SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prečítali sme u iných
Poznámky k rozlišovaniu vedy a pseudovedy
Jean Bricmont

(Prednesené na Kongrese IHEU v Paríži dňa 6. júla 2005)

Viacerí filozofi začiatku 20. storočia, najmä tí, čo boli v spojení s Viedenským krúžkom, sa pokúšali ťahať čiaru medzi vedou a ne-vedou, t.j. náboženstvom, pseudovedou a špekuláciami („metafyzika“). Prvé pokusy charakterizovali vedu ako podávajúcu potvrdenie: vedecké teórie sa vydávali za potvrdené experimentálnym dôkazom. Nie je však vôbec ľahké vysvetliť, čo znamená „dôkaz“, pretože pritom veľa záleží na okolnostiach dokazovania.

Aby sa vyhli tomuto problému, Popper a jeho nasledovníci (mnohí z nich sú racionalisti a vedci) zaviedli charakterizovanie vedy nie výrazmi potvrdenia (čo sa Popperovi videlo príliš ľahké), ale výrazmi falzifikovania. V tomto zmysle robí teóriu vedeckou nie tak to, čo ju podporuje dôkazmi, ale to, čo ňou môže byť, aspoň potenciálne, vyvrátené. To však bol v skutočnosti krok zlým smerom: Predovšetkým nie je ľahšie určiť, či určité faktory najakú teóriu odmietajú, ako či ju podporujú; veľa závisí komplikovaným spôsobom od súvislostí. Všetky fyzikálne teórie sú spojené s ťažkosťami, a to menovite s faktom, že niečo nevedia vysvetliť, resp. správne predvídať. No preto sa nevyraďujú do zabudnutia. Ak po druhé pripustíme, že niektorá teória sa nedá dokázať (ako to Popper niekedy vraví), a že vedeckosť znamená len toľko, že dosiaľ nebola vyvrátená, prečo by sme to mali veriť? Načo by to bolo dobré? Je predsa možné, že nejaká teória nebola dosiaľ vyvrátená len preto, že potrebné testy sú príliš ťažké; možným príkladom tejto situácie je súčasná strunová teória. Platí princíp, že ak sa nejaká teória dá vyrátiť pokusmi, je „vedecká“ – ale aký to má význam alebo zásluhu, ak dosiaľ nebola testovaná? Ak sa držíme Popperovho spôsobu uvažovania, potom má vedeckosť cenu šľachtického titulu v republike: tá je najviac ak kozmetická.

Keď sa tieto ťažkosti pochopili, čo sa stalo na základe prác Kuhna v dejinách filozofie a Feyerabenda vo filozofii vied, dostala sa epistemológia do krízy a urobil sa ďalší krok zlým smerom: V krúžkoch, ktoré možno voľne nazvať postmodernistickými, sa začal šíriť názor, že keďže sa nedá rozlišovať medzi vedou a ne-vedou, nie je medzi nimi rozdiel. Na tomto podklade vzniklo množstvo rôznych vedeckých, náboženských a pseudovedeckých „tvrdení o ich pravde“.

Riešenie tohto problému navrhuje poznámka fyzika Richarda Feynmanna, že filozofi vedy sú v takom vzťahu k vedcom, ako ornitológovia ku vtákom. Môže to znieť povýšenecky voči filozofom, ale nemalo by, pretože ornitológov neslobodno podceňovať; poukazuje to na vlastnú úlohu filozofie vedy. Ornitológovia nedávajú vtákom licencie na lietanie, ani nezbierajú „dôkazy“, že vtáky lietajú. Tvrdiť, že to robia, by bolo smiešne. Podobne treba uznať, že úlohou filozofie nie je odôvodňovaťvedu, resp. dokazovať, že má pravdu. Skutočnosť, že veda je na poskytnutie objektívneho obrazu sveta najlepší „spôsob poznania“, by mala byť zrejmá ako let vtákov a úloha filozofov vedy by mala byť vysvetliť a pochopiť, čo umožňuje tento „zázrak“, a nie dokazovať, že sa deje.

Skeptik sa môže aj tak pýtať: Ak je rozdiel medzi vedou a ne-vedou taký jasný, prečo je úspech vedy taký zrejmý a prečo je tak ťažké ťahať demarkačnú líniu medzi vedou a ne-vedou? Ako odpoveď na prvú otázku nech stačí povedať, že empirické úspechy vedy (jednak súhlas medzi teoretickou predpoveďou a pozorovaním, jednak nové technológie) ju robia priam „zázračnou“. Ani v náboženstve, ani v pseudovedách sa tomu nič nevyrovná. Prečo je však ťažko ťahať hranicu medzi vedou a ne-vedou? Ako odpoveď na druhú otázku sa dá vyrobiť analógia: môže komplikované určiť presnú hranicu medzi dvomi susednými krajinami – okrem prípadov, ak sa to robí dohodou (alebo vojnou), ale to neznačí, že niet rozdielov medzi povedzme Francúzskom a Čínou. Rovnako môže byť ťažké urobiť presnú a koncepčne uspokojivú demarkačnú čiaru medzi vedou a ne-vedou, to však neznačí, že niet nijakého rozdielu medzi vedou a disciplínami (typu pseudovied), ktorým sa ani v priebehu storočí nepodarilo podať nijaký presvedčívý dôkaz na podporu svojich tvrdení; niektoré náboženské systémy sa ani nepokúšali dokazovať svoje tvrdenia.

Vráťme sa však k problémom, s ktorými sa stretávali pozitivistickí filozofi na začiatku 20. storočia. Je samozrejmé, že ich program bol oveľa náročnejší ako jednoduché položenie otázky po rozdieli medzi vedou a ne-vedou. Spravidla to boli veľkí obdivovatelia vedy a snažili sa odkryť jej vnútornú logiku; chceli pochopiť, takrečeno, ako to funguje. Neslobodno sa čudovať, že takýto program sa dostal do ťažkostí. Ľudská racionalita sa dá ťažko pochopiť, pretože siaha oveľa ďalej ako formálne pravidlá logiky. Problém charakteristiky ako robíme platné generalizácie alebo indukcie je veľmi ťažký, a to aj pre racionalitu každedenného života Preto nie je prekvapujúce, že sa to ukázalo nesnadným aj pri študovaní „logiky“ vedy. Tento neprekvapujúci fakt však nie je relevantný pre konflikt medzi vedou a náboženstvom, resp. pseudovedou.

e-mail z 27. júla 2005


Info

Článok sme prevzali zo Zošitov humanistov č. 52/2005


Copyright © 2000—2009 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk