Je to už dávno, čo nesvätím Vianoce.

Posledný raz som ich svätil vari pred siedmimi rokmi. Krátko pred Štedrým dňom som odcestoval k príbuzným do Petrohradu. Mal som smolu: musel som stráviť noc na akejsi mizernej staničke. Vlak meškal okolo dvanásť hodín.

Stanička bola naozaj mizerná – ani bufet nemala.

Mimochodom, staničný dozorca sa chvastal, že bufet „zvyčajne býva, ale momentálne, keďže sú sviatky, nie je“. Bola to dosť chabá útecha.

Bolo nás zo dvanásť neborákov cestujúcich na tejto stanici. Bol tu akýsi bradatý kupec obchodujúci s rybami, dvaja študenti, akási žena v staromódnom kostýmčeku a s dvoma kuframi a iný, mne celkom neznámy národ.

Všetci sme pokorne sedeli za stolom v malej čakárničke, iba kupca dobre že nerozpučilo od zlosti. Vyskakoval spoza stola, behal do staničnej kancelárie, odkiaľ sme ho počuli pišťať zlostným hlasom, preskakujúcim do fistuly.

Ktosi zo staničnej vrchnosti mu pokojne odpovedal:

„To vám nemôžem povedať… O ôsmej ráno… Najskôr.“

Medzi cestujúcimi bol aj veľmi čistotne vyzerajúci starček v kožušteku a baranici. Spočiatku sa len dobrácky usmieval a utešoval cestujúcich, hadiac im prívetivo do očí, potom si začal pospevovať tichým kozľacím tenoríkom „Narodil sa Kristus Pán“.

Bol to starček dokonale pobožného výzoru. V každom jeho pohybe sa zračilo dobráctvo a pokora.

Sedel na stoličke, pohojdával sa do taktu a spieval „Narodil sa Kristus Pán“. Ale zrazu vyskočil a zmizol z čakárne… O niekoľko minút sa vrátil s jedľovou halúzkou v ruke.

„Pozrite!“ povedal starký nadšene a priblížil sa k stolu. „Pozrite, veľavážené panstvo, aj my máme stromček.“ Starký zastokával halúzku do karafy a pri tom si ticho pospevoval: „Narodil sa Kristus Pán.“

„Veľavážené panstvo,“ znova sa ozval starký, trocha odstúpil od stola a kochal sa vo svojom diele. „V tento slávny deň musíme tu, z trestu za voľačie hriechy, sedieť o hlade, o smäde…“

Cestujúci s nevôľou a podráždene hľadeli na vrtkého starkého.

„Veru áno,“ pokračoval starký, „z trestu za voľačie hriechy… Pravoslávni kresťania, isteže máme zvyk tento slávny deň tráviť v kruhu svojich blízkych a priateľov. Máme zvyk prizerať sa, ako naše drobné dietky v nevýslovnom nadšení poskakujú okolo vianočného stromčeka… Vo svojej ľudskej slabosti, veľavážené panstvo, radi si zahryzneme v tento deň troška šunky so zeleným hráškom a či pár koliesok klobásky, alebo kúsok husacinky a kalištek dačoho tuhšieho...“

„Fuj!“ povedal obchodník s rybami a zhnusene sa pozrel na starkého.

Cestujúci sa rozhýbali na stoličkách.

„Veru áno, veľavážené panstvo,“ pokračoval starký tenulinkým hlasom, „máme zvyk tráviť tento deň slávnostne, ale ak sa nám to nesplnilo, nesmieme reptať proti Bohu… Počul som, že neďaleko odtiaľto je kostolík… Idem ta… Idem, veľavážené panstvo, slzu vyroním a sviečočku oferujem…“

„Počujte,“ povedal obchodník, „a nedalo by sa tu dačo zohnať? Nedalo by sa naozaj tej onej:… šunčičky obstarať? Keby sa dakto povypytoval.“

„Myslím, že by sa dalo,“ povedal starký, „za peniaze sa všetko dá, veľavážené panstvo. Keby sme sa zložili...“

Obchodník s rybami vytiahol náprsnú tašku, plesol o stôl a začal odratúvať peniaze. Cestujúci sa radostne zahniezdili na stoličkách a zaraz vyťahovali peniaze… O niekoľko minút starký prerátal naskladané peniaze a nadšene vyhlásil, že stačí vyše hlavy i na pijatiku, i na všetko ostatné.

„Len tam nebuďte dlho,“ povedal obchodník.

„Sviečočku oferujem, slzu vyroním, pravoslávnych kresťanov sa povypytujem, kde sa čo dá kúpiť a – hybaj nazad…“ povedal starký. „Za koho mám sviečočku oferovať, veľavážené panstvo?“

„Za mňa oferujte,“ povedala žena v kostýmčeku, poprehrabovala sa v taštičke a podávala mu peniaze.

Starký od nej nevzal peniaze.

„Nie, milosťpani,“ povedal, „ak dovolíte, urobím tú kresťanskú povinnosť zo svojich súkromných prostriedkov. Za koho ešte?“

„No tak aj za mňa,“ povedal obchodník a schoval náprsnú tašku.

Starký prikývol a odišiel. „Narodil sa Kristus Pán,“ počuli sme jeho hlas zvonka.

„Aký bohabojný starký!“ povedal obchodník.

„Obdivuhodný starký!“ pridal sa ktosi k nemu.

A cestujúci začali nadšene debatovať o starkom.

Prešla hodina. Prešli dve. Potom hodiny odbili päť. Starký neprichádzal. Ani o siedmej ráno ho ešte nebolo. O pol ôsmej pristavili vlak a cestujúci sa rozbehli obsadzovať miesta.

Vlak sa pohol.

Bolo ešte šero. Zrazu sa mi zazdalo, že za rohom staničnej budovy sa mihla známa starčkova postava.

Skočil som k obloku. Starký sa schoval.

Vyšiel som na plošinu – a zrazu som zreteľne počul známy tenorík: „Narodil sa Kristus Pán.“

Boli to moje posledné Vianoce.

Odvtedy mám k náboženstvu akýsi skeptický postoj.