matej Beňo


Abstract
 
mbeno.jpg, 10kB

M. Beňo: „Paganini“ from Šumiac and democracy in Slovakia

Abstract: Substantive parts of the author‘s (editor-in-chief of the journal Prometheus) acceptance speech, given during Humanist Day 2013 at being presented with the award Ambassador of Humanism 2013.


Dôležité upozornenie:
Zmena e-mailovej adresy
časopisu Prometheus

Svoje podnety, pripomienky a príspevky do ďalších čísel posielajte na novú adresu: prometheus.casopis@gmail.com


Copyright © 2000—2013 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
kancelariasp@mail.t-com.sk