SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prečítali sme u iných
Hodnota pre darvinovské prežitie
Načo je dobré náboženstvo?

Richard Dawkins
(Pôvodny text bol uverejnený vo Free Inquiry, 24/4 (s.15) a 5 (s.11), 2004. Preklad uverejňujeme zo Zošitov humanistov č. 46 november 2004)

1

Ako darvinistu ma na náboženstve najviac zaujíma jeho márnomyseľná rozhadzovačnosť, jeho výstredná baroková neužitočnosť. Príroda je lakomý účtovník, robí drahoty pre halier, počíta čas, trestá najmenšiu márnotratnosť. Ak sa divé zviera oddá neužitočnej činnosti, favorizuje prírodná selekcia jeho súpera, ktorý sa venuje reprodukcii a prežitiu. Príroda nepripúšťa frivolné zábavky. Bezohľadný utilitarizmus triumfuje, čo aj to vždy nevidno na prvý pohľad.

„Pelešenie“ či „popolenie“ je čudesná vlastnosť vtákov ako sojky, že sa „kúpu“ v mravčích hniezdach, čím zrejme dráždia mravce, aby vtrhli do ich peria. Nik nevie, aký je úžitok pelešenia: možno je to určitý druh hygieny, čistenie peria od parazitov. Zastávam názor, že neistota ohľadom účelu nemá - vlastne nesmie - odradiť darvinistov od viery, pevnej viery, že popolenie musí predsa len byť na niečo dobré.

Náboženské správanie dvojnohých opíc zaberá veľa ich času. Spotrebúva obrovské zdroje. Stavba stredovekej katedrály vyžadovala storočia ľudskej práce. Kostolná hudba a náboženské maľby monopolizovali stredoveké a renesančné talenty umelcov. Neraz umierali tisíce, ba milióny ľudí, po ukrutnom mučení z oddanosti k nejakému len nepatrne odlišnému náboženstvu. Pobožní ľudia umierali za svojich bohov, zabíjali v ich mene, postili sa pre nich, znášali bičovanie, podstúpili celoživotný celibát, zaprisahali sa asociálnemu mlčaniu - pre dobro náboženstva. Hoci sa v podrobnostiach jednotlivé kultúry líšia, ani jednej nechýba nejaká verzia časovo náročných, bohatstvá spotrebúvajúcich, nepriateľstvá vyvolávajúcich, plodnosť znižujúcich náboženských obradov. Pre každého, kto myslí po darvinovsky, je to veľká hádanka. Uvažovali sme, prečo sa sojky popolia. Nie je aj náboženstvo podobná výzva, apriorný útok na darvinizmus, vyžadujúci podobné vysvetlenie? Prečo sa modlíme a dopriavame si náročné praktiky, ktoré v mnohých prípadoch úplne konzumujú životy?

Samozrejme, teraz musia prísť varovania, ktoré môžu všetko zvrátiť. Náboženské správanie je predmetom darvinovského záujmu len vtedy, ak je rozšírené a nie je len záhadnou zriedkavou anomáliou. Zrejme je univerzálne a problém sa nezamlčí tým, že podrobnosti sú v jednotlivých kultúrach rozličné. Je to ako pri jazykoch, kde je podstatný fenomén univerzálny, ale prejavuje sa v rozličných oblastiach rozlične. Nie všetci jednotlivci sú religiózni - to ľahko dosvedčia čitatelia tohto časopisu. Ale náboženstvo je ľudská univerzália: Každá kultúra, nech je to kdekoľvek vo svete, má náboženský štýl, ktorý aj neverci uznávajú za normu tej-ktorej spoločnosti; ako majú ľudia svoje štýly obliekania, dvorenia, stolovania, tak majú svoje náboženstvá. Načo je dobré náboženstvo?

Existujú náznaky dôkazu, že náboženská viera chráni ľudí pred chorobami zo stresu. Zatiaľ tento dôkaz nepresvedčí, ale nakoniec by to nebolo prekvapenie. Nie zanedbateľná časť toho, čo môže lekár poskytnúť pacientovi, je útecha a uisťo-vanie. Môj lekár nepraktizuje doslovne kladenie rúk. Ale už často ma v momente zbavil menšieho neduhu pokojný hlas inteligentnej tváre za stetoskopom. Účinok placeba je dokázaný. Prázdne pilulky bez akejkoľvek farmakologickej účinnosti presvedčivo zlepšia zdravie. Preto sa má pri pokusoch s liekmi používať placebo ako kontrola. Preto sa zdá, že homeopatické preparáty účinkujú, hoci sú natoľko zriedené, že obsahujú toľko účinnej látky ako placebová kontrola - ani molekulu.

Je náboženstvo lekárske placebo, ktoré predlžuje život tým, že zmenšuje stres? Možno, ale táto teória musí vydržať námietky skeptikov, že za určitých okolností náboženstvo stres skôr zvyšuje, ako znižuje. Pre mňa je placebová teória v kaž-dom prípade príliš slabá na vysvetlenie všadeprítomného masívneho náboženského javu. Nemyslím si, že máme náboženstvo, pretože naši predkovia znižovali svoj stres a následkom toho žili dlhšie. Nemyslím si, že by na to vystačila táto teória.

Aj všetky iné teórie strieľajú vedľa darvinovského vysvetlenia. Myslím na konštatovania typu „Náboženstvo uspokojuje našu zvedavosť na vesmír a naše miesto v ňom.“ Alebo: „Náboženstvo utešuje. Ľudia sa boja smrti a ťahá ich to k náboženstvu, ktoré sľubuje, že smrť prežijeme.“ Môže v tom byť kus psychologickej pravdy, ale darvinovské vysvetlenie to nie je.

Steven Pinker to vo svojej knihe Ako pracuje mozog (Penguin, 1997) komentoval takto: „…to kladie len otázku, ako by sa mohla myseľ vyvinúť tým smerom, že nachádza potešenie vo veciach, o ktorých sa môže ľahko presvedčiť, že sú falošné. Mrznúca osoba nenájde potechu v tom, že si bude predstavovať, že je jej teplo; a ten, čo stojí tvárou v tvár levovi, sa neuspokojí pomyslením, že je to králik.“ (s. 555).

Darvinovská verzia teórie o strachu pred smrťou by mala mať takúto formu: „Viera v život po smrti sa snaží posunúť chvíľu, keď bude podrobená skúške.“ To môže byť pravda alebo nepravda - možno sú ešte aj iné teórie o strese a placebo - ale ja sa nemienim tým zaoberať. Chcem len zdôrazniť, že toto je spôsob, ako musia darvinisti po novom pristupovať k tejto otázke.

Psychologické vysvetľovania otázky, prečo niektorí ľudia nachádzajú niektorú vieru príjemnou a inú nepríjemnou, sú predbežné, nie konečné vysvetlenia. Ako darvinista sa zaujímam o konečné otázky.

Darvinisti kladú dôraz na toto rozlišovanie predbežných a konečných otázok. Predbežné otázky nás zavedú do fyziológie a neuroanatómie. Na predbežných otázkach nie je nič zlé. Sú dôležité a sú vedecké. Ja sa však zaujímam predovšetkým o darvinovské konečné vysvetlenia. Ak neurovedci nájdu v mozgu „centrum pre boha“, bude darvinista ako ja chcieť vedieť, prečo sa toto centrum vyvinulo. Prečo prežívali lepšie tí z našich predkov, ktorí mali geneticky zakotvenú tendenciu vytvárať v mozgu centrum pre boha? Konečná darvinovská otázka nie je lepšia, ani hlbšia, ani vedeckejšia ako predbežná neurologická otázka. Ale je to otázka, o ktorej mám šťastie dnes tu s vami hovoriť. Niektoré vysvetlenia, ktoré sa vydávali za konečné, sa ukázali byť teóriami skupinovej selekcie. Skupinová selekcia je sporná myšlienka, že darvinovská selekcia vyberá spomedzi skupín tým istým spôsobom, ako pri normálnej darvinovskej teórii vyberá spomedzi jednotlivcov. Napríklad cambridgeský antropológ Colin Renfrew navrhuje teóriu, že kresťanstvo prežilo na podklade skupinovej selekcie, lebo podporovalo myšlienku vnútroskupinovej oddanosti a bratskej lásky. Niečo podobné navrhol aj americký evolucionista D. S. Wilson v Darvinovej katedrále.

A tak tu máme hotový príklad ukážky, ako môže fungovať teória skupinovej selekcie. Kmeň so strhujúco bojovným „bohom bitiek“ vyhráva vojny s kmeňom, ktorého boh vyžaduje mier a harmóniu, resp. nemá nijakého boha. Bojovníci, ktorí uveria, že martýrska smrť im otvorí bránu do raja, budú bojovať udatnejšie a dobrovoľne sa vzdajú života. Tak ich kmeň ľahšie prežije v medzikmeňovej selekcii, zmocní sa krádežou dobytka porazeného kmeňa a poberie si jeho ženy za konkubíny. Takéto úspešné kmene splodia dcérske kmene a tak to pôjde ďalej, budú sa plodiť ďalšie dcérske kmene, no všetky budú vzývať toho istého kmeňového boha. Všimnite si, že toto je niečo iné ako povedať, že prežíva idea bojachtivého náboženstva. Samozrejme prežíva, ale v tomto prípade sa chce zdôrazniť, že prežíva skupina ľudí, ktorí vyznávajú túto myšlienku.

Existujú obrovské námietky proti teóriám o skupinovej selekcii. Ako ich známy oponent sa musím vyvarovať jazdy na mojom hoby-koníčku ďaleko od predmetu tohto stĺpca. Dá sa povedať, že matematické modely môžu vytvoriť veľmi špeciálne podmienky, za ktorých by skupinová selekcia mohla fungovať. Dá sa povedať, že náboženstvá vytvárali v ľudských komunitách práve tieto špeciálne podmienky. Je to zaujímavá teoretická koľaj, ale tu sa na ňu nejdem púšťať.

Môže byť náboženstvo nedávny jav, objaviaci sa až keď už naše gény prekonali väčšinu svojej prírodnej selekcie? Jeho všadeprítomnosť protirečí každej jednoduchej verzii tejto myšlienky. Je však jedna verzia, za ktorú sa prihováram. Sklon, ktorý sa v našich predkoch prirodzene selektoval, nebolo náboženstvo ako také. Išlo o iný zisk, a ten sa dnes len príležitostne manifestuje ako náboženské správanie. Náboženské správanie pochopíme až vtedy, keď ho premenujeme. Ako zoológovi mi pripadá celkom prirodzené, že na to vezmem analógiu z neľudských živočíchov.

„Hierarchická dominancia“ sa pozorovala po prvý raz ako „ďobací poriadok“ u sliepok. Každá sliepka sa naučí, ktorú sliepku smie biť, ďobať, a ktorá smie biť, ďobať, ju. Pri dobre vytvorenej hierarchickej dominancii vidno málo otvorených bojov. Stabilné skupiny nosníc, ktoré mali dosť času na zaradenie jednotlivcov do ďobacieho poriadku, znášajú viac vajec ako sliepky v kurínoch, ktorých osadenstvo sa stále mení. Zdalo by sa, že tu existuje „výhoda“ pre jav hierarchickej dominancie. Nie je to však dobrý darvinizmus, pretože hierarchická dominancia je jav na úrovni skupiny. Farmári sa môžu starať o produktivitu skupiny, ale okrem veľmi osobitných podmienok, ktoré tu neplatia, prírodná selekcia sa o skupinu nezaujíma.

Pre darvinistu je otázka „Aká je hodnota hierarchickej dominancie pre prežitie?“ nelegitímna. Správna otázka znie: „Aká je individuálna hodnota podrobenia sa silnejším sliepkam pre prežitie? A aká je hodnota trestania nepodrobenia sa slabších?“ Darvinistické otázky musia zameriavať pozornosť na úroveň, na ktorej existujú genetické variácie. Agresívne alebo ústupčivé tendencie u jednotlivých sliepok sú vhodný cieľ pozornosti, lebo sa ľahko môžu geneticky meniť. Skupinové javy typu hierarchickej dominancie sa ako také geneticky nemenia, pretože skupiny nemajú gény. Ak sa zameriate na nejaký osobitný prípad, keď skupinový jav môže byť podrobený genetickej variácii, budete, prinajmenšom, hovoriť o inom.

Zastávam názor, že s náboženstvom je to tak, ako s hierarchickou dominanciou. „Aká je hodnota náboženstva pre prežitie?“ môže byť zlá otázka. Správne by mala otázka znieť „Akú hodnotu pre prežitie má nejaké dosiaľ nešpecifikované správanie či fyziologická charakteristika, ktoré sa za vhodných okolností javia ako náboženstvo?“ Otázku musíme zmeniť, ak na ňu chceme citlivo odpovedať.

2

Darvinisti, ktorí skúmajú hodnotu náboženstva pre prežitie, kladú otázku zle. Musíme zamerať našu pozornosť na niečo u našich vyvíjajúcich sa predkov, čo vtedy nebolo rozpoznané ako náboženstvo, ale bolo poznačené, aby bolo rozpoznané ako náboženstvo v zmenenom kontexte civilizovanej spoločnosti.

Citoval som ďobací poriadok u sliepok a tento bod je taký centrálny pre moju tézu, že dúfam, že mi dovolíte upozorniť vás aj na iný príklad zo živočíšnej ríše. Mory, nočné motýle, lietajú do svetla sviečky a nezdá sa to byť náhodou. Zmenia smer svojho letu a ponúkajú sa za zápalnú obetu. Mohli by sme to nazvať „pudom k sebaspáleniu“ a čudovať sa, ako to mohla darvinovská prírodná selekcia favorizovať. Aj tu som toho názoru, že otázku treba prepísať, než sa pokúsime o inteligentnú odpoveď. Nie je to samovražda. Zdanlivá samovražda je výsledok nečakaného vedľajšieho účinku.

Umelé svetlo je na nočnej scéne len nedávny jav. Donedávna boli jediné nočné svetlá hviezdy a mesiac. Keďže sa nachádzali v optickom nekonečne, sú ich lúče paralelné, čo z nich robí ideálne kompasy. O hmyze sa vie, že používa nebeské telesá na riadenie svojho pohybu v priamej linke. Jeho nervový systém je schopný nastaviť približnú smernicu typu „Daj sa takým smerom, aby ti svetelné lúče dopadali do oka pod uhlom 30°.“ Keďže hmyz má zložené oči, zodpovedá tomu osobitné omatídium, individuálna optická trubica, vychádzajúca zo stredu zloženého oka.

No hmyzí svetelný kompas sa zásadne spolieha na nebeské telesá v optickom nekonečne. Ak to nie je tak, nie sú lúče paralelné, ale sa rozbiehajú ako špajle kolesa. Ak bude nervový systém používať približnú smernicu 30° voči svetlu sviece, ako keby to bol mesiac, nariadi moru logaritmickou špirálou priamo do plameňa.

V priemere je približná smernica dobrým pravidlom. Zabúdame na tisíce môr, riadené potichučky a účinne mesiacom, jasnými hviezdami, ba aj svetlami vzdialených miest. Vidíme len mory vrhajúce sa do našich lámp a kladieme zlé otázky. Prečo sa všetky tieto mory dopúšťajú samovraždy? Mali by sme sa pýtať, prečo majú nervový systém, ktorý ich vedie pod automatickým pevným uhlom k svetelnému zdroju, čo je taktika, ktorú spozorujeme len vtedy, keď je už zle. Ak sa otázka zmení, mystérium sa vyparí. Nikdy nebolo správne nazvať to samovraždou.

Takže aplikujme toto poučenie na náboženské správanie ľudí. Vidíme, že veľké počty obyvateľstva - v niektorých oblastiach 100 % - sa držia vier, ktoré protirečia dokázateľným vedeckým faktom, ako aj vieram súperiacich náboženstiev. Týchto vier sa nielen pridŕžajú, ale venujú mnoho času a finančné zdroje aktivitám, ktoré z tejto vernosti vyplývajú. Umierajú pre ne, zabíjajú pre ne. Žasneme nad tým, ako sme žasli nad sebaupálením môr. Zmätene sa pýtame: „Prečo?“ Opäť zdôrazňujem, že asi kladieme otázku zle. Náboženské správanie môže byť zlyhanie stroja, nešťastná manifestácia podvedomej psychologickej náklonnosti, ktorá kedysi za iných okolností mohla byť užitočná.

Aká psychologická náklonnosť to mohla byť? Čo zodpovedá používaniu rovnobežných svetelných lúčov mesiaca ako užitočný kompas? Oveľa viac trvám na všeobecnej myšlienke premeny otázky ako na osobitnej odpovedi.

Špecifickú hypotézu mám v súvislosti s deťmi. Väčšmi ako iné species prežívame na základe skúseností nahromadených predošlými generáciami. Teoreticky by sa deti mohli naučiť zo skúsenosti nekúpať sa v riekach, kde žijú krokodíly. Existuje však, prinajmenšom, selektívna výhoda pre detský mozog v podobe približnej smernice: Ver všetko, čo ti hovoria starší. Poslúchaj svojich rodičov, poslúchaj kmeňových staršinov, najmä keď hovoria slávnostne, hrozivo. Poslúchaj bez kladenia otázok.

Nikdy nezabudnem na strašnú kázeň, prednesenú v školskej kaplnke, keď som bol malý. Retrospektívne je hrozná: no v tom čase ju môj detský mozog prijal tak, ako to kazateľ zamýšľal. Rozprával historku o čate vojakov cvičiacich pri železničnej trati. V kritickom okamihu bola pozornosť veliteľa odvrátená a nedal povel zastať. Vojaci boli tak dobre vycvičení poslúchať rozkazy bez kladenia otázok, že pochodovali ďalej, rovno do cesty prichádzajúcemu vlaku. Dnes, samozrejme, neverím tej historke. Veril som jej, keď som mal deväť rokov. Problém je v tom, že ten kazateľ chcel, aby sme otrockú neodvrávajúcu poslušnosť vojakov aj nezmyselným rozkazom považovali za cnosť. Ak mám hovoriť za seba, považovali sme ju za cnosť. Dnes by som rád vedel, či by som vtedy bol mal odvahu urobiť svoju povinnosť pochodovať priamo do idúceho vlaku.

Počítače robia, čo sa im prikáže, ako ideálne vycvičení vojaci. Otrocky poslúchajú všetky inštrukcie správne vložené v ich programovej reči. Tak robia užitočné veci ako spracúvanie textov alebo tabuľkové kalkulácie. No nevyhnutným vedľajším produktom je skutočnosť, že rovnako automaticky poslúchajú aj zlé inštrukcie. Nemajú možnosť povedať, či bude mať nejaká inštrukcia dobrý alebo zlý účinok. Jednoducho poslúchajú, ako sa to očakáva od vojakov.

Ich slepá poslušnosť robí počítače zraniteľné vírusmi a červami. Počítač splní zlomyseľne zostavený program „Kopíruj ma a odošli ma na každú adresu, ktorú nájdeš na tomto disku!“ Potom poslúchnu aj ďalšie počítače, ktoré túto správu dostanú a bude sa to exponenciálne šíriť po celej krajine. Nedá sa zostaviť počítač, ktorý by bol užitočne poslušný a súčasne imúnny proti infekcii.

Ak som svoju presviedčajúcu úlohu urobil dobre, doplnili ste si argument o detskom mozgu a náboženstve. Prírodný výber zabudováva do detských mozgov tendenciu uveriť všetko, čo im vravia ich rodičia a staršie osoby. Táto vlastnosť ich automaticky robí osobitne zraniteľnými infekciami vírusmi mysle. Z výborných dôvodov prežitia potrebujú detské mozgy dôveru v rodičov a v osoby, ktorým dôverovať im rodičia radia. Automatickým dôsledkom je, že „dôverujúci“ nemá možnosť rozlišovať medzi dobrou a zlou radou. Dieťa nevie posúdiť, či je „Ak sa budeš kúpať v rieke, zožerú ťa krokodíly“ dobrá, „Ak pri splni neobetuješ bohom kozu, úroda sa nevydarí“ zlá rada; obidve znejú rovnako. Obidve pochádzajú z dôveryhodného prameňa, obidve boli vyslovené s rovnakou vážnosťou prikazujúcou rešpekt a vyžadujúcou poslušnosť.

Rovnako je to s výrokmi o svete, vesmíre, morálke a ľudskej povahe. Samozrejme, keď dieťa vyrastie a bude mať vlastné deti, odovzdá to všetko svojim deťom s tou istou presvedčivosťou zvykov.

Pri tomto modeli môžeme očakávať, že v rozličných geografických oblastiach sa budú na potomstvo prenášať rozličné samovoľné viery bez faktického podkladu a bude sa im veriť s rovnakým presvedčením ako užitočným poučkám tradičnej múdrosti typu, že hnojenie zvyšuje úrodu. Môžeme aj očakávať, že tieto ničím nepodložené viery sa budú v priebehu generácií vyvíjať, či už náhodnými odchýlkami alebo v zmysle analógie k Darwinovej selekcii; naraz sa môžu objaviť znaky preukaznej divergencie od spoločného predka. Jazyk sa odchýlil od spoločného predka, ak bolo dosť času a išlo o geografickú separáciu. To isté platí o tradičných vierach a prikázaniach.

Darvinovská selekcia viedla k existencii detských mozgov s ich tendenciou veriť, čo im povedia starší od nich. Vytvorila mozgy s tendenciou napodobňovať, teda nepriamo šíriť povesti, podieľať sa na mestských legendách, veriť náboženstvám. No ak genetická selekcia vytvorila mozgy tohto druhu, zaobstarala tým aj ekvivalent nového druhu negenetickej dedičnosti, na ktorej sa môže zakladať nová epidemiológia a možno aj nový druh negenetickej darvinovskej selekcie. Podľa môjho názoru je náboženstvo jeden zo skupiny javov, ktoré sa dajú vysvetliť týmto druhom negenetickej epidemiológie, možno s prídavkom negenetickej darvinovskej selekcie. Ak mám pravdu, nemá náboženstvo nijakú hodnotu pre prežívanie jednotlivcov, ani pre užitočnosť ich génov. Ak je na nejaký osoh, má ho len náboženstvo.


Info
 

Richarda Dawkins

Viac informácii o autorovi nájdete v našom ISP

Najnovšia kniha Richarda Dawkinsa, ktorý je profesorom na Oxfordskej univerzite, má titul Diablov kaplán: Úvahy o nádeji, klamstvách, vede a láske (2003).


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk