SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Nová kniha
Chcel by byť Boh kresťanom?
Recenzia knihy
[12. 05. 13]

(Pôvodne uverejnené v časopise Prometheus 1/2013)

Slovenský čitateľ je zvyknutý, že v našej kritickej literatúre sa o náboženstve píše spravidla z marxistického pohľadu, čo je spôsobené faktom, že je to literatúra ktorá nám tu ostala zo socializmu. Nájdete ju v knižniciach hneď vedľa Biblie a ďalšej náboženskej literatúry, s ktorou sa roztrhlo vrece po roku 1989. Jozef Krško nepoužíva marxistické kritéria a argumenty, o čom sa čitateľ presvedčí, keď nazrie do zoznamu použitej literatúry na konci jeho knihy Chcel by byť Boh kresťanom? (Bratislava, CCW, s. r. o., 2012, s. 288), o ktorej tu bude reč. V uvedenom zozname nie sú mená marxistických autorov, sú tam však zvučné mená zahraničných i domácich autorov ako napríklad Karen Armstrongová, Jared Diamond, Francis Fukuyama, Hans Küng, ale i Anton Hrnko, Matúš Kučera... a samozrejme, ako to od vyštudovaného žurnalistu očakávame — uvádza i viaceré periodiká — zahraničné i domáce, z ktorej čerpal.

Kniha má na tento druh literatúry neobvykle veľký formát A4 a 288 strán. Pri bežnom knižnom formáte by musela mať takmer šesťsto strán. Je rozdelená na štyri časti a vopred prezradíme, že krátka, štvrtá časť Takže: Chcel by byť boh kresťanom? vlastne len podčiarkuje to, čo sa tiahne celou knihou, hľadanie odpovede na otázku vyslovenú v samotnom názve knihy. Teda skutočnosť, že učenie cirkvi a reálne skutky sú v priebehu doterajšieho historického obdobia jej existencie vo vzájomnom rozpore. Zároveň tu autor zdôrazňuje, že kniha nie je úvahou o existencii či neexistencii Boha.

Už sme spomenuli, že J. Krško je žurnalista, čo sa prejavuje aj na spôsobe akým píše. Nezaprie v sebe publicistu, ale na rozdiel od súčasnej tlače a iných médií, čitateľovi nevnucuje vlastný názor. Často porovnáva náboženské texty s dobovou realitou, minulosť so súčasnosťou, globálny kontext so slovenskou realitou, a to bez rozdielu či píše o ďalekej minulosti alebo najaktuálnejšej súčasnosti. Necháva však na čitateľovi, aby sa sám rozhodol k čomu sa prikloní, čo sa mu javí ako pravdivejšie: či tvrdenia cirkvi alebo známe historické fakty, ktoré nám hovoria niečo iné.

Prvá časť v knihe má názov Teoretické východiská. Nie je to však suchý teoretický text, ako sa môžeme presvedčiť už pri čítaní prvej kapitoly Stroj času v rukách Judejcov. Čitateľ sa dozvedá, že v Biblii sú problémy s počítaním rokov i o tom ako sú ospravedlňované najrôznejšími zdôvodneniami. Autor neobchádza takzvanú biblickú archeológiu, ktorá mala dokázať pravdivosť biblických príbehov, čo však vyvrátila archeológia ako veda, ktorá nesleduje a neplní ideologické záujmy obhajcov biblie. Pri uvádzaní príkladov ako v cirkvi účel svätí prostriedky, spomína Krško aj príbeh násilného posledného pomazania Gustáva Husáka; bolo mu vnútené v rozpore so želaním rodiny a v stave, o ktorom ošetrujúci lekár povedal, že Husák bol v kóme a nič z toho, čo sa okolo neho dialo nevnímal, o ničom nevedel.

V tejto časti sa autor tiež zameriava na to, ako Rím hľadal zjednocujúcu ideu a našiel ju v kresťanstve. Opisuje vytlačenie Svarogu, Perúna a ďalších pohanských bohov, ktorých nahradil Kristus. Zároveň dokumentuje ako sa cirkev v snahe obrátiť pohanov sama stáva pohanskou. Pripomína niektoré konkrétne rozpory v Starom i Novom zákone a bodku za touto časťou dáva výberom z toho, čo celkom vážne tvrdia, v čo veria niektorí dospelí a vzdelaní ľudia. Spomína tu napríklad vieru v pravdivosť tvrdenia, že sa Ježiš narodil 25. decembra. Uvádza bez komentára existenciu asi štyroch desiatok Ježišových rúch, ktoré však nikdy nenosil, tony Ježišových krížov, na ktorých nikdy nevisel, či odtlačok Ježišovej nohy v Ríme, kde nikdy nebol.

V druhej časti s názvom Z dedičstva „morálneho vzoru” Krško presvedčivo demonštruje, že cirkev nemôže byť morálnym vzorom, lebo od svojich počiatkov klamala, prekrúcala a vymýšľala si také kúsky ako Konštantínova donácia, falošný dokument datovaný rokom 324, čo dokázali v 15. storočí Mikuláš Kusánský a Lorenzo Vala, ktorého knihu katolícka cirkev dala na index zakázaných spisov a kapitulovala až v 19. storočí. Krško pripomína cirkevné obraty poukázaním na svätý boj slovenských klerikálov za zákon o výhrade svedomia, pričom z histórie je známe, že pápež Pius IX. výhradu svedomia pred zhruba 150 rokmi nazval šialenstvom a príkro ju odsúdil. Autor neobchádza ani veľký problém katolíckej cirkvi — sexuálne zneužívanie kňazmi. Pozastaví sa pri slovenských reáliách akými sú prítomnosť cirkvi v armáde a polícii napriek tomu, že je to v príkrom rozpore s odlukou cirkví od štátu. Zmieni sa o financovaní pochybnej Katolíckej univerzity v Ružomberku a o nenásytnej túžbe cirkvi po majetku. V tejto časti prichádza autor k záveru, že „Kresťanstvo neprinieslo svetu lepšieho a morálnejšieho človeka”.

V tretej časti autor odhaľuje, ako katolícka cirkev „budovala” západnú civilizáciu. Je to skutočne rozšírený mýtus, ktorý šíri predovšetkým cirkev a jej prisluhovači v politike i kultúre. Tu Krško konfrontuje realitu so snahou Thomasa E. Woodsa dokazovať tento mýtus v jeho knihe Ako katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Polemizuje s ním a uvádza príklady, prečo to, čo tvrdí Woods, nie je pravda. Ukazuje, že cirkev nezanechala také významné stopy na západnej civilizácii, ako si neustále sama so svojimi fanúšikmi pripisuje.

Krško súhlasí, že objavy, ktoré vznikli v stredoveku v Európe, hoci ich bolo málo, mohli byť iba z hláv duchovných. Súviselo to však s totalitou cirkvi. „Ak chcel človek študovať, musel to urobiť v cirkevnej škole...” „Iných možnosti bolo málo, alebo neboli vôbec.” Tvrdenie o „priateľskom” vzťahu cirkvi a katolíckych vedcov ilustruje Krško Angličanom R. Baconom, ktorý si dovolil vyzdvihnúť význam experimentu, na čo doplatil vyhnanstvom a dlhoročným žalárom na sklonku života. Na inom mieste autor ukazuje, že mnohé poznatky máme z oveľa starších civilizácii, keď ešte cirkev neexistovala. Ilustruje to názvami súhvezdí, ktoré pochádzajú od Grékov, ale aj Číňanov, či dokonca Indiánov. Krško pravdivo ironizuje, keď píše: „Tak v Indii, ako aj v Číne a Egypte sa pri zavádzaní znamienok plus a mínus zaobišli bez jezuitov”, ktorých Woods vo svojej knihe vyzdvihuje a poukazuje na ich vedecké úspechy. Vo svojej argumentácii cituje Krško významného filozofa, nositeľa Nobelovej ceny B. Russella, ktorý sa vyjadril o náboženstve a tým aj o jezuitstve: „Vidím v ňom nemoc, ktorá sa zrodila zo strachu a bola zdrojom nevýslovných bied pre ľudské pokolenie”.

Autor uvádza dostatok príkladov, ako cirkev prekážala pokroku, a preto neobchádza ani „aféru Galileo, ktorú sa snaží Woods vo svojej kniha vytesniť tvrdením, že je to dôsledok údajne jednostrannej verzie, ktorá je rozšírená, ale nepravdivá.

V knihe je vymedzený dostatočný priestor téme kresťanských koreňov nás Slovákov, ktorých sa dovolávajú cirkevní predstavitelia, keď sa sťažujú, „že pribúda ľudí, ktorí vraj pretŕhajú nitky spájajúce ich s predkami”. Autor uvádza veci na pravú mieru a vysvetľuje, že naše korene sú „slovanské a indoeurópske”. Nové, kresťanské náboženstvo neprichádzalo s láskou, ale s násilím, proti čomu sa naši predkovia bránili a čo „viedlo k množstvu väčších i menších vzbúr proti kresťanstvu aj na našom území”.

Krško odmieta tvrdenia, že cirkev je dobrá a že negatíva minulosti, ktoré sa s ňou zvyknú spájať, už nehrozia. Zdôrazňuje, že cirkev sa nemenila dobrovoľne. „Inakšie ako v minulosti, lepšie sa správa preto, lebo sa zmenilo prostredie okolo nej, donútilo ju k tomu. V prípade, že by vonkajší tlak na cirkev povolil, bol by tu znova stredovek.” Treba však zdôrazniť, že Krško nie je predpojatý a vo svojej knihe sa skutočne dôsledne drží historických faktov i známych udalostí, ktoré vytvárajú kontrast medzi tým, akou sa cirkev chce ukázať a akou v skutočnosti je.

Čo možno na záver tohto krátkeho zastavenia nad rozsiahlou a dobre napísanou knihou povedať budúcemu čitateľovi? Možno mu knihu J. Krška Chcel by byť Boh kresťanom? vrelo odporúčať, ako zaujímavú takmer encyklopedickú exkurziu prierezom ľudskej histórie spojenej s existenciou kresťanstva, katolíckou cirkvou a náboženstvom vôbec. Je to kniha, ktorú by mal mať vo svojej knižnici nielen humanista, ale i veriaci kresťan katolík hneď vedľa biblie, aby si pripomínal nielen vlastné hriechy, ale i hriechy svojej cirkvi. Kniha mu presvedčivo ukáže, ako v skutočnosti kresťanstvo „šírilo” pokrok, morálku a lásku k blížnemu svojmu počas dvoch uplynulých tisícročí.

František Jedinák

Zdroj: Časopis Prometheus 1/2013


Info

krskok.jpg

Vydalo vydavateľstvo
CCW, s. r. o.
Bratislava, 2012
288 strím

Rozhovor s autorom knihy
Jozefom Krškom si môžete
prečítať v časopise Prometheus
č. 1/2013, alebo na internetovej
stránke portálu Slovo


Copyright © 2000—2013 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
kancelariasp@mail.t-com.sk