DOMOV

 Zaujímavý článok sa objavil v elektronickom magazíne našej sesterskej americkej organizácie International Studies Institution z pera indonézskeho autora. Tento spisovateľ po analýze článkov a ich konfrontácii so súčasnou situáciou prichádza k záveru o výhodnosti odluky štátu a cirkvi predovšetkým aj pre cirkvi. Nás neprekvapuje natoľko samotný výsledok, ako cesta logickej analýzy, ktorá priviedla autora k tomuto záveru a že sám autor pochádza z prostredia, kde takéto závery nie sú až tak bežné.

http://humaniststudies.org/enews/n20031029.html

Boh získava z odluky štátu od cirkvi

Prečo sa štát a náboženstvo nemajú prelínať.

V článku uverejnenom v Strait Times, spisovateľ Janadad Devan analyzoval sériu podrobných rozborov poučných štatistík  o vzťahu štátu a náboženstva v Európe a v v Spojených Štátoch.

 Vo Francúzsku, v prevažne katolíckej krajine , iba jeden z dvadsiatich  chodí  každý týždeň na bohoslužby. V USA vje to jeden z troch. Iba 21 % Európanov je toho názoru, že „náboženstvo je veľmi dôležité“. V USA takmer 60 % je však toho názoru.

Prečo má náboženstvo menší vplyv v krajinách ako Británia a Škandinávske štáty, kde ide o štátne náboženstvá, než je tomu v USA, kde je naproti tomu prísne odlúčenie cirkví od štátu, spytuje sa Devan.

Jeden z dôvodov spočíva vo vzájomných vzťahoch náboženstva a štátu.

 V krajinách kde náboženstvo zrastá s štátom, nemôže náboženstvo fungovať ako alternatívna voľba  priazne – prípadne niekedy aj opozície voči štátnej moci.“

Američania si oceňujú náboženstvo čiastočne aj preto , že nikdy nebolo pošpinené štátom. V Európe  bolo náboženstvo pošpinené svetskou mocou a preto sa stalo jednou z mnohých autoritatívnych inštitúcií , proti ktorým sa ľudia búria. Môže to vyznievať v rozpore s intuíciou, ale mohlo by to znamenať, že moc z toho druhého sveta ktorú si prisvojuje náboženstvo jestvuje v obrátenom pomere k moci na tomto svete, teda moci svetskej.

Americkí zakladajúci otcovia trvali na odluke cirkví od štátu , pretože si želali byť oslobodení od donucovacej moci cirkvi, a  rôznych denominácií, ktoré sa v Starom Svete uplatňovali. Ironický následok tejto odluky je ten, že náboženstvo je teraz v Novom Svete vplyvnejšie než v Starom Svete. Preto je to možné, že taký generál Wiliam Boykin – ktorý si myslí, že jeho Boh je väčší než Boh mohamedánsky – sa mohol stať námestníkom ministra pre Spravodajskú službu v USA – Keby bol Francúz sotva by to bol dotiahol na kaprála.

Nedávno vydaná kniha  austrálskeho akademika Riaz Hassana: Vierovyznanie, podrobne opisuje analogickú situáciu  v islamských krajinách. Na základe rozsiahlych prieskumov v teréne vo štyroch moslimských krajinách – Indonézii, Pakistane, Egypte a Kazachstane, ktoré spolu predstavujú tretinu moslimského sveta – našiel prekvapujúci zvrat tam, kde sa islam stal štátnym náboženstvom Práve v tých moslimských krajinách, kde islam nie je oficiálnym štátnym náboženstvom je viera najsilnejšia. V krajinách kde je štátnym náboženstvo, ľudia nepokladajú výsledok vôbec za uspokojivý.

V Pakistane napríklad , ktorý je  ústavou vyhlásený za islamskú republiku a uznáva suverenitu Allaha , menej než polovica respondentov profesora Hassana povedala, že dôverujú náboženským inštitúciám. Naopak v Indonézii, kde vláda dôsledne odmietala islam ako štátne náboženstvo sú náboženské inštitúcie  najviac dôveru zasluhujúce v občianskej spoločnosti, Až 91- 96 % sa takto vyjadrovalo.

Profesor Hassan vysvetľuje prečo: Je dialektický vzťah medzi dôverou v štátne inštitúcie  a dôverou v náboženské inštitúcie. Keď sa štát stáva autoritatívnym, utláčateľom, a neférovým, vedie to k politickej mobilizácii proti štátu. Inštitúcie občianskej spoločnosti – medzi nimi aj náboženské inštitúcie – ktoré pôsobia ako mobilizujúce sily proti štátu získavajú dôveru verejnosti a preto sa tešia vysokej úcte.

V diferencovaných moslimských spoločenských formáciách ako Indonézia a Egypt –čím sa myslí spoločenstvá v ktorých štát a náboženstvo zaujímajú odlišná miesta- stúpa legitímnosť náboženských inštitúcií paralelne s poklesom štátnych.

V neodlúčených moslimských formáciách  ako Pakistan alebo Irán – čím sa rozumie spoločenstvá , v ktorých náboženstvo a štát zrastajú, sú integrované – nahlodáva  sa dôvera k štátnym inštitúciám rovnako ako dôvera v náboženským inštitúciám, keďže sa tieto vnímajú ako súčasť štátu.

Časopis Strait Times je publikácia v Indonézii vydávaná v angličtine.
 
 
Poznámka redakcie:

Tieto úvahy sú zaiste pozoruhodné, možno im však vytýkať, že neberú v úvahu výskyt mnohopočetných náboženstiev, vrátane  nenáboženských životných filozofii ktoré musia existovať vedľa seba a nažívať v pokoji- ako je to v Európe obvyklé.

Tu sa situácia javí diametrálne odlišne. V takýchto podmienkach ak štát nezaujíma neutrálne postavenie, ale upreednostňuje z nich iba jedno  privilegované náboženstvo - vedie to  zákonite ku konfrontácii medzi občianskymi skupinami, k občianskym vojnám ( Severné Írsko, bývalá Bosna a Hercegovina, Kosovo a iné)

 
 DOMOV