SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z pera klasikov satiry
Poblúdený syn sa vracia domov
Z knihy Zlaté teľa - 1. časť zo XVII. kapitoly .
[6. 9. 09]

Iľja Iľf, Jevgenij Petrov

Veľký kombinátor nemal rád kňazov. Rovnako záporný postoj mal aj k rabínom, popom, muezínom, šamanom a ostatným služobníkom kultu.

„Sám mám sklon ku klamstvu a vydieraniu“, vravel, „teraz sa napríklad zaoberám mámením veľkej sumy peňazí od istého zatvrdilého občana. Ale nesprevádzam svoje pochybné kúsky spievaním pesničiek ani revom organa, ani hlúpym zaklínaním po latinsky a po starosloviensky. A vôbec, radšej pracujem bez tymiánu a astrálnych zvončekov.“

Kým Balaganov a Panikovský, navzájom si skáčuc do reči, rozprávali o strašnom osude, ktorý postihol vodiča Antilopy (osobné auto Ostapa Bendera), Ostapovo mužné srdce sa napĺňalo hnevom a rozhorčením.

Kňazi ulovili dušu Adama Kozlevič a na dvore prícestného hostinca, kde medzi jednozáprahovými nemeckými dopravníkmi a moldavskými zeleninovými kárami v hnojovej kaši stála Antilopa. Kňaz Kušakovský chodieval do prícestného hostinca na duchovné pohovory s katolíckymi kolonistami. Keď služobník kultu zočil Antilopu, obišiel ju dookola a opáčil prstom pneumatiku. Pozhováral sa s Kozlevičom a zistil, že Adam Kazimirovič je príslušníkom katolíckej cirkvi, ale už zo dvadsať rokov nebol na spovedi. Kňaz Kušakovský poznamenal: „To nie je pekné, pán Kozlevič“, nadvihol si oboma rukami čiernu reverendu a odišiel, preskakujúc spenené pivové kaluže.

Na druhý deň, ešte sa ani dobre nerozvidnilo – furmani práve odvážali na trh drobných šmelinárov, po pätnásť ľudí v jednej fúre – už tu bol kňaz Kušakovský znova. Tentoraz ho sprevádzal ďalší kňaz, Alojzius Morošek. Kým sa Kušakovský vítal s Adamom Kazimirovičom, kňaz Morošek si dôkladne poobzeral automobil. Po tomto si kňazi vymenili pohľady, pristúpili ku Kozlevičovi z dvoch strán a začali ho balamútiť. Balamútili ho celý deň. Len čo zamĺkol Kušakovský, ozval sa Morošek. A len čo zastal Morošek, aby si utrel pot, už sa znova pustil do Adama Kušakovský. Kedy—tedy Kušakovský zdvihol k nebu žltý ukazovák a Morošek zatiaľ preberal ruženec. Inokedy zas ruženec preberal Kušakovský a na nebo ukazoval Morošek. Niekoľko ráz kňazi zaspievali po latinsky, a už v podvečer prvého dňa za nimi poťahoval aj Adam Kazimirovič. Obidvaja pátri vecne pozreli na auto.

Po istom čase zbadal Panikovský na majiteľovi Antilopy zmenu. Adam Kazimirovič viedol akési zmätené reči o kráľovstve nebeskom. Potvrdzoval to aj Balaganov. Potom začal nadlho odchádzať, až napokon sa celkom odsťahoval z hostinca.

„A prečo ste mi to nenahlásili?“ rozčúlil sa veľký kombinátor.

Chceli hlásiť, ale báli sa komandérovho hnevu. Dúfali, že Kozlevič sa spamätá a sám sa vráti. Ale teraz už stratili všetku nádej. Kňazi ho definitívne obalamutili. Práve včera doručovateľ a splnomocnenec pre kopytá náhodou stretol Kozleviča. Sedel v aute pred vchodom do kostola. Nestačili dobehnúť k nemu. Z kostola vyšiel kňaz Alojzius Morošek s chlapcom v čipkách.

„Predstavte si, Bender,“ rozprával Šura, „celá perepuť nasadla do našej Antilopy, chudák Kozlevič sňal čiapku, zvonček zvonil a pohli sa. Priam do plaču mi bolo pri pohľade na nášho Adama. Neuvidíme my viacej Antilopu.“

Veľký kombinátor si mlčky nasadil kapitánsku čiapku s lakovaným štítkom a vykročil k dverám.

Na čele procesie gigantickými krokmi kráčal komandér. Kedy—tedy obrátil hlavu dozadu a zašomral : „Nedali ste pozor na nežného Kozleviča, vy melancholici. Zruším všetky vaše splnomocnenia! Oh, mám ja starosti s tým čiernym a bielym duchovenstvom!“ Palubný mechanik mlčky kráčal a tváril sa, akoby výčitky nepatrili jemu. Panikovský poskakoval ako opica a rozdúchaval plamene pomstychtivosti voči Kozlevičovým únoscom, hoci mu ležala na srdci veľká studená žaba strachu. Bál sa čiernych kňazov, lebo im pripisoval mnoho čarodejných vlastností.

Pred železným plotom, pospletaným do špirál a krížikov, stála prázdna Antilopa. Kostol bol obrovský. Zabáral sa do neba, pichľavý a ostrý ako rybacia kosť. Zachytával sa v hrdle. Leštená červená tehla, ostrá škridlicová strecha, plechové korúhvičky, masívne piliere a pekné kamenné modly, učupené pred dažďom vo výklenkoch – celá táto vojensky prísna gotika sa zrazu oborila na antilopovcov. Cítili sa maličkí. Ostap vošiel do auta, potiahol nosom a zhnusene vyhlásil: „Fuj, odporné! Naša Antilopa už napáchla sviečkami, pokladničkami na chrám boží a farárskymi čižmami. Chápem, že je oveľa pohodlnejšie rozvážať sa za posvätnými úkonmi na aute ako na fiakri. A ešte k tomu zadarmo! Lenže milí velebníčkovia, naše úkony sú oveľa závažnejšie!“

S týmito slovami vošiel Bender do kostolného dvora, prešiel pomedzi deti, čo sa hrali na škôlku na asfalte počmáranom kriedou, a vystúpil hore solídnymi žulovými schodíkmi ku kostolným dverám. Na masívnych dverách, obitých obručovým železom, si vymieňali basreliéfoví svätí, rozmiestnení vo štvorčekoch, vzdušné bozky, alebo ukazovali rukami na rozličné strany, alebo si krátili čas čítaním hrubizných kníh, na ktorých svedomitý rezbár ešte vyryl aj latinské písmenká. Veľký kombinátor mykol dvere, ale tie sa neotvorili. Dnu bolo počuť krotké zvuky harmónia.

„Nebolo by lepšie odísť?“ opýtal sa Panikovský, krútiac v rukách klobúk. „Predsa je to len chrám boží. Nepatrí sa.“

Ale Ostap si ho nevšímal, prikročil k Antilope a začal netrpezlivo stláčať balónik trúby. Dvere sa otvorili na obe strany a veselí svätí v dubových štvorčekoch sa pomaly stiahli dovnútra. Z tmy portálu vystúpil na vysoké svetlé schody Adam Kazimirovič. Bol bledý. Konduktorské fúzy mu zvlhli a uplakane ovísali spod nozdier. V rukách mal modlitebnú knižku. Z obidvoch strán ho podopierali kňazi. Z ľavej strany kňaz Kušakovský, z pravej kňaz Alojzius Morošek. Oči pátrov zalieval balzam dobrotivosti.

„Haló, Kozlevič!“ zavolal Ostap zdola. „Ešte sa vám to nezunovalo“

„Dobrého zdravia, Adam Kazimirovič“, nenútene pozdravil „Panikovský, ale predsa sa len schoval komandérovi za chrbát.

Balaganov zdvihol ruku na pozdrav a vystrúhal grimasu, ktorá mala znamenať: „Adam, prestaňte už s tými hlúposťami!“

Telo vodiča Antilopy urobilo krok dopredu, ale jeho duša pripútaná z obidvoch strán prenikavými pohľadmi Kušakovského a Moroška, sa mykla nazad. Kozlevič smutne pozrel na priateľov a sklopil oči.

A začal veľký boj o šoférovu dušu.

„Hej, vy cherubíni a serafíni!“ prehovoril Ostap, vyzývajúc nepriateľov na dišputu. „Boh nejestvuje!“

„Ba jestvuje“, namietol kňaz Alojzius Morošek a zakryl telom Kozleviča.

„To je obyčajné odronstvo“, zašomral kňaz Kušakovský.

„A veru nejestvuje“, pokračoval veľký kombinátor“, ani nikdy nejestvoval. To je lekársky dokázaný fakt.“

„Pokladám tento rozhovor za nemiestny“, nasrdene vyhlásil Kušakovský.

„A uchmatnúť auto, to je miestne?“ vykríkol netaktný Bogdanov. „Adam, oni ti chcú uchmatnúť Antilopu!

Keď to šofér počul, zdvihol hlavu a spýtavo pozrel na kňazov. Tí sa splašili, zašvišťali hodvábnymi sutanami a pokúsili sa odviesť Kozleviča nazad. Ale Adam sa vzoprel.

„Tak čo bude s bohom?“ naliehal veľký kombinátor.

Kňazi sa museli pustiť do diskusie.

„Ako môžete tvrdiť, že boh nejestvuje?“ začal Alojzius Morošek dušupovznášajúcim hlasom, „keď všetko živé stvorila jeho ruka!“

„To poznám, to poznám“, vyhlásil Ostap, „som starý katolík a latinár. Puer, socer, vesper, gener, liber, miser, asper, tener.“

Tieto latinské výnimky, ktoré sa Ostap nabifľoval v tretej triede súkromného gymnázia Alias a ktoré mu dosiaľ nezmyseľne trčali v hlave, zapôsobili na Kozleviča magneticky. Jeho duša sa pripojila k telu a výsledkom bolo, že šofér bojazlivo pokročil dopredu.

„Synu“, povedal Kušakovský a s nenávisťou pozrel na Ostapa. „Vy blúdite, synu. Zázraky Pánove svedčia o tom...“

„Pán kňaz, prestaňte tárať!“ zahriakol ho veľký kombinátor prísne. „Sám som robil zázraky. Sú to len štyri roky, čo som v istom mestečku robil niekoľko dní Ježiša Krista. A všetko bolo v poriadku. Ba kŕmil som piatimi chlebami aj niekoľko tisíc veriacich. Nakŕmiť som ich nakŕmil, ale ste mali vidieť tú tlačenicu!“

Dišputa pokračovala v takomto čudnom duchu. Nepresvedčivé, ale veselé Ostapove argumenty pôsobili na Kozleviča veľmi oživujúco. Na lícach sa mu zjavil rumenec a fúzy sa mu pomaly začali dvíhať.

„Do toho, do toho!“ ozývali sa povzbudzujúce výkriky zvedavcov spoza špirál a krížov na plote, za ktorým sa už zhromaždil veľký húf zvedavcov. „Povedz im o rímskom pápežovi a križiackych výpravách.“

Ostap povedal aj o pápežovi. Poukázal na Alexandra Borgiu a jeho nepekné správanie, spomenul celkom nevhodne aj Serafína Sárovského a najmä sa zadrapil do inkvizície, ktorá prenasledovala Galileiho. Tak sa rozohnil, že z nešťastí veľkého učenca obvinil bezprostredne Kušakovského a Morošeka. To bola posledná, rozhodujúca kvapka do pohára. Keď Adam Kozlevič počul o strašnom osude Galileiho, rýchlo položil modlitebnú knižku na schodík a vrhol sa do Balaganovho širokého náručia. Aj Panikovský sa obtieral a hladkal poblúdeného syna po drapľavých lícach. V povetrí sa vznášali šťastné bozky.

„Pán Kozlevič!“ zabedákali kňazi. „Dokad pan idzie? Opametaj sie, pan!“

Ale hrdinovia automobilových pretekov už nasadali do auta.

„Tak vidíte“, zavolal Ostap na skormútených kňazov, keď sa usádzal na komandérske miesto, „vravel som vám, že boh neexistuje. Vedecký fakt. Dobre sa majte, páni kňazi. Dovidenia, pátri!“

Antilopa sprevádzaná výkrikmi davu odštartovala a skoro zmizli aj plechové koruhvičky a vysoké škridlicové strechy kostola. Antilopovci zastali od radosti pred výčapom.

„Vďaka vám bračekovia“, vravel Kozlevič s ťažkým pohárom v ruke. „Už bolo skoro načisto po mne. Kňazi ma obalamutili. Najmä Kušakovský. Och, ten paromsky prefíkaný! Či veríte alebo nie – nútil ma postiť sa! Vraj sa inak nedostanem do neba.“

„Nebo“, povedal Ostap, „Nebo je teraz pusté. Nesúce pre dnešnú epochu. Pre našu dobu. Anjeli sa teraz pýtajú na zem. Na zemi je dobre, sú tu komunálne služby, je tu planetárium, kde človek môže pozerať hviezdy a počúvať ateistickú prednášku.

Po ôsmom pohári si Kozlevič pýtal deviaty, vysoko ho zdvihol nad hlavu a nadšene sa spýtal:

„Je boh, či nie je?“

„Nie je“, odpovedal Ostap.

„Tak nie je? No, na zdravie.“

Takto pil ďalej a pred každým pohárom prehovoril.

„Je boh? Nie je? Tak na zdravie.“

Panikovský pil zároveň s ostatnými, ale o bohu sa nevyslovil. Nechcel sa miešať do tejto spornej záležitosti.


Na margo

Už je skoro po lete, ale ešte nezačala jeseň, školákom však už začali povinnosti a tak na začiatku školského roka ponúkame na prečítanie všetkým, ktorí radi čítajú, kúsok zo skvelej satiry od Iľfa a Petrova, z knihy Zlaté teľa.

"Som šťastný, že som prežil život na tejto zemeguli s knihami Iľfa a Petrova pod vankúšom. Dajte si ich pod vankúš aj vy! Vrátite sa do detstva a zároveň môžete sledovať zblízka, čo sa deje u nás na Slovensku. Občas sa zdá, že ich knihy sú o virtuálnej realite. Ale nedajte sa mýliť. Píšu o nás. Nie, toto nie je Rio de Janiero!" Július Satinský


Copyright © 2000—2009 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk