Knižná polička / Paragrafy
HOLBACH
„Zdravý rozum…“

§ 58. EŠTE JEDEN NEMENEJ ROMÁNKOVÝ VÝMYSEL

Vykladá sa nám o akejsi hierarchii všetkých bytostí. Predpokladá sa, že boh rozdelil svoje stvorenia do rozličných tried, v ktorých sa môžu tešiť takému šťastiu, akého sú schopné. Podľa tohto fantastického usporiadania všetky bytosti – od prvokov až po nebešťanov – môžu požívať len také blaho, aké im bolo predurčené. Skúsenosť úplne odporuje tomuto pochabému blúzneniu. Vidíme, že na tomto svete všetky živé bytosti trpia a sú obklopené nebezpečenstvom. Človek sa nemôže pohnúť, aby neporanil, nerozmliaždil alebo ináč neublížil mnohým živým tvorom, ktorí mu prišli do cesty, zatiaľ čo sám je na každom kroku vystavený nesčíselným predvídaným i nepredvídaným zlám, ktoré mu môžu pripraviť skazu. Nestačí samotná myšlienka na smrť, aby ho znepokojovala uprostred jeho najživších radostí? Celý život musí znášať najrozličnejšie protivenstvá. Ani na chvíľu si nie je istý svojím životom, na ktorom tak mocne lipne a ktorý pokladá za najväčší dar od boha.

§ 59. TEOLÓGIA SA MÁRNE POKÚŠA ZBAVIŤ BOHA ĽUDSKÝCH NEDOSTATKOV, NO UKAZUJE SA, ŽE BOH JE NEVYHNUTNE ALEBO BYTOSŤ NESLOBODNÁ, ALEBO ZLÁ

Svet, vravia nám, je taký dokonalý, ako to len bolo možné. Práve preto, že svet nie je súčasťou boha, ktorý ho stvoril, nevyhnutne musí mať veľké prednosti aj veľké nedostatky. Na to môžeme povedať, že ak svet nemohol byť bez veľkých nedostatkov, zodpovedalo by skôr božej dobrote nestvoriť svet, ktorý nevedel urobiť dokonale šťastným. Ak boh, ktorý podľa vás bol nekonečne šťastný, prv než stvoril tento svet, bol by aj naďalej nekonečne šťastný, keby bol nestvoril svet, prečo sa vyrušil zo svojho pokoja? Prečo musí človek trpieť? Prečo vôbec musí človek existovať? Čo záleží bohu na jeho existencii? Nezáleží mu na nej vôbec nič alebo mu na nej predsa len trochu záleží? Ak nie je jeho existencia preň užitočná alebo nevyhnutná, prečo ho pozdvihol z ničoty? Ak jeho existencia je nevyhnutná pre slávu božiu, to značí, že človeka potreboval a že mu čosi chýbalo, kým človek neexistoval. Môžeme odpustiť málo zručnému robotníkovi, že vyrobil nedokonalý výrobok, pretože musí – dobre alebo zle – pracovať, aby neumrel hladom. Toho robotníka môžeme ospravedlniť, ale vášho boha vonkoncom nie. Podľa vás si stačí sám sebe. Prečo potom stvoril človeka? Podľa vás má všetko, aby mohol človeka spraviť šťastným. Prečo to teda neurobí? Z toho vysvitá, že váš boh je skôr zlomyseľný než dobrotivý. Ibaže by ste povedali, že boh musel nevyhnutne urobiť, že urobil, a že to nemohol spraviť inakšie. Tvrdíte však, že váš boh je slobodný. Vravíte, ďalej, že je nemenný, hoci moc, ktorú vykonáva, má začiatok i koniec, ako všetky pominuteľné bytosti na tomto svete. Ó, teológovia! Márne ste sa usilovali zbaviť vášho boha všetkých ľudských nedostatkov, ešte vždy má tento taký dokonalý boh, priam tak ako človek, svoju Achillovu pätu!

§ 60 VERIŤ V BOŽSKÚ PROZRETEĽNOSŤ A NEKONEČNE BLAŽENÉHO A MOCNÉHO BOHA NEMOŽNO

„Nemôže boh preukazovať svoju priazeň, komu chce? Nemá právo nakladať so svojou milosťou, ako uzná za vhodné? Nemôže ju odňať? Jeho stvoreniam nepatrí žiadať od neho, aby sa im zodpovedal zo svojich skutkov. Môže podľa svojej vôle nakladať s výtvormi svojich rúk. Ako neobmedzený vladár smrteľníkov rozdeľuje šťastie alebo nešťastie, ako sa mu zapáči.“ Také vysvetlenie nám dávajú teológovia, aby nás zmierili so zlom, ktoré boh na nás zosiela. Odpovieme im, že boh, ktorý by bol nanajvýš dobrotivý, naskrze by nebol pánom svojej priazne, ale z jeho vlastnej podstaty by vyplývalo, aby svojou milosťou zasýpal všetky tvory bez rozdielu. Povieme im, že bytosť naozaj šľachetná nežiada späť, čo raz darovala, a že nijaký človek, ktorý tak postupuje, nemôže čakať uznanie a nemá právo ponosovať sa na nevďačnosť.

Ako môžeme porovnávať svojvoľné a vrtkavé chovanie, ktoré teológovia prisudzujú bohu s náboženstvom, ktoré predpokladá dohodu alebo vzájomné záväzky medzi bohom a človekom? Ak boh nie je ničím povinný svojim tvorom, ani tieto tvory nemôžu byť ničím povinné svojmu bohu. Každé náboženstvo je založené na šťastí, ktoré človek právom očakáva od boha, ktorý mu vraví: Miluj ma, klaňaj sa mi, počúvaj ma a ja ťa spravím šťastným! Ľudia mu zas hovoria: Urob nás šťastnými, dodržiavaj svoje sľuby a budeme ťa milovať, budem sa ti klaňať a budeme počúvať tvoje zákony! Teda boh sám porušuje dohodu, ktorá je základom každého náboženstva, keď nedbá o šťastie svojich tvorov, keď rozdeľuje svoju priazeň a milosť podľa svojho rozmaru, keď odníma dary, ktorá sám venoval.

Cicero správne povedal: Ak boh nelahodí človekovi, nemôže byť jeho bohom.* Dobrotivosť je podstatou boha. Táto dobrotivosť sa môže človekovi prejavovať iba v dobre, ktorého sa mu dostáva. Len čo je nešťastný, táto dobrotivosť sa stráca a s ňou zároveň mizne aj boh. Nekonečná dobrotivosť nemôže byť ani obmedzená, ani čiastočná, ani výlučná. Ak je boh nanajvýš dobrotivý, má poskytovať šťastie všetkým svojím tvorom. Jedna jediná nešťastná bytosť by stačila, aby zničila neobmedzenú dobrotivosť boha. Ak je boh nanajvýš dobrotivý a všemohúci, možno pochopiť, že by jeden jediný človek mohol trpieť? Jediný živočích, jediný červík, ktorý trpí, podáva nezvratný dôkaz proti prozreteľnosti božej a jej nekonečnej dobrotivosti.

§ 61. POKRAČOVANIE

Protivenstvá a utrpenia v pozemskom živote sú podľa teológov trestom, ktorý boh ukladá hriešnikom. Lenže prečo ľudia vôbec hrešia? Ak je boh všemohúci, je preňho ťažšie zariadiť, aby na svete vládol poriadok, aby všetci boží tvorovia bodli dobrí, nevinní a šťastní, než stvoriť svet? Bolo pre tohto boha ľahšie urobiť dielo dokonalé než nedokonalé? Bola medzi nebytím všetkých bytostí a ich múdrym šťastným bytím väčšia vzdialenosť než medzi nebytím a bytím nezmyselným a úbohým?

Náboženstvo nám vykladá o pekle, t. j. o mieste plnom hrôzy, kde boh napriek všetkej svojej dobrotivosti pripravuje nekonečné muky pre drvivú väčšinu ľudí. Keď teda náboženstvo urobilo smrteľníkov takými nešťastnými na tomto svete, dáva im na vedomie, že boh ich môže spraviť ešte nešťastnejšími na druhom svete! Kňazi si pomáhajú z ťažkostí tvrdením, že v tomto prípade božia dobrotivosť ustupuje jeho spravodlivosti. Lenže dobrotivosť, ktorá ustupuje najstrašnejšej ukrutnosti, nie je dobrotivosť zvrchovaná! Napokon, možno pokladať boha, ktorý bol najprv nekonečne dobrotivý a potom sa stane nekonečne ukrutným, za nemennú bytosť? Možno nájsť v tomto bohu plnom neúprosného hnevu, aspoň tieň milosti alebo dobrotivosti?

§ 62. TEOLÓGIA ROBÍ Z BOHA STELESNENIE NESTVORNÉHO NEROZUMU, NESPRAVODLIVOSTI, ZÁKERNOSTI A UKRUTNOSTI, BYTOSŤ VZBUDZUJÚCU BEZMEDZNÚ NENÁVISŤ

Božia spravodlivosť, ako nám ju opisujú teológovia, ťažko môže v nás vzbudiť lásku k bohu! Podľa učenia dnešnej teológie sa zdá zrejmé, že boh stvoril väčšinu ľudí len preto, aby ich vystavil večným mukám. Nezodpovedalo by skôr dobrote, múdrosti a spravodlivosti božej stvoriť iba kamene alebo rastliny a vôbec nestvoriť rozumné bytosti než stvoriť človeka, ktorého správanie na tomto svete môže naň uvaliť nekonečné tresty na svete druhom? Boh natoľko vierolomný a zlomyseľný, že stvoril jediného človeka a uviedol ho do pokušenia ku hriechu, za ktorý mu hrozí večné zatratenie, nemôže byť pokladaný za bytosť dokonalú, lež za vrchol nerozumu, nespravodlivosti, zákernosti a ukrutnosti. Teológovia nielenže nevytvorili dokonalého boha, lež urobili ho aj najnedokonalejším zo všetkých bytostí!

Boh, ako nám ho predstavujú teológovia, podobal sa tyranovi, ktorý dal vyklať oči väčšine svojich otrokov, potom ich hodil do žalára a sám len pre svoju kratochvíľu tajne pozoroval ich chovanie, aby mohol ukrutne potrestať všetkých tých, ktorí pri chôdzi vrážali do seba a skvelo odmenil hŕstku tých, ktorým ponechal zrak a ktorí teda boli schopní vyhnúť sa zrážke so svojimi druhmi. Také predstavy o bohu v nás vyvoláva dogma o náhodnosti predestinácie!

Hoci nám ľudia do omrzenia opakujú, že ich boh je zvrchovane dobrotivý, je zrejmé, že v hĺbke srdca tomu nemôžu sami uveriť. Ako môžeme milovať to, čo nepoznáme? Ako môžeme milovať bytosť, ktorej predstava vzbudzuje v nás iba strach a zmätok? Ako milovať bytosť, keď všetko, čo sa o nej vraví, vedie nás k tomu, aby sme ju nekonečne nenávideli?


* Nisi deus homini placuerit, deus non erit.

  « späť paragrafy ďalej