Knižná polička / Paragrafy
HOLBACH
„Zdravý rozum…“

§ 46. NEHMOTNÝ DUCH NEMÔŽE MAŤ ROZUM A KLAŇAŤ SA BOŽSKÉMU ROZUMU JE NAJČÍREJŠÍ NONSENS

Ak máme byť takzvanými mysliacimi bytosťami, musíme mať predstavy, myšlienky a vôľu. Aby sme mohli mať predstavy, myšlienky a vôľu, musíme mať príslušné orgány. Aby sme mohli mať tieto orgány, musíme mať telo. Aby niekto mohol pôsobiť na iné telesá, musí sám mať telo. Iba ten môže pocítiť, že poriadok je porušený, kto sám môže trpieť. Z toho jasne vyplýva, že čistý duch nemôže byť rozumný a nemôže naň pôsobiť to, čo sa deje vo vesmíre.

Vravíte, že božský rozum, božské predstavy a božské zámery nemajú nič spoločné s ľudskými! Nech je to tak! No ako potom môžu ľudia – či už dobrí alebo zlí – posudzovať božské zámery, ako môžu uvažovať o týchto predstavách a byť vo vytržení nad týmto rozumom? To by znamenalo posudzovať, obdivovať a velebiť to, o čom sami nemáme ani najmenšej potuchy. Velebiť nevyspytateľné cesty božskej múdrosti, neznačí to velebiť čosi, o čom nie sme schopní utvoriť si úsudok? Obdivovať túto božskú prozreteľnosť, neznačí to obdivovať a nevedieť prečo? Taký obdiv je vždy ovocím nevedomosti. Šudia obdivujú a velebia iba to, čomu sami nerozumejú.

§ 47. VLASTNOSTI, KTORÝM TEOLÓGOVIA OBDARÚVAJÚ BOHA, ODPORUJÚ PREDPOKLADANEJ BOŽSKEJ PODSTATE

Všetky tieto vlastnosti, pripisované bohu, nemôžu patriť bytosti, ktorá svojou vlastnou podstatou nemá nič spoločné s človekom. Je pravda, že z tohto protikladu sa teológovia usilujú dostať tak, že ľudské vlastnosti pripisované bohu stupňujú až k najvyššej miere dokonalosti. No práve tým, že túto dokonalosť doviedli až do nekonečne, upadajú do nezmieriteľných rozporov. Čo je výsledkom tohto spojenia boha a človeka čiže tejto „teantropie“? Výsledkom je iba fantóm, ktorý hneď zmizne, len čo chceme o ňom povedať čosi pozitívne, hoci teológom dalo veľa námahy, kým vymysleli také spojenie.

Dante vo svojom „Raji“ rozpráva, že sa mu boh zjavil v podobe troch dúhových kruhov, ktorých jasné farby prechádzali jedna do druhej. Len čo sa však básnik chcel zahľadieť do oslnivého svetla tejto dúhy, videl iba svoju vlastnú tvár. Keď sa človek klania bohu, klania sa sebe samému.

§ 48. POKRAČOVANIE

Nepresvedčí nás už najpovrchnejšia úvaha o tom, že boh nemôže mať ani jednu z ľudských vlastností, cností a dokonalostí? Naše cnosti a naše dokonalosti sú výsledkom rozličnosti našich pováh. Môže mať boh takú povahu ako človek? Naše vlastnosti možno pokladať zd dobré alebo zlé iba vo vzťahu k podobným bytostiam, s ktorými žijeme v spoločnosti. Podľa vás je boh bytosťou jedinečnou, niet nikoho, kto by sa mu podobal! Boh nežije v spoločnosti, nikoho nepotrebuje. Teší sa večnej blaženosti, ktorú nič nemôže naštrbiť. Preto musíme pripustiť, že ani podľa vašich vlastných zásad boh nemôže mať to, čo nazývame cnosťami, priam tak ako človek nemôže byť cnostný vo vzťahu k bohu.

§ 49. TVRDIŤ, ŽE ČLOVEK JE CIEĽ A KORUNA STVORENIA, JE ABSURDUM

Človek je taký zaujatý svojou vlastnou dôležitosťou, že si predstavuje seba ako cieľ a vrchol vesmíru, ktorý boh stvoril. Na čom sa zakladá to jeho lichotivé presvedčenie? Vraj na tom, že človek je jedinou bytosťou obdarenou rozumom, ktorý mu dovoľuje poznať boha a vzdávať mu patričnú úctu. Ubezpečujú nás, že boh stvoril svet iba na svoju vlastnú slávu a človek sa musel stať súčasťou jeho plánu, aby tu bol ktosi, kto by obdivoval jeho dielo a oslavoval ho za to. Lenže ak vychádzame z tohto predpokladu, nie je zrejmé, že boh nedosiahol svoj cieľ? Prečo je to tak? 1. Človek podľa samotných teológov nikdy nebude môcť poznať svojho boha a vždy bude v neprekonateľnej nevedomosti jeho božskej podstaty. 2. Bytosť, ktorá nemá sebe roveň, nemôže byť slávená, pretože sláva je výsledok porovnávania vlastnosti jednej bytosti s podobnými vlastnosťami iných bytostí. 3. Ak boh žije v nekonečnej blaženosti a stačí sám sebe, načo by potreboval chválorečenie svojich nedokonalých tvorov? 4. Bo napriek všetkej veľkosti svojho diela nie je vlastne vôbec oslavovaný. Naopak, všetky náboženstvá na svete nám dokazujú, že ľudia proti bohu neprestajne hrešia. Ich hlavným cieľom je zmieriť hriešneho, odbojného a nevďačného človeka s rozhnevaným bohom.

§ 50. ANI BOH NIE JE PRE ČLOVEKA, ANI ČLOVEK PRE BOHA

Ak je boh nekonečný, človek ho potrebuje ešte menej než mravce človeka. Zišlo by mravcom na um mudrovať v nejakej záhrade o záhradníkovi a zaujímať sa o jeho zámery, želania a plány? Mali by napríklad mravce právo potvrdiť, že Versailleský park bol zriadený len pre ne a že jediným cieľom nádhery milovaného kráľa bolo vytvoriť pre ne prepychové obydlie? A podľa teológov človek v porovnaní s bohom je ničotnejší než najbiednejší hmyz v porovnaní s človekom. Teológovia sa takto sami priznávajú, že teológia, ktorá sa zaoberá iba božími vlastnosťami a zámermi, už tým sa stáva najväčšou pochabosťou.

§ 51. NIE JE PRAVDA, ŽE CIEĽOM STVORENIA SVETA JE ŠŤASTIE ČLOVEKA

Teológovia tvrdia, že boh, keď stvoril svet. Mal na mysli jediný cieľ: šťastie človeka. Ale je človek na svete, ktorý bol stvorený výslovne pre človeka a je riadený všemohúcim bohom, naozaj šťastný? Je jeho spokojnosť trváca? Nie sú do jeho slastí primiešané i strasti? Koľko ľudí na svete je spokojných so svojím osudom? Nie je ľudstvo vydané napospas fyzickému a mravnému zlu? Neexistuje tisíc spôsobov, ako sa môže pošramotiť tento ľudský stroj, ktorý je pokladaný za majstrovské dielo božie? Boli by sme takí nadšení zručnosťou mechanika, keby nám prevádzal zložitý stroj, ktorý sa však môže kedykoľvek zastaviť a napokon sa rozbije sám od seba?

§ 52. TAKZVANÁ PROZRETEĽNOSŤ JE SLOVO BEZ AKÉHOKOĽVEK ZMYSLU

Prozreteľnosťou sa nazýva dobrotivá starostlivosť, ktorú boh prejavuje tým, že uspokojuje potreby a stará sa o šťastie svojich milovaných stvorení. Ak máme oči otvorené, ľahko sa presvedčíme, že boh sa nestará o nič. Prozreteľnosť vonkoncom nedbá o väčšinu obyvateľov tohto sveta. Len si spomeňte, aké množstvo nešťastníkov trpí a biedne živorí popri hŕstke ľudí, ktorí sú pokladaní za šťastných. Nemusia si celé národy odtŕhať chlieb od úst, aby mohli uspokojiť chúťky niekoľkých nenásytných tyranov, ktorí nie sú o nič šťastnejší než otroci, nimi utláčaní?

Teológovia bombasticky vychvaľujú dobrodenie božskej prozreteľnosti a vyzývajú nás, ab sme dôverovali iba jej. Keď však nastanú nejaké neočakávané katastrofy, hlásajú, že človek so všetkými svojimi plánmi je iba hračkou v rukách prozreteľnosti, ktorá obracia navnivoč všetky ľudské zámery a vysmieva sa akémukoľvek úsiliu človeka. Tento veľmúdry boh má dokonca záľubu v tom, že zvádza človeka zo správnej cesty. Ako však dôverovať potmehúdskej prozreteľnosti, ktorá sa vysmieva človekovi a zahráva sa s ním? Ako môžu odo mňa žiadať, aby som obdivoval nevyspytateľné cesty božskej múdrosti, keď počínanie božie je mi nezrozumiteľné? Vravia mi, že prozreteľnosť musím posudzovať podľa jej činnosti. Práve podľa toho ju posudzujem a zisťujem, že výsledky jej pôsobenia sú mi niekedy osožné, ale veľmi často tiež škodlivé.

Teológovia sa snažia ospravedlňovať prozreteľnosť a tvrdia, že každý človek na tomto svete skusuje viac šťastia než zármutku. Ak predpokladáme, že na sto dobrodení, ktorými nás prozreteľnosť zahrnuje, pripadá desať pohrôm, vyplýva z toho, že na sto prejavov jej dobrotivosti pripadne desať prejavov jej zloby. Zhoduje sa toto správanie s dokonalosťou, ktorá sa jej pripisuje?

Všetky teologické knihy sú plné najlichotivejšieho vychvaľovania prozreteľnosti, ktorej starostlivá opatera je vynášaná do neba. Zdalo by sa, že človek, aby mohol byť šťastný na tomto svete, nemusí k tomu sám nijako prispievať. Lenže bez svojej práce by človek sotva mohol existovať čo i jedinký deň. Aby mohol žiť, musí v pote tváre obrábať pôdu, chytať zver a ryby a vôbec pracovať do úpadu. Bez týchto druhotných príčin by prapríčina všetkého, prozreteľnosť, aspoň vo väčšine krajín, nemohla uspokojiť ani jednu z ľudských potrieb. Nech už sa pozriem kamkoľvek, všade na celej našej zemeguli vidím, ako divosi priam tak ako civilizovaní ľudia ustavične zvádzajú boj s božou prozreteľnosťou. Večne musia čeliť úderom, ktoré na nich zosiela v podobe víchric, búrok mrazov, kamenca, povodní, sucha a rozličných pohrôm, ktoré často všetku ich prácu obracajú navnivoč. Slovom, ľudstvo je v ustavičnom strehu proti neblahým zásahom prozreteľnosti, ktorá sa vraj stará o jeho šťastie.

Istý nábožný človek obdivoval božskú prozreteľnosť, že múdro dala tiecť riekam práve tak, kde ľudia postavili veľké mestá. Je zrejmé, že spôsob uvažovania tohto človeka nie je o nič rozumnejší než usudzovaním toľkých učencov, ktorí neprestajne vravia o posledných príčinách alebo tvrdia, že jasne rozoznávajú dobrotivé zámery božie v platnom svetovom poriadku.

  « späť paragrafy ďalej