O nás    Čo robíme
Klerikalizmus
 Aktuality Názory    Odkazy ENGLISH 

DOMOV

(SME - 2.júl, 2003)

Príklady tiahnu – koho aké.

Nie je už neznáme, že slovenská katolícka hierarchia spolu s predstaviteľmi KDH siahla za účinnej spolupráce s HZDS k presadeniu zásad silného katolíckeho štátu. V dôvodovej správe k návrhu Základnej zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou z roku 1997 sa tvrdí, že zmluvy tohto typu už boli uzatvorené s mnohými štátmi v západnej Európe. Nedodáva sa však, že táto séria konkordátov sa začala Mussoliniho Talianskom a pokračovala Nemeckom roku 1933.

V súčasnosti má zmluvu s obdobným obsahom uzatvorenú jedine Chorvátsko. Nemožno si nevšimnúť, že ide o dva štáty, v ktorých začali zaznievať pomerne silným hlasom „pozitívne a hrdé“ reminiscencie na „štátnosť“ z obdobia druhej svetovej vojny. Časť slovenskej katolíckej cirkevnej hierarchie využila situáciu, keď sa k moci dostali politici, s ktorými demokratické západné štáty nekomunikovali, a privítali „podanú ruku“ Svätej stolice i za cenu straty štátnej suverenity v prospech katolíckej cirkvi. I tu je paralela s Mussoliniho Talianskom očividná.

Základná zmluva z roku 2000 obsahuje záväzky Slovenska uzatvoriť ďalšie zmluvy, ktoré by zásadným spôsobom mali meniť demokratický právny poriadok. Slovensko sa zásluhou svojich politikov zaviazalo k tomu, čo vôbec nie je a nebude kompatibilné nielen s právom Európskej únie, ale ani s právom jej členských štátov.

Pri prvej zmluve týkajúcej sa cirkevnej služby v armáde by bolo vhodné porovnať záväzky vyplývajúce z členstva v NATO so záväzkami voči cirkvám v ostatných členských štátoch, aby sa nestalo, že postavenie slovenského katolíckeho biskupa v armáde nebude s nimi kompatibilné, napríklad pri utajovaných vojenských skutočnostiach. I iné armády NATO majú poľných kaplánov, ale s neporovnateľne menšou pôsobnosťou a navyše nie na základe medzinárodnej zmluvy.

Druhá zmluva, ktorej návrh minister školstva ako predkladateľ zatiaľ stiahol, sa týkala vplyvu katolíckej cirkvi v školách, a to predovšetkým vyučovania náboženstva a jeho alternatívy - etiky.

V televíznej relácii minister ešte pred stiahnutím návrhu uviedol, že tento model majú i v Belgicku.

Je smutné, že občan si musí kontrolovať pravdivosť slov, ktoré vyšli nielen z úst ministra za KDH, ale predovšetkým Konferencie biskupov Slovenska.

Pozrime sa na informácie, ktoré pre české vydanie pripravilo Kolegium Zvon s podporou Českej kresťanskej akadémie v Ríme, do knihy Stát a církev v zemích EU (ACADEMIA Praha 2001). Podľa Rika Torfsa, autora štúdie

 Stát a církev v Belgii,

tam nemá nijaká cirkev, teda ani katolícka, právnu subjektivitu. Tú majú len jednotlivé cirkevné správy. V roku 1993 odvolací súd v Monse rozhodol, že dodržiavanie interných postupov cirkevných úradov môže byť kontrolované. Podľa rozhodnutia cirkev musí rešpektovať čl. 6 ods. 1 Európskej konvencie o ľudských právach, ktorý hovorí, že „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. …“ To znamená, že takéto podania mohli smerovať i proti cirkevným inštitúciám, čo občania náležite využili.

Čo sa týka školstva, po revízii ústavy v roku 1988 bolo zverené do rúk národnostných spoločenstiev - flámskeho, francúzskeho a nemeckého. Jediným záväzným pravidlom je ústavný článok 24, na základe ktorého sa v školstve garantuje ochrana všetkým svetonázorovým smerom. Verejné školy mali počas trvania povinnej školskej dochádzky umožniť žiakom voľbu medzi vyučovaním jedného z šiestich uznaných náboženstiev a nenáboženskej etiky financovaných štátom.

Táto právna úprava niesla so sebou dva okruhy problémov. Prvý problém sa týkal kurzov etiky, povinných pre všetkých, ktorí si nezvolili možnosť vyučovania náboženstva. Štátna rada v roku 1985 rozhodla v rozsudku v Sluijs, že nikto nesmie byť nútený zúčastňovať sa na vyučovaní etiky, ktorá je definovaná ako nekonfesionálna a výslovne podporuje názory označované ako „voľnomyšlienkarstvo“. V roku 1990 bol vynesený rozsudok týkajúci sa člena Svedkov Jehovových, ktorý nechcel navštevovať ani vyučovanie náboženstva jednej zo šiestich uznaných konfesií („svedkovia“ uznaní neboli), ani vyučovanie etiky. Podľa názoru Štátnej rady nikto nesmie byť nútený k takejto voľbe proti svojmu presvedčeniu.

Následkom toho začal rásť počet žiadosti o uvoľnenie z vyučovania náboženstva aj etiky. Hlavným motívom nebolo ani filozofické presvedčenie, ani morálna dilema, ale skutočná indiferencia. Od roku 1992 uvoľnenie z náboženstva či etiky už nemusel na flanderských školách povoľovať minister (vo flanderskom spoločenstve sa pritom 75 percent ľudí hlási ku katolíckej cirkvi). Táto právomoc bola prenechaná výkonným výborom v školách, čo v praxi nevyhnutne viedlo k liberalizácii. Neexistuje ani žiadne prepojenie medzi štátnymi univerzitami a výučbou alebo bádaním v oblasti teologickej vedy.


Konferencia biskupov Slovenska spolu s KDH po podpísaní základnej zmluvy s Vatikánom už nechce nič nechať na náhodu, a preto je v zmluve ustanovenie o uzatvorení čiastkových zmlúv. Zákon možno v parlamente zmeniť či zrušiť, ale zmluvu s charakterom „medzinárodnej“ nie. Odvolávanie sa na to, že obdobné zmluvy budú podpísané i s ostatnými cirkvami je nezmyselné, pretože nebudú mať „medzinárodnoprávny“ charakter a navyše - kto a akú zmluvu uzatvorí s tými, ktorí sa nehlásia ani k jednej z uznaných cirkví alebo sú ateisti?

Ak chcú cirkvi v Belgicku pôsobiť v zdravotnej starostlivosti a výchove, sú viazané príslušným štátnym zákonodarstvom. Potreby kanonického práva alebo priania cirkevných miest sa musia nevyhnutne prispôsobiť jemu, a nie naopak - ako sa zaviazalo Slovensko v prospech Svätej stolice.

Aký z toho, čo sa doposiaľ na Slovensku udialo, urobiť záver?

Vychádza len ten, že Svätá stolica by si mala konečne uvedomiť svoju diskreditáciu Konferenciou biskupov Slovenska, KDH, ako aj slovenskými činovníkmi vo Vatikáne, zodpovedne sa postaviť k anachronickým nehoráznostiam, ktoré základná zmluva obsahuje, a dohodnúť jej zrušenie ešte pred vstupom Slovenska do Európskej únie. Druhou možnosťou bude, že slovenskí občania sa budú domáhať na ústavnom súde a v inštitúciách Európskej únie svojich práv, ktoré základná zmluva porušuje. Treťou možnosťou by bolo zabrániť či znemožniť Slovensku vstup do Európskej únie.

Je na výber!

KATARÍNA ZAVACKÁ
(Autorka je historičkou práva)

 

DOMOV