SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prečítali sme u iných
Dokončime revolúciu!
O potrebe odluky cirkvi od štátu
[6. 12. 09]

Eduard Chmelár

Dvadsiate výročie Nežnej revolúcie by nemalo byť len príležitosťou na nostalgické spomínanie a vyrábanie nových partizánov, ktorých zveličené príbehy počúvame so zatajeným dychom. Zdravá spoločnosť by mala mať na viac. Slovensku by prospelo oveľa viac, keby sa nadchádzajúca jeseň niesla v znamení bilancovania a akejsi inventúry demokracie.

Občianske hnutie Verejnosť proti násiliu a Koordinačný výbor slovenských vysokoškolákov zverejnili 25. novembra 1989 programové vyhlásenie, ktoré je z historického pohľadu základným revolučným dokumentom. Má dvanásť bodov a väčšinu z nich sa podarilo presadiť v prvých mesiacoch nového režimu. Môžeme síce polemizovať o tom, do akej miery je u nás zaručená nestrannosť súdov, právo na zdravé životné prostredie, rovnaké šance pre všetkých, môžeme sa pýtať, či sú u nás zrovnoprávnené všetky formy vlastníctva (teda aj štátneho) a prečo si novinári nemôžu voliť vedenie redakcií, ale v každej z týchto oblastí sa dosiahol určitý pokrok. Iba jedna požiadavka, v dokumente označená pod číslom sedem ostala dodnes nedotknutá: „Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.“

Popravde, dnes tu máme problém úplne opačného charakteru a potrebujeme oddeliť skôr štát od cirkvi ako cirkev od štátu, ale v obidvoch prípadoch zostal zmysel tohto činu rovnaký – posilnenie slobody. V roku 1989 náboženskej, v roku 2009 občianskej. Privilegované postavenie cirkvi má totiž čoraz závažnejší dosah na prehlbovanie diskriminácie a predsudkov voči ateistom a agnostikom. Naša spoločnosť zažíva najväčšiu vlnu nenávisti voči sekulárne orientovaným ľuďom od pádu Tisovho režimu. Prejavuje sa na všetkých úrovniach: od politickej cez mediálnu až po bezprostredne medziľudskú. Predsudky voči sekulárne orientovaným ľuďom zasahujú až do základného nepochopenia obsahu etiky a obvinenia voči nim nadobúdajú neraz ten najprimitívnejší rozmer. Je najvyšší čas nielen deklarovať, ale systematicky poukazovať na to, že usporiadanie tejto spoločnosti je vo vzťahu k sekulárnym humanistom, po katolíkoch druhej najväčšej sociálnej skupine, vyslovene nespravodlivé a ich legitímne záujmy sa nielen masívne ignorujú, ale neraz i potláčajú. Výkladnou skriňou takéhoto prístupu je vysielanie verejnoprávnych médií. Každá pochybná náboženská skupinka tu má väčší priestor ako sekulárni humanisti – osobitné vysielanie pre túto početnú skupinu ľudí v STV bolo v minulosti viackrát zamietnuté. Neveriacich programovo urážajú a sú tolerovaní len ako nesvojprávni jedinci, ktorí vraj jedného dňa pochopia a konvertujú. Cynická odpoveď kresťanov väčšinou znie, že ak nechcete, tak sa na to pozerať nemusíte. Lenže väčšine z týchto vecí sa v tejto spoločnosti už vyhnúť jednoducho nedá. Predstavitelia štátu (a paradoxne viac tí zo súčasnej koalície ako z minulej) udržiavajú nadštandardné vzťahy s predstaviteľmi cirkví. Náboženstvo je doslova všade. Objavuje sa čoraz viac prípadov diskriminácie ateistov na pracoviskách.

Ak sa hanobí náboženské presvedčenie nejakej skupiny, je to trestný čin. Vulgárne hanobenie sekulárne orientovaných ľudí sa však mlčky toleruje. Napríklad v septembri minulého roka odvysielala STV diskusnú reláciu, v rámci ktorej sa zástupcovia jednotlivých cirkví zhodli, že najväčšou hrozbou našej civilizácie nie sú teroristi, ale ateisti, že sekularisti svojou morálkou zakrpateli na úrovni zvierat a že by mali za susedov radšej moslimov ako neveriacich. Nemusím pripomínať, že tam nebol pozvaný ani jeden sekulárny humanista. Katolícki biskupi pravidelne vyzývajú na spoločný boj proti sekularizmu, ktorý označujú za najväčšiu hrozbu modernej spoločnosti. Naposledy biskup Baláž na zádušnej omši za dvadsiatich handlovských baníkov 16. augusta tohto roku neváhal zneužiť túto tragédiu na primitívne útoky voči ateistom.

V súčasnosti sa skladáme na činnosť cirkví desiatkami miliónov eur z rozpočtu ministerstva kultúry. Ako pred niekoľkými rokmi výstižne poznamenal spisovateľ Ladislav Ballek, kým k odluke cirkvi od štátu nedošlo, k odluke kultúry od štátu už dávno. Kým naše pamiatky, film či literatúra sa nachádzajú v biednom stave, kňazov platíme priamo zo štátneho rozpočtu. A to bez ohľadu na to, či sa k nejakej cirkvi hlásime, alebo nie. Prečo potom štát, ktorý má podľa ústavy svetský charakter a musí byť teda nábožensky neutrálny, neplatí aj aktivity sekulárnych humanistov? Tradičnou odpoveďou býva nekompetentná predstava, že náboženstvá prispievajú k etike a spiritualite viac ako sekulárne náuky. Je to, samozrejme, zlomyseľná hlúposť. Predovšetkým, stotožňovať ateizmus s konzumným spôsobom života je absurdné porovnávanie nesúvisiacich kategórií – je to niečo podobné, ako keby som stotožňoval kresťanstvo s rybármi a prostitútkami, pričom vieme, že jadro leží niekde úplne inde. Podobne aj ateizmus sa vzťahuje iba a len na nevieru v Boha, rovnako ako teizmus na jeho existenciu. Nič iné z toho vyvodiť nemožno. Ako „duchovne prázdni“ mi nepripadajú mnohí neveriaci, ale skôr ľudia, ktorým sa v živote nedostala do rúk iná kniha ako Evanjelium. Možno by potom zistili, že tradícia sekulárneho humanizmu je v mnohých ohľadoch bohatšia ako tradícia väčšiny náboženstiev.

Jednotlivé cirkvi sa napriek formálnym vyhláseniam bránia odluke od štátu zubami-nechtami. Je to prirodzené. Doterajší model financovania cirkvi je voči nim nezvyčajne veľkorysý a predstavitelia Európskej únie už neraz vyslovili námietku, že z hľadiska ľudských práv je neprípustné, aby dostávali peniaze všetkých občanov bez rozdielu ich presvedčenia. Z hľadiska záujmov sekulárneho štátu je ideálny nemecký model, v rámci ktorého platí cirkevná daň pre veriacich. Tohto riešenia sa však naše cirkvi desia, lebo z výskumov verejnej mienky vyplýva, že v prípade jej zavedenia by bola ochotná platiť len asi tretina súčasných veriacich. A tak pokračujú v obštrukciách za výdatnej podpory štátu, ktorý by mal mať, paradoxne opačné záujmy. No politický systém, ktorý nie je neutrálny, ktorý núti občanov, aby finančne zabezpečovali chod vybraných cirkví, nemôže plodiť demokratickú legalitu, ale len moc jedných nad druhými.

Odluka by sa pritom nemala chápať ako protináboženský krok. Asi pred mesiacom som bol hosťom jedného katolíckeho rádia, v ktorom som sa pokúšal poslucháčom vysvetliť, že sekulárna etika nie je založená na hodnotovom nihilizme. Práve naopak. Je to viera, ktorá sa neodvoláva na Boha, ale na princípy. Veriť v hodnoty bez opory v autorite je skutočne sekulárny postoj, ktorého rozvoj má budúcnosť. Je to pevný základ, na ktorom možno postaviť emancipáciu sekularizmu v etickom diskurze. Po skončení relácie mi napísala jedna hlboko veriaca pani, že s odlukou súhlasí. Nadobudla totiž presvedčenie, že pre cirkev bude lepšie, keď bude závislá od Božej milosti, a nie od financií štátu. Veľmi si vážim takéto postoje, lebo na ich základe sa dá viesť kultivovaný dialóg o etickom systéme celej spoločnosti, v ktorom jediným zákonom nie je cirkevný rituál a filozofické dogmy, ale láska.

Podľa môjho názoru veľká časť vášnivých obhajcov sekulárnej etiky robí veľkú chybu, keď sa vyčerpáva v ustavičnom boji s teizmom. Slovinský filozof Slavoj Žižek nie náhodou označil ateizmus za primitívnu formu sekularizmu, ktorá vymedzuje stav tým, čo popiera. Súčasný ateizmus nielenže nedokáže stáť na vlastných nohách bez kresťanstva, ale je priamo jeho heretickým druhom. Preto sa treba kriticky zamerať skôr na vlastnú činnosť, na neschopnosť preniesť hlboké idey sekulárnych náuk z akademického priestoru do verejnosti, na rezignáciu pôsobiť medzi širokými vrstvami spoločnosti, na potrebu zrozumiteľným jazykom neustále sprítomňovať etické princípy. Takýto človek predsa nie je nemorálny, práve naopak. Nepotrebuje však tú extrémnu istotu, ktorú veriacim dodáva predstava Boha, zmieril sa s tým, že dejiny nemusia byť na jeho strane a že neexistuje nijaká moc, ktorá by mu bola schopná zabezpečiť vytúžené šťastie. Takýto človek sa naučil žiť bez úzkosti v relatívnom svete plnom poloprávd, neverí vo všelijaké uspokojujúce mýty, ktoré potrebovali ľudia na nižších úrovniach vývoja. Oslobodil sa od hierarchie stvorenia a naučil sa, ako žiť sám so sebou a vlastnou smrteľnosťou bez úzkosti a nostalgie.

Nemá praktický zmysel kritizovať kresťanskú alebo akúkoľvek inú vieru, ak zostáva súkromnou otázkou. Naším skutočným nepriateľom nie je náboženstvo, ale klerikalizmus, pre demokraciu škodlivé zasahovanie cirkevných inštitúcií do politických otázok. Myslím si, že veriaci často podliehajú ilúzii, že ateisti nenávidia kresťanov, hoci v skutočnosti neznášajú cirkevnú hierarchiu. Cirkev nemôže plniť dogmatickú, mravoučnú a kárnu funkciu v sekulárnej spoločnosti a je evidentné, že v súčasnom systéme sa jej to darí. Pritom je zvláštne, koľko energie vkladá cirkev do pokusov diktovať ľuďom sexuálne správanie. V skutočnosti sú totiž morálne otázky súvisiace povedzme s bezpečnosťou cestnej premávky alebo so znečisťovaním životného prostredia oveľa závažnejšie ako otázky súvisiace so sexom, no cirkev im nevenuje toľko pozornosti. Tým sa stáva moralizujúcim sudcom, no nie morálnym lídrom. Pred niekoľkými týždňami vyhlásili biskupi za hriech dokonca aj umelé oplodnenie, čo je voči párom – neraz kresťanským – ktoré sa roky márne usilujú o dieťa, mimoriadne cynické, nehovoriac o rozpore s doktrínou milovania a množenia sa. Vo vzťahu k reálnym etickým potrebám spoločnosti sa tak cirkev dostáva do takého absurdného vzťahu, ako je to v prípade niektorých moslimských duchovných v arabských krajinách. Nedávno mi známy poslal link na video. Je na ňom bahrajnský imám Abdullah Aal Mahmud, ktorý predpisuje pravidlá bitia manželky: vraj, ak ju chce muž fyzicky potrestať, nesmie sa to stať pred deťmi, nesmie krvácať, mať odreniny, mal by sa vyhnúť citlivým častiam jej tela – potom to bude v súlade s morálkou... A prodemokratický (rozumej proamerický) afganský prezident Hamid Karzaj ticho súhlasí so zákonom, ktorý umožňuje odoprieť jedlo tým ženám, ktoré odmietnu sexuálne uspokojiť svojich manželov... Hoci sú to rozdielne príklady, spája ich neúmerný vplyv cirkevných inštitúcií na život spoločnosti.

Oddelenie cirkvi a štátu nie je len našim záväzkom voči ideálom Nežnej revolúcie, je morálnym dlhom predstaviteľov katolíckej cirkvi na čele s kardinálom Korcom, ktorí už v roku 1987 predložili petíciu známu ako „31 požiadaviek veriacich“. Vyše 500 000 slovenských občanov sa vtedy podpísalo pod text, ktorý na prvom mieste hlásal: „Základnou našou požiadavkou je odluka cirkvi od štátu“. Po novembri 1989 na to akosi pozabudli. Je najvyšší čas pripomenúť im, ako aj všetkým politikom túto požiadavku, ktorá i po dvadsiatich rokoch ostáva pre charakter slovenskej spoločnosti naďalej revolučnou.

Žurnál č. 35/2009
My sme článok prevzali z internetového vydania Podtatranských novín


Na margo

edo.jpg, 13kB

Eduard Chmelár, je vysokoškolský pedagóg, občiansky a publicisticky veľmi aktívny, neštandardne mysliaci humanista a demokraticky zmýšľajúci človek.


Copyright © 2000—2009 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk