Knižná polička / Paragrafy
HOLBACH
„Zdravý rozum…“

63. KAŽDÉ NÁBOŽENSTVO SA USILUJE VNUKNÚŤ LUĎOM MALOMYSELNOSŤ A STRACH PRED BOŽSTVOM

Veľa ľudí sa snaží oddeľovať pravé náboženstvo od povery. Vravia nám; že povera nie je nič iné ako babský a zvrátený strach pred bohom. Človek naozaj nábožný vraj dôveruje svojmu bohu a miluje ho úprimne, kým poverčivý človek vidí v ňom iba nepriateľa, nemá k nemu nijakú dôveru a boha si predstavuje ako podozrievavého a krutého samovládcu, ktorý je skúpy na milosrdenstvo a až príliš prištedrý na tresty. Nedávajú nám však všetky náboženstvá v podstate tie isté predstavy o bohu? Nevravia teológovia jedným dychom, že boh je nekonečne dobrotivý, a súčasne neprestávajú opakovať, že sa veľmi ľahko rozhnevá, že venuje svoju priazeň len málo ľuďom a ukrutne tresce tých, čo neráčil zahrnúť svojou milosťou?

§ 64. NIET NIJAKÉHO REALNEHO ROZDIELU MEDZI NÁBOŽENSTVOM A NAJOTROCKEJŠÍM, NAJHLÚJPEJŠÍM PREDSUDKOM

Ak ponímame boha ako všetky javy v prírode, kde dobro a zlo sú vedno nerozlučne späté, tento boh sa nám prirodzene musí zdať vrtošivým a nestálym, hneď dobrotivým, hneď zlým podľa toho, či budeme šťastní alebo nešťastní, a práve preto vyvoláva nedôveru, strach a neistotu v našich srdciach. Niet teda nijakého rozdielu medzi prirodzeným náboženstvom a najtemnejšou, najstrašnejšou poverou. Akže veriaci vidí boha iba z dobrej stránky, poverčivý naň hľadí z jeho najšpatnejšej stránky. Jeden sa raduje vo svojom bláznovstve, druhý sa trápi, ale obidvaja sú rovnako blázniví.

§ 65. AK UVERÍME TEOLOGICKÝM PREDSTAVÁM O BOHU, MILOVAŤ HO NEMÔŽEME

Ak čerpám svoje predstavy o bohu z teológie, boh sa mi javí ako bytosť, ktorá ťažko môže vzbudzovať lásku smrteľníkov. Svätuškári, ktorí nám tvrdia, že úprimne milujú svojho boha, sú alebo luhári, alebo blázni, ktorí vidia boha iba z jednej stránky. Nemožno milovať bytosť, ktorej predstava vyvoláva iba hrôzu a ktorej súdu sa desíme. Ako možno hľadieť bez strachu na boha; ktorého pokladáme za takého ukrutného, že je schopný zatratil nás naveky?

Nech nám nikto nevraví, že ľudia majú pociťovať synovský strach pred svojím bohom alebo strach, aký nám vnuká úcta zmiešaná s láskou. Nijaký syn nemôže milovať otca, o ktorom vie, že je dosť krutý, aby ho mučil a trestal obzvlášť rafinovane za najnepatrnejší priestupok, ktorého sa dopustil. Nijaký človek na zemi nemôže prechovávať ani iskričku lásky k bohu, ktorý prichystal nekonečne dlhé a ukrutné muky pre 99 zo 100 svojich detí.

§ 66. TEOLÓGOVIA, KTORÍ VYMYSLELI DOGMU 0 VEČNÝCH PEKELNÝCH MUKÁCH, SPRAVILI Z BOHA BYTOSŤ NENÁVIDENÚ PRE SVOJU UKRUTNOSŤ, KTORÚ NEMOŽNO POROVNAŤ S NIJAKÝM ANI NAJHORŠÍM ČLOVEKOM; VYTVORILI PERVERZNÉHO TYRANA, KTORÝ NACHÄDZA PÓŽITOK V UKRUTNOSTIACH

Tí, čo si vymysleli dogmu o večných mukách pekelných, urobili z boha, o ktorom tvrdia, že je nanajvýš dobrotivý, najnenávidenejšiu bytosť. Krutosť sa u ľudí pokladá za najvyšší stupeň zloby. Nikto nie je taký bezcitný, aby nebol pohnutý a pobúrený aj čírym opísaním múk, ktoré skusuje nejaký človek, aj keby to bol najväčší zločinec. No ešte väčšie rozhorčenie musí vzbudiť krutosť nezaslúžená a ničím neodôvodnená. Najkrvavejší tyrani, ako Kaligula, Nero alebo Domicián mali aspoň nejaký dôvod, aby týrali svoje obete a vysmievali sa ich utrpeniu. Podnecoval ich k tomu strach o vlastnú bezpečnosť, alebo pomstychtivosť či snaha zastrašiť ostatných rudí prejavmi ukrutnosti, alebo dokonca hádam i márnivosť okázalo vystavovať na obdiv svoju moc a želanie uspokojiť barbarskú zvedavosť. Možno niektorú z týchto pohnútok pripisovať bohu? Keď týra tých, čo vyvolali jeho hnev, tresce bytosti, ktoré nemohli ani trochu ohroziť jeho neotrasiteľnú moc ani oslabiť jeho šťastie, ktoré nemožno ničím narušiť. Na druhej strane muky v posmrtnom živote nie sú dosť odstrašujúcim príkladom pre živých, ktorí ich nemôžu vidieť na vlastné oči. Tieto muky by boli zbytočné i zatratencom, pretože v pekle sa už nikto nemôže napraviť, keďže čas zľutovania už pominul. Z toho vyplýva, že boh uskutočňuje svoju pomstu na večnosti len pre svoje potešenie a preto, aby sa vysmieval slabosti svojich stvorení.

Odvolávam sa na celé ľudstvo! Nájde sa na svete človek taký krutý; aby chladnokrvne trýznil, nehovorím, svojho blížneho, ale vôbec nejakú živú bytosť bez najmenšieho dôvodu a osohu, a aby sám nemal na tom nijaký záujem a nemusel sa obávať svojej obeti? A vy, páni teológovia, sami musíte dospieť k záveru, že podľa vašich vlastných zásad je tento boh nekonečne horší než najhorší človek. Namietnete mi azda, že ťažké hriechy zasluhujú aj ťažké tresty. Ja vám odpoviem, že nemožno hrešiť proti bohu, ktorého šťastie je nekonečné. Dodám ešte, že hriechy bytostí konečných nemôžu byť nekonečné. Tvrdím, že boh, ktorý nechce, aby sa proti nemu hrešilo, nemôže dopustiť, aby odplatia za hriechy, spáchané na ňom smrteľníkmi, trvala večne. Poviem vám, že boh nanajvýš dobrotivý nemôže byť súčasne nanajvýš krutý a nemôže pripustiť, aby jeho stvorenia trvali nekonečne dlho len preto, aby ich pre svoje potešenie mohol nekonečne dlho trápiť.

Iba najsurovejšie barbarstvo, iba najhoršia prefíkanosť, iba najzaslepenejšia márnivosť si mohli vymyslieť dogmu o večných mukách pekelných. Keby skutočne existoval boh, proti ktorému by bolo možno hrešiť alebo sa mu rúhať, nebolo by na zemi väčších rúhačov než tí, čo sa opovažujú tvrdiť, že tento boh je taký zvrátený tyran, že sa večne kochá v zbytočnom mučení svojich slabých stvorení.

§ 67. TEOLÓGIA JE LEN REŤAZ ZREJMÝCH PROTIREČENÍ

Tvrdiť, že boha môžu urážať ľudské skutky, značí vyvracať všetky predstavy o bohu, ktoré sa nám teológovia pokúšajú vštepiť. Vravieť, že človek môže porušiť vesmírny poriadok, že môže rozpútať boží hnev, že môže mariť jeho zámery, to by znamenalo hovoriť, že človek je mocnejší než boh, že je pánom svojej vôle, že závisí od neho, či sa božská dobrotivosť nezmení na krutosť. Teológia nerobí nič iné, než že jednou rukou rúca to, čo druhou postavila! Ak sa každé náboženstvo zakladá na bohu, ktorý sa raz rozhnevá, raz udobrí, tak sa každé náboženstvo zakladá na zrejmom protiklade.

Všetky náboženstvá sa zhodujú v tom, že nám do neba vynášajú nesmiernu múdrosť a všemohúcnosť božiu, len čo nám však chcú vysvetľovať jeho chovanie, nachádzame v ňom iba nerozum, neprezieravosť, slabosť a bláznovstvo. Vravia, že boh stvoril svet pre seba samého, a predsa sa mu dosiaľ nepodarilo dosiahnuť patričnú úctu u svojich stvorení. Boh stvoril človeka, aby mal vo svojej ríši poddaných, ktorí by ho velebili, no my vidíme, ako sa ľudia proti nemu ustavične búria!

§ 68. TAKZVANÉ BOŽSKÉ VÝTVORY NIČÍM NEPOUKAZUJÚ NA TO, ČO SA NAZÝVA BOŽSKOU DOKONALOSŤOU

Ustavične nám vychvaľujú božiu dokonalosť a len čo žiadame dôkazy, poukazujú nám na jeho výtvory, ktoré sú vraj trvácimi a žiarivými dokladmi jeho dokonalosti. Všetky tieto výtvory sú však nedokonalé a pominuteľné. Človek, ktorý je stále pokladaný za jeho majstrovské dielo, za najobdivuhodnejší výtvor boží, je plný nedokonalostí, ktoré od neho odvracajú priazeň všemohúceho vládcu, ktorý ho stvoril; tento pozoruhodný výtvor často tak odpudzuje svojho tvorcu a hnusí sa mu, že je nútený uvrhnúť ho do pekelného ohňa. No ak je i toto najlepšie dielo božie nedokonalé, podľa čoho môžeme posudzovať božskú dokonalosť? Môže dielo, s ktorým nie je spokojný ani sám jeho tvorca, vyvolať náš obdiv nad zručnosťou tohto stvoriteľa? Ľudské telo je sužované najrozličnejšími neduhmi, vystavené nesčíselným útrapám a napokon smrti. Duša človeka je plná nedostatkov a jednako sa nám bez prestania opakuje, že človek je najznamenitejším výtvorom najdokonalejšej bytosti.

§ 69. BOŽSKA DOKONALOSŤ NEVYPLÝVA ANI Z TAKÝCH DOMNELÝCH BOŽÍCH VÝTVOROV AKO ANJELI A NEHMOTNÍ DUCHOVIA

Zdá sa, že boh nemal o nič väčší úspech a nepodal o nič presvedčivejšie dôkazy svojej dokonalosti ani keď stvoril bytosti dokonalejšie než človek. Veď nedozvedáme sa z rozličných náboženstiev, že anjeli, ktorí sú len číročistí duchovia, vzbúrili sa proti svojmu pánovi a dokonca ho chceli zvrhnúť z trónu? Boh si predsavzal urobiť šťastnými anjelov i ľudí, no nepodarilo sa mu to ani u jedných, ani u druhých. Vôľa dokonalého stvoriteľa sa vždy stretávala s pýchou, zlobou, hriechmi a nedostatkami jeho stvorení.

  « späť paragrafy Pokračovanie