SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Človek – humanista
Spoveď humanistu

Nikitin Vladimír Nikolajevič

(Nahovorené do diktafónu tri dni pred smrťou.)

Ja, Nikitin Vladimír Nikolajevič, docent katedry religionistiky, kandidát historických vied, som onemocnel a prijali ma do Alexandrovskej nemocnice. Tam predpokladali, že bude potrebná resekcia žalúdka a čriev, ale potom sa ukázalo, že môj zdravotný stav je oveľa vážnejší, nakoľko mám celý rad nemocí a nemôžem byť operovaný. Rozhodli, že ma dajú do takzvaného hospicu. To je špeciálne zdravotnícke zariadenie pre umierajúcich, kde sa ich snažia zbaviť posledných bolesti a dosiahnuť aby človek dožil svoj život bezbolestne.

Ale hospic v ktorom sa teraz nachádzam nie je obyčajný. Prevádzkujú ho vďaka podpore Fínskej pravoslávnej cirkvi. Preto hneď potom, ako ma tu priviezli, bol na mňa vyvíjaný veľký tlak zdravotného personálu vrátane hlavného lekára, ktorí ma nahovárali prijať posledné pomazanie, aby som si po smrti zaslúžil božie odpustenie. Bránil som sa tomu, vysvetľoval som, že mám iný svetonázor, že som dôsledný vedec - materialista a ateista. Ale tieto dôvody nepomáhali a trýznivé ovplyvňovanie pokračovalo.

Situácia sa skomplikovala tým, že jeden z mojich dvoch synov je opilec. Nijaké moje prehováranie, aby prestal s pitím neprinieslo výsledok. Aby som pomohol synovi prekonať nemoc alkoholizmu, pomohol som mu zamestnať sa v náboženskej sekte scientológov, ktorej činnosť bola predmetom môjho štúdia ako vedca – religionistu. Nejaký čas tam vydržal, ale zbaviť sa alkoholizmu úplne sa mu nepodarilo a preto ho vyhnali. Teraz si ho berie do starostlivosti kresťanská cirkev a nevesta – kandidátka psychologických vied je pravoslávna veriaca. A tak som si pomyslel, že ak sa podriadim tlaku a prijmem posledné pomazanie, môj svetonázor sa preto nezmení, ale môj krok, možno blahodárne zapôsobí na syna a pomôže mu nájsť v sebe silu zanechať pijanstvo. To je moja posledná nádej a posledné želanie.

A tak sa včera, 18 júla, tento obrad uskutočnil (pokrstený som bol ešte ako novorodenec).

Ale, priatelia moji milí, na prahu smrti prisahám, že ako som bol, tak som aj ostal presvedčeným ateistom a ani na jednu sekundu som sa nepriklonil k viere v boha. Najviac zo všetkého sa bojím, že po mojej smrti začnú hovoriť, že Nikitin sa zľakol božieho trestu a stal sa veriacim. Nie a nie, prijal som pomazanie iba kvôli synovi. Počas života som kvôli nemu veľa obetoval a teraz som urobil tento formálny ústupok cirkvi, keď je to také dôležité pre ňu i pre budúcnosť môjho syna.

Priatelia, opustili ma všetky fyzické sily, ale mozog ešte pracuje. A keď premýšľam, stále viac som presvedčený, že pre ľudí niet lepšieho svetonázoru ako humanizmus, úcta k človeku ako takému, ochrana jeho práva na život a slobodu. Preto by ateisti nemali odsudzovať prostých veriacich, ani veriaci ateistov. Aj jedni aj druhí musia spoločne brániť ako religióznemu, tak i ateistickému fanatizmu a udržiavať medzi sebou dobré vzťahy, kvôli spoločnej práci na budovaní spravodlivého a šťastného života na našej spoločnej Zemi.

Všetko, lúčim sa, dobrí ľudia. Buďte šťastní. Mal som vás rád.

Vladimír Nikitin
Petrohrad, 19. júla 2001


(Vladimír Nikolajevič Nikitin sa narodil 12. 1. 1931, zomrel 21. 7. 2001)

Sám o sebe povedal 19. mája 2001 v odpovedi na návrh aby vytvoril a viedol v Petrohrade ateistickú organizáciu:

…Najskôr trochu o sebe, aby bolo pochopiteľné, aký mám ja vzťah k takým spoločnostiam. V r. 1959 v celom rade ústredných novín (konkrétne v Komsomolskej pravde i Literaturnej gezete) písali o vzniku prvého povojnového študentského klubu ateistov v ZSSR. Volal sa Klub bojovných ateistov podľa leninského prívlastku v práci O význame bojovného materializmu. Organizátorom a predsedom toho klubu bol mladý učiteľ pedagogického inštitútu (v Lotyšsku). Bo som to ja.

V roku 1964 otvorili v Leningradskom pedagogickom inštitúte katedru vedeckého ateizmu. Prišiel za mnou „vyslanec“ z Leningradu (vedúci tejto katedry) A klub ateistov pod mojím vedením začal pracovať v tomto inštitúte v r. 1964. V r. 1992 (už sa volala katedra náboženskej histórie a teraz sa volá katedra religionistiky) berúc v úvahu novú situáciu v krajine, nové zákony, ktoré zakazovali formovať na vysokej škole akékoľvek vzťahy k náboženstvu, zrušila tento klub. Tak, či onak, ale na pozícii vedúceho ateistickej spoločnosti som pracoval viac ako 30 rokov.

Ale bol som mladý a zdravý. Teraz som starý (narodil som sa 12. 1. 1931) a chorý. Už nemám tu silu. To je jeden dôvod, ktorý mi bráni prijať návrh. Ale on nie je najdôležitejší. Dôležitejšie je iné. A podstata druhého dôvodu je v tomto. Žil som, žijem a umriem ako ateista. Je to vo mne veľmi hlboko a nevykoreniteľné. Ale môj ateizmus sa evolucionizoval. Nie však od strachu, ale od oveľa hlbšieho chápania situácie. Predtým som si myslel, že náboženstvo je „absolútne reakčné“. Teraz si myslím, že v ňom je niečo užitočné (pre určité vrstvy obyvateľstva a na určitý čas). Predtým som si myslel, že je možné a nutné bojovať za úplné prekonanie náboženstva. Dnes premýšľam inakšie: úloha prekonania náboženstva „dnes“ (dávam toto slovo do úvodzoviek, lebo neviem a nemôžem vedieť, koľko času bude trvať to „dnes“) je iluzórna, nereálna, ale zároveň aj škodlivá. Podľa môjho názoru ateisti „dnes“ nemajú byť v ofenzíve, ale mali by sa brániť. Našou hlavnou úlohou „dnes“ je: udržať a upevniť ateistické východisko (zabezpečujúc možnosť prechodu do ofenzívy „zajtra“, ale to už bude robiť iné pokolenie ľudí). A z hlavnej úlohy vyplýva rad úloh druhej úrovne: boj proti klarikalizácii vzdelávania, náboženskému fanatizmu, spojenie s civilizovanými (humanisticky orientovanými) veriacimi za upevnenie humanistických ideálov v spoločnosti a pod. Veľmi dôležitý je boj ateistov spoločne s veriacimi za humanistické ideály. Podstata je v tom, že v minulosti klerikáli a fanatici urobili veľa pre to, aby sa pojmy „ateizmus“ a „ateisti“ stali strašidlom. A v určitom rozsahu sa im to podarilo. Treba rehabilitovať tieto pojmy. Treba ukázať v praxi, že ateisti sú ľudia, ktorí bojujú za spravodlivosť, chránia všetkých ukrivdených nezávisle na ich svetonázore. To je dôvod, prečo si myslím, že názov „spoločnosť humanistov“ dnes treba uprednostniť pred názvom „spoločnosť ateistov“. V Petrohrade existuje spoločnosť humanistov (je pobočkou Ruskej spoločnosti humanistov). A ja som jej členom. V našich stanovách je napísané, že sme ateisti. V našich ústnych i tlačených prejavoch vysvetľujeme, že sme „svetskí humanisti“ a to znamená „ateisti“. Preto podľa môjho názoru nie je potrebné vytvárať v našom meste samostatnú spoločnosť ateistov…


Na premýšľanie

Hrdý odchod ČLOVEKA, ktorý hlásal humanizmus, ateizmus a toleranciu.

Príbeh a odchod ČLOVEKA, ktorý nemôže nechať chladným nikoho.

Spoveď ČLOVEKA, ktorý sa v posledných dňoch svojho života stal obeťou bojovného teizmu.

Pôvodný text je zo spoľahlivého zdroja:
Slovo na rozlúčku
Časť Nikitin sám o sebe taktiež, je z článku: Za N. V. Nikitinom


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk