SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
O S O B N O S T I
Umenie, pravda a politika

Harold Pinter,
dramatik a básnik
laureát Nobelovej ceny
za literatúru roku 2005.
Harold Pinter
 Foto: Matthew Andrews

 

Tento text je prednáška, ktorú chorý dramatik a básnik poslal Nobelovej nadácii na videozázname, aby ju predniesli pri odovzdávaní ceny v jeho neprítomnosti. Lekári mu zakázali ísť do Štokholmu prevziať 720 000 £.

 

V roku 1958 som napísal:

 

„Niet ostrého rozdielu medzi skutočnosťou a neskutočnosťou, rovnako ako ani medzi tým, čo je pravda a nepravda. Sú veci, ktoré nemusia byť bezpodmienečne pravda alebo nepravda; sú veci, ktoré môžu byť oboje, pravda aj klamstvo.“

 

Tieto vyhlásenia považujem aj dnes za platné pri prieskume skutočnosti umeniami. Ako autor sa toho držím, ale ako občan nemôžem. Ako občan si musím položiť otázku: Čo je pravda? Čo je nepravda?

 

V divadelnom kuse sa dá pravda vždy ťažko chytiť. Nikdy ju nenájdete celú, ale ženie vás to hľadať ju. Hľadanie je hnacia sila našich snáh. Hľadanie je naša úloha. Často sa v tme potkneme o pravdu, zrazíme sa s ňou, alebo letkom zachytíme len jej záblesk, či obrysy, čo sa zdajú podobať pravde; často ani nezbadáme, že sa to stalo. Skutočná pravda znie, že v dráme sa nikdy nedá zistiť pravda. Tam existuje veľa právd. Pravdy si tam odporujú, reflektujú sa, ignorujú sa, vysmievajú sa jedna druhej, uhýbajú jedna druhej, sú na seba slepé. Niekedy človek cíti, že drží momentálnu pravdu v ruke, no za chvíľu sa mu vyšmykne medzi prstami a stratila sa.

 

Často sa ma pýtali, ako vznikajú moje hry. Neviem to povedať. Je mi aj úplne nemožné urobiť súhrn mojich kusov; môžem len povedať, čo sa stalo. Toto povedali. Toto urobili.

 

Väčšina mojich hier vzniká z jedného riadka, z jedného slova, z jedného obrazu. Krátko po danom slove nasleduje obraz. Uvediem ako dva príklady dva riadky, ktoré mi náhle napadli, potom prišiel obraz a potom som prišiel ja.

 

Sú hry Návrat domovDávne časy. Prvá veta Návratu domov znie: „Čo si urobil s nožnicami?“ Prvé slovo Dávnych čias znie: „Tma“.

 

To bolo všetko, čo som mal ako informáciu.

 

V prvom prípade zrejme ktosi hľadal nožnice, a od druhého, koho podozrieval, že ich ukradol, chcel vedieť, kde sú. Akosi som však cítil, že oslovenej osobe vôbec nezáležalo ani na nožniciach, ani na osobe, čo sa po nich pýtala.

 

Pod „tmou“ som rozumel opis vlasov jednej osoby, vlasov ženy, ako aj odpoveď na jednu otázku. V obidvoch prípadoch som musel ísť za vecou. Dialo sa to vizuálne, tiene sa veľmi pomaly menili na svetlo.

 

Keď začínam nejaký kus, menujem osoby vždy A, B a C.

 

V kuse, z ktorého sa stal Návrat domov, som videl vkročiť do holej miestnosti muža a položiť otázku mladšiemu mužovi sediacemu na ošklivej pohovke a čítajúcemu športové noviny. Tušil som, že A je otec a B syn, ale nemal som pre to dôkaz. Moje podozrenie sa za krátko potvrdilo, keď B (neskorší Lenny) hovorí k A (neskoršiemu Maxovi): „Zmením tému, otec, súhlasíš? Chcel by som sa ťa čosi spýtať. To jedlo, čo sme pred chvíľou jedli, čo to bolo? Ako sa to volá? Prečo si nekúpiš psa? Ty si psí kuchár. Čestne. Ty si myslíš, že varíš pre svorku psov.“ Keďže B nazýva A otcom, zdá sa smi správnou domnienka, že tu ide o otca a syna. A bol zrejme aj kuchárom, ale jeho kuchárske umenie sa veľmi necenilo. Značilo to aj, že matka neexistovala? Nevedel som. No povedal som si, že na začiatku nikdy nevieme, ako sa to skončí.

 

„Tma“. Široké okno. Večerná obloha. Muž, A (neskorší Deeley) a žena, B (neskoršia Kate), sedia a pijú. „Tučný či tenký?“ pýta sa muž. O kom hovoria? A vtom vidím pri obloku ďalšiu ženu, C (neskoršiu Annu), stojí v celkom inom osvetlení, chrbtom k nim a má tmavé vlasy.

 

Toto je zvláštna chvíľa, keď sa tvoria charaktery, ktoré dosiaľ neexistovali. Čo potom príde, to sa deje skokmi, neurčito, dokonca v halucinácii, a niekedy sa to podobá nezadržateľnej lavíne. Autor je vo zvláštnom položení. Osoby ho neprijímajú s otvoreným náručím. Odporujú mu. Ťažko s nimi vychádza, nedajú sa definovať. Nenechajú si nič predpísať. V určitom zmysle je to s nimi nekonečná hra: na mačku a myš, na slepú babu, na skrývačku. Nakoniec však zbadáte, že máte do činenia s ľuďmi z mäsa a krvi, s ľuďmi s ich vlastnou vôľou a individuálnou citlivosťou, skladajúcimi sa z častí, ktoré nemožno zmeniť, manipulovať alebo skresliť.

 

V umení ostáva teda reč nanajvýš mnohoznačnou záležitosťou, pohyblivým pieskom alebo trampolínou či zamrznutým rybníkom, na ktorom sa môžete ako autor každú chvíľu prepadnúť.

 

Ale ako som povedal, hľadanie pravdy nesmie nikdy prestať. Nedá sa to preložiť na iný deň, nedá sa to odložiť na neskoršie. Treba sa s tým vyrovnať hneď, tu a teraz.

 

Politické divadlo predkladá celkom iné problémy. V každom prípade sa treba vyhnúť morálnym kázniam. Objektívnosť je neodmysliteľná. Osoby musia môcť voľne dýchať. Autor ich nesmie obmedzovať a nútiť, aby vyhoveli jeho záľubám, sklonom a predsudkom. Musí byť pripravený priblížiť sa k nim z rozličných strán, zo všetkých možných perspektív, môže ich príležitostne prekvapiť, ale musí im nechať slobodu ísť vlastnou cestou. Vždy sa to nedá. A politická satira, samozrejme, sa nepodrobuje žiadnemu z týchto pravidiel, robí pravý opak všetkého a práve tým spĺňa svoje vlastné poslanie.

 

V hre Oslava narodenín pripúšťam v hustom lese možností celý rad alternatív, kým sa dostane do ohniska záujmu akt podmanenia.

 

Kázeň na hore nemá túto voľnosť pohybu. Hra ostáva brutálna, krátka a hnusná. Len vojaci majú svoj špás. Často zabúdame, že mučitelia sa skoro začnú nudiť. Musia sa mať na čom zasmiať, aby ich neprešla nálada. Potvrdili to udalosti v Abu Grajbe v Bagdade. Kázeň na hore trvá len 20 minút, ale mohla by pokračovať hodinu za hodinou, podľa toho istého vzoru, stále tak ďalej, hodinu po hodine.

 

Na druhej strane sa mi vidí, že Popol k popolu sa odohráva pod vodou. Topiaca sa žena vystrčí z vĺn ruku, ponorí sa a uniká z dohľadu, hľadá druhých, ale ich nenachádza, ani nad vodou, ani pod vodou, nachádza len pohybujúce sa tiene, zrkadlenia; žena, stratená postava v potápajúcej sa krajine, žena, ktorá nemôže uniknúť záhube, ktorá sa zdala byť osudom druhých.

 

Ako oni zomreli, musí aj ona zomrieť.

 

Politická reč, ako ju používajú politici, sa neodvažuje do žiadnej z týchto oblastí, pretože podľa toho, čo vieme, väčšina politikov sa zaujíma nie o pravdu, ale o moc, a to hlavne o udržanie moci. Udržanie moci vyžaduje v prvom rade udržovať ľud v nevedomosti, takže ľudia žijú nepoznajúc pravdu, a to dokonca ani o svojom vlastnom živote. Preto nás obklopujú samé veľké pradivá lží, ktoré s chuťou hltáme.

 

Každý tu prítomný vie, že ospravedlnením pripravovanej invázie do Iraku bolo tvrdenie, že Sadám Husajn má veľké množstvo veľmi nebezpečných zbraní hromadného ničenia, z ktorých niektoré môže odpáliť behom 45 minút a vyvolajú obrovskú devastáciu. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda. Povedali nám, že Irak bol v spojení s Al-Kajdou a je spoluzodpovedný za 11. september 2001 v New Yorku. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda. Povedali nám, že Irak ohrozuje bezpečnosť sveta. Uisťovali nás, že je to pravda, ale nebola to pravda.

 

Pravda je celkom iná. Súvisí s tým, ako Spojené štáty chápu svoju rolu vo svete a ako ju chcú uskutočniť.

 

Prv než sa vrátim do súčasnosti, rád by som vrhol pohľad na nedávnu minulosť; mám na mysli zahraničnú politiku USA od konca druhej svetovej vojny. Myslím si, že máme povinnosť podrobiť túto periódu aspoň obmedzenej previerke; viac nedovolí čas.

 

Každý vie, čo sa v tom čase dialo v Sovietskom zväze a v štátoch východnej Európy: systematické brutálnosti, rozsiahle ukrutnosti, bezohľadné potláčanie nezávislého myslenia. Všetko je to podrobne zdokumentované a overené.

 

V tejto súvislosti však tvrdím, že zločiny USA v tom istom období sa zaznamenávali len povrchne, tým menej dokumentovali, tým menej priznávali, tým menej uznávali za zločiny. Myslím si, že toto treba povedať a že táto pravda má veľa spoločného so súčasným stavom sveta. Hoci boli do určitej miery obmedzené existenciou Sovietskeho zväzu, Spojené štáty dávali vždy svojimi akciami na celom svete najavo, že majú zelenú robiť to, čo sa im páči.

 

Priama invázia suverénneho štátu nebola nikdy favorizovanou americkou metódou. USA dávali spravidla prednosť „konfliktu nízkej intenzity“. Aj vtedy umierajú tisíce ľudí, ale pomalšie, ako keď sa na nich strmhlavým letom zhodí bomba. Vtedy sa infikujete srdce krajiny, vyvolá zhubný rast a sleduje, ako vred rastie. Keď je obyvateľstvo podrobené – alebo k smrti ubité – čo je jedno – sedia si ako priatelia generáli a riaditelia veľkých kapitálových korporácií pevne v sedle a pred kamerami predvádzajú, že zvíťazila demokracia. Taká bývala zahraničná politika USA v rokoch, o ktorých hovorím.

 

Typickým prípadom bola tragédia Nikaraguy. Vyberám ju ako príklad názoru Ameriky na jej rolu vo svete vtedy a dnes.

 

Koncom rokov 1980 som bol na jednom stretnutí na americkom vyslanectve v Londýne.

 

Kongres Spojených štátov mal vtedy rozhodnúť, či zvýši finančnú podporu pre rebelov proti vláde Nikaraguy (kontras). Bol som členom delegácie na podporu nikaragujskej vlády a najvýznamnejším členom našej skupiny bol kňaz otec John Metcalf. Vedúcim delegácie USA bol Raymond Seitz (vtedy číslo dve po vyslancovi, neskôr sám vyslanec). Otec Metcalf ho oslovil: „Pane, zastupujem faru na severe Nikaraguy. Moji farníci si postavili školu, zdravotné aj kultúrne stredisko. Žili sme v mieri. Pred pár mesiacmi nás napadli kontras. Zničili všetko: školu, zdravotné aj kultúrne stredisko. Najbrutálnejším spôsobom znásilnili ošetrovateľky a učiteľky a povraždili lekárov. Chovali sa ako divosi. Prosím vás, požiadajte vládu USA, aby prestala podporovať túto otrasnú teroristickú činnosť.“

 

R. Seitz mal veľmi dobrú povesť ako racionálny, zodpovedný a kultivovaný muž, uznávaný najmä v diplomatických kruhoch. Počúval, porozmýšľal a hovorí: „Otče, niečo vám poviem: vo vojne vždy trpia nevinní.“ Nastalo mrazivé ticho. Prebodávali sme ho očami, ale nepohlo to ním.

 

Samozrejme, vždy trpia nevinní.

 

Nakoniec ktosi namietol: „Ale v tomto prípade sú 'nevinní' ľudia obete ošklivej krutosti, podporovanej vašou vládou, uznávam, aj inými vládami. Ak Kongres zvýši podporu pre kontras, budú sa diať podobné krutosti ešte častejšie. Nie je to tak? Nie je vaša vláda vinná z podpory vrážd občanov a rozvracania suverénneho štátu?“

 

Seitz nezmenil svoj názor. Jednoducho z neho vyšlo: „Nie, fakty nesvedčia v prospech vášho názoru.“

 

Keď sme opúšťali vyslanectvo, hovorí mi jeden jeho úradník, že sa mu páčia moje hry; nereagoval som.

 

Musím vám pripomenúť, že prezident Roland Reagan vtedy vyhlásil: „Nikaragujskí kontras sú morálne rovnocenní Otcom zakladateľom Spojených štátov.“ USA podporovali brutálnu Somozovu diktatúru v Nikarague vyše 40 rokov – ľudová revolúcia vedená sandinistami vyhnala Somozu roku 1979.

 

Sandinisti neboli dokonalí. Boli arogantní a ich politická filozofia obsahovala protirečivé prvky. Ale boli inteligentní, racionálni a civilizovaní. Chceli vybudovať stabilnú slušnú pluralistickú spoločnosť. Zrušili trest smrti. Vyše stotisíc rodinám dali do vlastníctva pôdu. Postavili 2 000 škôl a odstraňovali analfabetizmus. Školy a zdravotná starostlivosť boli zdarma. Detskú úmrtnosť znížili o tretinu. Vykántrili detskú obrnu.

 

Túto činnosť vyhlásili USA za marxisticko-leninskú subverziu. V očiach ich vlády to bol nebezpečný príklad pre iné štáty: ak sa Nikarague dovolí vytvoriť základné normy pre sociálnu a hospodársku spravodlivosť, ak sa jej dovolí zvýšiť štandardy pre zdravotnú starostlivosť a vzdelanie a dosiahnuť sociálnu jednotu a národné sebavedomie, okolité štáty si položia tie isté otázky a budú robiť to isté. Už sa to šírilo do Salvádora ako prudké odmietanie vládnuceho status quo.

 

Už som naznačil, že žijeme obkľúčení „pradivami klamstiev“. Prezident Reagan sústavne nazýval Nikaraguu sandinistov 'totalitným žalárom' a masmédiá, ale aj britská vláda, to prebrali ako vhodný a výstižný komentár. Ale za vlády sandinistov neexistovali sa nehovorilo o smrtiacich čatách. Nebolo počuť správy o mučeniach. Nebolo správ o systematických alebo oficiálne vládou schválených vojenských brutalitách. V Nikarague nebol nikdy zabitý ani jeden kňaz. Naopak, vo vláde boli traja kňazi, dvaja jezuiti a jeden misionár cirkvi Maryknoll. Totalitné väznice boli priamo v susedstve, v Salvádore a Guatemale. V roku 1954 Spojené štáty zvrhli v Guatemale demokraticky zvolenú vládu a za nasledujúcich vojenských diktatúr tam bolo zavraždených viac ako 200 000 ľudí.

 

V roku 1979 oddiel regimentu Alcatl, vycvičený vo Fort Benning, Georgia, USA, brutálne zavraždil na Centrálnej americkej univerzite v Salvádore šesť svetoznámych jezuitov – profesorov. Odvážneho arcibiskupa Romeru zastrelili pri oltári, keď slúžil omšu. Počet zavraždených sa odhaduje na 75 000. Prečo boli zabití? Boli zabití, pretože nielen verili, že lepší život je možný a má byť naším cieľom, ale chceli ho aj uskutočniť. To ich okamžite kvalifikovalo za komunistov. A umreli, lebo sa opovážili protestovať proti status quo, proti nepredstaviteľnej biede, chorobám a utláčaniu, ktoré boli ich jediným dedičským právom od narodenia.

 

Spojené štáty nakoniec zvrhli vládu sandinistov. Trvalo to pár rokov, boli potrebné značné ekonomické tlaky a stálo to 30 000 mŕtvych, kým bol duch nikaragujského národa zlomený. Opäť zavládla chudoba, ale kasína sa vrátili. Je po bezplatnom školstve a zdravotnej starostlivosti. Big byznys sa vrátil a pomstí sa. Zvíťazila „demokracia“.

 

Ale takáto „politika“ sa neobmedzovala len na Strednú Ameriku. To isté sa dialo po celom svete. Nemalo to konca. A vyzerá to tak, že sa to ani nedialo.

 

Po druhej svetovej vojne podporovali Spojené štáty každú pravicovú vojenskú diktatúru na svete a nejednu samy vytvorili: Mám na mysli Indonéziu, Grécko, Uruguaj, Brazíliu, Paraguaj, Haiti, Turecko, Filipíny, Guatemalu, Salvádor a, samozrejme, Chile. Hrôza, ktorú USA spôsobili na Chile v roku 1973, sa nedá zabudnúť ani odčiniť.

 

Stovky tisícov zabití sa udiali v týchto štátoch. Udiali sa? Boli vo všetkých prípadoch vinou americkej zahraničnej politiky? Odpoveď je áno, udiali sa, a to vinou americkej zahraničnej politiky. Ale vy to nechcete vedieť.

 

Nikdy sa to nestalo. Nikdy sa nič nestalo. Aj keď sa to stalo, nestalo sa to. Na tom nezáležalo. Nikoho to nezaujímalo. Zločiny Spojených štátov boli systematické, konštantné, brutálne, neľútostné, ale málokto o nich vtedy hovoril. To sa musí Amerike uznať. Predviedla nám priam klinickú manipuláciu s celosvetovou mocou navlečúc si masku bojovníka za univerzálne dobro. Bol to brilantný, dokonca vtipný a veľmi úspešný akt hypnózy.

 

Trvám na tom, že Spojené štáty hrajú bezpochyby najväčšiu šou, aká kedy bežala. Sú brutálne, ľahostajné, pohŕdavé a bezohľadné, ale sú aj veľmi šikovné. Ako obchodný cestujúci, ktorého najlepší tovar je sebaláska, sú bez konkurencie. Ich tovar je šláger a ide na odbyt. Len počúvajte, ako všetci americkí prezidenti v televízii vyslovujú slová „americký ľud“, napríklad vo vete: „Vravím americkému ľudu, že je čas modliť sa a brániť záujmy amerického ľudu; žiadam americký ľud, aby dôveroval svojmu prezidentovi pri akcii, ktorú tento práve podniká pre dobro amerického ľudu.“

 

To je fascinujúci úskok. Hovorením sa drží myslenie od tela. Slová „americký ľud“ sú priam prepychový vankúš duševného uspokojenia. Netreba premýšľať. Len sa zvaľte na vankúš. Vankúš môže dusiť vašu inteligenciu a schopnosť kritiky, ale je veľmi pohodlný. Uznávam, netýka sa to 40 miliónov ľudí žijúcich pod úrovňou chudoby a 2 miliónov mužov a žien vo väzeniach a gulagoch po celých Spojených štátoch.

 

Spojené štáty sa už neobťažujú výrobou konfliktov nízkej intenzity. Nevidia dôvody na zdržanlivosť alebo obchádzky na ceste k cieľu. Bez ostychu vykladajú karty na stôl. Jednoducho im vôbec nezáleží na Organizácii spojených národov, na medzinárodnom práve, na kritickom nesúhlase – to všetko považujú za bezmocné a bezvýznamné. A majú za sebou na povrázku svoju bľačiacu ovečku, pateticky oddanú Veľkú Britániu.

 

Čo sa stalo s našou morálnou citlivosťou? Mali sme ju vôbec? Čo značia tieto slová? Týkajú sa pojmu, ktorý sa v poslednom čase používa veľmi zriedka – svedomia? Svedomia konať nielen naše vlastné činy, ale konať aj v spoločnej zodpovednosti za činy iných? To všetko je mŕtve? Pozrite sa na Guantanamo. Sú tam stovky ľudí, držaných už vyše troch rokov bez obžaloby, bez zákonitej obrany, bez súdneho konania, technicky to môže trvať navždy. Táto totálne nezákonná štruktúra sa drží pri živote navzdory Ženevskej konvencii. Nielen že je trpená, ona je uznávaná organizáciou, ktorá sa volá „medzinárodným spoločenstvom“. Tohto škandalózneho zverstva sa dopúšťa štát, ktorý sa vyhlasuje za „vodcu slobodného sveta“. Myslí niekto na obyvateľov Guantanama? Čo o nich hovoria masmédiá? Občas sa vynoria – ako odsek na šiestej strane. Určití ľudia boli vyslaní do krajiny nikoho a možno sa odtiaľ ani nevrátia. Momentálne tam mnohí držia hladovku, sú násilím vyživovaní, sú medzi nimi aj Briti. Procedúry násilnej výživy nie sú nijaké príjemnosti; deje sa to bez sedatív, bez anestetík. Jednoducho sa človeku vopchá cez nos rúra a ide sa do hrtana. Niektorí pritom zvracajú krv. To je mučenie. Čo k tomu povedal britský minister zahraničných vecí? Nič. Čo k tomu povedal britský premiér? Nič. Prečo nič? Pretože Spojené štáty varovali: Kritika nášho konania na Guantaname je nepriateľský čin. Môžete byť alebo s nami, alebo proti nám. A tak Blair drží ústa.

 

Invázia do Iraku bola gangsterský čin nehanebného štátneho terorizmu, svedčiaci o absolútnom pohŕdaní medzinárodným právom. Bola zlovoľným vojenským aktom na podklade série klamstiev nad klamstvá a hrubej manipulácie masmédií a teda aj verejnosti. Mala za cieľ konsolidovať americkú vojenskú a ekonomické kontrolu na Strednom Východe. Keď zlyhali všetky pokusy o ospravedlnenie, vydávala sa za oslobodenie. To je strašné tvrdenie o vojenskej mašinérii, ktorá je zodpovedná za smrť a zranenia tisícov a tisícov nevinných ľudí.

 

Priniesli sme irackému ľudu mučenie, zväzky bômb, ochudobnený urán, nespočetné prípady náhodných zabití, biedu, degradáciu a smrť a vyhlasujeme, že sme na Stredný Východ priniesli „slobodu a demokraciu“.

 

Koľko ľudí treba zabiť, aby vás to kvalifikovalo za hromadného vraha a vojnového zločinca? Stotisíc? Povedal by som, že to je viac ako dosť. Preto by bolo spravodlivé, keby boli Bush a Blair postavení pred Medzinárodný súd. No Bush bol šikovný. Neratifikoval prístup USA k tomuto medzinárodnému orgánu a vyslovil varovanie, že keby niekde vzniesli obžalobu proti nejakému americkému vojakovi alebo politikovi, pošle tam námornú pechotu. Ale Blair zmluvu ratifikoval a preto je teraz k dispozícii pre súdne konanie. Ak má súd záujem, môžeme mu dať k dispozícii Blairovu adresu. Je na čísle 10, Downing Street, London.

 

Smrť je v tejto súvislosti irelevantná. Bush aj Blair o nej hovoria len veľmi zriedka. Americké bomby a rakety zabili najmenej 100 000 Iračanov, kým sa začali v krajine povstania. O tých mŕtvych sa nehovorí. Tí neexistujú. Nie sú ani zaznamenaní ako mŕtvi. Generál Tomy Franks predsa povedal: „Telá nezratúvame.“

 

Na začiatku invázie bol na prvej strane britských novín obrázok, ako Blair bozkáva na líce irackého chlapca. „Vďačné dieťa“ znel titulok. O pár dní bol v novinách článok a obrázok iného štvorročného chlapčeka, ale bez rúk. Rodinu mu rozmetal granát, ostal sám. „Kedy sa mi vrátia ruky?“ znel titulok. Nedostal odpoveď. Tony Blair ho nevzal na ruky, nebral ani iné zranené dieťa, ani nijaké zranené krvácajúce telo. Krv je špinavá. Pošpiní vám košeľu a kravatu, keď sa chystáte mať dôležitý prejav v televízii.

 

Tých 2 000 mŕtvych Američanov je trápna záležitosť. Na cintoríny ich prevážajú za tmy. Pohreby sa konajú decentne a diskrétne, na bezpečnom mieste. Ranení hnijú vo svojich posteliach, niektorí celý ostatok života. A tak mŕtvi aj ranení hnijú, len v iných hroboch.

 

Toto je výťah z básne Pabla Nerudu „Vysvetlenie pár veci“:

 

A jedného rána to všetko horelo,
jedného rána šľahali zo zeme

 

blčiace vatry
požierajúc ľudské bytosti
a potom preskočili na oheň,
potom na pušný prah
a potom na krv.
Banditi na lietadlách a s Maročanmi,
banditi s prsteňmi na rukách a s kňažnými,
banditi s čiernymi mníchmi čo rozpľúvali žehnania,
prišli z neba zabíjať deti
a detská krv sa valila po uliciach
bez veľkého kriku, ako detská krv.

 

Šakaly, ktorými by aj šakaly pohrdli,

 

skaly, do ktorých by zahryzol suchý bodliak, ale odpľul by si,
zmyje, ktoré by sa hnusili aj zmyjám.

 

Pred vašimi tvárami som videl
krv Španielska valiť sa ako príliv
a utopiť vás v jednej vlne
hrdosti a nožov.

 

Zradní generáli,
viďte môj mŕtvy dom,
hľaďte na moje zlomené Španielsko:
ale z každého domu tečie horiaci kov
namiesto kvetov,
z každého kúta Španielska
sa vynára Španielsko
a z každého mŕtveho dieťaťa sa rodí puška s očami
a z každého zločinu sa rodia guľky,
ktoré jedného dňa nájdu
stred cieľa vo vašom srdci.

 

A vy sa spýtate: Prečo jeho poézia
nevraví o zemi a zeleni
a veľkých sopkách jeho rodného kraja?
Poďte a viďte krv v uliciach.

 

Poďte a viďte
krv v uliciach.
Poďte a viďte predsa tú krv
v uliciach!

 

Dovoľte mi pripomenúť, že citujúc Nerudovu báseň nijako neprirovnávam republikánske Španielsko k Iraku Saddáma Husajna. Vybral som Nerudu, pretože v súčasnej poézii som nečítal taký mocný a pravdivý opis bombardovania civilistov.

 

Už prv som povedal, že Spojené štáty sú teraz úplne otvorené pri vykladaní svojich karát na stôl. Za svoju politiku vyhlasujú dnes „úplné spektrum dominancie“. To nie je môj výmysel, to je ich výraz. Pod „úplným spektrom dominancie“ rozumejú kontrolu územia, mora, vzduchu a vesmíru so všetkými súvisiacimi prírodnými zdrojmi.

 

Majú 702 vojenských základní v 132 štátoch – samozrejme s čestnou výnimkou Švédska. Už nevieme, ako sa tam dostali, ale sú tam a je to v poriadku.

 

Spojené štáty majú 8 000 aktívnych operačných atómových hlavíc. 2 000 z nich je v stave pohotovosti, t. j. môžu byť vystrelené v priebehu 15 minút od varovania. Vyvíjajú nový systém jadrovej moci, známy pod menom „bunker busters“. Briti s nimi vždy spolupracovali a teraz sa chystajú vymeniť vlastné rakety za americké typu Trident. Pýtam sa, na koho majú mieriť? Na Osáma bin Ládina? Na vás, na mňa? Na muža z ulice? Na Čínu? Na Paríž? Kto vie? S istotou však vieme, že ťažiskom súčasnej americkej politickej filozofie je infantilná predstava – mať a hroziť atómovou bombou. Musíme si stále pripomínať, že Spojené štáty sú permanentne na vojnovom chodníku a nie je nádej, žeby z neho zišli.

 

Tisíce, ak nie milióny ľudí v Spojených štátoch sú dokázateľne znechutení, zahanbení a rozhnevaní činmi svojej vlády, ale ako o vyzerá, nie sú politicky zjednotenou silou – zatiaľ. Obavy, neistota a strach zo dňa na deň rastú a je nepravdepodobné, že sa zmenšia.

 

Viem, že prezident Bush má mnohých veľmi šikovných pisateľov svojich rečí, ale rád by som sa uchádzal o toto miesto. Navrhujem mu tento krátky televízny príhovor k občanom. Vidím ho vážneho, vlasy starostlivo učesané, zamysleného, úspešného, často zvodného, niekedy ironicky úsmevného, pozoruhodne príťažlivého, ozajstného chlapa.

 

„Boh je dobrý. Boh je veľký. Boh je dobrý. Môj Boh je dobrý. Bin Ládinov boh je zlý. Má zlého boha. Saddámov boh bol zlý, ak vôbec nejakého mal. Bol to barbar. My nie sme barbari. Neodsekávame ľuďom hlavy. Veríme na slobodu. To robí aj Boh. Ja nie som barbar. Som demokraticky zvolený vodca demokracie, ktorá miluje slobodu. Sme milosrdná spoločnosť. Milosrdne popravujeme na elektrickom kresle a dávame milosrdné smrteľné injekcie. Sme veľký národ. Ja nie som diktátor. On je. Ja nie som barbar. On je. A aj ten je. Všetci sú. Ja mám morálnu autoritu. Vidíte túto päsť? To je moja morálna autorita. Na to nezabudnite!“

 

Život spisovateľa je veľmi zraniteľné, skoro bezbranné bytie. Nad tým netreba plakať. Niečo si vyberie a zasekne sa pri tom. Je však pravda, ak sa povie, že je vystavený všetkým vetrom, a niektoré sú mrazivé. Človek je odkázaný len sám na seba a stojí na exponovanom mieste. Je bez štítu, bez ochrany – ak neklame; klamaním si vytvára ochranu a dá sa povedať, že sa stáva politikom.

 

Dnes večer som už párkrát spomenul smrť. Teraz budem citovať zo svojej básne zvanej „Smrť“.

 

Kde sa našlo to mŕtve telo?
Kto našiel to mŕtve telo?
Bolo to mŕtve telo mŕtve, keď sa našlo?
Ako sa to mŕtve telo našlo?

 

Kto bol to mŕtve telo?

 

Kto bol otec alebo dcéra alebo brat
alebo strýko alebo sestra alebo matka alebo syn
toho mŕtveho a opusteného tela?

 

Bolo to telo mŕtve, keď ho opustili?
Bolo to telo opustené?
Kým bolo to telo opustené?

 

Bolo to mŕtve telo nahé alebo oblečené na cestu?

 

Čo vás viedlo k tomu, vyhlásiť to mŕtve telo za mŕtve?
Vyhlásili ste to mŕtve telo za mŕtve?
Ako dobre ste poznali to mŕtve telo?
Ako ste spoznali, že to mŕtve telo je mŕtve?

 

Umyli ste to mŕtve telo? Zatvorili ste mu obidve oči?
Pochovali ste to telo?
Či ste ho nechali opustené?
Bozkali ste to mŕtve telo?

 

Keď sa pozeráme do zrkadla, myslíme si, že obraz, ktorý vidíme, je verný. Avšak pohni sa o milimeter, a obraz sa zmení. V podstate sa zameriavame na nekonečný rad reflexií. Spisovateľ však musí občas zrkadlo rozbiť – pretože na druhej strane na nás upiera pohľad pravda.

 

Myslím si, že napriek ohromným divom, ktoré existujú, napriek nebojácnej, neochvejnej, hrdej intelektuálnej rozhodnosti, ako občania máme všetci zásadnú povinnosť určovať a menovať skutočnú pravdu našich životov a našich spoločností.

 

Ak nie je toto odhodlanie pevne zabudované do nášho politického programu, nemáme nádej obnoviť to, čo sme už skoro stratili – dôstojnosť človeka.

 

8. decembra 2005.

 

Harold Pinter

 

Copyright © 2005 Nobel Foundation

 


INFO

 
Prajeme Vám príjemné čítanie a premýšľanie spoločne s autorom.
 
Článok je samostatnou prílohou Zošitov humanistov č. 53 január 2006
 
Preložil: Rastislav Škoda


Copyright © 2000—2006 Spoločnosť PROMETHEUS, Grosslingova 8, 811 09 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk