SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z nášho - vášho PROMETHEA

Humanizmus a otvorená spoločnosť


David Pollock
(Autor je členom Správnej rady Britského humanistického združenia)

Humanisti neveria v život po smrti, v ktorom by odčinili nespravodlivosti tohto sveta. Tento život – jediný, ktorý máme – má pre nás absolútny význam. Ako spoločenské bytosti vyznávajúce princípy spolupráce, ktorá do nás boli vštepovaná po dlhé generácie, sa usilujeme o dobrý život nielen pre seba, ale aj pre ostatných. Rovnako ani neveríme v Boha, ktorý by nám diktoval, ako sa máme mali správať a v čo máme veriť.

Aj keď prijímame (a priori) naturalistické názory a pri hľadaní pravdy sa spoliehame na rozum a vedecké metódy, nezostáva nám iné, len sa pokúsiť presvedčiť ostatných o až príliš samozrejmých prednostiach tohto prístupu, pričom musíme akceptovať skutočnosť, že iní – zvyčajne (a bohužiaľ) väčšina – sa vyberú inou cestou.

Je preto pre nás nevyhnutné, aby sme hovorili jazykom ľudských práv. Ak požadujeme právo myslieť vlastným spôsobom, toto právo musíme zabezpečiť pre všetkých. Pritom sa musíme spoliehať na vlastné schopnosti presviedčania, aby sme pre svoje názory získali ostatných. Spoliehame sa na slobodu svedomia a slobodu prejavu, aby sme ako humanisti mohli žiť vo svete, ktorý je vo veľkej miere ešte stále v područí náboženstva a dogmy. Zároveň musíme plne využívať ochranu, ktorú rôznym presvedčeniam a náboženstvám poskytuje Všeobecná deklarácia ľudských práv a Európsky dohovor o ľudských právach.

Ako organizovať otvorenú spoločnosť?

My teda nielen akceptujeme, ale aj vítame svet s množstvom presvedčení a názorov, nesúhlasov a sporov. Ako by mala byť takáto spoločnosť organizovaná? Je to moderná otázka, keďže rozmanitosť spoločností je moderný fenomén. Kedysi sa spoločnosť riadila dominantným náboženstvom alebo filozofiou, ktoré boli podporované alebo presadzované tradíciou alebo civilnou mocou. Bolo to napríklad konfuciánstvo v starovekej Číne, katolicizmus v stredovekej Európe alebo komunizmus vo východnej Európe v 20. storočí. Len zriedkakedy existoval nejaký stupeň priamej tolerancie (ako napr. v maurskom Španielsku) alebo náznak slobody vyznania (ako napr. v mogulskej Indii).

Vo väčšine moderného sveta sa menšiny emancipovali a získali právo na vyjadrenie nesúhlasu. V mnohých krajinách však ešte stále existuje dominantné presvedčenie, ktoré je často zákonom uznané alebo podporované. Niekde je to štátna cirkev alebo zmluva, resp. konkordát, ktorý dáva príslušníkom rímskokatolíckej cirkvi určité privilégiá. V ďalších krajinách (napr. v Belgicku a Nórsku) je zákonom podporovaná len obmedzená skupina presvedčení – napr. luteránske kresťanstvo, rímskokatolícke kresťanstvo a humanizmus. Inde zas prevažuje politická ortodoxnosť sprevádzaná určitým stupňom slobody individuálneho presvedčenia.

Ani jedno z týchto presvedčení však neposkytuje vhodný model pre nový svet rôznorodých vyznaní. Rovnako ako ani demokracia v zmysle volenej a zodpovednej vlády nedáva adekvátnu odpoveď: demokracie môžu byť netolerantné voči menšinám a väčšiny môžu bez problémov porušovať ľudské práva neobľúbených menšinových skupín.

Otvorená spoločnosť podľa humanistov

Odpoveď tkvie v tom, že v politike si zvolíme rovnakú filozofiu ako v prípade vedomostí. Hovorí sa, že veda sa môže spoliehať len na provizórne odpovede. Ak dobrí vedci dokážu akceptovať, že aj tie najlepšie testované vedomosti sú len provizórne – v očakávaní ďalších upresnení alebo dokonca zvratov, ten istý prístup musíme v našom rôznorodom svete aplikovať všeobecne. Musíme prijať ideál "otvorenej spoločnosti", ktorý je opakom uzavretých systémov vlády elít podporovanej nepodloženými teóriami, či už ide o Platónovu vládu strážcov a ochrancov alebo Marxov historicizmus.

Čo si predstavujeme pod pojmom „otvorená spoločnosť“? Myslíme ňou spoločnosť, ktorá je inkluzívna, otvorená ľuďom všetkých vyznaní, „založená na uznávaní ľudí s rôznorodými názormi a záujmami, kde nikto nemá právo poslednej pravdy“ (citát Georgea Sorosa). Čo by mohlo byť humanistickejšie ako práve toto?

V takejto spoločnosti majú vláda, štátne inštitúcie a sociálne inštitúcie úlohu zosúladiť garancie individuálnej slobody s udržaním sociálnej súdržnosti. Rozdiely v názoroch môžu byť veľké, ich zástancom však nesmú brániť v mierovom spolužití v komunite. Odpoveďou je dodržiavať ľudské práva a slobody (vrátane slobody vyznania a slobody prejavu), a zároveň budovať na spoločných záujmoch a usilovať sa o prehĺbenie dialógu a spolupráce pri zmierňovaní konfliktov. Ľudia tak môžu spolunažívať konštruktívne, napriek svojim rozdielom. Tieto rozdiely nakoniec komunitu posilnia: monokultúry, či už v poľnohospodárstve alebo v ľudskej spoločnosti, sú pri svojej jednoduchosti príliš zraniteľné.

Vláda musí byť neutrálna

V otvorenej spoločnosti je preto nevyhnutné, aby vláda a ďalšie inštitúcie boli neutrálne. Len tak možno zabezpečiť, že sloboda svedomia jednotlivcov sa nebude stretávať s predsudkami. Otvorená spoločnosť musí byť preto nevyhnutne sekulárna. Nesmie v nej byť ustanovené nijaké štátne náboženstvo alebo dogma, a nijaké inštitucionalizované alebo právne privilégiá. „Sekulárny“ však znamená „neutrálny“, nie „ateistický“. Náboženské skupiny musia mať presne také isté práva (nie však viac) na participáciu v spoločnosti ako otvorene nenáboženské alebo protináboženské skupiny.

V otvorenej spoločnosti je teda humanizmus len ďalším „náboženstvom alebo vyznaním“, ktorý súťaží na preplnenom trhu. Humanizmus sa musíme naučiť vnímať len ako jeden z množstva svetonázorov, ktorý je osobitný, lebo je náš. Je náš, lebo spĺňa kritériá pravdy a prijateľnosti. V občianskej spoločnosti však nie je o nič viac legitímny, a v otvorenej spoločnosti nemôže mať o nič viac privilégií ako napríklad viera Jehovových svedkov alebo rímokatolíkov.

Vyhrávať na základe argumentov, nie sily

Pri presadzovaní takejto spoločnosti musíme ako humanisti akceptovať, že nemáme právo byť bezohľadní k náboženstvu a pokúšať sa dosiahnuť jeho elimináciu len preto, lebo sme presvedčení, že náboženstvo je nebezpečný nezmysel. Nemožno zabúdať na to, že humanistický záväzok voči rozumu logicky predchádza nášmu negatívnemu postoju voči náboženstvu: proti náboženstvu sme preto, lebo je v rozpore s rozumom, a nie kvôli tomu, že by sme sa upli na nejakú dogmu. Svoju bitku musíme vyhrať na základe argumentov, nie sily.

Samozrejme, podporovať otvorenú spoločnosť je jednoduchšie pre humanistov ako pre tých, ktorým náboženstvo káže, že na všetko majú konečné odpovede. Rešpektovanie práv sa nedostaví prirodzene, ak vaším hlavným cieľom je spása duší za väčšiu slávu Boha alebo vynútenie si takého správania, ktoré bude zodpovedať vašej vlastnej morálke alebo politickému presvedčeniu. Na druhej strane, hodnoty otvorenej spoločnosti sú plne v súlade s hodnotami humanizmu. Ale nie sú identické: otvorená spoločnosť je neutrálna, nie ateistická; humanizmus je čosi viac než len rešpektovanie ľudských práv.

Otvorenú spoločnosť, ktorá akceptuje diverzitu a rešpektuje práva iných, však budú považovať za hrozbu tí, ktorým ide o moc, privilégiá a tajné obchody. Dá sa očakávať, že naši oponenti budú otvorenú spoločnosť vykresľovať ako ateistickú. Takéto obvinenie však musíme vyvrátiť. Aby sme tak mohli učiniť, vo vlastných mysliach musíme jasne odlíšiť sekulárnu neutralitu otvorenej spoločnosti od ateistického alebo agnostického humanizmu nášho svetonázoru.


4 / 2005
 
Vybrali sme pre vás zo 4. čísla časopisu PROMETHEUS

Na našej stránke si môžete pozrieť celý obsah 4. čísla časopisu.


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk