Sam Harris:
Veda vie dať odpoveď na morálne otázky

Budem hovoriť o vzťahu
medzi vedou a ľudskými hodnotami.
Všeobecne prevláda presvedčenie,
že veda nemá názor na veci ako je mravnosť,
čo je dobré a zlé, čo správne a čo nesprávne.
Ľudia sú presvedčení, že veda nám pomáha
získať veci, ktoré si ceníme,
no nepovie nám, čo si máme ceniť.
Väčšina ľudí — azda aj väčšina z prítomných — si myslí,
že veda nám nikdy neposkytne odpovede
na najdôležitejšie otázky,
ako napríklad: Pre čo sa oplatí žiť?
Pre čo sa oplatí zomrieť?
Ako prežiť dobrý život?
Pokúsim sa vás presvedčiť,
že je to len ilúzia, a že oddeľovanie
vedy od ľudských hodnôt je nesprávne.
Niečo také môže byť v dnešnej dobe
dokonca veľmi nebezpečné.
Často sa stretávam s tvrdením, že veda
nevytvára základy pre morálku a ľudské hodnoty,
pretože narába výlučne s faktami.
Akoby fakty nemali nič spoločné s hodnotami.
Rozšírená je predstava, že neexistuje
taký opis sveta, ktorý by nám zároveň povedal,
akým by ten svet mal byť.
Domnievam sa, že táto predstava je mylná.
Hodnoty sú istým spôsobom fakty.
Hovoria o tom, čo je pre mysliace bytosti dobré.
Prečo nepociťujeme mravné záväzky voči skalám?
Prečo s nimi nesúcitime?
Lebo sme presvedčení, že skaly netrpia.
Keď máme väčšiu starosť o naše príbuzné
primáty než o hmyz,
je to preto, lebo sme presvedčení,
že majú schopnosť byť šťastní alebo trpieť.
Je dôležité uvedomiť si,
že toto je konštatovanie faktu.
Môže to byť správne, alebo sa mýlime.
Ak si zle vysvetľujeme vzťah medzi
biologickou komplexnosťou a pociťovaním,
potom je možné, že sa mýlime aj v chápaní
vnútorného života hmyzu.
Dosiaľ som sa nestretol s takou predstavou
či alternatívou ľudskej morálky
alebo ľudských hodnôt,
ktorá by sa nedala zredukovať
na obavy týkajúce sa vedomého prežívania
a na jeho možné zmeny.
Aj vtedy, ak vaše hodnoty pochádzajú z náboženstva,
aj keď veríte, že dobro a zlo sa v konečnom dôsledku
vzťahujú na podmienky v posmrtnom živote,
teda či strávite večnosť šťastní po boku Boha,
alebo budete naveky trpieť v pekle,
stále ide o vedomie a jeho zmeny.
Tvrdenie, že takéto zmeny môžu pokračovať aj po smrti,
je tiež konštatovaním faktu,
ktorý môže, ale nemusí byť pravdivý.
Ak sa bavíme o dobrých životných
podmienkach pre ľudské bytosti,
vieme, že existuje kontinuum takýchto faktov.
Vieme, že je možné žiť v mizernom štáte,
kde sa pokazí všetko, čo sa môže pokaziť,
kde matky nemôžu nakŕmiť vlastné deti,
kde ľudia nevedia spolunažívať v mieri
a kde sa svojvoľne vraždí.
Vieme tiež, že v takomto kontinuu sa dá smerovať
k niečomu podstatne harmonickejšiemu, ako je napríklad miesto,
kde je reálne možné zorganizovať takúto konferenciu.
Vieme, že existujú
vhodné a nevhodné spôsoby,
ako na tomto mieste žiť.
Je dobrý nápad nakaziť vodu cholerou?
Zrejme nie.
Bolo by dobré, keby každý veril v uhrančivý pohľad,
takže kedykoľvek by sa nám stalo niečo zlé,
mohli by sme z toho viniť susedov? Asi nie.
Isté podmienky sú pre ľudské spoločenstvo
osožné, a to treba prijať,
či už tomu rozumieme alebo nie.
A s týmito podmienkami je spojená aj morálka.
Takže keď hovoríme o hodnotách, bavíme sa o faktoch.
Naše postavenie vo svete sa dá chápať na viacerých úrovniach:
od genetickej výbavy
až po ekonomické systémy
a politické zriadenie.
No ak chceme hovoriť o tom, čo je pre ľudstvo osožné,
nevyhneme sa diskusii o našom mozgu,
pretože svet a svoje miesto v ňom vnímame
prostredníctvom toho, čo sa odohráva v mozgu.
Nech sa po smrti stane čokoľvek,
aj keby tam samovražedný atentátnik naozaj získal 72 panien,
za života je jeho osobnosť,
v tomto prípade, žiaľ, poľutovaniahodná,
výsledkom funkcie jeho mozgu.
Ak veríme, že nás ovplyvňuje kultúra,
potom jej príspevok spočíva v tom,
že mení naše mozgy.
Z tohto dôvodu možno všetky spôsoby,
akými ľudské bytosti dosahujú blaho,
aspoň v princípe chápať
v kontexte rozvíjajúcich sa vied vedomia;
teda neurovedy, psychológie a tak ďalej.
Zastávam teda názor, že hodnoty
sa dajú vnímať ako fakty
týkajúce sa vedomej skúsenosti
mysliacich bytostí.
Vieme si predstaviť priestor ohraničujúci
možné zmeny v prežívaní týchto bytostí.
Ja osobne ho považujem za akýsi druh morálneho povrchu
s vrcholmi a údoliami, ktoré zodpovedajú
rozdielom v pocite uspokojenia,
a to medzi jednotlivcami i celými skupinami.
Všimnime si, že môžu existovať
stavy definujúce ľudskú spokojnosť,
ktoré dosahujeme len zriedka a nie všetci.
Tieto stavy ešte len čakajú na naše objavenie.
Niektoré z nich by sa možno dali vhodne nazvať
mystickými alebo duchovnými.
Vylúčená nie je ani existencia ďalších stavov, ku ktorým nemáme prístup,
pretože nám to neumožňuje štruktúra nášho mozgu,
iné mozgy by ich však mohli dosiahnuť.
Rád by som zdôraznil, čo tým nechcem povedať.
Netvrdím, že veda dokáže tento priestor zmapovať,
ani to, že nám dá odpovede
na všetky morálne otázky.
Nemyslím si napríklad, že jedného dňa sa spýtame superpočítača,
či je vhodné splodiť druhé dieťa,
či máme zhodiť bomby na Iránske jadrové zariadenia
alebo či si môžete dať vstupenku na konferenciu TED do nákladov.
(smiech)
No ak majú tieto otázky vplyv na ľudské dobro,
potom na ne existujú odpovede — či ich poznáme alebo nie.
No už skutočnosť, že pripustíme
existenciu správnych a nesprávnych odpovedí
na otázky týkajúce sa ľudského blaha,
ovplyvní naše vnímanie morálnosti
a zmení naše očakávania
v oblasti budúcej medziľudskej spolupráce.
Napríklad v našej krajine je 21 štátov,
kde sú v škole povolené telesné tresty.
Je legálne, ak učiteľ zbije dieťa drevenou palicou tak,
že mu narobí modriny alebo dokonca natrhne kožu.
Mimochodom, ročne takto potrestajú
stovky tisíc žiakov.
Myslím, že poloha týchto osvietených oblastí vás neprekvapí.
Nebavíme sa tu o Connecticute.
Pritom toto konanie je očividne motivované náboženstvom.
Samotný stvoriteľ vesmíru
nám odporúčal, aby sme nešetrili palicou,
inak vychováme rozmaznané deti.
Hovorí o tom Kniha prísloví, kapitoly 13, 20 a, ak sa nemýlim, 23.
Položme si však otázku, ktorá sa sama natíska.
Možno vo všeobecnosti považovať za rozumné
vystavovať deti bolesti,
násiliu a verejnému ponižovaniu
s úmyslom podporiť ich zdravý emocionálny vývoj
a dobré správanie?
(smiech)
Pochybuje azda niekto,
že odpoveď poznáme,
a že je veľmi dôležitá?
Mnohí z vás sa možno obávajú,
že pojem osohu je pomerne neurčitý
a zdanlivo otvorený pre rozličnú interpretáciu.
Ako teda môže existovať
objektívna predstava niečoho osožného?
Pozrite sa analogicky na to, ako sa chápe zdravie.
Pojem fyzického zdravia nie je zreteľne definovaný.
Ako sme si práve vypočuli od Michaela Spectera, časom sa menil.
V období, keď vytesali túto sochu,
priemerná dĺžka života bola okolo 30 rokov.
Dnes je to vo vyspelom svete zhruba 80 rokov.
Raz môže nastať doba, keď bude vďaka zmene genómu
neschopnosť zabehnúť maratón vo veku 200 rokov
považovaná za veľký hendikep.
Ak to nezvládnete, ľudia vám budú posielať peniaze na podporu.
(smiech)
Všimnite si, že aj keď je definícia zdravia
pripravená na revíziu,
neznamená to, že je úplne nesprávna.
Rozdiel medzi zdravou osobou
a mŕtvolou je z vedeckého hľadiska
veľmi zreteľný a závažný.
Na morálnom povrchu sa môže nachádzať veľa vrcholov.
Osožné veci sa dajú dosiahnuť viacerými ekvivalentnými spôsobmi.
Spoločnosť možno usporiadať viacerými ekvivalentnými spôsobmi,
aby sme dosiahli maximálny úžitok.
Nemalo by to podkopať
predstavu objektívnej morálky?
Vezmite si napríklad, ako hovoríme o jedle.
Nikdy by som sa vás nepokúšal presvedčiť,
že existuje jediné správne jedlo.
Zdravá strava pozostáva očividne
zo širšej palety materiálov.
Medzi potravou a jedlom
je však rozdiel.
Skutočnosť, že na otázku čo je jedlo
existuje veľa správnych odpovedí,
nás však nenúti tvrdiť,
že o výžive nič nevieme.
Mnohí ľudia sú presvedčení,
že všeobecne platná morálka by sa musela riadiť
zásadami, ktoré nepripúšťajú výnimky.
Ak je napríklad zlé klamať,
je to zlé za každých okolností,
no ak existujú výnimky,
potom niečo také ako morálna pravda neexistuje.
Ale prečo by sme si čosi také mysleli?
Predstavte si ako analógiu šach.
Ak chcete hrať dobre šach,
mali by ste dodržiavať určité pravidlá,
ako napríklad — nenechajte si vziať kráľovnú.
Výnimky sú však prípustné.
Za istých podmienok je obetovanie kráľovnej vynikajúci ťah.
V istej situácii je to jediný dobrý ťah, aký môžete vykonať.
A napriek tomu je šach dokonale objektívny.
Skutočnosť, že v ňom existujú výnimky,
na tomto fakte nič nemení.
To nás privádza k pohnútkam,
ktoré majú ľudia v morálnej oblasti.
Vezmite si napríklad obrovský problém so ženským telom.
Čo s ním robiť?
Nuž, jedna vec, ktorú môžete urobiť,
je zahaliť ich.
Naša intelektuálna komunita je presvedčená,
že aj keď nám sa to nemusí páčiť,
v Bostone alebo Palo Alto
nám môže pripadať zahaľovanie nesprávne,
nemáme máme právo tvrdiť,
že hrdí potomkovia prastarej kultúry, ktorí nútia
manželky a dcéry chodiť vo vreciach, sa mýlia.
Máme právo tvrdiť, že je nesprávne,
keď ich bijú oceľovými prútmi
alebo im polievajú tváre kyselinou z batérií,
či keď im upierajú výsadu byť zahrnuté takouto láskou?
A máme právo v takomto prípade mlčať?
Prečo by sme mali predstierať,
že vieme tak málo o tom, čo je pre ľudí dobré,
že podobné konanie nemôžeme odsúdiť?
To sa netýka dobrovoľného zahaľovania tváre.
Verím, že ženy majú právo nosiť, čo chcú.
Ale čo sa dá považovať za dobrovoľné
v spoločnosti, kde je častokrát
prvou reakciou otca
na znásilnenie dcéry nutkanie zabiť ju,
pretože uvrhla na rodinu hanbu?
Skúste sa nad tým zamyslieť.
Znásilnia vám dcéru,
a vy ju za to chcete zabiť.
S akou pravdepodobnosťou predstavuje
takýto postup vrchol ľudského blaha?
Aj keď takéto správanie odsudzujeme, neznamená to ešte,
že naša spoločnosť má dokonalé riešenie problému so zahaľovaním.
Takto to napríklad vyzerá
vo výklade novinových stánkov
takmer v celom civilizovanom svete.
Pochopiteľne, mnohí muži by museli mať filozofické vzdelanie,
aby pochopili, že na tomto obrázku nie je niečo v poriadku.
(smiech)
No ak sa nad tým zamyslíme,
musíme si položiť otázku:
Je toto dokonalý prejav
psychologickej rovnováhy
vo vzťahu k mladosti, kráse a ženskému telu?
Je toto optimálne prostredie
pre výchovu našich detí?
Zrejme nie. No možno existuje miesto,
ktoré je niekde medzi
týmito dvoma extrémami,
a ktoré predstavuje lepšiu rovnováhu.
(potlesk)
Možno je takých miest veľa.
Opäť, vzhľadom na iné zmeny v ľudskej kultúre
môže byť na morálnom povrchu veľa vrcholov.
Treba si však uvedomiť, že existuje
oveľa viac spôsobov, ako nebyť na vrchole.
Z môjho pohľadu je ironické,
že jediní ľudia, ktorí so mnou zvyknú súhlasiť,
a ktorí si myslia, že na otázky morálky existujú správne a nesprávne odpovede,
sú náboženskí demagógovia toho či onoho druhu.
Oni sú, pravdaže, presvedčení, že práve oni poznajú správne odpovede,
lebo im ich vyjavil hlas vo víchre,
nie preto, že urobili hĺbkovú analýzu príčin
a stavu ľudskej a zvieracej spokojnosti.
Náboženstvo, tieto šošovky,
cez ktoré sa väčšina ľudí pozerá na otázky morálky,
svojou vytrvalosťou odklonilo väčšinu diskusií o morálke
od skutočných problémov utrpenia ľudí a zvierat.
Preto venujeme toľko času napríklad
rozprávaním o veciach ako je manželstvo homosexuálov
a nie o genocíde, jadrovom zbrojení,
chudobe či akomkoľvek inom mimoriadne závažnom probléme.
Demagógovia majú však pravdu v jednej veci — potrebujeme
univerzálnu predstavu o ľudských hodnotách.
Čo nám v tom bráni?
Nuž, treba si všimnúť, že keď rozprávame
o morálke, najmä medzi ateistami, akademikmi
a vedcami, robíme presný opak.
Keď sa bavíme o morálke, ceníme si rozdiely v názoroch
takým spôsobom, ako to nerobíme v žiadnej inej oblasti života.
Napríklad dalajláma každé ráno vstane
a medituje o súcite.
A pomyslí si, že pomáhať iným ľudským bytostiam
je neoddeliteľnou súčasťou ľudského šťastia.
No na druhej strane máme ľudí ako Ted Bundy.
Ted Bundy sa vyžíval v unášaní, znásilňovaní,
mučení a vraždení mladých žien.
Zdá sa, že tu máme skutočný rozpor v predstave,
ako vhodne využiť svoj čas.
(smiech)
Väčšina západných intelektuálov
sa nad touto situáciou zamyslí a povie:
„Dalajláma nemôže povedať
nič také pravdivé
a Ted Bundy sa nemôže natoľko mýliť,
aby vznikol rozpor, ktorý by
potenciálne spadal do kompetencie vedy.
Jeden má rád čokoládovú zmrzlinu, druhý zasa vanilkovú.
Ani jeden nemá dostatočne silné argumenty,
aby toho druhého presvedčil, že jeho názor je správny.“
Vo vede to takto nefunguje.
Naľavo je Edward Witten,
stúpenec teórie strún.
Keď sa spýtate najinteligentnejších fyzikov,
ktorý fyzik je najmúdrejší,
zo skúsenosti viem, že polovica odpovie Ed Witten.
Druhá polovica vám oznámi, že otázka sa im nepáči.
(smiech)
Čo by sa stalo, keby som prišiel na konferenciu fyzikov
a povedal: „Teória strún je nezmyselná.
Neoslovuje ma. Ja sa nechcem dívať
na vesmír v mikroskopickom meradle takto.
Nie som fanúšikom tejto teórie.“
(smiech)
Nestalo by sa nič, pretože nie som fyzik
a teórii strún nerozumiem.
Som Ted Bundy teórie strún.
(smiech)
Nechcel by som patriť do žiadneho klubu teórie strún,
ktorý by ma vzal za člena. A presne o tom to je.
Keď hovoríme o faktoch,
isté názory treba vylúčiť.
Preto hovoríme, že v danej oblasti treba mať kvalifikáciu.
Preto hovoríme, že dôležité sú vedomosti.
Ako sme prišli na to, že v oblasti morálky
nejestvuje nič také ako morálna kvalifikácia,
morálny talent či morálna genialita?
Kde sme vzali predstavu,
že každý názor má rovnakú váhu?
Prečo veríme tomu,
že každá kultúra má na tieto veci
vlastný, rovnocenný pohľad?
Ponúka azda Taliban
pohľad na fyziku,
ktorý stojí za zváženie? Nie.
(smiech)
O čo menej očividná je jeho ignorancia
v oblasti chápania ľudského dobra?
(potlesk)
Myslím, že svet potrebuje práve toto.
Aby ľudia pripustili,
že na otázky ľudského blaha
existujú správne a nesprávne odpovede.
A že morálku možno
skúmať cez fakty.
Je totiž možné, aby sa jednotlivci
aj celé kultúry sústredili
na nesprávne veci.
Čo tiež znamená, že je možné,
aby verili a túžili po veciach,
ktoré vedú k zbytočnému ľudskému utrpeniu.
Už to, že niečo také pripustíme, zmení diskusiu o morálke.
Žijeme vo svete, v ktorom sú hranice
medzi národmi čoraz bezvýznamnejšie
a jedného dňa budú úplne zbytočné.
Žijeme vo svete plnom deštruktívnej techniky,
ktorú nemožno odstrániť mávnutím čarovného prútika.
Vždy bude ľahšie veci ničiť, ako ich naprávať.
Preto je podľa mňa očividné,
že už viac nemôžeme
rešpektovať a tolerovať obrovské rozdiely v predstavách
o tom, čo je pre ľudí osožné.
Môžeme rešpektovať a tolerovať rozdielne názory
na spôsob, akým sa šíria choroby
alebo na bezpečnostné štandardy v budovách a lietadlách.
No na odpovediach na najdôležitejšie
otázky života sa musíme zhodnúť.
Ak sa to má podariť, musíme pripustiť, že tieto otázky majú odpovede.
Ďakujem za pozornosť.
(potlesk)
Chris Anderson: To je poriadne výbušná téma.
Pri počúvaní vašich slov možno niektorí ľudia,
či už tu v publiku, alebo kdekoľvek na svete,
zaškrípu zubami od zlosti.
Zdá sa mi, že dôležitý je aj jazyk.
Hovoríte o zahalených tvárach
a ženách oblečených vo vreciach...
Istý čas som žil v moslimskom svete a hovoril s mnohými moslimkami.
Niektoré z nich mali na to iný názor. Hovorili:
„Viete, toto je oslava
ženskej výnimočnosti,
podporuje ju a je to výsledok skutočnosti, že...“
a toto je diskutabilne sofistikovaný psychologický pohľad,
„... nemôžeme veriť mužskej chlipnosti.“
Dá sa viesť rozhovor s takto uvažujúcimi ženami tak,
aby človek nepôsobil ako nejaký kultúrny imperialista?
Sam Harris: Nuž, chcel som sa dotknúť aj tejto veci,
ale nemal som dosť času.
Otázkou však je,
čo je dobrovoľné v prostredí,
kde majú muži isté očakávania,
a pokiaľ si odmietnete zahaliť tvár,
môžete očakávať istý spôsob zaobchádzania.
Ak by si ktokoľvek v tejto miestnosti
chcel zahaľovať tvár,
nasadiť si komický klobúk alebo potetovať tvár,
myslím, že by to malo byť jeho slobodné rozhodnutie.
My však musíme hovoriť otvorene o obmedzeniach,
ktorým sú vystavené spomínané ženy.
Preto si myslím, že by sme nemali zakaždým ochotne
veriť tomu, čo nám povedia,
najmä ak je vonku 50 stupňov
a takáto žena má telo zahalené burkou.
C. A.: Mnoho ľudí chce veriť v takúto
myšlienku morálneho pokroku.
No dajú sa tieto veci zlúčiť?
Ak som to správne pochopil, tvrdili ste, že by sa dali zlúčiť
bez toho, aby sa svet stal jednorozmerným
a aby sme všetci mysleli úplne rovnako.
Naznačte svoju predstavu
ako by mal vyzerať svet o takých 50-100 rokov.
Ako by mal vyzerať svet,
v ktorom je zachovaná rovnováha medzi
morálnym pokrokom a pestrosťou názorov.
S. H.: Myslím, že keď raz pripustíme,
že sme na ceste k pochopeniu našich myslí
na úrovni mozgu v nejakom konkrétnom detaile,
potom musíme pripustiť,
že pochopíme všetky svoje pozitívne
aj negatívne črty
oveľa podrobnejšie.
Lepšie porozumieme pozitívnym spoločenským
emóciám ako sú empatia a súcit.
A pochopíme tiež faktory,
ktoré ich podporujú — či už je to v genetike,
alebo či je to medziľudskej komunikácii,
alebo to súvisí s ekonomickými systémami.
Len čo tieto veci lepšie pochopíme,
nevyhnutne sa priblížime
k tomu fiktívnemu povrchu faktov.
Potom veci nebudú fungovať tak, ako sa komu zapáči.
Už nebudeme počuť veci ako
„zahalenie tela mojej dcéry od narodenia
je rovnako dobré ako učiť ju
byť sebaistou a vzdelanou v prostredí,
kde muži túžia po ženách“.
Nemyslím si, že na to, aby sme vedeli, že povinné zahaľovanie
nie je dobrý nápad, nepotrebujeme štátny vedecký grant.
No jedného dňa budeme môcť
oskenovať mozgy všetkých, koho sa to týka,
a vypočuť si ich názory.
Budeme zisťovať, či v takýchto spoločenstvách
milujú ľudia svoje dcéry rovnako ako inde.
A myslím, že na tieto otázky existujú správne odpovede.
C. A.: A keď sa ukáže, že ich milujú rovnako,
ste pripravený zmeniť svoj inštinktívny názor,
ktorý máte na tieto veci dnes?
S. H.: Nuž áno, treba počítať s faktom,
že niekoho možno milovať aj v prostredí
s mylným systémom viery.
Človek si môže povedať napríklad: „Pretože viem, že ak by si
môj homosexuálny syn našiel priateľa, skončil by v pekle,
radšej som mu odťal hlavu. Nič súcitnejšie som preňho nemohol urobiť.“
Keď si to takto v hlave usporiadate,
myslím, že by ste naozaj mohli cítiť lásku.
No potom musíme hovoriť o tom, čo je
pre ľudí dobré, opäť v širšom kontexte.
Všetci sme na jednej lodi,
nemôže to fungovať tak, že jeden človek vyhodí
v extáze do vzduchu seba aj s celým autobusom.
C. A.: V tejto diskusii by som vedel
pokračovať celé hodiny.
Toľko času však nemáme, snáď nabudúce. Ďakujeme, že ste prijali pozvanie na TED.
S. H.: Ďakujem, bolo mi potešením.