SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Náš pohľad na cirkev
Ježiš a humanisti - Naš príspevok k Veľkonočným sviatkom
[24. 04. 11]

V tomto veľkonočnom období ponúkame jeden zaujímavý text od skvelého autora a humanistu Eduarda Chmelára, ktorý istým spôsobom presnejšie špecifikuje to, čo sme tu v stručnosti naznačili v časti Na margo o Ježišovi ako človeku, nie ako o bohu, kresťanskej legende.

Ježišovo učenie je pre cirkev druhoradé

Asi nik tak dobre nezhrnul moje rozpaky nad cirkevnou vieroukou ako biblista Jozef Jančovič, ktorý 2. apríla 2006 v kresťanskej relácii STV Orientácie všetkým vysvetlil: „Pre nás kresťanov je najdôležitejšie Kristovo zmŕtvychvstanie a až potom to, čo učil.“ Ak k tomu pridáme fakt, že cirkev považuje za svoj najväčší sviatok práve Veľkú noc, dostávame žalostný obraz spoločenstva, ktoré svojho učiteľa vlastne nikdy nebralo vážne...

Je to paradoxné, ale skutočný význam učenia Ježiša Krista v plnej miere pochopil až muž, ktorý stál pri zrode neteistickej humanistickej etiky: Immanuel Kant. Tento nemecký filozof, hoci sám veriaci človek, odmietal za morálne považovať konanie motivované strachom z Boha alebo očakávaním spásy. Pritom nevyvracal Evanjelium, ale odvolával sa naň. Kant si povšimol, že všeobecná etika formulovaná v geniálnej Reči na hore je celkom dobre mysliteľná aj bez náboženských súvislostí. Za symbolikou Ježišových slov sa skrýva poznanie, že ak má byť niečo morálne dobré, nestačí, aby to bolo v súlade s mravným zákonom, ale musí sa to diať kvôli nemu samému – v opačnom prípade je tento súlad iba celkom náhodný a nestabilný. Ježišov výkrik „Milujte svojich nepriateľov!“ je vlastne apelom, že dobro možno robiť len z povinnosti, nie z náklonnosti. Ježiš prikazuje milovať a tento príkaz sa netýka lásky k človeku, ktorý nás priťahuje, ale k tomu, ku ktorému nás neviaže nijaká náklonnosť, ku ktorému dokonca cítime prirodzený a neprekonateľný odpor. To je totiž, ako zdôrazňuje Kant, praktická láska, spočívajúca vo vôli, a nie patologická, prameniaca z osobných sympatií. Len takúto lásku možno prikázať.

Aby príkaz mohol byť príkazom

Kant zdôrazňuje v etike zásadu konania, jeho imperatív svedomia znie „Čo máš, môžeš“ a odvodzuje ho z Kristovej Reči na hore. V podstate už Luther tušil pravý význam tohto posolstva a za svoj hlavný princíp vyhlásil tézu, že za nič, čo človek robí, si nemôže nárokovať na božiu lásku, ale aj on ju ešte chápal ako milosť, v ktorú by sme mali veriť. Kant už však pri etickom konaní zdôrazňuje maximálnu nezištnosť. Morálna hodnota konania nespočíva v účinku, ktorý od neho očakávame. Alebo, ako to formuloval Erich Fromm, láska sa začína rozvíjať len v láske k tým, ktorí neslúžia našim cieľom. Len predstava zákona samého osebe môže vytvárať ono znamenité dobro, ktoré nazývame mravným.

Kantov najznámejší výrok („Konaj tak, aby sa maxima tvojho konania mohla stať kedykoľvek princípom všeobecného zákonodarstva“) je filozofickou koncentráciou Ježišovej Reči na hore. Lebo v tejto kázni nešlo o ten alebo onen príkaz. Išlo o požiadavku, aby príkaz mohol byť príkazom, to znamená, aby ho bolo možné vzťahovať na každého. To je racionálne premyslenie podmienok existencie spoločnosti. Ak tak ľudia nekonajú, vyvolávajú neriešiteľné konflikty.

Prekrúcanie Kristovho učenia

Človeku sa až veriť nechce, že dnešné kresťanstvo si za základ svojej dogmy nevzalo jedno z najoriginálnejších filozofických posolstiev všetkých čias (z ktorého chtiac-nechtiac čerpali aj svetskí humanisti, ba možno práve oni), ale mytologický príbeh, ktorý určila cirkev za reálny životopis tesára z Betlehemu, hoci moderná veda už dávno dokázala, že nie je pôvodný, ale prebratý zo starobylých legiend o Osirisovi, Adonisovi, Attisovi, Mitrovi a ďalších spasiteľoch z pohanských mystérií.

V tejto súvislosti je isto zaujímavé, ako podráždene reaguje Vatikán na všetky zmienky o apokryfných evanjeliách, o niekoľkých desiatkach oficiálne neuznaných biblických textov. Často sa špekuluje o tom, že uznanie týchto na prvý pohľad oveľa realistickejších zápisov by zničilo kresťanstvo. Je to však omyl. Apokryfy nepodkopávajú silu Ježišovho učenia (naopak, znásobujú ju), ale moc cirkvi. Čítajme tieto texty, v ktorých sa kritizujú bežné predstavy o počatí panny a telesnom zmŕtvychvstaní ako prejavy naivného nepochopenia. Neprehliadnime Máriino evanjelium, podľa ktorého Eva nebola nijaká ľahkovážna hlupaňa, ale naopak, múdra dominantná žena, ktorá zobudila Adama zo spánku nevedomia. Študujme Evanjelium podľa Tomáša, v ktorom sa Ježiš odmieta vyhlasovať za Boha a učí, že každý človek je schopný dosiahnuť priame, osobné a absolútne poznanie autentickej pravdy o živote a že takéto poznanie je vyvrcholením ľudského života. Jasne vám z toho vyplynie, že učenie cirkvi je dodatočným brutálnym prekrútením skutočného učenia Ježiša Krista (najmä od Nicejského koncilu) a že táto inštitúcia neuctieva ani tak filozofi u svojho zakladateľa ako mýtus, z ktorého pramení jej moc. V centre tohto náboženstva totiž nestojí myšlienka a dokonca ani viera, ale kult. Ako napísal Janko Kráľ: „Hľadal som nebo, hľadal som anjelov, teraz nemôžem nájsť ani len ľudí“.

Eduard Chmelár

Pôvodne uverejnené v časopise Prometheus č. 2/2006, s 13


Na margo

Ježiš nebol kresťan, rovnako ako Marx nebol marxista. To či bol bohom nie je otázka na ktorú by neexistovala odpoveď. Tou odpoveďou je, že Ježiš nebol boh. Kde berieme argumenty? Pravdu povediac pozícia humanistov je tu veľmi komfortná. Použijeme argumenty z tábora, ktorý ani zďaleka nemôže byť obvinený z ateizmu, či bezbožnosti.

Prívrženci Ježiša - sektári, ktorí sa neskôr začali označovať za kresťanov sa odtrhli od hlavného prúdu, ktorý im dal boha, od židovského náboženstva. Judaisti so svojimi hlbokými vedomosťami o Jahve, s písmom štyrikrát hrubším ako kresťanská Nová zmluva nespoznali v Ježišovi boha ani mesiáša a nikdy ho neuznali. Druhým zdrojom argumentov je moslimské náboženstvo, ktoré priznáva Ježišovi najviac ak funkciu proroka, aj to až po Mohamedovi. Tieto historické spoločenstvá, z ktorých jedno v reáli Ježiša hmatateľne mohlo zažiť a obe seriózne, na základe bohom vnuknutých písiem, odmietajú božskosť Ježiša.

Teda dve z troch abrahámovských náboženstiev, ktoré sa hlásia k tomu istému bohu, Ježiša ako boha zavrhli. Prečo by mali v rozpore s novodobými výskumami teológov aj odborníkov na históriu, religionistiku a pri všetkej skromnosti i výskummami ateistických vedcov považovať humanisti Ježiša za boha v rozpore s preukázanou skutočnosťou?

Vzťah k Ježišovi môže byť zo strany humanistov celkom bez rozpakov pozitívny. V určitom období našich dejín dokonca aj niektorí veriaci hovorili o Ježišovi, ako o prvom komunistovi. Kurt Vonnegut významný americký spisovateľ, humanista a čestný predseda AHA (americkej humanistickej asociácie) sa opakovane vyjadril:

Ako vidia humanisti Ježiša? Ja o Ježišovi hovorím, tak ako všetci humanisti: „Ak to, čo povedal, je dobré – a veľa z toho je jednoducho krása – čo na tom, či bol Boh, alebo nie?“ Ale ak by Kristus nepredniesol Kázeň na hore, toto posolstvo milosrdenstva a súcitu, nechcel by som byť človekom.


Copyright © 2000—2011 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
kancelariasp@mail.t-com.sk