Knižná polička / Paragrafy
HOLBACH
„Zdravý rozum…“

§ 24. MENEJ HLÚPE BY BOLO KLAŇAŤ SA SLNKU NEŽ BOHU DUCHU

Ak už ľudia potrebujú boha, prečo by si nemohli zvoliť slnko, tohto viditeľného boha, ktorému sa od nepamäti klaňalo toľko národov? Nemá väčšie právo na úctu smrteľníkov naše slnko, ktoré svieti, hreje a oživuje všetko súcno? Jeho prítomnosť prebúdza a obnovuje prírodu, jeho neprítomnosť spôsobuje v nej smútok a ochabnutosť. Ak niečo existujúce by mohlo ľuďom stelesňovať silu, činnosť, blahodarnosť a trvanie, bezpochyby by to bolo slnce, ktoré treba pokladať za otca prírody, dušu sveta, božstvo! Aspoň by mu nikto, ak má zdravý rozum, nemohol upierať existenciu, alebo neuznávať jeho vplyv a dobrodenie.

§ 25. BOH DUCH NEMÔŽE SI ŽELAŤ ANI KONAŤ

Teológovia vyhlasujú, že na to, čo boh koná, nepotrebuje ramená ani ruky, že všetko tvorí čírou vôľou. Lenže aký môže byť tento boh, ktorý užíva svoju vôľu? Na čo môže byť zameraná táto božská vôľa?

Je smiešnejšie alebo ťažšie veriť vo víly, duchov, strašidlá, čarodejov a vlkolakov než v tajomné alebo nemožné pôsobenie ducha na telo? Ak pripustíme možnosť takého boha, nemôžu nás už poburovať nijaké bájky a fantázie. Teológovia zaobchádzajú s ľuďmi ako s malými deťmi, ktoré nikdy nepochybujú o pravdivosti počúvaných rozprávok.

§ 26. ČO JE TO BOH?

Aby sme sa presvedčili o nemožnosti existencie boha, stačí, keď počúvame nejakého teológa, ako hovorí o ňom. Ledva otvorí ústa, hneď zbadáme, že všetko, čo vraví o bohu, je naskrze nezlučiteľné s vlastnosťami, ktoré mu pripisuje. Čo je teda boh? Je to abstraktný pojem, slovo vymyslené na označenie skrytej sily prírody. Alebo je to matematický bod, ktorý nemá dĺžku, šírku ani výšku. Istý filozof* veľmi vtipne podotkol o teológoch, že rozriešili povestný Archimedov problém;** v nebi našli taký pevný bod, odkiaľ môžu hýbať vesmírom.

§ 27. KRIKĽAVÉ ROZPORY TEOLÓGIE

Náboženstvo vrhá človeka na kolená pred bytosťou, ktorá postráda priestorovosť a súčasne je nekonečná, všetko napĺňa svojou nesmiernosťou, pred bytosťou všemohúcou, ktorá však nikdy neuskutočňuje svoje priania, pred bytosťou nekonečne dobrou, ktorá však budí v ľuďoch iba nespokojnosť, pred bystrosťou smerujúcou k harmónii, ktorá však seje všade nesváry a neporiadok. Nech sa teraz niekto pokúsi uhádnuť, aký je tento boh teológov!

§ 28. KLAŇAŤ SA BOHU ZNAČÍ KLAŇAŤ SA VÝMYSLU

Aby nedošlo k nedorozumeniu, povie sa nám bez okolkov, že „netreba vedieť, čo je to boh, ale že treba ho uctievať, aj keď ho nepoznáme, a že nám nie je vôbec dovolené snažiť sa opovážlivým zrakom postihnúť jeho vlastnosti“. Prv však než vôbec budeme súhlasiť s tým, že treba nejakého boha uctievať, nebudeme sa chcieť presvedčiť o jeho existencii? A ako poznáme, že existuje, ak nie tým, že si overíme, či vôbec môže mať všetky tie rozličné vlastnosti, ktoré sa mu pripisujú? Pravdu povediac, klaňať sa bohu značí klaňať sa výmyslu, vytvorenému ľudskou fantáziou, alebo skôr klaňať sa niečomu, čo vlastne neexistuje.

§29. NEKONEČNOSŤ BOHA A NEMOŽNOSŤ POSTIHNÚŤ BOŽSKÚ PODSTATU VEDIE K ATEIZMU

Bezpochyby preto, aby ešte väčšmi všetko zatemnili, teológovia sa rozhodli, že nám nikdy nepovedia, čo je v skutočnosti ten ich boh. Vždy nám rozprávajú len, aký nie je. Nazdávajú sa, že ustavičnou negáciou a abstrakciou sa im podarí vytvoriť reálnu a dokonalú bytosť, zatiaľ čo v skutočnosti výsledkom môže byť iba bytosť pomyselná. Duch je to, čo nie je telo; bytosť nekonečná je tá, ktorá nikdy nemôže byť konečná, bytosť dokonalá je tá, ktorá nemôže byť nedokonalá. Môže si niekto s dobrým svedomím vytvoriť nejakú reálnu predstavu na základe takej hŕby všelijakých záporov a bez konkrétnych predstav? To, čo vylučuje akúkoľvek predstavu, môže byť vôbec niečím iným než ničím?

Tvrdiť, že božské vlastnosti sú nedostupné ľudskému chápaniu, značí priznať sa, že boh nie je pre ľudí. Ak nás uisťujú, že v bohu je všetko nekonečné, to značí, že pripúšťajú, že on a jeho stvorenia nemajú nič spoločné. Vravieť, že boh je nekonečný, značí pozbavovať človeka možnosti poznať ho, alebo aspoň urobiť ho pre človeka zbytočným.

„Boh,“ vravia nám, „stvoril človeka rozumným, no nie vševedúcim, t. j. schopným poznať všetko.“ Z toho vyvodzujú, že boh neobdaril človeka vlohami takými mohutnými, aby mohol poznať božskú podstatu. Je preto zrejmé, že boh nemohol a ani si neželal byť predmetom ľudského poznania. Akým právom sa teda môže hnevať na ľudí, ktorí už svojou prirodzenosťou nie sú schopní vytvoriť si nejakú predstavu o božskej podstate? Boh by bol istotne najnespravodlivejším a najsvojvoľnejším tyranom, keby trestal ateistu len preto, že nepoznal to, čo podľa svojej prirodzenosti ani nebol schopný poznať.

§ 30. NEVERIŤ V BOHA NIE JE NEBEZPEČNEJŠIE ALEBO ZLOČINNEJŠIE AKO VERIŤ

U väčšiny ľudí je strach najpresvedčivejší argument. V súlade s týmto tvrdením teológovia nám radia, že je potrebné, aby sme si vybrali najbezpečnejšiu cestu a uverili, že niet väčšieho hriechu než neviera, že boh nemilosrdne potresce všetkých, čo opovážlivo pochybujú o jeho existencii a že jeho prísnosť je spravodlivá, lebo iba šialenstvo a zvrátenosť môže popierať existenciu rozhnevaného vládcu, ktorý sa ateistom kruto pomstí. Ak s rozvahou skúmame tieto hrozby, vidíme, že vždy vychádzajú z jedného a toho istého sporného tvrdenia. Prv než nám začnú vykladať, že je bezpečnejšie veriť v existenciu boha a je strašlivým hriechom o nej pochybovať alebo ju popierať, mali by nám jeho existenciu uspokojivým spôsobom dokázať. Potom by bolo treba dokázať nám, že je vôbec možné, aby tento spravodlivý boh kruto trestal ľudí za to, že neboli schopní uveriť v existenciu bytosti, ktorú ich obmedzený rozum nemohol pochopiť. Slovom, mali by dokázať, že boh, o ktorom sa vraví, že je nekonečne spravodlivý, môže kruto trestať ľudí za ich nevyhnutnú a neprekonateľnú nevedomosť o jeho božskej podstate.

Nie je spôsob, ako teológovia uvažujú, prinajmenšom čudný? Vymýšľajú prízraky, vytvárajú ich z protikladov a potom tvrdia, že najbezpečnejšia cesta je nepochybovať o existencii týchto prízrakov, ktoré si sami vymysleli! Podľa tejto zásady nebolo by nič také nezmyselné, aby nebolo bezpečnejšie tomu veriť, než neveriť.

Všetky deti sú ateisti; nemajú nijakú predstavu o bohu. Možno túto ich nevedomosť pokladať za hriech? V ktorom veku má dieťa začať veriť v boha? Odpovedia vám, že vtedy, keď sa stane rozumnou bytosťou. A v koľkých rokoch sa človek stáva rozumnou bytosťou? Napokon, ak najhlbokomyseľnejší teológovia nemôžu pochopiť božskú podstatu ani si netrúfajú jej porozumieť, aké predstavy môžu mať o bohu jednoduchí smrteľníci: ženy, remeselníci, slovom, tí, čo tvoria väčšinu ľudstva?

§ 31. VIERA V BOHA NIE JE NIČ INÉ AKO OD DETSTVA ZAKORENENÝ ZVYK

Ľudia veria v boha, pretože sa spoliehajú na výroky tých, čo nevedia toho o bohu viac než oni sami. Naše pestúnky sú našimi prvými učiteľmi náboženstva. Rozprávajú deťom o náboženstve, tak ako im rozprávajú o vlkolakoch. Od najútlejšieho detstva ich učia spínať mechanicky ruky na modlitbu. Vari pestúnky majú jasnejšie predstavy o bohu než deti, ktoré nútia, aby sa modlili?

§ 32. NÁBOŽENSTVO JE PREDSUDOK TRADÍCIOU PRENÁŠANÝ OD OTCOV NA SYNOV

Náboženstvo dedia deti po rodičoch ako rodinný majetok i so všetkými ťarchami. Len veľmi málo ľudí na svete by verilo v boha, keby sa iní nestarali o to, aby v nich túto vieru vypestovali. Každý z nás prijíma od svojich rodičov a vychovávateľov takého boha, akého oni sami zas prevzali od svojich rodičov a učiteľov. Lenže každý z nás si ho prispôsobí, obmení a upraví podľa svojho založenia.


* Dávid Hume

** Má tu na mysli legendárnu Archimedovu vetu: „Dajte mi bod, na ktorý by som sa mohol postaviť a ja vám pohnem zemeguľou“.

  « späť paragrafy ďalej