SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
K n i ž n á     p o l i č k a
Umberto Eco
Na čom sa zakladá morálka laikov.

Keď na scénu vstupuje ten druhy - je jednou zo znamenitých úvah Umberta Eca o morálke. Okúzľujúcim spôsobom v nej vysvetlil na čom sa zakladá morálka ľudí, ktorí sa nepridŕžajú náboženského svetonázoru. Úvaha je odpoveďou kardinálovi Martinimu, ktorý mu túto otázku zadal v rámci výmeny listov organizovanej a publikovanej časopisom Liberal.

V úvode hovorí Eco o tom, že dostal silnú katolícku výchovu "až do veku (ak mám označiť okamih zlomu) dvadsaťdva rokov". Priznáva sa, že cesta od viery k laicizmu (tento termín používa Eco) bola pomalou, dlhou a bolestnou premenou.

Nemá však žiadne problémy ak má vysvetliť na čom je založená morálka tých, ktorí neveria "v zosobnené a prozreteľné božstvo", využíva k tomu svoju odbornosť a teda hlbokú znalosť problémov sémantiky. Argumentuje tým, že celé ľudstvo má spoločné základné pojmy, ktoré možno vyjadriť vo všetkých jazykoch. Pričom však zároveň "mnohé civilizácie neuznávajú pojmy, ktoré sa nám zdajú očividné: napríklad pojem substancie, ku ktorej náležia určité vlastnosti (ako keď my hovoríme, že "jablko je červené"), alebo pojem identity (a = a)".

Eco začína pojmami, ktoré sa týkajú polohy ľudského tela v priestore. Hovorí: "Sme zvieratá so vztýčenou polohou tela..." Všetci máme spoločné pojmy pre to "čo je hore a čo je dole" Podobne máme všetci pojmy "o tom čo znamená vpravo a vľavo", ale i pojmy stáť, kráčať, ležať, skákať, bdieť, spať... Vďaka končatinám "všetci vieme čo znamená udrieť po pevnej hmote..." Priraďuje tam tiež kopanie a tancovanie. Niet pochybnosti, že má pravdu keď tvrdí, že všetci máme predstavu "čo znamená vnímať, pamätať si, pociťovať túžbu, strach, smútok... a takisto vydávať zvuky vyjadrujúce všetky tieto pocity. Tak sa dostáva do oblasti práva a hovorí, že "jestvuje všeobecné ponímanie v oblasti donucovania" lebo sa nám nepáči keď nám bránia hovoriť, spať, ísť kam chceme. Trpíme ak nás izolujú od okolia, ak nás bijú, týrajú fyzicky, či psychicky, čím oslabujú "alebo celkom zlikvidujú našu schopnosť myslieť".

To však je podľa Eca na scéne iba osamelý Adam, "ktorý ešte nevie, čo je to je sexuálny vzťah, potešenie z rozhovoru, láska k deťom, bôľ nad stratou milovaného človeka; ale už v tejto fáze sa táto sémantika aspoň pre nás (ak nie pre neho alebo pre ňu) stala základom etiky a morálky: predovšetkým musíme rešpektovať práva telesnosti toho druhého, medzi nimi právo vyjadrovať sa a myslieť." Potom robí historický exkurz aby ukázal, že nerešpektovanie "práva tela" vedie k takým ukrutnostiam, ako vraždenie Neviniatok, kresťanov v aréne, Bartolomejská noc, upaľovaniu kacírov, detská práca v baniach, znásilňovanie v Bosne.

Eco kladie otázku, ako je možné, že toto zviera, ktoré "postavil na scénu, môže pochopiť...nielen to, že chce robiť isté veci a nechce, aby iné veci robili jemu, ale i to, že by nemal robiť iným to, čo nechce, aby oní robili jemu?" A dáva na ňu odpoveď: "Raj sa rýchlo zaľudnil. Etický rozmer sa rodí vo chvíli, keď na scénu vstupuje ten druhý. Každý zákon, či už morálny alebo právny, vždy upravuje medzipersonálne vzťahy..." Tam kde kardinál zakladá morálku na tom, "že ten druhý je v nás samotných" hovorí Eco o druhom, ktorý je vedľa nás a má k tomu presvedčivé argumenty. "Tak ako nemôžeme žiť bez jedla a bez spánku, nemôžeme ani pochopiť, kto sme, bez pohľadu a odpovede toho druhého. Dokonca i ten, kto vraždí, znásilňuje...činí tak vo výnimočných životných okamihoch, no vo zvyšnom priebehu života žobroní u svojich blížnych o uznanie, lásku, úctu pochvalu."

Existovali a existujú však civilizácie, ktoré uznávajú masové vraždenie "poníženie tela toho druhého" Ak si tiež kladiete otázku ako je to možné aj tu dáva Eco vysvetlenie. "...tieto civilizácie obmedzovali koncept "toho druhého" na vlastné rodové spoločenstvo (alebo etnickú skupinu) a "barbarov" nepokladali za ľudské bytosti" tak ako "križiaci nevnímali neveriacich ako svojich blížnych, ktorých by bolo treba dajako zvlášť milovať". Eco tu vlastným spôsobom vysvetľuje morálku ako historický jav keď hovorí: "Skutočnosť je taká, že uznanie úlohy tých druhých, potreba rešpektovať tie ich potreby, ktoré pokladáme za neodmysliteľné pre nás samotných sú výsledkom tisícročného vývoja."

Na otázku "Je toto vedomie dôležitosti toho druhého dostačujúce na to, aby mi poskytlo absolútnu bázu, nemenný základ pre morálne správanie?" Eco kontruje: "...ani to, čo definujete ako "absolútny základ", nebráni mnohým veriacim hrešiť a uvedomovať si, že hrešia..."

V kontexte tejto úvahy uvádza Eco dve historky, spomenieme tu len jednu, na ukážku paradoxu v ktorom je podľa Eca obsiahnutý zárodok pravdy. Historka je o človeku, ktorý sa sám označoval za katolíckeho spisovateľa. "Bolo to v časoch Jána XXII a môj starý priateľ s nadšením ospevujúci jeho cnosti, povedal (s jasným paradoxným zámerom): Pápež Ján musí byť ateista. Len ten , kto neverí v Boha, môže mať tak veľmi rád svojich blížnych!"

Cez túto a ďalšiu historku smeruje Eco k tomu, aby vyjadril trochu okľukou to, čo na občianskej úrovni už mnohí z nás počuli, že morálka neveriaceho človeka má lepší základ než morálka veriaceho, lebo veriaci sa môže ešte vyspovedať, ale "ten kto neverí, je presvedčený, že nikto ho zhora nepozoruje, a teda vie aj to - práve z tohto dôvodu -, že zároveň nejestvuje Niekto, kto by mu mohol odpustiť."

Eco je taktný a neuveriteľne tolerantný a nechce, "aby sa nastolila zreteľná opozícia medzi tým, kto verí v transcendentného Boha a tým, kto neverí v nijaký nadindividuálny princíp." Preto v závere svojej úvahy píše: "...prirodzená etika ...sa môže v základných bodoch zhodovať s princípmi etiky založenej na viere v nadprirodzenosť... Ak zostávajú a zaiste naďalej zostanú, okrajové oblasti, ktoré sa nemôžu navzájom prekryť, nie inak je to i pri stretnutí rozličných náboženstiev. A v náboženských konfliktoch musia prevládať milosrdenstvo a rozvážnosť."

Tento náš pokus priblížiť myslenie a argumentáciu vlastnú osobnosti akou je Umberto Eco môže byť plnohodnotne doplnený len pozorným prečítaním a porozumením jeho úvahy. A to je aj naším cieľom - motivovať vás k jej prečítaniu.

(PROMETHEUS)


INFO
Späť » do Knižnej poličky

Úvaha, ktorú Vám tu v skrátenej podobe ponúkame je z knihy Umberta Eca: Päť úvah o morálke. Vydal Kalligram, spol. s.r.o. v Bratislave 2004


Copyright © 2000—2004 Spoločnosť PROMETHEUS, Grosslingova 8, 811 09 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk