SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Kapitola z knihy

Duša

Dolan 
„Viem, keď zomrie človek / jeho duša sa vráti na zem / berúc inú podobu na seba / matka ho porodí a je tu iný človek / so silnejšími údmi / a bystrejším mozgom / stará duša sa v neho vtelí.“ Či už John Masefield tomu, čo takto nabásnil veril alebo nie to neviem. Avšak to, čo napísal bolo odmietané väčšinou svetových náboženských vodcov od toho času čo vznikli náboženstvá. Keď navlečieš bosorku do farebného hodvábu, ostane stále iba bosorkou. Zaobaľ klam do krásneho rýmu, ostane vždy len klamom. Náboženskí vodcovia – aspoň vo väčšine cirkví – nám hovoria, že duše putujú do neba, nie do inej, práve porodenej bytosti.

Ninian Smart vo svojej knihe Náboženská skúsenosť ľudstva (The Religious Experience of Mankind) na strane 100 píše: „Nemožno si dosť dobre predstaviť prevtelenie duše z jedného tela do druhého podľa názoru budhistov. Nič, čo by takýmto spôsobom pokračovalo z jedného života do druhého neexistuje.“ Väčšina mysliacich ľudí sa zhoduje v tom, že všetko, čo môže jedinec preniesť na budúcu generáciu je iba jeho materiálne vlastníctvo a výsledky významných skutkov, ktoré vykonal pokiaľ žil.

Metapsychóza – prechod duše po smrti do iného tela, ak sa táto vôbec líši od reinkarnácie, znamená, že si duša môže polepšiť alebo zhoršiť svoje postavenie a preniesť sa z jedného živočíšneho druhu do iného. Teda môže sa najbližšie nasťahovať do opice alebo do tela monarchu – kráľa. Pokladá sa dokonca za pravdepodobné, že sa duša môže nasťahovať trebárs aj do hada. Nikto však doteraz neobjasnil, čo sa stane keď had zomrie. Existuje niečo buď chvályhodné alebo zavrhnutia hodné, ako spôsob hadieho správania?

John Masefield sa domnieva, že dušu možno dať do rovnakej kategórie ako morské panny, kyklopovia, Kerberos a podobné fantastické predstavy. J. A. T. Robinson, biskup z Woolwichu povedal o všetkých nadprirodzených bytostiach to, čo platí predovšetkým aj pred dušu: „stali sa vážnou a nevyhnutnou predstavou, ktorú uplatňuje kresťanstvo“.

V knihe Hľadanie duše (Search for the Soul) píše redaktor vydavateľstva Time-Life Books, ako sa na dušu pozerali rôzne filozofické smery. Platón vyhlasoval, že „duša tvorí skutočnú osobnosť, nie telo“ Socrates to rozvádza ešte ďalej: „buď človek nie je vôbec nič, ak však niečím je ukazuje sa, že je iba dušou“. Platón dokazuje dušu zloženú z troch častí (častí, ktoré zriedka kedy harmonizujú) Sú to: racionálny prvok (rozum) a dva iracionálne prvky (oduševnená časť a telesné chúťky). Platón i Socrates si obaja, rovnako predstavovali dušu nesmrteľnú a nehmotnú. Obaja verili v reinkarnáciu.

Aristoteles sa už ako zrelý filozof rozžehnal s väčšinou Platónovej metafyziky a nepokladal dušu za samostatnú jednotku. Bola to podľa neho „oživujúca zložka živého tela“ akoby „kapitán na lodi“. Ubezpečoval svojich stúpencov, že „neexistuje večný život ani nejaká reinkarnácia“. Budha vyhlasoval o duši, že predstavuje iba súhrn ľudských želaní. Ani on neveril v reinkarnáciu. Descartes vo svojom diele: Rozprava o metódach (Discourse on Method (1637) vyjadruje svoj karteziánky dualizmus: „Skutočnosť pozostáva z dvoch druhov substancie, mentálnej (duša) a fyzickej. Mentálna nemá priestorový objem a nie je merateľná. Fyzická sa rozprestiera v priestore a dá sa geometricky merať.“

Hudson Hoagland nám v práci „Úvahy o cieli života“ hovorí: „Predstava psychiky alebo duše bez tela je rovnako neprijateľná koncepcia, ako úškľabok mačky bez mačky“. Takúto formáciu, o ktorej nemožno a ani v minulosti sa nedali predložiť čo len najmenšie dôkazy jej existencie, možno zaradiť iba, ako pojem používaný v literatúre alebo klišé. Počujeme toto slovko natoľko bežne v každodennej konverzácii, že sa nemožno ubrániť predstave, že niekde v nejakom kúte vesmíru číha duša a jedného dňa sa objaví a zahlási. Ak to nie sú ľudské telá, čo krepčia v nebi a čo sa pečú v pekle, potom musíme revidovať v našej mysli čo tá vec, ktorú voláme duše vlastne je. Na to aby niečo krepčilo v nebi musí byť nejaký materiál, a celkom iste musí byť aj v pekle niečo čo je spaľovateľné, aby to horelo a aby to udržiavalo večne horiaci plameň. Potom ako to, že my tu na zemi nemôžeme uzrieť, alebo zachytiť do siete, alebo inak pozorovať spôsob transportu duše, ktorá opúšťa telo? Biblia to nijako nevysvetľuje, ale ako vraví Korán: Alah navlečie do novej kože všetko a každého, kto horí v pekle, aby tak trpeli pre svoje zlé skutky.

„Hovoriť o duši ako aktívnom prameni pohybu, príčine myšlienok, schopnej brať na seba rôzne podoby, ako aj o vzťahoch medzi nimi, atď. znamená rozprávanie v metaforách, avšak takéto metafory sú hojným zdrojom konfúzie, ak sa berú doslovne.“ Takto hovorí o duši Morris R. Cohen, ktorý bol iste jedným z najvzdelanejších filozofov Ameriky, vo svojom diele Rozum a príroda (Reason and Nature), čo je čítanie, ktoré vrelo odporúčame.

Niektorí religionisti vsádzajú všetko na kartu „duša“. Na tomto mieste by som sa chcel zastaviť. Možno, že som hazardoval, keď som sa potkol niekde po ceste možno, že som mal radšej ísť na Univerzitu, namiesto toho aby som išiel na to bláznivé stretnutie v Timbuktu možno, že som zle plánoval keď som investoval do toho riskantného podnikania v Enganadora, avšak nie som ochotný hrať hazardnú hru so svojou dušou. Držím si ju na uzde, keď som nespokojný, keď sa bojím, keď sa ma zmocňujú pocity bezmocnosti pri mojom počínaní, veď je to moja duša ku ktorej sa uchyľujem pre útechu a pre lepšiu budúcnosť. Avšak vedieť, že mám večnú dušu, to už obracia všetko na hlavu, nabáda ma to k tomu, aby som čakal až na svoj koniec, ktorý je v skutočnosti tým začiatkom. Bez duše by som bol nejestvujúca formácia, prázdna škrupina bez smerovania, bez cieľa.

Rovnako ako hypotetické „psyché“ alebo „vlastná osobnosť“, teda predpokladané sídlo ľudského mentálneho a emocionálneho života, ktoré je v centre našej pozornosti, nemá nič viac spoločného s dušou, okrem činností odohrávajúcich sa mozgu na molekulárnej, bunkovej, a nervovej úrovni. Myšlienka duše zbavenej tela alebo „mysle fungujúcej“ mimo „fungujúceho mozgu“ je fantázia, akými sú strašidlá v ich rôznych obmenách.

Emil Lucka vo Vývoji lásky (The Evolution of Love) vraví: „Predstava duše, základný princíp kresťanstva, bola iba naivná vidina povedomia ľudskej bytosti vykonštruovaná, ako existujúca formácia“. Všeobecné úvahy o smrti, ktoré sú pravdepodobne možné iba u človeka, sú pohnútkou, ktorá nás vedie k tomu, že sa viera v dušu zdá oprávnená. O tom, čo je to vlastne tá duša, sotva budú mať dve náboženstva, ale dokonca ani dvaja religionisti rovnaký názor. Ak si prečítate trebárs aj všetko čo bolo napísané o duši, nenájdete nič čo by poukazovalo na to, že duša nie je nič iné, ako spôsob akým sa istý jedinec správa či už v rodine, v spoločenských, či dajme tomu obchodných situáciách.

G. H. Lewis v diele Fyzický základ mysle (The Physical Basis of Mind) nazýva dušu „nič viac než subjektívne uvedomovanie si objektívnych telesných fenoménov“. Hudson Hoagland na dôvažok ku svojej už spomenutej analógii o úškľabku mačky „bez mačky“ – v rovnakom článku, ktorý vyšiel v marci l971 v časopise Zygon, Journal of Religion and Science, (Časopis o náboženstve a o vede) je ešte viac explicitný: „Pre mňa duša človeka je odraz, ako prebiehajú správy na molekulárnej úrovni jeho mozgu, pri jeho fungovaní v rôznom prostredí, či už spoločenskom alebo inom“. Ak je myseľ funkciou mozgovej činnosti, potom duševná (mentálna) činnosť aj mozgová fyziológia a biochémia sú dve strany tej istej mince. Jungova „persona“ sa tu začína stotožňovať s tým, čo sa chápe pri používaní slova „duša“.

Prichádzanie a odchádzanie duše z tela ako sa popisuje v 18 kapitole diela Zlatý konár (The Golden Bough) od Sira James George Frazera môže byť jedným z najpôsobivejších dokumentov o schopnosti človeka pre najbizarnejšiu iracionalitu, aká kedy bola napísaná. V niektorých náboženstvách, nie je dokonca ani sám panteón bohov tak starostlivo a premyslene manipulovaný ako spoločenstvo duší. Tu sa opäť ukazuje, ako náboženstvo degraduje ľudskú bytosť. Duša sa stáva cennou perlou a my sme iba tá hnusná ustrica, ktorá zaobstaráva pre ňu prechodné umiestnenie. Pri tejto čudesnej manipulácii symbolu, ktorý nazývame „náboženstvo“ sa stávajú výmysly faktom a živá hmota tela je iba opovrhovania hodná lož.

My si obvykle nepredstavujeme dušu opúšťajúcu telo počas žitia, avšak pre veľa primitívnych ľudí sa toto veru stáva, najmä počas sna. Táto duša začne poletovať a zaoberá sa aj všetkými možnými nezbednými alebo nevinnými počinmi. Niektorí si predstavujú, že každý človek má dve alebo dokonca veľa duší, každá z nich pre iné účely alebo s inými akrobatickými schopnosťami. Samotné fyzické rozmery duše u tých čo predpokladajú jej skutočnú existenciu kolíšu medzi rozmermi, zaplňujúcimi celé telo, v ktorom prebýva – až po celú škálu končiacu v submikroskopických rozmeroch, ako to popísal Prabhupada – podľa ktorého táto vraj sídli v srdci.

Dúfam, že to nové mechanické srdce, ktoré bolo implantované v prvý týždeň júla 2001 bolo tiež vybavené submikroskopickým robotom – dušou. Miestom prebývania duše okrem srdca, môže byť pečeň človeka, krv, dych, tieň, portrét, fotografia, obraz v zrkadle, alebo akékoľvek iná z množstva možností.

William James v práci Skladanie vedomia (The Compounding of Consciousness) je znechutený. „Duše sa už opotrebili – rovnako ako aj jej zástancova, to je číra pravda. Filozofia by mala rozmanitosť zážitkov chápať na menej prázdnych princípoch.“ William James, ktorý sa opäť a opäť vracal k chabým pokusom presvedčiť seba samého i iných o existencii Boha, napokon pochopil veci napolo pravdivo. Možno, že dnes by čelil tej druhej polovici pravdy. Štúdia lekárskej anamnézy obetí automobilových, poľnohospodárskych a priemyselných nehôd, pri ktorých sa poškodil mozog ľudských bytostí poukazuje, že je neodškriepiteľný vzťah medzi miestom a rozsahom fyzického poškodenia mozgového tkaniva a zmenou osobnosti, ako aj pohybových schopností obetí. Fyziologické poruchy často celkom vymažú celé úseky pamäti. Naše sporadické intervaly vedomia (ako opísal Julian Jaynes) sa menia v závislosti na tom, ako starneme alebo, ako nás postihnú isté choroby. To, ako môžu pôsobiť psychedelické lieky na osobnosť – je iný problém Bezpochyby neexistuje psyché alebo duša, ktoré sú úplne nezávislé a oddeliteľné od štruktúry ľudského nervového systému. V emocionálnych a intelektuálnych sférach podliehame bunkovým a synaptickým štruktúram nášho mozgu a tela, a to celkom úplne, – ničomu inému. Keď sa táto štruktúra „myseľ-telo“ nakoniec rozpadne, osobnosť nech ju nazývame akokoľvek prestane existovať. Predstavte si akýkoľvek dôkaz, že „duša“ opúšťa telo v chvíli jeho smrti – alebo dokonca, že ľudské telo má vôbec takúto dušu. Takýto dôkaz neexistuje. Iba vo svojom odkaze nebohý človek prežíva naďalej.

Gilbert Ryle v Koncepte mysli (the Concept of Mind) vraví: „Hovoriť o mysli (alebo duši) človeka znamená hovoriť o jeho schopnostiach, náklonnostiach, jeho odhodlanosti podniknúť isté skutky, a uskutočňovať alebo neuskutočňovať tieto veci v bežnom našom svete“. Teda duša nie je nič viac než istá stránka ľudského tela fungujúca rovnako, ako fungujú ostatné funkcie v každodennom živote. To že slovo „duša“ sa spája u mnohých ľudí s mágiou, mýtom, alebo duševným nebom, narobilo viac škody než osohu. Ako Freudovo psyché a jeho koreláty, teda libido, inštinktívna energia, ego, a superego. Slovo duša môže slúžiť ako metafora, avšak nič iné sa od neho nedá očakávať.

Kant aj Schopenhauer odmietajú možnosť, že by sme mali vedomie alebo pochopenie o pojme „Boh“ alebo vedomosť, že máme dušu. A ešte menej o tom, že žijeme ďalej po našej smrti. Brať doslovne také výrazy ako duša, duchovia, strašidlá a mátohy deformuje myslenie. Myseľ sa takto stáva menej spoľahlivou, a nemôžeme od nej očakávať logické myslenie potrebné vo svete v ktorom žijeme. Zabúdanie je rovnako dôležité ako pamätanie. V procese uvažovania, zabudnime na nezmyselný fantóm slov a pridržiavajme sa slov, ktoré označujú niečo vo vesmíre a tiež pre nás žijúcich v tomto vesmíre.


INFO
 

V téme o duši sme zvolili kapitolu so zaujímavej knihy Chestera Dolana Náboženstvo pred súdom.

V súčasnosti pracujeme na preklade knihy a veríme, že si ju budete môcť čoskoro prečítať aj vy celú.

Chester Dolan:
Religion on Trial
Mopah Publications
P.O. Box 8544
Long Beach CA 90808


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk