Knižná polička / Paragrafy
HOLBACH
„Zdravý rozum…“

§ 53. TAKZVANÁ PROZRETEĽNOSŤ SKÔR PORUŠUJE, NEŽ UDRŽIAVA EXISTUJÚCI PORIADOK NA SVETE A JE SKÔR NEPRIATEĽSKÁ NEŽ PRIATEĽSKÁ K ČLOVEKOVI.

Naozaj sa božská prozreteľnosť nejako výrazne prejavuje pri zachovávaní veľkolepých výtvorov, za ktoré sú jej vzdávané pocty? Veď ak to ona vládne na svete, zisťujeme, že priam tak rúca ako tvorí, nivočí priam tak ako plodí. Nekynoží každú chvíľu po tisícoch práve tie ľudské bytosti, o zachovanie a blaho ktorých sa vraj ustavične stará? Každú chvíľu stráca zo zreteľa svoje milované tvory: hneď im rúca príbytky, hneď im nivočí úrodu, raz im zaplavuje polia, raz im ich pustoší páliacim suchom; celú prírodu vyzbrojuje proti človekovi a človeka samotného vyzbrojuje proti jeho blížnym. A na dovŕšenie toho všetkého necháva ho väčšinou zomrieť v bolestiach. Azda v tom možno vidieť skutočnú starostlivosť o udržanie poriadku vo vesmíre?

Ak nezaujato posudzujeme obojaké správanie božej prozreteľnosti v pomere k človekovi a všetkým živým bytostiam, zistíme, že sa ani zďaleka nepodobá nežnej a starostlivej matke, ale skôr tým zvráteným matkám, ktoré rýchlo zabúdajú na nešťastné plody svojich chlipných lások, opúšťajú svoje deti hneď po narodení a uspokojujúc sa tým, že ich porodili, zanechávajú ich bez pomoci napospas rozmarom osudu.

Hotentoti sú v tomto ohľade múdrejší než iné národy, ktoré ich nazývajú barbarmi. Vraj odmietajú uctievať boha, pretože aj keď často koná dobro, často tiež plodí zlo. Nie je toto usudzovanie správnejšie a zhodnejšie so skúsenosťou než úvahy tých ľudí, ktorí zanovito chcú vidieť vo svojom bohu iba dobro, múdrosť a predvídavosť a odmietajú uznať, že nesčíselné zlá, javiskom ktorých je tento svet, nevyhnutne musia vychádzať z tej istej ruky, ktorú nadšene bozkávajú.

§ 54. NIE, SVET NIE JE SPRAVOVANÝ ROZUMNOU BYTOSŤOU

Logika zdravého rozumu nás učí, že o akejkoľvek príčine môžeme a musíme usudzovať iba podľa jej účinkov. Jedine tú príčinu možno natrvalo vyhlásiť za dobrú, ktorá vyvoláva vždy len dobré, osožné a príjemné účinky. Príčina, ktorá pôsobí dobro i zlo, je príčinou raz dobrou, raz zlou. Lenže logika teológie nedbá o toto všetko. Podľa nej všetky prírodné javy a všetky účinky, ktoré pozorujeme na tomto svete, dokazujú existenciu nekonečne dobrej príčiny a touto príčinou je boh. Hoci tento svet je plný zla, hoci veľmi často v ňom vládne neporiadok, hoci ľudia stále úpejú pod ťarchou osudu, ktorý na nich neúprosne dolieha, máme byť presvedčení, že tieto účinky sú spôsobené akousi dobrotivou a nemennou príčinou. A veľa ľudí tomu verí, alebo sa tvária, že tomu veria.

Všetko, čo sa deje na svete, dokazuje nám čo najzreteľnejšie, že svet naskrze nie je ovládaný rozumnou bytosťou. Môžeme usudzovať o rozumnosti nejakej bytosti len podľa toho, či používa primerané prostriedky na dosiahnutie cieľa, ktorý si stanovila. Cieľom boha je vraj šťastie človeka. A predsa všetky ľudské bytosti sú podrobené nevyhnutnému osudu; rodia sa len preto, aby hodne trpeli, málo sa radovali a napokon zomreli. Pohár ľudského života je naplnený radosťou a horkosťou, dobro je všade sprevádzané zlom, poriadok sa strieda s neporiadkom, po vzniku nasleduje zánik. Ak mi poviete, že božie zámery sú tajomstvom a jeho cesty sú nevyspytateľné, odpoviem vám, že v takom prípade vonkoncom nemôžem posúdiť, či je boh naozaj rozumná bytosť alebo nie.

§ 55. NEMOŽNO TVRDIŤ, ŽE BOH JE NEMENNÝ

Tvrdíte, že boh je nemenný! Čo teda spôsobuje trvalú nestálosť, takú príznačnú pre tento svet, ktorý je podľa vás ovládaný bohom? Existuje na zemi čo len jedinký štát, kde by dochádzalo ku krvavým revolúciám častejšie než v ríši tohto neznámeho vládcu? Možno vôbec pokladať nezmeniteľného boha za dosť mocného, aby mohol urobiť svoje výtvory čo najstálejšie, za pána prírody, kde sa všetko ustavične mení? Ak verím, že vidím ruku nemenného boha vo všetkých účinkoch osožných človekovi, čiu ruku mám vidieť v ustavičných protivenstvách, pod ťarchou ktorých človek klesá? Vravíte, že práve naše hriechy nútia boha, aby trestal ľudí; odpoviem vám, že teda i podľa vás samotných boh nie je vôbec nemenný, pretože hriechy ľudí ho nútia meniť svoje správanie voči nim. Môže byť bytosť, ktorá sa hneď rozhnevá a hneď zas udobrí, stále rovnaká?

§ 56. DOBRO I ZLO SÚ NEVYHNUTNÉ NÁSLEDKY PRIRODZENÝCH PRÍČIN. BOH, KTORÝ NEMÔŽE NIČ ZMENIŤ NA ZÁKONE PRÍČINNOSTI, NIE JE BOH

Vesmír je len tým, čím môže byť: všetky živé bytosti na tomto svete majú svoje slasti a strasti, prežívajú teda raz príjemné, raz nepríjemné skúsenosti. Tie isté účinky sú nevyhnutné a nezvratné vyplývajú z príčin, ktoré pôsobia v súlade so svojou podstatou. Tieto účinky sa mi páčia alebo nepáčia, čo nevyhnutne vyviera z mojej vlastnej prirodzenosti. Táto prirodzenosť ma núti vyhýbať sa určitým účinkom, odvracať ich od seba, premáhať a vyhľadávať, priať si a zabezpečovať si iné. Môže byť na svete, kde všetko je podriadené zákonu nevyhnutnosti, boh, ktorý ničomu nebráni a ponecháva veciam ich priebeh, vôbec niečím iným ako osudom alebo zosobnením nevyhnutnosti? Je to boh netečný, ktorý nijako nemôže meniť všeobecné zákony, ktorým je sám podriadený. Čo mi záleží na nekonečnej všemohúcnosti bytosti, ktorá nie je naklonená uľahčiť mi aspoň trochu moju existenciu? Kde je nekonečná dobrotivosť bytosti, ktorá je taká ľahostajná k môjmu šťastiu? Aký osoh môžem mať z priazne bytosti, ktorá hoci ma môže zasypať nekonečným dobrodením, preukazuje mi dobro len v miere veľmi obmedzenej?

§ 57. SĽUBY NÁBOŽENSTVA, ŽE ČLOVEK BUDE ODMENENÝ NA DRUHOM SVETE ZA ÚTRAPY V POZEMSKOM ŽIVOTE, JE LOŽ. RAJ A POSMRTNÝ ŽIVOT JE ILÚZIA

Ak sa spýtame, prečo je toľko ľudí nešťastných, keď je boh taký dobrotivý, potešujú nás, že tento svet je iba prechodným stupňom, z ktorého človek vojde do iného, šťastnejšieho sveta. Ubezpečujú nás, že zem, na ktorej žijeme, je iba dočasným slzavým údolím, kde nás boh skúša. A napokon, aby nás umlčali úplne, tvrdia, že boh nemohol na svoje výtvory preniesť ani vyrovnanosť ani nekonečné šťastie, lebo tie sú vyhradené iba jemu samotnému. Ako sa uspokojiť s takou odpoveďou? 1. O existencii iného života nás utvrdzuje iba fantázia ľudí, ktorí tým, že predpokladajú tento posmrtný život, vyslovujú len svoju túžbu po nesmrteľnosti a trvácnejšom, ničím neskalenom šťastí, ktoré im tu na zemi nie je súdené. 2. Možno si predstaviť, že by vševedúci boh, ktorý musí podrobne poznať všetky sklony bytostí, ktoré stvoril, potreboval ešte ich podrobovať toľkým skúškam, aby sa presvedčil o ich náklonnostiach? 3. Zem, ktorú obývame, podľa odhadov našich chronológov* existuje už 6-7 tisíc rokov. Cez celý ten čas národy boli ustavične prenasledované zlým osudom a najrozmanitejšími pohromami. Dejiny nás učia, že človek v každej dobe trpel a biedil, či už vinou samovládcov, dobyvateľov a hrdinov alebo vinou vojen, povodní, hladu, epidémií atď. Môžu nám tak dlho trvajúce skúšky vnuknúť opravdivú dôveru v skryté zámery božie? Môžu nám tieto neprestajné útrapy dať nejakú jasnú predstavu o budúcom osude, ktorý nám boh vo svojej dobrotivosti chystá? 4. Ak je boh taký dobrý, ako sa nám tvrdí, či nemohol – a to nehovoríme už ani o nekonečnej blaženosti – poskytnúť ľuďom aspoň toľko šťastia, koľko len smrteľníci vládzu zniesť? Potrebujeme nekonečnú rajskú blaženosť na to, aby sme boli šťastní? 5. Ak boh nemohol urobiť človeka šťastnejším na tomto svete, ako môžeme dúfať v nebeský raj, kde sa vraj pánovi vyvolení tešia večnému a nevýslovnému šťastiu? Ak boh nemohol a ani nechcel vykoreniť zlo zo sveta, ktorý jedine je dostupný nášmu poznaniu, prečo by sme si mali namýšľať, že bude môcť alebo chcieť pozbaviť zla ten druhý svet, o ktorom nemáme ani potuchy?

Pred vyše 2000 rokmi podľa Laktanciovho svedectva povedal múdry Epikur: „Boh alebo chce premôcť zlo, no nedarí sa mu to; alebo ho môže vykoreniť, no nechce; alebo to nechce ani nemôže spraviť; alebo to konečne chce aj môže. Ak to chce a nemôže dosiahnuť, nie je všemohúci; ak môže, no nechce to spraviť, je zlomyseľný a túto vlastnosť mu nesmieme pripisovať; keby to ani nechcel ani nemohol, bol by nemohúci aj zlomyseľný, a teda by nebo bohom; ak to chce a môže, odkiaľ sa berie zlo alebo prečo mu nezabráni?“ Už vyše 2000 rokov myslitelia hľadajú rozumné riešenie tohto problému a naši teológovia nás poúčajú, že na všetky tieto otázky dostaneme odpoveď až v budúcom živote.


* Chronológovia – historici zaoberajúci sa časovým určením rozličných historických udalostí.

  « späť paragrafy ďalej