SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Názor humanistu

O takzvanom dobre
(Prečo netreba „duchovno“ v ekológii)


[24. 2. 08]

Ladislav Petrovič

Čo je to duchovno a ako súvisí s dobrom? Súvisí s ním vôbec? Je toto „dobro“ duchovna dobré aj pre ekológiu, respektíve pre prírodu? Dá sa „použiť“ niektorý filozoficko-náboženský smer na prebudenie ekologického vedomia? Či je to všetko naopak? Škodia náboženstvá prírode? Sme súčasťou prírody, alebo tvorstva, je boh totožný so svojím tvorstvom? Teocentrizmus, antropocentrizmus a biocentrizmus (ten pojem som pre svoju potrebu zaviedol ja kvôli zjednodušeniu) sú filozofické smery, alebo skôr zamerania, ktoré sa snažia riešiť týmto podobné otázky. Tak to skúsme i my.

„Argumentácia vyzerá nasledovne: 'Odmietam preukazovať svoju existenciu' vraví Boh, 'pretože dôkaz je v rozpore s vierou a bez viery niesom nič.'
     'Lenže,' namietne človek, 'babylonská rybka, to bola smrteľná chyba. Nemohla sa predsa vyvinúť náhodou. To je dôkaz, že existuješ, a teda, podľa tvojho vlastného tvrdenia, neexistuješ. Q. E. D.'
     'Ach áno, to mi nenapadlo,' povie Boh a promptne zmizne v obláčiku logiky.
     'To to ale bolo ľahké,' raduje sa človek, a pretože ešte nemá dosť, dokáže, že čierne je biele, a na najbližšom prechode ho zrazí auto.
      Väčšina popredných teológov tvrdí, že celý tento spor je úplná kravina. To však nezabránilo Úlonovi Colufidovi, aby nezarobil slušné imanie na knihe ‘Boh to môže zabaliť‘, v ktorej použil túto debatu ako ústredný motív.“

(Douglas Adams: Stopárov sprievodca po Galaxii)

Ak babylonská rybka (rybka, ktorú si vložíte do ucha a ona vám umožní prekonať akékoľvek jazykové bariéry) predstavuje čosi neobvyklé a nepravdepodobné, potom môžeme uvažovať aj o značnej nepravdepodobnosti života či neobvyklosti nekonečného Vesmíru. To by nás potom mohlo presvedčiť o existencii akejsi duchovnej stvoriteľskej sily, v ktorú je potrebné veriť. Avšak pojem „veriť“ predpokladá iba pravdepodobnú existenciu objektu viery a nie jej nevyvrátiteľný dôkaz. Ak budeme ešte chvíľu pokračovať v tomto krkolomnom uvažovaní, zistíme, že aj samotnú existenciu boha môžeme pokladať za náramne nepravdepodobnú záležitosť. Tak by potom ten nepravdepodobný boh vlastným nepravdepodobným bytím umožňoval existenciu viery a tým aj svoje vlastné bytie.

Takouto argumentáciou môže byť ohrozená existencia čohokoľvek, napríklad aj samotného ľudstva, ktoré však takúto argumentáciu odmieta z niekoľkých dôvodov. Idealistom a veriacim nikdy ani len nenapadne dokazovať existenciu boha, nakoľko je im jasné, že tak môžu ohroziť opodstatnenosť vlastnej existencie. Hmatateľný dôkaz by mohol od základov otriasť celým ich dobre vybudovaným svetonázorom založeným na spochybňovaní spochybňovania existencie božskej tvorivej sily. Našťastie, je tu ešte ich najsilnejší argument, nezlomná viera v božskú ideu, ktorá im bráni v akýchkoľvek pokusoch vyviesť čosi tak nerozumné a zničujúce.

Ich úhlavný nepriateľ, veda má však oproti viere značný a vyslovene neférový hendykep. Svoju pravdu potrebuje neustále dokazovať a keďže má tých dôkazov až úboho málo, z toho vyplývajúce nejasnosti a paradoxy stále nahrávajú do karát idealistom, ktorí si len medlia dlane a čakajú na ďalší nedokonalý dôkaz, aby ho ihneď vyvrátili svojou nezlomnou vierou, ktorú dôkazy vyslovene odpudzujú.

Z boha by sa po dokázaní ľahko mohla stať iba akási značne odlišná náramne prekvapujúca prečudesná bytosť, ktorá iba jednoducho existuje a možno by to podnietilo aj akúsi zvláštnu formu ľudskej xenofóbie voči tejto cudzej entite, ako nás poznám. Tu sa však idealisti (tí, ktorých ešte nerozbolela hlava z toľkých táranín) iba zasmejú a jednoducho začnú veriť v akúsi nadbožskú silu, ktorá boha stvorila. To nás však privádza na začiatok, kde nepravdepodobnosť dokázanej božskej bytosti vyvracia existenciu akejkoľvek vyššej sily.

Štrukturálny funkcionalizmus náboženstva vychádza z predpokladu, že náboženskosť človeka je viazaná na svet nadprirodzených hodnôt. V centre takto chápaného teocentrického sveta sa potom nachádza boh, v tom lepšom prípade i celé jeho stvorenie i keď sa tá materiálna časť stvorenia môže z hore uvedených dôvodov javiť ako menejcenná.

Základnou zložkou sveta antropocentrického (toho, čo sa všeobecne pokladá za svet antropocentrický) je predpoklad, že ak som ja človek, potom sú mojimi druhmi ľudia a teda sú po mne práve oni tými najdôležitejšími v mojom živote. Je teda logické, že všetko ostatné je potrebné využiť pre dosiahnutie všeobecného blahobytu ľudstva. Pritom sa zanedbáva fakt, že rovnako môžu zmýšľať aj iné druhy a že oni vôbec nemusia súhlasiť s názorom, že sú tu iba kvôli uspokojovaniu našich potrieb.

Biocentrický prístup sa od týchto dvoch odlišuje hlavne v tom, že všetky formy života pokladá za rovnocenné. V centre pozornosti sa nachádza jedinec (teda povedzme ja), ktorý je nedeliteľnou súčasťou celku a celok je s ním rovnocenný, nakoľko nemôže existovať bez jedincov.

I keď sú si prvý a tretí prístup v niečom podobné, predsa sa v nich nájde čosi nezlúčiteľného. Pohľadom biocentrickým je človek považovaný iba za jeden z mnohých druhov. Ale ak to chceme poriadne pochopiť, musíme dospieť k faktu (ktorý nám však na školách z nepochopiteľných príčin zatajili), že „evolučný rebríček“ nie je lineárny, že neexistujú a nikdy neexistovali menej dokonalé druhy, že všetky formy života boli a sú v správnom čase na správnom mieste. Samozrejme iba do momentu, keď sa zmenia vonkajšie faktory (a tie sa menia skoro stále).

Nemôžeme to potom chápať ako dôkaz existencie boha? Môcť môžeme, ale ako potom vysvetliť nezlúčiteľnosť jeho všemohúcnosti s evolúciou, ktorú sme takto vlastne uznali. Všemohúci predsa dokáže urobiť ihneď všetko dokonalým a zabrániť vonkajším zmenám, aby nemuseli vznikať zmeny vnútorné. K tomu samozrejme nepotrebuje žiaden čas ... a vôbec. Jedine snáď, ak by tým niečo sledoval.

Gény, na rozdiel od stvoriteľa, nepremýšľajú, iba sa spájajú do najlepších možných kombinácií vplyvom vonkajších zmien. Evolúcia nemá žiadnu motiváciu.

Nikomu by ani len nenapadlo, že teocentrický a biocentrický prístup môžu byť spojené práve cez prístup antropocentrický a že je tento nedeliteľnou súčasťou oboch i keď sa v nich prejavuje rôzne.

Biocentrizmus i teocentrizmus sa samozrejme ešte ďalej diferencujú, názorov na ne je snáď toľko ako ľudí, čo je prinajmenšom podozrivé. Tento značný názorový rozkol v rámci biocentrizmu i teocentrizmu môže spôsobovať práve ten v nich skrytý antropocentrizmus.

Jedným zo všeobecne rozšírených názorov ohľadne biocentrizmu je, že je možné ten skrytý antropocentrizmus prekonať za pomoci duchovna a že práve duchovno dokáže vytvoriť most medzi oboma svetonázormi. Znova tu teda vzniká viera a to viera v to, že duchovno nepochádza od samotného človeka, ale od všeobjímajúceho „Veškerenstva“, teda samo duchovno nemôže byť antropocentrické.

Takto akosi je to aj v Naessovej hlbokej ekológii, hlásajúcej „jediný pravý“ biocentrický prístup. Naess vidí akési riešenie vo filozofii taoizmu či vo viere pôvodných obyvateľov Ameriky. Ako je však možné, že taoizmus doteraz nič nevyriešil, ba práve naopak? Počas dejín ľudstva spôsoboval rovnaké problémy ako ktorákoľvek iná filozofia a kto namieta, že tie problémy sú len výsledkom zlej interpretácie (teda spôsobené ľuďmi), nech si uvedomí, že filozofiu tvoria ľudia, ktorí sa ju snažia interpretovať.

Na rozdiel od taoizmu je budhizmus, ktorý sa do Číny dostal z Indie, nášmu chápaniu sveta o čosi bližší, nakoľko bol založený na hinduizme, jednom z klasických polyteistických indoeurópskych deistických systémov. Ako sa šíril do iných kultúr, tak sa menil a diferencoval. Môžeme to považovať za akési včleňovanie najrôznejších prejavov „Veškerenstva“ do jediného celku, ale rovnako to môžeme považovať za prispôsobovanie si názoru na vesmír k vlastnej „mentalite“ istej kultúry či za prejav pružnosti tohoto náboženského systému.

Za všetkými týmito polemikami a rozdielmi názorov sa môže síce nachádzať akýsi skrytý boží zámer, ale nikdy to nemôžeme dokázať. Stále bude otázne, či tým skrytým zámerom nie je náhodou presný opak. Bohovia predsa stvorili ľudí, aby mal kto udržiavať ich kulty. Bez ľudí by neboli ničím. Ak totiž o vás nikto nič nevie, nie ste idea, myšlienka, filozofia, tak v idealistickom svete ani neexistujete.

V takomto svete riadenom ľuďmi, ich bohmi a filozofiami má všetko svoj zmysel a ciele (samozrejme, je tu stále tá nezodpovedaná otázka: „Na čo vlastne Stvorenie?“). Ak však odmyslíme ľudí a z nich vyplývajúce hľadanie večnej pravdy, ciele bytia sa stratia v nedohľadne a všetko ostatné bude iba zaujímavou ukážkou fyzikálno-chemicky-biologických tvarov, farieb, pachov, zvukov, chutí a tak. „Ja“ už nebude niečím rozdvojeným, neuchopiteľným a hlavne nevysvetliteľným. Zostanú tu len fyzické entity a ich celkové funkcie (t. j. genotyp, fyziológia, psychológia, pamäť atď., proste všetko to, čo sme zjednodušene zaradili pod pojem „duša“), ktorých jediným cieľom je byť spokojným a to iba preto, lebo by inak zanikli.

Ak je prirodzenosť taká jednoduchá, potom je úplne prirodzené byť sebeckým (nemyslím tým vedomú chamtivosť a egoizmus, ale skôr genetické sebectvo ako o ňom hovorí Dawkins), pretože aj ostatní sú sebeckí rovnakým spôsobom. Ja (to hore spomenuté) som sám pre seba úplne najdôležitejší, ako aj tých ďalších niekoľko mnoho miliárd „ja“ sú dôležité každé samo pre seba. Celok (ak vôbec môžeme o niečom takom uvažovať) je však aj tu stále jednotný, zložený z nedozierneho počtu sebeckých „ja“, ktoré sú však tak závislé jedno na druhom, že musia byť sebecké, aby si tú závislosť vôbec „uvedomili“. To by som už ale nenazval antropocentrizmom, ale akýmsi „druhocentrizmom“ či skôr „bioindividualizmom“, kde jedinec či druhy už nie sú anonymné, ale vlastným sebectvom dovoľujú fungovať celku. Jedinec si je rovný so zvyškom, ale zvyšok pre neho neznamená nič iné, iba bezpečie, potravu a podobne, rovnako, ako on znamená to isté pre iného jedinca. Základom takéhoto „antropocentrizmu“ by malo byť naše príbuzenstvo so zvyškom, naše zvieractvo, náš biodeterminizmus.

Podľa inštitucionalizovaného výmeru náboženstva je náboženstvo stálou vlastnosťou skupiny do tej miery, v akej smeruje k stabilite širšej pospolitosti. Z toho potom vyplýva, že samotná existencia nejakého náboženstva je obmedzená veľkosťou skupiny, pretože i veľkosť skutočne stabilnej skupiny je obmedzená nezávisle od existencie náboženstva.

Napríklad, arabská predislámska kmeňová hierarchia bola voľná, vodcovstvo nededičné, u kočovných kmeňov existovali len nepísané zákony a základom všetkého bolo pokrvné príbuzenstvo. V takýchto spoločenstvách ešte nebolo jednotné náboženstvo, nakoľko mala každá malá skupina svojho boha, ktorý ešte nedosahoval úroveň neobmedzeného vládcu tak, ako neskôr. Žiadna zo skupín nepopierala existenciu bohov skupín iných. Náboženstvo nebolo inštitucionalizované, bolo voľné a neustálené.

Až neskôr, vznikom väčších skupín sa objavuje potreba nadľudských vodcov a náboženstvá začínajú prerastať do inštitucionalizovaných filozofických systémov, tak polyteistických, ako monoteistických. Veľké skupiny už ťažko dokáže ovládať vodca koordinátor, tu je potrebný vodca despota. Vodca, ktorému je dav absolútne podriadený, ktorý ho zjednocuje, pretože sám nemá prehľad o jednotlivcoch.

Takáto potreba veľkých skupín byť niekomu či niečomu podriadený nás doháňa k akejsi „kolektívnej šialenosti“, čo prispieva k vzniku veľkých náboženstiev obrovských davov. Náboženstvo teda podľa všetkého vychádza z akejsi biologickej potreby, ktorá sa počas nadľudsky zrýchlenej kultúrnej evolúcie nestihla prispôsobiť aktuálnym podmienkam. Tento vývoj by sa dal vysvetliť dvoma spôsobmi (tak ako takmer všetko iné). Po prvé, náboženstvo môže byť iba menším vývojovým omylom, pričom je viazané len a len na ľudí a teda, bez ľudskej abstrakcie by nebolo ani bohov. Božstvá sú vlastne závislé na človeku.


Pokračovanie - O takzvanom dobre, II. časť.
[2. 3. 08]

Ďalším možným vysvetlením je, že ak je náboženstvo potrebou každého z nás, je v nás schválne zakódované tým najlepším možným spôsobom i keď sa nám ten spôsob javí ako vývojový omyl, pretože Pánboh je jednoducho všemohúci. Oba tieto vysvetlenia ale potvrdzujú, že je náboženstvo v každom prípade závislé na človeku, čím je vlastne značne antropocentrické.

Však to, že vodcovstvo v ľudskej spoločnosti už nie je to čo bývalo sa odzrkadľuje aj v náboženstve. Vodca – koordinátor sa musí utkať s mnohými ťažkosťami a keď sa mu ich podarí zvládnuť, dokáže svoju vodcovskú oprávnenosť. Musí teda existovať niečo, čo túto jeho oprávnenosť neustále spochybňuje a nad týmito pochybnosťami náš vodca neustále víťazí. A keďže toto čosi a boj proti nemu pomáha vodcovi stmelovať skupinu a udržiavať jednotu, ako aj zabraňovať vnútorným konfliktom či dokonca vzburám, je existencia vonkajšieho nepriateľa žiadaná.

Zástupcovia Boha proste potrebujú diabla a keďže je Boh s nami, to, čo je proti nám je zlé a nedobré, jednoducho Satanove. Dobré je to, čo je od Boha, ľudia sú len jeho vykonávateľmi. Je iróniou, že v niektorých prípadoch je tým „nepriateľom“ príroda i keď pochádza od Boha. Konieckoncov, i Satan bol kedysi archaniel.

Ak by sme rozmýšľali biocentricky, tiež by sme rozlišovali seba a ten zvyšok, iba s tým rozdielom, že nereprezentuje zlo, protipól k nášmu dobru. My ako ľudia však neustále pociťujeme potrebu proti čomusi bojovať, mať jasno v tom, čo je správne a vôbec, potrebujeme zlo. A práve nositeľmi toho nami pomenovaného zla sú živočíchy, ktorých sa, ako opice, inštinktívne bojíme. Žaby, hady, pavúky a jedovatý hmyz sú len jedným z príkladov toho, ako dokážeme nájsť zlo a „takzvané dobro“ tam, kde nie je.

Čo však znamená ten každému dobre známy pojem „zlo“? Je to jeden z tých mnoha výrazov, ktoré mnohý z nás nedokážu vysvetliť a ak predsa, tak sa obmedzujú iba na čosi, čo nám zhodou okolností práve nevyhovuje.

Odlišovanie dobra a zla v takých náboženstvách a filozofiách, kde sa tieto dva princípy považujú za súčasť každého jednotlivca je síce dosť subjektívne (veď každý tvor považuje za „zlé“ to, čo nevyhovuje jemu), ale zato pochopiteľné. Čo však prináša paradoxy je monoteizmus. Ak je totiž Boh všemohúca podoba Veškerenstva a je bezpochyby dobrý, kde máme hľadať to takzvané zlo? Kde je dobrý Boh zhodný so všetkým, tam predsa musí byť zlo nič. Teda zlo neexistuje a bez neho nemôžeme odlíšiť dobro, teda vlastne ani to neexistuje. Možno práve to je podstatou existencie Vesmíru, ktorý si nekladie žiadne ciele, nemá svoje jasné dôvody a už vonkoncom nerozoznáva dobro a zlo, ale iba jednoducho existuje. To iba náš antropocentrizmus stvoril Boha a Satana a zaplnil svet stvoreniami božími, o ktoré sa máme starať a tými, ktoré Satan zneužil vo svoj prospech a práve preto ich musíme všemožne hubiť. Zhodou okolností k tým prvým patrí väčšina našich úžitkových zvierat a tie, ktoré nám prinášajú radosť a k tým druhým takzvaný škodcovia a šelmy, ktoré majú tú drzosť konkurovať pánom tvorstva.

Pri takomto pohľade na náboženstvo môžeme povedať, že je to náramne emocionálna záležitosť charakteristická pre ľudstvo, ktorá robí človeka niečím viac ako zvieratá, pričom samo pochádza zo zvieracích potrieb.

V Genesis, Prvej knihe Mojžišovej, v časti o Stvorení sveta, vo veršoch 26, 27 a 28 si Boh zaumieni, že stvorí človeka na svoj obraz, čo sa javí ako najnovšia podoba nášho egoizmu, pretože tu Boh nemá podobu dačoho nadľudského ale práve človeka. Ako si to Boh zaumienil, tak aj učinil. Stvoril teda muža a ženu a prikázal im, aby sa množili (je zaujímavé, že im to musel prikazovať), aby zaplnili Zem a hlavne, aby si ju podmanili a panovali nad všetkým životom na nej.

Celé Tvorstvo je podľa náboženstiev podriadené človeku, pretože to tak Boh (či bohovia) chce. A tu sa dostávame k ďalšiemu paradoxu. Totiž, ak sa Boh prejavuje v celom svojom Tvorstve, mal by byť tiež podriadený človeku. Antropocentrizmus je v teocentrizme celkom zjavný. Možno najväčšou chybou takýchto filozofií je práve ten fakt, že sa pokúšajú zakryť ľudské sebectvo zámermi božími a všetky činy ospravedlňovať existenciou zla či neodškriepiteľnou správnosťou božích rozhodnutí.

Hľadanie večnej pravdy o „živote, Vesmíre a vôbec“ je skutočne krvopotná práca, ktorá napriek nášmu vynaloženému úsiliu nikdy neprinesie vytúžené ovocie, teda základnú odpoveď na základnú otázku. Veď kto z veľkých či malých mysliteľov alebo mysliteliek môže o sebe povedať, že tú odpoveď našiel, keď žiaden z nich nepozná ani len tú otázku. Odpoveď je rovnako neistá, ako sú isté ťažkosti, nedorozumenia a mnohé straty na životoch spôsobené populárnymi i menej populárnymi nábožensko – filozoficko – ideologickými prúdmi počas ľudských dejín.

Ľudstvo sa ospravedlniť nedokáže a príroda sa ospravedlňovať nemusí (a ani nevie). Jednak preto, lebo to nie je konkrétna entita a jednak preto, lebo „príroda“ je vlastne všetko existujúce, teda aj my a teda tie ťažkosti boli spôsobené v rámci prírody. Nemôžeme predsa rozlišovať ľudstvo a prírodu, pretože jednotlivci i skupiny sú medzi sebou v neustálej interakcii, prebiehajú tu nekonečné konflikty, ktoré sú základnou charakteristikou života.

Do toho všetkého neustále zasahuje kultúra (veď kultúra je jedna z vlastností ľudí, teda vlastnosť zložky prírody) a s ňou aj náboženstvo. Kultúra je náramne zvláštna záležitosť, ktorá sa spolu s ľudstvom vyvíjala v rámci prírody a po dosiahnutí istého stupňa sa snaží z tohoto dobre fungujúceho celku vytrhnúť za každú cenu.

Aj šamanizmus, filozofia, ktorá má snáď najbližšie k pôvodnému chápaniu sveta ako celku, je vlastne založený na vzájomnom vplyve človeka a prírody. Šamani často zabúdajú, čo však mnohý nevidia, že táto interakcia je len jedna z nekonečného množstva iných, ktoré vo Vesmíre prebiehajú. To ale nie je smerodajné pre mnohých unudených ľudí Západu, interpretujúcich šamanizmus ako pravú cestu k dosiahnutiu jednoty s vesmírom. Považujú ho za riešenie, ako sa stať jeho neoddeliteľnou súčasťou. Z akýchsi nevysvetliteľných príčin nechápu, že my už tou neoddeliteľnou súčasťou Vesmíru sme a že šaman nie je sprievodcom na tej ich vysnenej „ceste“, ale iba akýmsi vysvetľovačom javov, ktorý nemá žiadne biocentrické sklony.

Boha sme menili podľa aktuálnej situácie a teraz si teológovia i filozofi lámu svoje neúnavné hlavičky nad rozpormi a paradoxmi. Pritom vieme, že napríklad rozpory v Koráne spôsobil sám Mohamed, ktorý menil verše podľa aktuálnej politickej situácie a náhodou tam ponechal niektoré staré nezmenené súry. Akosi však odmietame vidieť človeka za Starým či Novým zákonom a za ľudskou omylnosťou hľadáme dosiaľ nepochopené odkazy božie.

Jedinečnosť Boha sa takto stala značne neistou. Mnoho však záleží na uhle pohľadu. Ak sa chce niekto vracať ku koreňom tohoto náboženstva, pretože považuje Boha za podstatu celého sveta a tento jediný pravý teocentrizmus za krôčik k jedinému pravému biocentrizmu, môže argumentovať iba vierou. Uhol pohľadu je totiž stále ešte ľudským uhlom pohľadu a tak všeobjímajúce duchovno biologickej rovnosti môže byť iba egoistickým ľudským želaním.

Kresťanstvo dnes považujeme za jeden z faktorov, ktoré ovplyvnili prevládajúci svetonázor. Ten hlavný prúd kultúry, ktorý je nadmieru antropocentrický i keď je zdanlivo jeho hlavným cieľom dosiahnuť jednotu s Bohom – Kristom považovaným za podstatu Veškerenstva. Mnoho módnych „ekotrendov“ preto obviňuje toto náboženstvo za problémy spôsobené západnou civilizáciou. Zavrhujú ho a obracajú sa k nábožensko – filozofickým smerom menej úspešným, ktoré ovplyvnili menšie kultúry a nemali možnosť v takej miere prispieť k súčasnej kríze (ktorá samozrejme nie je prvá ani posledná v ľudských dejinách).

Je však otázne, ako by sa tieto náboženstvá vyvíjali, keby mali možnosť neobmedzene sa rozširovať po celom svete. Kam by dospel sibírsky šamanizmus či náboženstvá pôvodných obyvateľov Ameriky, keby ich dravá európska kultúra nezatlačila do úzadia? Dnes nemajú hlavné slovo a tak ani možnosť ovplyvniť chod dejín. Nemôžu teda ani nič pokaziť a tak v nich vidí paranoidné ľudstvo svetonázory hlásajúce jednotu s celým vesmírom.

Ak však budeme akceptovať názor, podľa ktorého je ľudstvo jednotné a teda aj náboženstvá majú spoločný základ, mali by sme dospieť k záveru, že aj náboženstvá akokoľvek minoritné majú tendenciu vytvárať prevládajúce svetonázory. Takýto svetonázor je svetonázorom väčšiny ľudstva a táto skupina nechetnatcov („primát“ sa mi zdá príliš egoistický názov pre skupinu, do ktorej sme zaradili sami seba) má mimoriadne nadanie obrátiť všetko k prospechu svojmu, čo nie vždy vyhovuje aj ostatnému svetu.

Aj relatívna tolerancia budhizmu voči iným náboženstvám je podmienená spôsobom, akým sa tento svetonázor v minulosti rozširoval. A to, čo sa nám javí ako pravoverný biocentrizmus nie je nič iné, len akási tolerancia voči antropomorfizovaným tvorom. Toto nás potom zvádza myslieť si, že táto filozofia rovnosti môže ukázať správnu cestu nielen duchovne založeným ľuďom, ale i zarytému ateistovi.

Skutočný antropocentrický biocentrizmus je založený na takých základoch, ktoré sú vlastné celému ľudstvu. Druhové sebectvo tu nie je niečím zavrhnutiahodným. Je však potrebné pochopiť, že egoizmus druhu (jedinca) je podobný egoizmu iného druhu (jedinca) a sebectvo je vlastne hybnou silou života celku.

Naproti tomu sú náboženstvá a filozofie, nech sú akokoľvek svetové, stále iba záležitosťou väčšej či menšej komunity. Mnohí ľudia vidia v minoritných náboženstvách iba filozofie, ktoré nedokážu ublížiť, ale nevidia rozdiely v kultúrnych základoch. Je to, ako by sa snažili natlačiť náboženstvo v tvare kocky do trojuhlého otvoru vlastnej kultúry a v tej svojej veľkej snahe si nevšimnú, že sa pritom stráca podstata znásilňovanej filozofie. Aplikácia nám vzdialených myšlienkových prúdov na náš svet sa prejavuje potom v tom, že si z týchto vyberieme len to najlepšie možné, čo nám istotne dokáže pomôcť vrátiť sa k pochopeniu biocentrizmu. Ibaže, to nami vyselektované „najlepšie možné“ akosi nie a nie zapadnúť do hraníc nami vykonštruovaných filozofií.

Snaha nájsť odpoveď na základnú otázku „života, Vesmíru a vôbec“ nás privádza k tým najbizarnejším záverom, k ďalším nezodpovedateľným otázkam, na ktoré sa znova snažíme nájsť odpovede. Odpovede však musia byť také, aby nám neubrali na sebavedomí a uspokojili náš egoizmus.

Akokoľvek však budú odpovede priaznivé pre naše ego, akokoľvek ich budeme prekrúcať, stále sa dostaneme k nášmu sebectvu. Podstatou biocentrizmu je fakt, že si je každý život rovný, pričom je si každý jedinec sám so sebou rovnejší. Aj tu sa však (bohu či bohom žiaľ) rozchádzajú názory na dôležitosť jednotlivca či celku. Ak by bol pre jednotlivca dôležitý každý jeden jednotlivec, jednotlivec by prestal existovať. Rovnako, ak by bolo pre jednotlivcov dobré to, čo podporuje stabilitu a integritu celku, jednotlivec by sa nám úplne stratil. V skutočnosti je však jednotlivec dôležitý hlavne sám pre seba a týmto sebectvom prispieva k stabilite celku.

Ide tu teda o to, brať antropocentrizmus ako prirodzenú súčasť našej biológie a nezastierať ho komplikovanými a nič neriešiacimi úvahami o možnej podstate vesmíru. Každá filozofia má predsa chyby (preto ich je tak veľa), ktoré nám môžu ešte viac skomplikovať našu už aj tak takmer bezvýchodiskovú situáciu. A okrem toho, zbytočne sa budeme snažiť vypracovať neantropocentrickú filozofiu, nech bude akokoľvek „dokonalá“, keď tá nebude založená na našej prirodzenosti. Ľudia ju buď neprijmú, alebo, čo je oveľa pravdepodobnejšie, prispôsobia ju k obrazu svojmu, teda úplne zohavia, ako to už neraz urobili s rôznymi inými filozofiami.

Nič predsa nie je nelogické, len my nepoznáme niektoré dôvody. Možno by sme nemali sami sebe vnucovať filozofiu neprirodzenej láskavosti, lebo sa ľahko môže stať, že sa nám to vypomstí. A vlastne, už len to, že si potrebujeme lámať hlavu nad takýmito záležitosťami dokazuje, aký sme strašne zaťažení na dokázaní vlastnej dôležitosti. Z akýchsi nepochopiteľných príčin pociťujeme nutkavú potrebu bojovať za tak prirodzené veci, ako je rozšírenie etiky na všetok život. Rozoznávame pojem príroda a ani nám nenapadne, že ak je tento nami vytvorený pojem opodstatnený, malo by existovať aj niečo, čo prírodou nie je.

Ako môžeme žiadať od ľudstva, aby hľadalo východisko z vlastnej krízy, keď má väčšina dosť starostí s vlastným prežívaním? Je to ako nabádať obyvateľov tretieho sveta, aby premýšľali o skromnosti. Veľa nedorozumení pochádza potom z nepriznaného antropocentrizmu v rôznych prístupoch, čoho výsledkom býva antropomorfizácia (napr. „duch bioregiónu“). Myslíme si, že ak urobíme svetu to, čo by sme chceli, aby svet urobil nám, tak sme vykonali niečo skutočne pozitívne.

Ak zasa začneme hľadať všetky príčiny a riešenia u Boha, môžeme pokojne považovať hroziacu ekologickú katastrofu za zvrátenú formu posledného súdu. Prípadne, ak sa Stvoriteľ rovná Tvorstvu, môžeme Boha považovať za zvrhlého samovraha, ktorý stvoril ľudstvo len preto, aby zničil sám seba. Takýmito úvahami sa dá vysvetliť a odôvodniť skutočne čokoľvek a my si môžeme čistiť svedomie, kým nezostane žiarivo biele a voňavé ako horská lúka. Čím sme bližšie k domnelej pravde, tým sa nám tá vzďaľuje a stráca v nekonečne.

Musíme však mať nejaký pevný bod vo vesmíre a tak si vytvárame teórie, ktorých sa potom držíme ako kliešte, keď im hrozí smrť hladom. Inak by sme sa mohli ľahko zblázniť, ak sa tak už nestalo a my nie sme iba pacienti v zvieracej kazajke zvanej vesmír.

21. 9. 2001


Literatúra:

Adams, D.: Stopařův průvodce po Galaxii a Restaurant na konci Vesmíru, Odeon, Praha 1991
Dawkins, R.: The Selfish Gene, Oxford University Press, 1989
Hrych, E.: Velká kniha bohů a bájných hrdinů, Regia, Praha 2000
Lorenz, K.: Takzvané zlo, Mladá Fronta, Praha 1992
Morris, D.: Nahá opica, Smena, Bratislava 1970
Nemere, I.: Evolúció vagy Teremtés?, Libroservo, Budapest 1992
Relethford, J.: The human species – an introduction to biological antropology, Mayfield Publishing Company, 1990
Sekot, A.: Sociologie náboženství, Svoboda, Praha 1985
Vitebsky, P.: Svět šamanů, Práh, Praha 1996


Na margo

Ladislav Petrovič nám dal k dispozícii na uverejnenie túto esej, ktorú napísal (ako sám uvádza) ešte na vysokej škole v roku 2001.

Uverejňujeme 1. časť a prajeme príjemné chvíľky pri čítani a premýšľaní spolu s autorom.

A tu nasleduje pokračovanie, II. časť.


Copyright © 2000—2008 Spoločnosť PROMETHEUS, Gunduličova 12, 811 05 Bratislava Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk