Knižná polička / Paragrafy
HOLBACH
„Zdravý rozum…“

§ 1. PODOBENSTVO

V preveľkej ríši vládne mocnár, ktorého veľmi čudné počínanie je celkom nepochopiteľné jeho poddaným. Chce od nich, aby ho poznali a milovali, aby si ho ctili a počúvali, no nikdy sa im neukáže a všetko, čo o tomto vladárovi vedia, vonkoncom neumožňuje, aby si o ňom utvorili jasnejšiu predstavu. Národy, ktoré sú mu podrobené, majú o povahe a zákonoch svojho neviditeľného panovníka len tie predstavy, ktoré im vštepujú jeho ministri. Títo však sami sa priznávajú k tomu, že ani oni nepoznajú svojho pána, že jeho cesty sú nevyspytateľné, jeho zámery a vlastnosti naskrze nepochopiteľné. Napokon ani títo ministri sa medzi sebou nezhodujú vo výklade príkazov, ktoré vraj pochádzajú od vládcu, za zástupcov ktorého sa vydávajú. V každej krajine ríše vykladajú jeho nariadenia inakšie. Navzájom sa hanobia a nazývajú podvodníkmi a luhármi. Zákony a nariadenia, ktoré sa podujali verejne vyhlasovať, sú nejasné. Sú to záhady, ktoré poddaní nemôžu pochopiť ani rozlúštiť, hoci boli určené práve na ich poučenie. Zákony tajomného mocnára potrebujú vykladačov, lenže tí, čo ich vysvetľujú, ustavične sa medzi sebou škriepia, ako im správne rozumieť. Ba čo viac, vôbec sa nevedia dohodnúť a všetko, čo rozprávajú o svojom tajomnom vladárovi, je iba reťaz rozporov. Nepovedia o ňom ani jedinké slovo, aby nebolo zas hneď vyvrátené. Nazývajú ho dobrotivým, ale niet nikoho, čo by sa neponosoval na jeho nariadenia. Pokladajú ho za nekonečne múdreho, ale celá jeho vláda je v rozpore s pravdou a zdravým rozumom. Vychvaľujú jeho spravodlivosť, ale práve najlepší z jeho poddaných sa zvyčajne najmenej tešia jeho priazni. Ubezpečujú, že ich pán vidí všetko, ale jeho všadeprítomnosť nebráni nijakému zlu. Vravia, že je priateľom poriadku, ale v jeho ríši panuje zmätok a neporiadok. Tvrdia o ňom, že je všemohúci, ale skutočnosť zriedkakedy zodpovedá jeho zámerom. Všetko predvída, ale ničomu nevie predísť. Nestrpí, aby bol urazený, a jednako dovolí každému, aby ho zasýpal urážkami. Velebia jeho vševedúcnosť a dokonalosť jeho výtvorov, ale jeho dielo plné nedostatkov má len krátke trvanie. Večne niečo robí a vzápätí to ničí alebo prerába a nikdy nie je spokojný so svojou prácou. Všetko jeho konanie smeruje len a len k jednému cieľu: k vlastnej sláve, no nikdy ten cieľ nedosiahne. Pracuje len pre blaho svojich poddaných, ale väčšine z nich sa nedostáva ani to najnevyhnutnejšie. Tí, ktorým podľa všetkého je najväčšmi naklonený, sú najnespokojnejší so svojím údelom. Vidíme, že takmer všetci sa ustavične búria proti svojmu pánovi, ktorého veľkosť znovu a znovu obdivujú, múdrosť vychvaľujú, dobrotu velebia, spravodlivosti sa obávajú a príkazom pokorne načúvajú, no nikdy sa nimi nesprávajú.

Touto ríšou je svet, týmto vladárom je boh, jeho ministrami sú kňazi a jeho poddanými ľudia.

§ 2. ČO JE TO TEOLÓGIA?

Existuje veda, ktorej predmetom sú iba veci nepochopiteľné. Na rozdiel od všetkých ostatných vied zaoberá sa len tým, čo nemožno vnímať zmyslami. Hobbes ju nazýva kráľovstvom tmy. Tam platia celkom iné zákony než na tomto svete obývanom smrteľníkmi. V tejto podivuhodnej ríši svetlo je tmou, všetko zrejmé sa stáva pochybným alebo klamným, nemožné sa stáva uveriteľným, pravda je tu nespoľahlivým sprievodcom a zdravý rozum sa mení na šialenstvo. Táto veda sa volá teológia a táto teológia je stálou urážkou ľudského rozumu.

§ 3. POKRAČOVANIE

Ustavičným hromadením večných ak, ale, ktovie, hádam bol postupne vytvorený chaotický a nesúvislý systém, ktorý môže ľuďom popliesť hlavu natoľko, že prestávajú rozumieť i veciam najjasnejším a strácajú istotu o najdokázanejších pravdách. Tento Systematický zmätok spôsobil, že celá príroda sa stala pre človeka nevysvetliteľnou záhadou. Viditeľný svet zmizol, aby ustúpil svetu neviditeľnému. Rozum je nútený ustúpiť fantázii a fantázia je jediným súcim sprievodcom v ríši fantómov, ktorú si sama vymyslela.

§ 4. ČLOVEK SA NERODÍ ANI NÁBOŽNÝM ANI DEISTOM

Každé náboženstvo sa zakladá na predstave boha: Ľudia však nemôžu mať správne predstavy o bytosti, ktorú nie sú schopní vnímať svojimi zmyslami. Všetky naše predstavy sú odrazom predmetov, ktoré pôsobia na naše zmyslové orgány. Akú skutočnosť však môže odrážať idea boha, ktorá je zrejme ideou bez akéhokoľvek obsahu? Nie je takáto predstava priam taká nezmyselná ako následok bez príčiny? Je predstava bez predobrazu čímsi iným ako výplodom obrazotvornosti? No niektorí učenci nás ubezpečujú, že predstava boha je nám vrodená, alebo, že si ľudia túto predstavu priniesli už z materinského lona. Každý pojem je výsledkom súdu, každý súd je výsledkom skúsenosti a skúsenosť sa získava iba činnosťou našich zmyslov. Z toho vyplýva, že náboženské predstavy sa zrejme nevzťahujú na nijakú skutočnosť, a nie sú nám vrodené.

§ 5. NEEXISTUJE NIJAKÁ NEVYHNUTNOSŤ VERIŤ V BOHA A NAJROZUMNEJŠIE JE VÔBEC O ŇOM NEROZMÝŠĽAŤ

Celý náboženský systém môže spočívať iba na prirodzenosti boha a človeka a na vzťahoch existujúcich medzi nimi. Aby sme však mohli posúdiť reálnosť týchto vzťahov, museli by sme mať nejakú predstavu o božej prirodzenosti. Všetci vyhlasujú, že božská podstata je pre človeka nepochopiteľná, ale zároveň sa tomuto nepochopiteľnému bohu pripisujú rozličné vlastnosti a ustavične sa tvrdí, že človek sa nemôže zaobísť bez boha, ktorého nemožno pochopiť.

Ľudia pripisujú najväčšiu dôležitosť práve tomu, čo nevedia pochopiť. Ak sa boh vymkýna chápaniu človeka, zdalo by sa najrozumnejšie vôbec o ňom nerozmýšľať. Lenže náboženstvo hlása, že sa človek dopúšťa hriechu, ak naň prestane čo len na okamih myslieť.

§ 6. ZÁKLADOM KAŽDÉHO NÁBOŽENSTVA JE ĽAHKOVÁŽNOSŤ

Hovorí sa nám, že božie vlastnosti nemožno postihnúť obmedzeným ľudským rozumom. Z toho by sa mal vyvodiť prirodzený záver, že božská prirodzenosť nie je na to, aby sa ňou zaoberal obmedzený rozum smrteľníkov. Lenže náboženstvo nás uisťuje, že obmedzený ľudský rozum nesmie ani na chvíľu spustiť zo zreteľa nevyspytateľnú bytosť, ktorej vlastnosti sú nedostupné jeho chápaniu. Z toho vyplýva, že náboženstvo je len a len umenie zamestnávať obmedzený ľudský rozum tým, čo nemôže pochopiť.

§ 7. KAŽDÉ NÁBOŽENSTVO JE NONSENS

Náboženstvo spája človeka s bohom alebo je prostredníkom medzi nimi. Napriek tomu však tvrdíte, že boh je nekonečný. Ak je boh naozaj nekonečný, nič konečné, nijaký smrteľník nemôže byť s ním v spojení ani udržiavať styky. A tam, kde sa nevytvoril vzájomný vzťah, nemôže byť ani spojenie ani vzájomné styky alebo povinnosti. Ak človek a boh nemajú k sebe nijaké povinnosti, pre človeka nemôže existovať vôbec nijaké náboženstvo. Ak teda tvrdíte, že boh je nekonečný, sami popierate možnosť akéhokoľvek náboženstva pre človeka, bytosť konečnú. Idea nekonečnosti je pre nás idea bez vzoru, bez predobrazu, bez akéhokoľvek obsahu.

§ 8. POZNAŤ BOHA NEMOŽNO

Ak je boh nekonečná bytosť, medzi bohom a človekom nemôže byť nijaký vzťah ani na svete pozemskom ani v nijakom inom a rozum človeka nikdy nedokáže vytvoriť si jasnú predstavu o bohu. I za predpokladu iného života, v ktorom by človek bol osvietenejší než na tomto svete, predstava nekonečného boha vždy bude natoľko nezrovnateľná s konečným rozumom človek, že boh preň bude nepostihnuteľný priam tak na nebi ako na zemi. Z toho vyplýva, že idea boha nebude človekovi v inom svete o nič dostupnejšia než v živote pozemskom. Z toho ďalej vysvitá, že ani bytosti, ktoré rozumom prevyšujú človeka, ako anjeli, archanjeli, serafíni a ostatní pánovi vyvolení, nemôžu si vytvoriť o bohu predstavu presnejšie než človek tu na zemi, ktorý tomu vôbec rozumie.

§ 9. PÔVOD PREDSUDKU

Ako sa teda mohlo stať, že sa rozumné bytosti dali presvedčiť, že vec celkom nedostupná ich chápaniu je pre ne najdôležitejšia zo všetkého? Stalo sa tak preto, že ľudia podľahli nesmiernemu strachu a keď má človek strach, prestáva rozmýšľať. Preto, že sa človekovi ustavične vštepovalo, aby nedôveroval svojmu rozumu. A keď je mozog zakalený, človek verí všetko a o ničom nehĺba.

§ 10. PÔVOD KTORÉHOKOĽVEK NÁBOŽENSTVA

Nevedomosť a strach, to sú tie dva oporné stĺpy každého náboženstva. Práve neistota, ktorú človek pociťuje vo vzťahu k bohu, vedie k tomu, že sa cíti priputnaný k náboženstvu. Všetko neznáme, všetko temné, či už v hmotnom alebo duchovnom zmysle, budí v človekovi strach. Strach sa stáva návykom a neskôr potrebou; človekovi by sa zdalo, že mu čosi chýba, keby sa nemal čoho báť.

  « paragrafy ďalej »