SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z nášho – vášho PROMETHEA
Ako Old Shatterhand bojoval s ateizmom
Miroslav Horácky

Že neveríte svojim očiam?

Tak sa v prvom dieli románu Karla Maya Old Surehand pripojte k Old Shatterhandovi, ktorý sa počas nočnej jazdy púšťou až natoľko oddáva náboženskému rozjímaniu, že to vzbudí posmešnú pozornosť jeho spoločníka. Mister Cutter, prezývaný ako Old Wabble, tu vystupuje ako človek, ktorý sa nikdy nemodlí, neuznáva nijaké mravné, náboženské a Božie zákony: „Som skrátka, aký som a všetko ostatné je nezmysel a bláznovstvo. Nepotrebujem ani náboženstvo, ani Boha.“ Old Shatterhand sa zhrozí: „To bolo priveľa. Vlasy mi priam vstávali na hlave od hrôzy a chrbtom mi prebiehali zimomriavky. Tento starec hovoril veci, ktoré boli môjmu sluchu najhroznejším rúhaním a naplňovali ma odporom.“

Old Shatterhand sa usiluje Old Wabblea presvedčiť, ale ten zanovito odmieta akékoľvek poučovanie: „Chcem len fakty, nič iné!“ Old Shatterhanda konečne prejde trpezlivosť: „Stále meliete len jedno, fakt, fakt, fakt! Vravíte, že nepotrebujete ani vieru, ani Boha, no príde raz chvíľa, keď vám Boh hodí do cesty taký fakt, o ktorý sa rozdrúzgate ako slabé kanoe na skalnom útese, ak len sa vopred nechopíte jediného záchranného prostriedku, a to je modlitba. Neželám vám, aby raz nadišla pre vás chvíľa zúfalstva.“

Záchrana pred „večným zatratením“ …

Old Shatterhand vtedy ešte netuší, že v druhom dieli románu práve takáto chvíľa nastane. Spolu so svojimi druhmi nájde Old Wabblea; nepriatelia ho diabolsky zmučili a on teraz za strašných bolestí umiera. Ale keď sa zmôže na pár slov, zasyčí: „Old… Shat… ter… hand! Pes, preč odtiaľto preč! — Mr. Cutter, stojíte na prahu smrti. Zmierte sa s Bohom!„ —Strať sa mi z očí. Chcem umrieť bez teba i bez neho! Preč, preč! Podajte mi nôž, aby som mohol tohto chlapa, skôr než zomriem, sám prebodnúť!“

Umierajúci potom s posmechom v očiach sleduje, ako sa Old Shatterhand pri ňom ticho modlí. Ale keď zbadá, ako mu pripravujú hrob, narastá v jeho očiach úzkosť. V strašných bolestiach poprosí o starú kostolnú pieseň a zrazu „s neopísateľným výrazom hrôzy zvolá: Aký dlhý čas je potrebný na to, aby som získal milosť? Dajte mi viac času!“ A v predsmrtnej úzkosti zastená: „Ja nešťastník! Ja šialenec! Aký chlad je vo mne, aká tma… hlboká bezodná priepasť… ťahá ma dolu… pomoc… milosrdenstvo!“ Napokon uverí v Božiu milosť a on, „ktorý sa nikdy nemodlil, teraz sa modlí tak, že by to lepšie neurobil ani kňaz!“ Old Shatterhand nevládze premôcť slzy. Old Wabble umiera so slovami: „Zbohom. Je mi tak dobre, tak dobre.“

…a na svete je jeden „model ateistu“

Samozrejme, bol to sám Karl May (1842 – 1912), ktorý nám predviedol človeka, pre ktorého sú náboženstvo a Boh iba nezmyslom, ktorý sa svojím bezverectvom priam pýši a v skalopevnej istote o svojom presvedčení spupne odmieta akékoľvek náboženské poučovanie. Patričnej pokore ho naučí až neúprosne prichádzajúca smrť. Vtedy kapituluje, kajá sa, prosí o božie zľutovanie a napokon, zmierený s Bohom, šťastný zomiera.

Mayovo podanie obrazu neveriaceho človeka a historky jeho obrátenia k Bohu by sa hodilo skôr na stránky tradičného nábožného čítania. No nejdeme ho jednoducho s iróniou odbaviť. Predstavuje totiž typický príklad negativisticky tendenčného zobrazovania bezverectva, jeho nevyhnutného stroskotania a jeho jedinej šance – v názorovej a morálnej kapitulácii „pred Bohom“. Pritom obrazu nie celkom nereálneho: veď aj dnes sa môžu niektorí bezverci, podobní Old Wabbleovi, správať podobne ako on, a aj podobne skončiť.

Mayovo vyobrazenie bezverca nie je ani zďaleka prežité. Koľko ľudí si ešte dnes predstavuje bezvercov či ateistov ako tak či onak podobných Old Wabbleovi, a niekedy so zadosťučinením rátajú s ich podobným koncom? Koľkí sú s misionárskym zápalom ochotní „bojovať o dušu“ bezvercov, ateistov, najmä ťažko chorých a umierajúcich – aj za cenu krikľavého porušenia práv občana a pacienta?

O akého ateistu teda ide?

Rozhodne nestačí typ iba živelného ateistu či bezverca – bez dostatočných vecných vedomostí, ale aj dôležitých povahových a morálnych vlastností. Až ich uvedomelé osvojenie zaručuje konzistentnosť a stálosť skutočne ateistického presvedčenia a správania, a to aj v krajných, existenciálnych momentoch, vrátane vlastného umierania. Ozajstný ateista nebude ktosi, kto sa vo svojom bezverectve kochá, robí „bohu na truc“ a svojím ateizmom sa vystatuje; nebude ani akýsi pochybný element bez zásad a zábran; ani akýsi zúfalec, ktorému „Boh zomrel“, a on sa bezradne tacká týmto svetom a svojím životom.

V modernej demokratickej a občianskej spoločnosti je naozaj načase zbaviť sa podobných predstáv o ateizme a ateistoch.

Je to namieste najmä vo vzťahu k presvedčeným stúpencom sekulárneho, svetského, teda nenábožensky motivovaného humanizmu. Ako vidno, k pochopeniu veci môže paradoxným spôsobom prispieť aj protiateistické ťaženie legendárnej literárnej postavy Karla Maya – Old Shatterhanda.


Na margo
 
Pre všetkých, ktorí si spomínajú na svojích detských hrdinov, alebo ich (vzhľadom na svoj mladý vek) práve objavujú, i keď dnes už majú mladí iných hrdinov.

Prevzaté z práve vychádzajúceho, nového čísla (1/2006) časopisu PROMETHEUS


Copyright © 2000—2006 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk