SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prečítali sme u iných
Dlhé prasa

Titus Munson Coan

Skorí misionári na polynézskych ostrovoch zaznamenali pri rozličných druhoch divochov veľké rozdiely ich odolnosti voči novej viere. Je pravda, že na Havajských ostrovoch išlo všetko ako po masle. Deväť desatín domorodcov už bolo obrátených; chodili do školy a do kostola; v nedeľu sa obliekali, v pondelok chodili nahí a mali nádchu; obyčajne ostávali po obrátení v posteli, takže ostávalo málo času na návrat k starým zvykom a odpadlíctva sa dopúšťali najmä mladší a bujnejší konvertiti. Duchovná úroda sa zvážala tak rýchlo, ako sa dalo, hneď po dozretí; to bola istá a bezpečná cesta; Správna rada misií usúdila, že sa podarilo veľké dielo; skúšobná doba pre týchto divošských pohanov prebiehala bez ťažkostí.

Situácia sa však nevyvíjala rovnako šťastlivo vo všetkých misiách. Osobitne súostrovie Fidži obývala vzdorovitá neregenerovateľná rasa, ktorá sa s veľkou zatvrdilosťou držala starých obyčají. Vyskytlo sa tu niekoľko veľmi zlých recidív.

Až okolo roku 1865 sa hlásilo niekoľko potešujúcich správ o obráteniach na malom ostrovčeku Pili-Poli – myslím, že si pamätám správne meno – vo východnej časti súostrovia. Bola to ťažká práca; ľudia vzdorovali dlho a statočne, ale aj najvirulentnejších odporcov novej viery sa podarilo presvedčiť, že majú nosiť červenú flanelovú zásterku; no po ôsmich až desiatich mesiacoch ich skosila pľúcna choroba; ostatní boli na smrť unavení, lebo mali medzi sebou vytrvalého kalvinistu z New Jersey, istého pátra G. Nakoniec sa vzdali aj poslední; postavili kostolík a malé väzenie pre tých, čo znesväcovali sobotu; všetko bolo v poriadku už takmer rok. Pravidelne sa konali nedeľné služby božie, domorodci sa odučili od nevkusnosti chodiť bez šiat a ten nešťastný starý obyčaj kanibalizmu sa medzi nimi vyskytoval zriedkavejšie ako medzi veriacimi. Misionár hlásil celkom slušný stav v duchovných záležitostiach a sošky pili-polských bôžikov posielal Adamsovou expresnou poštou domov do Bostonu.

Kto mohol predvídať, čo sa išlo stať? Asi vo vzdialenosti pätnástich míľ náveterným smerom ležal neobrátený ostrov menom Lani, ktorého obyvatelia mali s Pili-Polčanmi starý nevyrovnaný spor. Keď sa dozvedeli, že týchto po príchode misionára decimovala akási choroba, naplánovali vpád na ostrov, kým to stojí zato a čas útoku naplánovali tak, že pristáli na ostrove v čase, keď boli Pili-Polčania do jedného v kostole so slamenou strechou a spievali poslednú hymnu rannej bohoslužby. No keďže kázeň bola dosť dlhá – v neprítomnosti pastora kázal mladý fidžijský študent – zhromaždenie bolo neposedné a hladné; ich oči zablúdili cez obloky do krajiny. Hlavný diakon okamžite spozoroval nepriateľov; vyhlásil poplach a medzi dvomi veršami hymny sa konvertiti vyhrnuli cez dvere. Pod vedením diakona sa za divokého revu vrhli na votrelcov. Bola z toho utešená bitka; po chvíli začali cirkevní bojovníci víťaziť a zmietli pohanské boky a stehná na hromadu pod kokosovníky.

A tu, žiaľ, došlo k zlej recidíve. Víťazi ešte prežívali vytrženie boja; už po dlhej kázni boli strašne hladní – a aj tak bol čas obeda. Čo iné mohli urobiť títo nerozvážni divosi ako upiecť si svojich nepriateľov na ohníku z naplaveného dreva? Na schodoch pred vchodom do kostola rozprestreli čerstvé listy kríku ti; starý diakon, ktorý nič z minulosti nezabudol, pripravil dobrú hustú omáčku z morských rakov a slanej vody. Musím vám vysvetliť, že na ľudožrútskych ostrovoch sa táto omáčka podáva ako doplnok k „dlhému prasaťu“, ako domorodci nazývajú svoje najobľúbenejšie jedlo; pre zviera zo dvora, odlišované jednoducho ako „krátke prasa“, stačí riedka omáčka zo zeleného morského machu so slimáčikmi. Títo zábudliví pohania pojedli prv, než si uvedomili, čo robia, všetkých svojich nepriateľov, okrem pár veľmi tvrdých starých bojovníkov, ktorých rezervovali ako krmivo do rybníkov; títo Fidžijčania starých zlatých čias dobre poznali Lukulove metódy chovu chutných langúst.

Zo slávnosti mal každý radosť. O pol piatej bolo po všetkom. Tu ako záblesk blesku prebehla mysľou hlavného diakona myšlienka: misionár z New Jersey povedal, že sa vráti o piatej a odslúži večerné služby božie.

Všetky šťastné kanibalské tváre sa okamžite zamračili. Každý sa ponáhľal odstraňovať zbytky banketu, kým príde páter G.; čas bol krátky. Presne o piatej sa jeho kanoe dotklo brehu koralového zálivu. V správaní diakona spozoroval určité rozpaky, ale to by ho nebolo priviedlo na správnu stopu, lebo nebol veľmi citlivý. Pre smrteľníkov je však veľmi ťažké zakryť stopy svojich činov. Misionár zbadal krevetu na kostolných schodoch. Len jednu, ale to bolo dosť.

Bolo po všetkom. Misionár páter G. posadil síce hlavného diakona a starých bojovníkov do basy, ale dielo spásy na Pili-Poli zažilo nezdar, z ktorého sa spamätalo až za šesť týždňov.

Po prvý raz bola táto novela uverejnená v Harper's New Monthly Magazine, zv. 76, č. 456, s. 973 v máji 1888 s podtitulom Historka o kresťanstve a správny spôsob, ako upiecť mŕtvolu. http://harpers.org/LongPig.html


O autorovi
 
Titus Munson Coan
(1836-1921) bol lekár, novinár a spisovateľ. Jeho otec Titus bol misionár na Havajských ostrovoch, kde obrátil na kresťanstvo najmenej 13 000 domorodcov.

Preklad sme prevzali zo Zošitov humanistov č. 48 marec 2005


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk