SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z nášho - vášho PROMETHEA

Pravda a ilúzie o nesmrteľnosti


Milan Kenda

Medzi najzaujímavejšie diskusie medzi ateistami a veriacimi patria tie, ktoré sa týkajú problematiky nesmrteľnosti. Slovo „problematika“ je tu naozaj namieste, keďže akcentuje termín „problém“.

Už dávno, v päťdesiatych rokoch minulého storočia, vyšla zaujímavá kniha amerického materialistického filozofa Korolissa Lamonta nazvaná Ilúzia nesmrteľnosti. Filozof v nej upozorňuje na rozličné argumentačné triky, ku ktorým sa uchyľujú služobníci kultov, aby udržali v ľuďoch vieru v posmrtný život. Niektoré z takýchto odhalení sú priam zábavné.

Aby ideológovia a apologéti cirkvi presvedčili veriacich o existencii nadpozemského sveta, pokúšajú sa ho vykonštruovať vo všetkých podrobnostiach bytia pozemského. Ba aj čierne polia a široká rieka Níl, ako verili staroegyptskí žreci, majú svoju analógiu v záhrobí.

Čo by tam robili tulene?

V tejto súvislosti je charakteristická beseda, ktorú americký filozof uvádza a rozoberá. Medzi Eskimákmi a misionármi došlo k takémuto rozhovoru o kresťanskom raji:

„A tulene? Nič nevravíte o tuleňoch!“

„Tulene? Nuž veru, tulene v raji nežijú. Čo by tam robili? Zato však sú tam anjeli a archanjeli, cherubíni a serafíni, dvanásť apoštolov, dvadsaťštyri kmeťov.“

„To je všetko veľmi pekné, ale aké zvieratá súce na lov tam u vás žijú?“

„Lovné zvieratá veru žiadne. Niet ich. Načo? U nás je baranček, lev, orol, teliatko... Ale niet vášho tuleňa. U nás je...“

„Stačí! Vo vašom nebi niet tuleňov. Nebo bez nich sa nám nehodí!“

Nuž tak. Dokonca aj národy, ktoré si nijako nepredstavovali záhrobný život ako šťastnú existenciu človeka, nevedeli si predstaviť svoje p o d z e m s k é svety bez toho, aby zabezpečili dušiam všetko nevyhnutné pre ich telá. Treba však objasniť, prečo duša odchádza pod zem, čo korešponduje so starými predstavami.

Americký filozof podáva materialistické vysvetlenie tejto predstavy. Skutočnosť, že najvhodnejším spôsobom dovŕšenia osudu mŕtvych tiel bolo ich pochovanie do zeme, viedlo k predstave o umiestnení záhrobného sveta v podzemnej ríši.

Iritujúce, no logické otázky

Autor knihy o týchto ilúziách sa venuje aj otázke cirkevnej „inscenácie nesmrteľnosti“. Predpokladajme, že ľudský zárodok hynie ako jednomesačný. Nevyvinul sa v plnom rozsahu, nedorástol na dieťa, dieťa sa nenarodilo, nebolo pokrstené. Aký druh nesmrteľnosti dosiahne duša tohto zárodku? Viera v nesmrteľnosť si vyžaduje, aby každý ľudský jedinec bol nesmrteľný, či už žil od počatia osemdesiat dní alebo osemdesiat rokov. Toto sa týka nielen miliárd ľudí na našej planéte dnes, ale aj stoviek tých pokolení, ktoré žili na tisíce storočí pred nami. Uvedomujete si to akoby nekonečné premnoženie v záhrobí?

Navyše, ak je posmrtný život priznaný dojčaťu, ktoré sa dožilo len desiatich dní, tak potom – ako sarkasticky poznamenáva autor filozofickej publikácie – musí sa priznať aj dobrému starému psovi, ktorý bol po desať rokov obľúbeným, družným a oddaným členom rodiny. Ale ak prisúdime nesmrteľnosť psom, potom akým právom ju môžeme odopierať koňom, slonom, potkanom, hadom, medúzam, osám? A keďže niet ostrých rozdielov medzi živočíchmi a rastlinami ako formami života, teda spoločného podivuhodného javu nazývaného život, možno nesmrteľnosť odoprieť zemiaku, brečtanu a tak ďalej? Pravda, najostrejší či najdramatickejší je tento rozpor medzi človekom a najinteligentnejšími cicavcami, kde sú rozdiely minimálne najmä zo striktne vedeckého hľadiska, no osobitne medzi človekom na jednej strane a šimpanzom, orangutanom a gorilou na druhej strane! Len si spomeňte na niektoré šokujúce a fascinujúce zábery z filmu Gorily v hmle!

Intelektuálne neprijateľný obraz

Je nezmyselné očakávať, že všetky miliardy miliárd živých foriem, ktoré sa v evolučnom procese vystriedali na našej planéte, musia realizovať svoju posmrtnú existenciu niekde na druhom svete. Takýto nezmysel obhajujú tí, ktorí veria ilúzii o nesmrteľnosti. Súčasní vyznavači amortality, teda nesmrteľnosti, práve tak ako ich predchodcovia, nemôžu vybŕdnuť z protirečení. Nie sú schopní opísať nadpozemský život dostatočne konkrétne a reálne – zakaždým sa javí intelektuálne neprijateľným.

V čase raného kresťanstva idea nesmrteľnosti mala do istej miery morálny význam. Cirkevní otcovia tvrdili: „Sú nebesá a peklo. Ak si dobrý, dostaneš sa do neba, ak si zlý, do pekla. Buď preto dobrý!“

Aký však zmysel dávali cirkevní hlásatelia výzve „Buď dobrý!“? Záviselo to od tých, ktorí platili za ich kázne. „Buď dobrý!“ – pracuje bez reptania pre svojich pánov. „Buď dobrý!“ – nesmieš rozmýšľať o inakšom živote, či dokonca zaň bojovať. „Buď dobrý!“ – uver všetkému, čo počuješ z kazateľne a poriadne plať cirkevné desiatky. Cirkev si vždy chránila a upevňovala svoje panstvo, zastrašovala ľudí budúcim trestom post mortem, po smrti. Na tento cieľ slúžia cirkevné obrady spojené s vyberaním cirkevných poplatkov ako spoľahlivého zdroja pre existenciu cirkvi.

Otázku smrti a nesmrteľnosti americký filozof rieši z pozície materializmu. Možno hovoriť o materiálnej, chemickej nesmrteľnosti, ktorej základom je nezničiteľnosť hmoty, pohltenie prvkov tela prírodou. Tu sa však nehovorí o nesmrteľnosti osôb, ale o nesmrteľnosti prvkov v osobách obsiahnutých. Možno hovoriť aj o biologickej či plazmatickej nesmrteľnosti, ktorú predstavujú naše deti a ďalší potomkovia. Lenže vypäto samoľúbi veriaci, vyvyšujúci sa nad celú ostatnú živú ríšu, ťažko budú akceptovať takúto „skromnú“ či odosobnenú nesmrteľnosť! Veľmi zaujímavé: nielen viera v posmrtný život podľa tzv. božích zákonov, ale aj celkom protikladná viera v materiálnu nesmrteľnosť si obe vyžadujú určitú pokoru.

Nesmrteľnosť v tvorivej práci

Najreálnejšia je však sociálna nesmrteľnosť v podobe činnosti človeka na prospech nielen súčasníkov, ale aj nasledujúcich pokolení ľudí. V kreativite zameranej na rozvíjanie pokroku spočíva nesmrteľnosť veľkých osobností. Usilujme sa im svojim konaním priblížiť, majme takéto ambície, takúto ctižiadosť. Nesmrteľnosť národa i každého z nás je v nesmrteľnosti práce. Žiť v práce – to je naozajstná nesmrteľnosť. Celkom v duchu nádhernej poézie nezabudnuteľného básnika Jiřího Wokera: „Dělník je smrtelný, práce je živá, Antonín umírá, žárovka spívá.“!


4 / 2006

Vybrali sme z časopisu PROMETHEUS, č. 4/2006.

Na našej stránke si môžete pozrieť celý obsah 4. čísla


Copyright © 2000—2006 Spoločnosť PROMETHEUS, Gunduličova 12, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk