SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prevzali sme od iných
Ľavica, uspaná imperiálnou pretvárkou
Jean Bricmont

Pád komunizmu vyvolal veľký počet kolaterálnych škôd, na prvom mieste v zmýšľaní o ľavici. Pokiaľ existoval, nútil komunizmus svojich priaznivcov i protivníkov myslieť politicky, t.j. navrhovať krátkodobé aj dlhodobé programy, určovať priority a brať ohľad na pomer síl.

Podkladová morálna filozofia, „vedecká“ či „materialistická“, vyžadovala začleniť do reťaze príčin a dôsledkov aj tragédie a zločiny, veľké aj malé; akceptovať názor, že ľudský osud sa môže zlepšiť len zmenou socio-ekonomických štruktúr. Okrem komunistov rozmýšľali takto aj sociálni demokrati, kým nimi naozaj boli, a väčšina antikolonialistických hnutí. Všetky úpravy medzinárodného práva a väčšina snáh o zaistenie svetového mieru boli viazané na túto filozofiu.

Opačný postoj, ktorý by sme mohli nazvať náboženským a ktorý je výrazný tak u „nových filozofov“ ako v prejavoch prezidenta Georgea W. Busha, vidí zlo a dobro ako existujúce samy o sebe, t.j. nezávisle od daných historických okolností. „Zlí“ - Hitler, Stalin, Osáma bin Ládin, Milosevič, Saddám Husajn - to sú diabli, čo vyskočili zo škatule, to sú účinky bez príčiny. Na potlačenie zla je len jedno riešenie: mobilizovať dobro, vyzbrojiť ho, vytrhnúť ho z nečinnosti, vrhnúť ho do boja. To je filozofia večného dobrého svedomia, filozofia vojen bez konca.

Reakcia na atentáty 11. septembra 2001 ilustruje rozdiely medzi týmito dvoma filozofiami. Tí na Západe, v menšine, čo sa pokúšali pochopiť, „prečo nás tí druhí tak nenávidia?“, boli vyhlasovaní za odpadlíkov tými, čo „pochopili“ reakciu Američanov - vpád do dvoch štátov, vojnu bez konca, desaťtisíce mŕtvych. Títo poslední spravidla „chápu“ aj izraelskú reakciu na zajatie ich troch vojakov. No potom by bolo na mieste „chápať“ aj snahu sovietov po roku 1945 urobiť z východnej Európy nárazníkovú oblasť v dôsledku strát toľkých miliónov svojich občanov v druhej svetovej vojne. Mala by sa „chápať“ aj snaha Číňanov uzavrieť sa do seba v dobe maoizmu, a to ako dôsledok ópiových vojen, početných ponižovaní Číny západnými mocnosťami a japonskej invázie a okupácie. A nakoniec by sa mala „pochopiť“ aj reakcia arabského sveta na francúzsko-britskú zradu pri konci Tureckého cisárstva v roku 1918, na vytvorenie štátu Izrael v roku 1948 a na všetku podporu Západu tomuto štátu, vrátane pri piatich izraelo-arabských vojnách.

Všetky ľudské bytosti vedia mať iracionálne obavy, a ak sú napadnuté, reagujú premrštene, majúc aj túžbu pomstiť sa. No sú to spravidla kontrarevolučné násilenstvá, útlak vládnucich tried a cudzie invázie, čo predchádza a vyvoláva revolučné násilie - nie naopak. Obľúbený príklad prozápadných intelektuálov je Pol Potov režim v Kambodži: nie je však pravdepodobné, že by tento bol prišiel k moci bez amerického bombardovania Kambodže, bez štátneho prevratu proti princovi Sihanukovi a bez americkej destabilizácie tohto štátu. (Treba dodať, že keď Vietnamci v roku 1979 porazili červených Kmérov, Západ ich vzal hneď pod svoju ochranu. A predsa je pravda, že ak mala niekedy cudzia intervencia humanitárne dôsledky, bol to tento čin Vietnamcov.)

Málokto pripúšťa, čo sa povedalo a prevláda mienka, že Juh treba stigmatizovať a miešať sa do jeho záležitostí. Obžaloba sa spravidla týka chýbajúcich ľudských práv, demokracie a, v prípade islamu, práv žien. V štátoch, kde vládnu diktátori, je diktatúra zdrojom všetkých problémov. V opačnom prípade nie sú tam voľby nikdy dosť priehľadné, ich tlač nie je nikdy dosť pluralistická, ich menšiny nikdy nie sú dosť chránené, ich ženy nikdy nie sú dosť slobodné.

Také názory sú výsmechom dejín. Západné spoločnosti začali dodržovať ľudské práva až po (storočia) dlhom období ekonomickej akumulácie a kultúrnej evolúcie. Obidve sprevádzali najbrutálnejšie násilenstvá (kolonializmus, vykorisťovanie robotníkov, svetové vojny). Je nerealistické vyžadovať, aby štáty, čo ešte pred šesťdesiatimi rokmi žili pod koloniálnym alebo feudálnym jarmom, mali našu úroveň uskutočňovania ľudských práv (v čase mieru; ak ide o vojnové obdobie, poučný je prípad Guantanama alebo osud, ktorý pripravujú Izraelčania Palestínčanom a Libanončanom.)

Druhá námietka je ešte vážnejšia. Rozhovor o ľudských právach sa vždy týka politických a ľudských práv, ale spravidla si nevšíma práva ekonomické a sociálne, ktoré sú práve tak súčasťou Všeobecnej deklarácie. Na ilustráciu tohto problému si prečítajme ekonómov Jeana Dreza a Amartya Sena. Vypočítali, že vychádzajúc z podobnej základiny, ale sledujúc rozličné rozvojové cesty, dosiahli Čína a India podobné hospodárske výsledky, no rozdiel medzi sociálnymi systémami obidvoch týchto štátov (napríklad v oblasti zdravotnej starostlivosti) zapríčinil v Indii smrť 3,9 milióna ľudí ročne navyše. Podobné porovnanie sa dá robiť aj medzi Kubou a ostatkom Latinskej Ameriky. V mene čoho rozhodujú západniarske nevládne organizácie ako Reportéri bez hraníc, ktorých členovia sa tešia aj sociálnym aj politickým právam, ktorý systém je lepší?

Pre zaujímavosť si predstavme Spojené štáty a Európu bez stáleho prísunu surovín a migrujúcej pracovnej sily, bez produktov vyrobených za hladové mzdy, bez toku peňazí z juhu na sever (splácanie dlžôb a únik kapitálu) a nakoniec bez prílivu šedej hmoty mozgovej, ktorá prichádza na pomoc nášmu zdravotnému a vzdelávaciemu systému. Čo by ostalo z tých úžasných úspechov, ktoré sa pripisujú našej ekonomike? Momentálne je drogovaná imperializmom; ale táto droga nebude možno do nekonečna dodávaná za dnešných podmienok.

Vzhľadom na inštrumentalizáciu ľudských práv je kritický hlas ľavice neobyčajne slabý; tak to bolo pri amerických vojnách v Juhoslávii, tak je to v Afganistane a v Iraku; všetko sa ospravedlňuje ochranou menšín, žien alebo demokracie. Možno je táto neochota zapríčinená zlým pocitom mnohých „ex“ (komunistov, trockistov, maoistov), že osobné a politické práva sa v čase „leninizmu“ odkladali na ďalekú budúcnosť. Ale jedno zaslepenie sa nenapraví druhým.

Dobrou ilustráciou tejto slabosti ľavice je jej ideologické „ani-ani“, sprevádzajúce bojazlivé protesty proti posledným konfliktom: ani Milosevič ani NATO; ani Bush ani Saddám; najnovšie ani Olmert ani Hamas. Sú to zväčša falošné symetrie. Predovšetkým: každá vojna má útočníka a napadnutého. Ak sa títo dvaja postavia na jednu rovinu, je to neprípustný ústupok od pojmu národnej nezávislosti. Potom je u obidvoch stránok nápadná neporovnateľnosť ich sily a kapacity škodiť. Pri týchto konfliktoch nie sú to spomínané štáty, s ktorými je v rozpore pokroková ľavica; spravidla sú to Spojené štáty - a bude to tak aj pri budúcich konfliktoch. Ale teraz je Milosevič mŕtvy a Saddám vo väzení - tak čo urobia prívrženci cesty „ani-ani“ v súvislosti s Bushom a NATO?

Okrem toho toto „ani-ani“ znie tak, ako keby sme sa nachádzali na výšine nad touto melou, mimo priestoru a času; zatiaľ žijeme, pracujeme a platíme dane v štátoch agresorov alebo ich spojencov; pozícia „ani Bush, ani Saddám“ mala celkom iný zmysel pre Iračanov, ktorí museli podstúpiť obidva režimy. Nie je správne, ak ľavica akceptuje západný pohľad na svet. Mala by sa snažiť vysvetliť Západu, ako sa na to všetko pozerá ostatok sveta a bojovať proti všetkému, čo vzbudzuje pocity vlastnej nadradenosti a morálnej čistoty.

Ak nebolo 20. storočie storočím socializmu, bolo storočím dekolonizácie, ktorá umožnila stovkám miliónov ľudí vymaniť sa z úžasného utláčania. Viem si predstaviť, že začínajúce storočie bude znamenať koniec americkej hegemónie. Potom sa stane možným „iný svet“, a keď budú naše ekonomiky zbavené výhod z americkej dominancie nad svetovými trhmi, možno sa vrátime k serióznej diskusii o socializme.

Prameň: Jean Bricmont, „Une gauche endormie par l'hypocrisie impériale“,

Le Monde diplomatique, august 2006, č. 629, s. 32.

Preložil Rastislav Škoda


INFO

Jean Bricmont je profesor fyziky na univerzite v Leuven v Belgicku a člen Bruselského tribunálu, myšlienkového súdu o vojne v Iraku. Vlani vydal knihu Humanitárny imperializmus, ľudské práva, právo zasahovania a právo silnejšieho?

Text sme prevzali z 57. čísla Zošitov humanistov.


Copyright © 2000—2006 Spoločnosť PROMETHEUS, Gunduličova 12, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk