Prečo transmoderna a prečo sa snažím byť jej obhajcom

Vývoj k postmoderne, ktorou v poslednej tretine 20. storočia vyvrcholil proces uvoľňovania sa a zároveň i vzbury západnej spoločnosti proti jej charakteristickým (najmä v stredoveku najtypickejším) ideologickým štruktúram, definitívne započal už v 17. storočí tzv. európskym osvietenectvom. Tento proces, už v 19. storočí smerujúci k moderne a cez ňu neskôr v 20. storočí najprv vo svojich kultúrnych a umeleckých, a teda i estetických, psychologických a morálnych názoroch dospievajúci k novým formám celkovej kultúrnej i ideologickej štrukturalizácie západnej spoločnosti, dospel však dnes, na začiatku 21. storočia, do svojich úplne najkrajnejších medzí a vo vzduchu už visí zatiaľ ešte oficiálne nevyhlásená skutočnosť, že jeho samostatné vývojové obdobie skončilo. V rámci celosvetového spoločenského, kultúrneho, hospodárskeho i mocensko-politického vývoja európska civilizácia vo svete stratila svoje vedúce mocenské postavenie a v poslednom desaťročí 20. storočia zdá sa, už vyčerpala všetko zo svojho originálneho kultúrneho, voči iným svetovým kultúram nadradeného samovývoja a po definitívnom páde euroópocentrizmu sa ocitla v neodvratnej konfrontácii s ďalšími svetovými civilizačnými dedičstvami a ich kultúrnymi hodnotami a svetonázorovými postojmi, rovnako ako aj s inými, často omnoho realistickejšími životnými štýlmi. Sama však medzitým dospela k svojmu všeobecnému morálnemu úpadku, vyúsťujúcemu v jej postmodernú dekadenciu a kultúrny chaos. V tejto etape jej vývoja jej zostávajú pravdepodobne len dve alternatívy: alebo sa radikálne vrátiť späť k svojmu pôvodnému kresťanskému fundamentalizmu (čo je už, dúfam, reálne nemožné!), ako sa o to práve v súčasnosti pokúša posledná časť západného židovsko-kresťansko-mohamedánskeho náboženského vývoja, v rámci viacerých islamských krajín sveta, alebo vo svojej radikálne konfrontačnej svetonázorovej obrode prekročiť hranice svojej kultúry a so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami začať sa premieňať v novú transmodernú liberálnu spoločnosť, v ktorej sa jej príslušníci dokážu pretransformovať v nový typ transmoderného ľudského jedinca nielen kultúrne, ale aj svetonázorovo. Začiatok novej svetovej transmoderny, ktorá už nevyrastá len zo západných kultúrnych koreňov, ale ktorej avantgardu tvoria už umelci, filozofi i vzdelanci vyrastajúci z rôznych, kultúrne často úplne protikladných svetových centier a ktorá je celým svojím bytím dôkazom nového obrodeného svetonázorového vývoja ľudstva, definoval ako prvý filozof Jürgen Habermas na 21. svetovom filozofickom kongrese v r. 2003 v tureckom Istanbule. A zdá sa, že mu súčasný vývoj svetovej kultúry naozaj dáva za pravdu: stojíme na prahu novej svetovej transmoderny so všetkými jej ešte aj dnes v mnohom nemysliteľnými následkami, napríklad so všeobecnou svetonázorovou predstavou univerza bytia bez existencie jeho transcendentálneho Subjektu, čiže laicky povedané: pred existenciou sveta už definitívne bez Boha, v ktorom sa človek bude musieť naučiť žiť v novej forme svojej kultúrnej i mravnej vyspelosti. A pretože inú konštruktívnu cestu vývoja ľudstvo nemá, snažím sa byť aj ja jej nadšeným obhajcom. (Zvýraznenie - PROMETHEUS)

Prameň:
Zborník abstraktov medzinárodnej vedeckej konferencie „Medzi modernou a postmodernou“ na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v dňoch 16.— 17. februára 2006.

Zo životopisu M. Čarnogurskej

Narodila sa 11. júna 1940 v Bratislave. Pretože jej otcom bol známy politik z obdobia vojnového slovenského štátu — poslanec Slovenského snemu Pavol Čarnogurský — mala, rovnako ako jej ostatní súrodenci, sťažený prístup k vzdelaniu. Na gymnázium sa dostala až v Kežmarku, no zmaturovala nakoniec predsa v Bratislave v roku 1957. Nesmela však ísť na vysokú školu. Nejaký čas preto pracovala ako zdravotná sestra a súkromne sa popri tom venovala čínštine. Na štúdium čínskeho jazyka a filozofie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe ju prijali až počas liberalizácie pomerov v roku 1963. Ukončila ho v roku 1968. Ďalší rok ju síce prijali na internú ašpirantúru na Katedru filozofie FF UK v Bratislave, no kandidátsku prácu už nesmela obhájiť. Počas normalizácie si nemohla nájsť ani zamestnanie zodpovedajúce jej kvalifikácii. Jedinou výnimkou v onom období bolo, že mohol vyjsť jej preklad diela čínskeho filozofa Konfucia, ale aj to bez jej odbornej štúdie a doslovu. Rehabilitovaná bola až v roku 1990. Odvtedy je vedeckou pracovníčkou Kabinetu orientalistiky SAV. Do slovenčiny preložila filozofické dielo Konfucia a Mencia, či Lao c´ov Tao Te ťing a urobila trojdielny preklad „čínskeho Aristotela“ Sün c´a, ba i štvordielny preklad vrcholného diela čínskej klasickej literatúry Cchao Süe-čchinov Sen o červenom pavilóne. Je vdova, má dvoch synov.