SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prečítali sme u iných
Čo ostáva z demokracie

José Saramago

Zrodená v roku 507 p.n.l. v Aténach, demokracia je vraj pre človeka najprirodzenejší a najmenej zlý spôsob vlády. Bolo by však treba, aby správne fungovala a aby ju nekazili vlády, ktoré ani nevzišli z hlasovania ľudu, ani ich nekontrolujú občania.

Aristoteles nám vo svojej Politike (1) hovorí: "V demokracii sú chudobní kráľmi, pretože sú početní a pretože vôľa väčšiny má silu zákona." V ďalšej pasáži najprv obmedzuje dosah tejto prvej vety, aby ho potom rozšíril, doplnil a končí vyslovením axiómu: "Rovnosť v štáte vyžaduje, aby chudobní v nijakom prípade nemali väčšiu moc ako bohatí, aby neboli jedinými suverénmi, ale aby nimi boli všetci občania primerane svojmu počtu. To sú nevyhnutné podmienky, aby štát účinne zaručoval rovnosť a slobodu."

Aristoteles nám teda hovorí, že bohatí občania, čo aj sa zúčastňujú celkom legitímne vlády v polis (obci), ostanú v dôsledku nespornej pomernosti vždy menšinou. V tomto bode videl správne: nech ideme v čase ako ďaleko dozadu, nikdy neboli bohatí početnejší ako chudobní. Napriek tomu bohatí svetu vždy vládli, alebo ťahali na povrázkoch tých, čo vládli. Toto zistenie je dnes aktuálnejšie, ako bolo kedykoľvek. Len tak mimochodom si pripomeňme, že pre Aristotela znamenal štát vyššiu formu morálnosti …

V každej príručke ústavného práva sa dočítame, že demokracia je "vnútorná organizácia štátu, pri ktorej pôvod a výkon politickej moci patria ľudu; táto organizácia umožňuje ovládanému ľudu vládnuť, a to prostredníctvom zvolených zástupcov." Prijať definíciu tohoto druhu, veď jej správnosť a závažnosť sa otiera o exaktné vedy, by zodpovedalo, vzhľadom na náš dnešok, nebrať do úvahy nekonečné stupne patologických stavov, s ktorými môže byť náš predmet každú chvíľu konfrontovaný.

Inými slovami: skutočnosť, že demokraciu možno definovať veľmi presne, neznamená ešte, že skutočne funguje. Krátka zachádzka do histórie politických ideí nás privedie k dvom pozorovaniam, často odmietaným pod zámienkou, že svet sa mení. Prvé pripomína, že demokracia sa zrodila v Aténach v piatom storočí p.n.l.; predpokladala účasť všetkých slobodných mužov na vláde v obci; bola založená na priamej forme, úlohy (úrady) boli faktické, alebo sa prideľovali zmiešaným spôsobom ťahania lósu alebo voľbou; občania mali právo na verejných zhromaždeniach voliť a podávať návrhy.

Druhé pozorovanie: v Ríme, ktorý bol pokračovaním Grécka, sa demokratický systém nepresadil. Prekážkou sa stala nadmerná ekonomická moc veľkostatkárskej aristokracie, ktorá videla v demokracii priameho nepriateľa. Napriek riziku neprípustnej extrapolácie sa nemôžem vyhnúť otázke, či súčasné ekonomické impériá nie sú tiež radikálnymi nepriateľmi demokracie, čo aj sa zatiaľ dodržujú zdania.

Sú voľby formou zrieknutia?

Orgány politickej moci sa pokúšajú odviesť našu pozornosť od jednej zrejmosti: v samotnom mechanizme volebného aktu sú v konflikte jednak politický výber reprezentovaný odovzdaním hlasu, jednak občianske vzdanie sa (abdikácia). Nemám pravdu, keď vravím, že v chvíli, keď vhodil volebný lístok do urny, odovzdal volič do iných rúk - a to bez inej protihodnoty ako predvolebné sľuby - tú časť politickej moci, ktorú mal až dosiaľ ako člen spoločnosti občanov?

Úloha diablovho advokáta, ktorú na seba beriem, sa môže zdať nerozumná. To je o dôvod viac, aby sme prešetrili, čo je naša demokracia a nakoľko je užitočná, a to prv, ako ju urobíme povinnou a univerzálnou, čo je obsesia našich čias. Veď tá karikatúra demokracie, ktorú ako misionári novej viery sa snažíme nahovoriť celému svetu, nie je demokracia Grékov, ale politický systém, ktorý by ani Rimania neboli váhali uložiť svojim teritóriám. Tento druh demokracie, pokorený tisíckami ekonomických a finančníckych parametrov, by bol bez pochyby zmenil mienku latifundistov Lácia o demokracii a boli by sa z nich stali najzapálenejší demokrati …

V tejto chvíli sa môže vynoriť v mysli niektorých čitateľov nepríjemné podozrenie o mojom demokratickom zmýšľaní, najmä ak sa vezme do úvahy moja dobre známa ideologická príslušnosť (2) … Bránim ideu ozaj demokratického sveta, ktorý by sa konečne mohol stať skutočnosťou, čo aj až za dvetisíc päťsto rokov po Sokratovi, Platónovi a Aristotelovi. Bránim túto grécku chiméru harmonickej spoločnosti, ktorá by nerozlišovala pánov od otrokov, ako ju chápu čisté duše, ktoré ešte veria na dokonalosť.

Niektorí mi povedia: veď západné demokracie nie sú ani založené na volebnom cenze, ani rasistické, a bohatý občan či človek svetlej pokožky sa pri urne počíta rovnako ako chudobný alebo s tmavou pokožkou. Keby sme sa oddali takým zdaniam, dosiahli by sme vrchol demokracie.

Hoci schladím tento zápal, vravím otvorene, že brutálne skutočnosti sveta, v ktorom žijeme, obracajú na posmech tento idylický obrázok, pretože tak alebo inak, zakaždým skončíme pádom pod vládu autoritatívnej moci, umne utajenej pod najkrajšími parádami demokracie.

Tak napríklad volebné právo, prejav politickej vôle, je v tej istej chvíli aj aktom vzdania sa tejto vôle, keďže volič ju postupuje jednému z kandidátov. Čin voľby je, aspoň pre určitú časť obyvateľstva, formou dočasného vzdania sa osobnej politickej činnosti, ktorá sa odkladá odpočívať až do nasledujúcich volieb. To bude chvíľa, keď sa mechanizmy delegovania vrátia na východiskový bod a všetko sa začne tým istým spôsobom odznova.

Toto vzdanie sa môže predstavovať pre zvolenú menšinu prvý krok k mechanizmu, ktorý jej často dáva právo - napriek márnym očakávaniam voličov - sledovať ciele, ktoré nie sú nijako demokratické, ba môžu byť priam urážkou zákona. Platí zásada, že nikomu by neprišlo na um voliť za reprezentantov v parlamente korumpovaných jednotlivcov - a predsa nás smutná skúsenosť učí, že aj najvyššie miesta moci sú ako v štátnom, tak medzinárodnom rámci obsadené kriminálnikmi alebo ich nadháňačmi. Ani mikroskopické preverenie hlasov v urne nevyjaví znaky donášačov vo vzťahoch medzi štátmi a ekonomickými skupinami, ktorých delikventské činy, neraz vojenského charakteru, vedú našu planétu rovno do katastrofy.

Skúsenosť potvrdzuje, že politická demokracia, ak nie je založená na ekonomickej a kultúrnej demokracii, nie je veľa hodná. No ideou ekonomickej demokracie sa pohrdlo a bola odhodená do komory zostarnutých myšlienok; ponechala miesto myšlienke trhu, triumfujúceho až do oplzlosti. A ideu kultúrnej demokracie nahradila nie menej obscénna priemyselná davovosť kultúr, pseudo-taviaci kotlík kultúr (melting pot), slúžiaci na maskovanie dominancie jednej z nich.

Mysleli sme si, že ideme dopredu, ale v skutočnosti cúvame. Hovoriť o demokracii bude čím ďalej tým absurdnejšie, ak zotrváme na identifikácii inštitúcií, ktoré majú za názvy výrazy ako strana, parlament či vláda bez toho, žeby sme preverili ich postoj k hlasovaniu, ktoré im dalo do rúk vládu nad nami. Demokracia, ktorá sa nepodrobuje autokritike, sama si privodí paralýzu.

Nerobte záver, že som proti existencii strán: som aktivistom jednej z nich. Nemyslite si ani, že mám odpor k parlamentom: páčilo by sa mi, keby sa venovali skôr činom ako slovám. A nepredstavujte si, že som vynašiel magické zariekadlo umožňujúce národom šťastne žiť bez vlád. Len odmietam pripustiť, že vládnuť a byť ovládaným sa dá len podľa platných demokratických modelov, hoci sú neúplné a nesúvislé.

Takto ich kvalifikujem preto, lebo nenachádzam iné slová. Pravá demokracia, ktorá by ako slnko zalievala svojím svetlom všetky národy, by mala začínať tým, čo máme v rukách, to je krajinou, kde sme sa narodili, spoločnosťou, v ktorej žijeme, ulicou, v ktorej bývame.

Ak sa tieto podmienky neberú do úvahy - a neberú sa - , všetky predošlé úvahy, totiž teoretické základy a experimentálne fungovanie systému, budú chybné. Čistiť riečnu vodu pri prechode mestom nemá zmysel, ak je kontaminovaný prameň.

Hlavná otázka, ktorú si kladie každý typ ľudskej organizácie odkedy je svet svetom, je otázka moci. A hlavný problém je identifikovať toho, kto má túto moc, a overiť, ako sa k nej dostal, ako ju využíva, aké spôsoby používa a aké má ambície.

Keby bola demokracia naozaj vládou ľudu, pre ľud a prostredníctvom ľudu, bol by koniec debaty. Ale nie je to tak. A iba cynik by sa opovážil tvrdiť, že v tomto svete, v ktorom žijeme, je všetko v poriadku.

Hovorí sa aj, že demokracia je najmenej zlý politický systém. Nikto si pritom nevšíma, že tento rezignovaný súhlas s modelom, ktorý sa uspokojuje byť "najmenej zlý", môže byť brzdou pre hľadanie niečoho, čo by bolo "lepšie".

Demokratická moc je už svojou povahou vždy dočasná. Závisí od stability volieb, toku ideológií a záujmov tried. Dá sa v nej vidieť akýsi organický barometer, registrujúci kolísanie politickej vôle spoločnosti. Nezaznamenávajú sa však na pohľad radikálne politické zmeny, ktoré majú za následok zmenu vlády, ale nesprevádzajú ich také zásadné sociálne, ekonomické a kultúrne zmeny, ako by sa čakalo podľa výsledku volieb.

Povedať o vláde, že je "socialistická" alebo "sociálno-demokratická", či "konzervatívna" alebo "liberálna", a vôbec pripisovať je "moc", veď to je v skutočnosti len lacná estetická operácia. To je chcieť vidieť niečo tam, kde to nie je, ale chcú nám to nahovoriť. Pretože moc, skutočná moc, je inde: a je to ekonomická moc. Tá, ktorej obrysy poznáme len v náznakoch, ktorá nám však pri približovaní uniká a bráni sa útokom, ak nás napadne obmedziť jej pôsobenie, a nebodaj ho podrobiť pravidlám všeobecného záujmu.

Poviem to zreteľnejšie: národy si nezvolili vlády, aby ich tieto "ponúkli" trhu. Ale trh si upravuje vlády tak, aby mu tieto "ponúkli" svoj ľud. V tejto ére liberálnej globalizácie je trh výborným nástrojom jedinej moci hodnej svojho mena, ekonomickej a finančnej. A táto nie je demokratická, pretože nebola zvolená ľudom, neriadi ju ľud a predovšetkým nemá za konečný cieľ blaho ľudu.

Posledná zrada

Svojimi riadkami vyslovujem len elementárne pravdy. Politickí stratégovia všetkých farieb prikazujú rozumné mlčanie, aby sa nikto neopovážil ani len naznačiť, že pokračujeme v pestovaní klamstva a súhlasíme s tým, že sme jeho spoluvinníkmi.

Systém, ktorý sa nazýva demokratickým, sa podobá čím ďalej tým viac na vládu bohatých a čím ďalej tým menej na vládu ľudu. Očividnosť sa nedá poprieť: masa chudobných pristupuje k voľbám, ale ešte nikdy nebola poverená vládnuť. Keby sme aj predpokladali vládu zloženú z chudobných, kde by títo zastupovali väčšinu, ako si to predstavoval Aristoteles vo svojej Politike, nemali by títo prostriedky na zmenu organizácie triedy bohatých, ktorí im vládnu, na nich dozerajú a škrtia ich.

Takzvaná západná demokracia vstúpila do štádia spiatočníckej transformácie a nie je schopná zastaviť jej chod; jej predvídateľným dôsledkom bude jej vlastná negácia. Netreba, aby niekto bral na seba zodpovednosť za jej likvidáciu, zabíja sa každý deň sama.

Čo robiť? Reformovať ju? Dobre vieme, že reformovať, ako to tak pekne povedal autor Geparda (3), nie o nič viac, ako zmeniť, čo treba, aby sa nič nezmenilo. Obnoviť ju? Ktorá epocha minulosti bola dosť demokratická, aby sme sa do nej chceli vrátiť a odtiaľ začali rekonštruovať s novým materiálom to, čo je na ceste skazy? Antické Grécko? Obchodnícke republiky stredoveku? Anglický liberalizmus 17. storočia? Francúzske storočie Osvietenstva? Odpovede by boli také zbytočné, ako sú otázky.

Čo teda robiť? Prestaňme považovať demokraciu za raz dosiahnutú hodnotu, raz pre vždy definovanú a naveky nedotknuteľnú. Vo svete, kde panuje zvyk o všetkom hovoriť, pretrváva len jedno tabu: demokracia. Salazar (1889-1970), diktátor, ktorý štyridsať rokov vládol v Portugalsku, tvrdil: "Nepochybuje sa o Bohu, nepochybuje sa o vlasti, nepochybuje sa o rodine." Dnes sa pochybuje o bohu, aj o vlasti, a ak sa nepochybuje o rodine, je to preto, lebo to si vzala na starosť sama. Ale nepochybuje sa o demokracii.

Preto vravím: pochybujme o nej vo všetkých rozhovoroch. Ak nenájdeme prostriedok na jej znovuvynájdenie, stratíme nielen demokraciu, ale aj nádej, že jedného dňa sa budú ľudské práva rešpektovať na celej zemi. To by bol najvýznamnejší neúspech našej doby, to by bol signál zrady, ktorá by navždy poznamenala ľudstvo.

Poznámky:

  1. Pozri Aristoteles, Politika, prel. J. Špaňár, Nakl. Pravda, Bratislava 1988.
  2. José Saramago je člen Komunistickej strany Portugalska (pozn. red. LMD).
  3. Il Gottopardo, posthumný román sicílskeho spisovateľa Giuseppe Tommasi di Lampedusa (1896-1957) z roku 1958. Lampedusovi sa pripisuje slávna veta: "Treba zmeniť všetko, aby sa nič nezmenilo."

Info
 
Pôvodný článok bol uverejneny v Le Monde diplomatique v auguste 2004. (Preložil R.Š.)

Preložený príspevok sme prevzali zo Zošitov humanistov č. 45 september 2004


Copyright © 2000—2004 Spoločnosť PROMETHEUS, Grosslingova 8, 811 09 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk