Pôvodom Talian. Vyrastal a študoval však vo Francúzsku. Tam sa stal žiakom Pierra Abélarda (1079 - 1142), ctiteľa antickej kultúry a predstaviteľa slobodomyseľného prúdu v scholastike, hlásajúceho, že viera nemá byť slepá, ale zdôvodnená rozumom. Po návrate do Talianska stal sa kazateľom v Lombardii.
Ostro kritizoval neduhy v cirkvi a požadoval, aby sa cirkev vzdala hospodárskych výsad a politickej moci. Svoje pozície preukázal v praxi, keď sa v roku 1135 postavil na čelo brescijských mešťanov, bojujúcich proti moci biskupov. Za tieto postoje a činnosť ho v roku 1139 odsúdil lateránsky koncil. Opäť sa ocitol vo Francúzsku, kde zhodne s P. Abélardom ostro kritizoval konanie katolíckeho duchovenstva.
Cirkevné kruhy ho vyštvali späť do Talianska. Ale Arnolda Brescijského nepokorili. Keď v roku 1145 prišiel do Ríma, aktívne sa zapojil do boja proti zhýralému pápežstvu. Zúčastnil sa povstania rímskych mešťanov, výsledkom ktorého bolo vyhnanie pápeža a utvorenie Rímskej republiky. Stal sa jej faktickou hlavou. Keď nemecký kráľ Fridrich I. Barbarosa pomohol obnoviť pápežskú moc, Arnold Brescijský utiekol na vidiek.
Fridrich I. Barbarosa, za prísľub, že ho pápež Hadrián IV. Bude korunovať za rímskeho cisára, dal vysliediť Arnolda Brescijského a vydal ho pápežovi. Ten ho odsúdil na smrť a odovzdal ho katom, ktorí tohto veľkého bojovníka najprv obesili, potom telo spálili a popol vysypali do Tiberu.
Názory a činnosť Arnolda Brescijského korešpondovali s úsilím meštianstva oslabiť ekonomickú moc a politický vplyv cirkvi. V tomto kontexte vystupoval aj ako presvedčený protivník feudálnej šľachty.
Jeho konkrétnym programom bola „lacná“ cirkev, odovzdanie cirkevného majetku mestským komúnam, pozbavenie kňazov svetskej moci a likvidácia príživníckej cirkevnej hierarchie. Bol hlásateľom ideológie meštianskych heréz, ktoré sa neskôr stali základom reformácie.
