SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
TOPlist 
 
 
Súčasný ateizmus
Moderný ateista
Miroslav Horácky

Kresťan, protestant, osvietenec, republikán, liberál, socialista, revolucionár - tak sa striedali na pranieri dejín. Ale naprieč celou históriou sa tiahne slovo bezbožník, bohorúhač, neverec, ateista. Predsudky, netolerantnosť, opovrhnutie až nepriateľstvo voči „ľuďom bez Boha, viery a morálky“ žijú od čias Sokrata i v našej súčasnosti. Ale kto naozaj je alebo má byť moderný ateista? Odpoveď na túto otázku si vyžaduje aspoň stručné vyjadrenie k viacerým jej aspektom.

Vzdelanie, svetonázor a morálka

Vzťah vzdelania a svetonázoru, respektíve náboženstva, je veľmi dôležitý, ale nebýva vždy jednoznačný. Aj ľudia so špeciálnym vedeckým vzdelaním môžu byť až hlboko nábožensky veriaci - vtedy, ak sa vecné poznatky o svete a človeku vykladajú v duchu teologických axióm a schém. Seriózne ateistické presvedčenie predpokladá skĺbiť vedecké poznatky s adekvátnymi filozofickými prístupmi a závermi, to znamená s takými, ktoré dôsledne korešpondujú s faktami špeciálnych vied.

Nejednoznačný je vzťah vzdelania a morálky. Morálny alebo nemorálny môže byť práve tak človek vzdelaný, ako nevzdelaný. Keďže existujú teórie, ktoré vyznávajú iba „užitočnosť“, „praktickosť“ alebo „funkčnosť“ viery či presvedčenia, zásadný význam pre formovanie morálky človeka má otázka pravdivosti a reálneho dôsledku poznania. Kto tvrdí, že každý má absolútne právo vyznávať to, čo osobne uznáva za správne a dobré, zabúda na to, že nedomyslene prijatý a šírený názor môže ľahko viesť ku konaniu, ktoré negatívne postihne druhých ľudí.

Ateista - človek rozumu a citu

Zásadný význam pre formovanie ateistického presvedčenia má rozumové spracovanie a osvojenie si vedeckých poznatkov o svete, ako aj o samom náboženstve, vrátane kritického prístupu k cirkevnému učeniu a teologickým konštrukciám. Typickým príkladom môže byť rozpor medzi vierou v existenciu všemohúceho a nanajvýš dobrotivého Boha a skutočnou existenciou mnohorakého zla, ktoré často postihuje práve tých dobrých, spravodlivých a nevinných. Kresťanská teológia tu poukazuje na „nevyspytateľné cesty Božie“, na „nadrozumové tajomstvo“. Ateista sa v mene rozumu, logiky i spravodlivosti pýta: „Ale aká je to nekonečná múdrosť a moc, ktorá len odpomáha až následku nejakého zla, nejakého nedostatku? Prečo neodstráni priamo zlo, príčinu?“ (L. Feuerbach). „Aké etické ponaučenie poskytujú suchoty, cholera, záplavy, hladomory? Načo potrebuje Boh, aby päťročné deti zomierali hladom?“ (I. S. Singer).

Celú problematiku ľudského života však nemožno zredukovať na holé racionálno. Veď čisto rozumovému prístupu sa vymykajú ľudské vzťahy pokrvnej príbuznosti a náklonnosti, pohlavnej lásky, ale aj estetické cítenie a veľká oblasť individuálnych túžob, snov, fantázie a spomienok, vzrušenia, radosti, rozčarovania, smútku a špecifická sféra pocitov a zážitkov, spätých s faktom smrti našich blízkych i našej vlastnej. Kultivovaný ateista ráta aj s mimoracionálnymi (čo automaticky neznamená iracionálnymi či mystickými) stránkami ľudského života. Odmieta však teologickú tendenciu ľudský rozum degradovať a nekriticky vyzdvihovať iracionalitu a mystiku.

Byť ateistom, na to treba aj odvahu

Byť ozajstným ateistom si vyžaduje aj špecifické mravné, emocionálne, psychické predpoklady, vrátane schopnosti prejsť celým životom bez náboženskej opory - a raz takto vedieť aj zomrieť. Žiť bez náboženstva, na to musí človek dozrieť, stať sa naozaj dospelým. Musí si priznať, že „už nie je objektom láskavej starostlivosti dobrotivej Prozreteľnosti. Človek nemôže večne ostať dieťaťom, musí konečne von, do nepriateľského života“ (S. Freud). „Na skoncovanie s vierou je potrebný moment odvahy“ (J. Updike).

Vo svetskom, ateisticky orientovanom humanizme ide o dôsledné chápanie a sebachápanie človeka ako pozemšťana, vrátane vedomia, že „ostal sám“: „Vidíš to prázdno nad našimi hlavami? Boh neexistuje. Žiadne nebo, žiadne peklo - len zem…“, tak vyjadruje tento oslobodzujúci pocit jedna z postáv drámy J. P. Sartra. Ľudské sily nie sú neobmedzené, o to viac záleží na zmužilosti a odvahe človeka: „Nepochybne sme súčasťou prírody, k prírode patríme, sme jej podriadení, sme výslednicou prírodných zákonov a nakoniec aj ich obeťou“ (B. Russell). V duchu Shakespearovej myšlienky moderný ateista radšej volí tvrdú pravdu než utešujúcu fantáziu.

Podstatné črty profilu tohto ateistu, ale aj bytostnú súvislosť medzi ateizmom a svetským humanizmom vystihol svojím spôsobom kresťanský autor Friedrich Heer: „Byť človekom, aktívnym človekom, znamená pre najbdelejších a najzrelších ateistov našej doby byť solidárnym so všetkými ľuďmi v boji proti smrti, proti nezmyselnému, proti strašným ukrutnostiam a brutalite, proti takmer nezmerateľnej hlúposti, lenivosti, zbabelosti, ktoré tak často robia zo života peklo. Moderný ateista je pevne rozhodnutý prevziať zodpovednosť za človeka pod slobodným, prázdnym nebom.“

Mravný ideál a intelektuálna čestnosť

Náboženskí odporcovia často obviňujú ateistov z údajnej snahy „dosadzovať človeka na miesto zvrhnutého Boha“. S odmietnutím transcendentna vraj mizne mravný ideál a regulatív mravnosti. Morálka sa vraj relativizuje, spochybňuje, stáva sa čisto situačnou alebo vôbec prestáva existovať. Takéto výčitky odmietol už L. Feuerbach: „Avšak ateizmus, keď ničí teologické čosi, stojace nad človekom, neničí tým morálnu inštanciu, ktorá nad ním stojí. To morálne vyššie, ktoré stojí nad človekom, je ideál, ktorý si každý človek musí vytýčiť, avšak tento ideál je a musí byť ľudským ideálom a cieľom.“

Známe tvrdenie „Ak niet Boha, je všetko dovolené“ odráža iba duchovný zmätok človeka, neschopného pozitívne sa rozísť s náboženstvom. Je neopodstatnené a presvedčivo ho vyvracajú milióny ľudí (na Slovensku je ich aspoň niekoľko stotisíc), ktorí žijú dobre a správne aj bez náboženstva.

Hodno poznamenať, že ak veriaci človek a ateista rovnako konajú dobro a nepáchajú zlo, môžu byť v rovine praktických skutkov obaja hodnotení rovnako pozitívne. Z etického hľadiska však nie je ľahostajné, z akých pohnútok k určitému činu došlo alebo nedošlo. Ateistické presvedčenie a na ňom založená autonómna morálka, neuznávajúca nadprirodzenú odmenu alebo trest, tvorí rámec pre slobodné mravné rozhodovanie človeka. Z hľadiska motivácie je eticky relevantné konanie ateistu čisto prejavom jeho vlastného, dobrovoľného morálneho uvedomenia, rozhodovania a zodpovednosti.

V sekulárnom humanistickom, ateisticky zameranom chápaní ide teda o človeka, schopného žiť pozitívne bez náboženských predstáv a regulatívov; o človeka, ktorý uvažuje, rozhoduje sa a koná na základe uznávaných a osvedčených všeľudských hodnôt a noriem; o človeka s rešpektom voči faktom, s úctou k pravde, intelektuálne čestného voči druhým i voči sebe samému: „Raz večer položil som si otázku, prečo vlastne opakujem večer čo večer svoje modlitby, keď na ne neverím. Keď som si to intelektuálne uvedomil, cítil som, že je mojou čestnou povinnosťou oslobodiť sa od poverčivých návykov“ (G. B. Shaw). „Nie je to ani zatvrdnutosť srdca, ani zlá vášeň, čo ženie niektorých ľudí k ateizmu, ale skôr ich intelektuálna čestnosť“ (I. Asimov).

Ateista a tolerancia

S osobným presvedčením a životným štýlom ateistu nie sú spojené prejavy, úkony či obrady, obdobné náboženským modlitbám, účasti na bohoslužbách a na iných obradoch. Ateista si bežne svoj ateizmus ani nepripomína, ani ho nemanifestuje. Jednoducho žije, uvažuje, rozhoduje sa a koná bez náboženstva. Svoje prirodzené ľudské, duchovné, citové a estetické potreby uspokojuje rôznymi formami sociálnych i užších kontaktov, intelektuálnych aktivít, konzumáciou produktov umenia alebo osobnou umeleckou či inou záujmovou činnosťou. Náboženstvo je takto „mimo neho“ a teoreticky by sa o ne nemusel zaujímať, ba vôbec si ho všímať. Prakticky to však neplatí, lebo ateisti žijú v spoločnosti s väčšinou veriacich a bežne sú konfrontovaní s existenciou a činnosťou náboženských organizácií.

Tak je to práve v prípade Slovenskej republiky, ktorá ústavne zaručuje slobodu náboženského, ale aj iného presvedčenia. Na rozdiel od nedávnej minulosti neexistuje protináboženská propaganda, veriacim nik nenanucuje ateizmus. Kto však je - napriek ústavným princípom a zákonným zárukám - neraz v kňazských kázňach, v cirkevnej publicistike i vo vyjadreniach cirkevnej hierarchie generalizujúco, nevecne až urážlivo napádaný a morálne spochybňovaný, je ateizmus a jeho stúpenci. A práve za tejto situácie sú ateisti obviňovaní z netolerantnosti, keď v rámci ústavne zaručenej slobody prejavu objasňujú a propagujú svoje svetonázorové presvedčenie.

Preto zrejme treba znova zdôrazniť rozdiel medzi vzťahom ateistu voči veriacim a voči samotnému náboženstvu. V súlade so zásadami a normami demokratického a pluralitného štátu uznáva ateista právny rešpekt a občiansku toleranciu voči veriacim a ich potrebe náboženstva. Súčasne, na základe tých istých zásad a noriem, má ateista právo zastávať vedecký pohľad na náboženstvo, ako aj nezávislý názor na jeho inštitucionálnych nositeľov, náboženské organizácie. Ak ateista svoje názory podáva seriózne, vedecky ich podkladá a formuluje v medziach spoločenskej slušnosti, je neoprávnené považovať to za prejav netolerantnosti.

Na margo militantných výpadov proti ateistom treba ďalej pripomenúť, že v súčasnej slovenskej realite je pre vzťahy veriacich a neveriacich občanov charakteristická skôr vzájomná tolerancia. Nielen ľudia na dedinách, ale aj susedia v mestských činžiakoch vedia o sebe navzájom aspoň to, kto chodí alebo nechodí do kostola, a nijako to nenarušuje ich osobné vzťahy. Prípadný nesúlad buď býva umelo vyvolaný alebo vzniká bez súvislosti s náboženstvom či ateizmom.

Každý vie, aký zložitý býva vzťah medzi svetonázorovou orientáciou človeka a jeho ľudskými kvalitami. Pri charakterovom a morálnom hodnotení nemusí obstáť každý ateista - ale ani každý veriaci. Všeobecné vyjadrenia o ktorejkoľvek skupine ľudí sú obyčajne veľmi problematické a vo svojej generalizácii chybné. Ak rozhodne odmietame znevažovanie a urážanie veriacich, rovnako rozhodne musíme trvať na dodržiavaní noriem vecnosti a slušnosti voči občanom bez vyznania, voči stúpencom ateisticky orientovaného, sekulárneho humanizmu.

Aký je, aký chce byť moderný ateista

Povedané najprv v negatívnej definícii, ateisticky orientovaný humanista nie je namysleným vzdelancom s rozumárskym postojom k náboženstvu, pohŕdajúcim veriacim človekom ako ľahkovernou obeťou „kňazského klamstva“. Nie je to ktosi, kto sa svojím ateizmom vystatuje a „robí Bohu na truc“. Nie je vášnivo spupným, ale v podstate zúfalým vzbúrencom proti Bohu. Nie je to ani akýsi pochybný element bez morálnych zásad a zábran, ani zúfalec, ktorému „Boh zomrel“, a on sa bezradne poneviera týmto svetom a svojím životom. Nie je ani človekom, ktorý už doterajším spôsobom veriť nevie, ale ešte nejako veriť potrebuje a chce, človek s psychikou veriaceho, a preto s túžbou nájsť nejaké „nové“ náboženstvo. Napokon nejde ani o predstavu obyčajného bezverca, bez primeraných vecných vedomostí, ale aj dôležitých morálnych vlastností, zaručujúcich dôsledné ateistické zmýšľanie a správanie.

Moderný, kultivovaný ateista vychádza z presvedčenia, že jestvuje iba jedna, pozemská skutočnosť, že jeho aktivita a zodpovednosť nepodlieha nijakým nadprirodzeným silám a určeniam. Je si síce vedomý svojej prírodnej, biologickej podmienenosti a ohraničenosti svojich prirodzených ľudských možností, ale na osud a poslanie človeka sa pozerá ako na sled stupňov k cieľavedomému stvárneniu jeho osudu.

Uvedomelý a pozitívny rozchod s náboženstvom - u mnohých dnešných ľudí už celý ich život bez náboženstva - znamená v duchovnom vývine ľudskej bytosti novú antropologickú kvalitu: Človek, oslobodený od myslenia v podstate magického, zvláda bez iluzívnych predstáv a nádejí svoj život, rieši jeho problémy, zabezpečuje svoju existenciu, rozvíja partnerské vzťahy, vychováva deti, spolupracuje s inými, pomáha druhým, čelí aj ťažkostiam, neistote, fyzickej bolesti, duševnému utrpeniu, životným tragédiám i smrti - svojich blízkych i svojej vlastnej.

Moderný ateista chce užívať svoj rozum a dôveruje si. Nevyhýba sa životným skúškam, pozná aj hodnotu strastí a bolesti. Ostáva realistom, ale tiež vie, čo je fantázia, humor, hra, zanietenie a sen. Nepostráda nič z toho prirodzene ľudského, čím človek nie je ani zviera, ani stroj. Oslobodil sa od magických predstáv a fantastických ilúzií: niet ani odmien, ani trestov, sú iba dôsledky - jeho činov alebo pasivity. To neznamená fatalizmus. Naopak. To je zdôraznenie významu aktivity a zodpovednosti človeka ako dvoch jeho najzákladnejších určení.


Info
 
Uverejnené v 2. čísle časopisu PROMETHEUS za rok 2007

Copyright © 2000—2007 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk