SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z nášho - vášho PROMETHEA
Monoteistické náboženstvá odchádzajú z dejín
Pôvodne som sa so známym filozofom a „rebelom“ Egonom Bondym chcela viac rozprávať o rozpínavosti cirkvi na Slovensku, o tom, ako sa pozerá na neraz ponižovanie tých, čo nevyznávajú „tú správnu vieru“. Bola som veľmi rada, že napriek pracovnému vyťaženiu a zdravotným problémom priateľa Bondyho sa nám bezprostredne po jeho návrate z nemocnice podarilo porozprávať o otázkach, ktoré nás zaujímajú. Hoci z trošku iného pohľadu – zo širšieho, filozofického.

Ako večný oponent oficiálnej moci ste sa stýkali aj s predstaviteľmi katolíckej cirkvi…

Máte pravdu. V Čechách som sa s teológmi veľmi dobre poznal a často sme komunikovali. Ale teraz už dlhé roky s nimi neprichádzam do styku. As so slovenskými o to menej. Skôr len zďaleka počúvam o tom, čo sa tu deje, aké zmluvy sa pokúšajú presadiť, ako je s tým dosť veľká časť spoločnosti nespokojná. Predpokladám, že má na to právo.

Čo si myslíte o tendenciách presadzovania sa cirkvi v zahraničí?

Zrejme platí, že Ján Pavol II. ešte horko-ťažko udržiaval určitú libelarizačnú líniu 2. Vatikánskeho koncilu, preto nie je možné sa na neho pozerať krivo. Veď práve on v prvej polovici 90. rokov vydával jednu encykliku za druhou, a tie boli výslovne ostré, antikapitalistické. Potom mu to zrejme vatikánska kúria zatrhla. Iné stránky jeho činnosti som nesledoval. Že „vyrobil“ asi 200 svätých, to ma nezaujíma.

Ako nazeráte na súčasne smerovanie Vatikánu?

Jána Pavla II. by som hodnotil v podstate pozitívne. Najmä vzhľadom na to, čo prichádza teraz. Pretože v porovnaní s Jánom XXIII., ktorý bol pápežom v rokoch 1958 až 1963, to je, samozrejme, oveľa nižšia úroveň teológie. Ústretovosť, ktorú mal voči nekatolíkom Ján XXIII., je, žiaľ, preč. Jeden z posledných aktov, ktoré Ján Pavol II. urobil, bolo ostré vystúpenie, takmer zákaz teológie oslobodenia, ale znalci vatikánskej politiky hovoria, že to malo byť vynútené. Čo predpokladám aj ja. Teraz sa možno obávať, že to bude horšie. Pretože Ratzinger bol po všetkých stránkach po desaťročia známy ako veľmi konzervatívny – maximálne konzervatívny teológ. Aký je politický praktik, neviem, ale že je maximálne konzervatívny teológ, to vie celý svet.

V súčasnosti sa v rámci svetovej politiky, ale aj v rámci ďalšieho smerovania EÚ veľa hovorí o náboženskom fundamentalizme. Najmä moslimskom. No neraz počujeme i o tom, že je to určitou odozvou na iné fundamentalizmy. Ako sa pozeráte na jednotlivé náboženské fundamentalizmy, aký je podľa vás rozdiel medzi moslimským, kresťanským a židovským fundamentalizmom?

Medzi fundamentalizmami nie je nijaký rozdiel. Či už ide o náboženský, nacionálny či ideologický fundamentalizmus. Sú vždy naivné a keď sa určitá naivita prehlbuje a je navyše podnecovaná demagogickým ovplyvňovaním masmédií alebo iných prostriedkov, tak sa takáto hlboká naivita môže stať agresívnou silou, spoločensky veľmi nebezpečnou. Videli sme to napríklad za nacistického režimu, keď začali najskôr argumentovať spôsobom, ktorý sa odvolával dokonca na vedu, na sociálny darwinizmus a zdôrazňoval antikapitalistický charakter hnutia. No a čím to skončilo?! Toto sú konce každého fundamentalizmu.

Moslimovia, židia a kresťania sú rodina tzv. abrahámskych náboženstiev, všetky majú spoločný koreň. Sú to v podstate bratské, monoteistické náboženstvá. Tieto tri vierovyznania by si teda mohli ľahko uvedomiť, že vlastne patria do jednej rodiny. Žiaľ, práve medzi najbližšími príbuznými veľmi často dochádza k najväčšej nenávisti. Je to ich problém, ale veľmi osudný omyl. Veľmi osudný. Zo všetkých troch strán.

V poslednej dobe, najmä v náväznosti na diskusiu o texte euroústavy, sa veľa hovorí o tradičných kresťanských hodnotách Európy. Považujete vy osobne Slovensko, Česko, Európu všeobecne za tradične kresťanské krajiny?

To je skutočne zle položená otázka...

Prepáčte, ale vznikla na základe toho, že je v nej vlastne použité tvrdenie, ktoré najčastejšie používajú predstavitelia slovenskej katolíckej cirkvi pri presadzovaní zmienky o tradičných kresťanských hodnotách štátov Európskej únie...

Áno, viem, že o tom takto niektorí katolíci hovoria. Lenže kresťanstvo je na svete dvetisíc rokov a európska kultúra je stará mnoho tisíc rokov. Takže európske krajiny nie je možné považovať za kresťanské.

Pýtam sa preto, že práve kvôli tomuto boli a vlastne stále sú veľké spory aj pri schvaľovaní a ratifikácii Ústavy EÚ, preto, že na Slovensku najmä KDH presadzuje zmluvu SR s Vatikánom o výhrade svedomia...

Opakujem, nie sú to kresťanské krajiny. Teda tradične kresťanské krajiny. Podľa výskumov súčasných historikov, medievalistov, aj podľa iných, úplne najnovších výskumov ku christianizácii európskeho obyvateľstva vrátane Francúzska, Španielska i Talianska, teda týchto tzv. tradične kresťanských krajín, došlo v najlepšom prípade až v prvej polovici 13. storočia. Do tých čias to bol povrchový náter. To nie je môj názor či výmysel. Hovoria to odborníci, je to stanovisko vedy. A to nie jedného vedca, ale celej medievalistiky, je to preukázateľné.

O čom bližšie hovoria výskumy vedy o stredoveku?

Upozorňujú, že hoci sa Európa tak rýchlo christianizovala, súčasne je dokázané, že okamžite sa objavovali kresťanské herézie. Najskôr sa predsa objavila prvá reformácia – valdénci a husiti. Sto rokov nato prišla druhá reformácia – Luther, Wicliff, Kalvín. Už od čias prvej reformácie – najlepšie to máme doložené na husitskej revolúcii – sa objavujú v rámci daných reformných hnutí teológovia, ktorí v teologických otázkach, napríklad v otázkach týkajúcich sa transubstancie, netransubstancie, eucharistie atď. boli neobyčajne tvrdí. Napríklad majster Loqvist z Pražskej univerzity či Matej z Janova. Ten bol dokonca v teologických, nie v sociálnych, ale v teologických otázkach, oveľa tvrdší nielen ako Hus, ktorý bol skôr revolucionár, ale napríklad aj ako Wicliff! Spomínaná tzv. prvá reformácia sa okrem Českého kráľovstva viac nerozšírila, lebo vtedajšia doba to neumožnila. Ale už ona bola veľmi moderne orientovaná. A keď začala druhá reformácia, začali vznikať skupiny – napríklad sociniáni, ktoré sa hneď internacionalizovali. Od Španielska až po Poľsko – boli to napríklad antitrinitári, indipendenti.

Zdôraznili ste, že skutočná christianizácia sa v Európe udiala len od 13. storočia. Trvala, teda prípadne trvá len tretinu nášho letopočtu. Pritom ste spomenuli, že európska kultúra má mnohotisícročnú tradíciu. Akú má teda podľa vás kresťanstvo úlohu v histórii – ak už nie sveta, tak Európy?

Kresťanstvo tu, samozrejme, od 13. storočia vykonalo nemálo. Lenže čo sa týka termínu kresťanské krajiny, boli tu predsa aj Žida, ktorí takmer nikdy nekonvertovali na inú vieru, ale ani iných hromadne neobracali na svoju vieru. Hoci kresťania na inú, povedzme i na židovskú vieru prestupovali veľmi často. V európskych dejinách máme na to plno príkladov. No a moslimov sme tu nepoznali. Takže malému človeku, ktorý sa abstraktnou filozofiou nezaoberal, automaticky ostávalo len premýšľanie. Je to logická problematika. Tú však riešili už vtedajší ľudia – a nielen intelektuáli, ale aj jednoduchí ľudia, pretože spomínané kacírske hnutia boli takmer celkom hnutia ľudových vrstiev. Najmä v Dolnom Porýní, ale aj v Čechách.

Prenesme sa do súčasnosti: Koľko sa u nás pred referendom o súhlase so vstupom do EÚ kričalo, čo všetko nám to prinesie, akí potom budeme európskejší, ak už nie svetovejší... A keď sa v mnohých krajinách EÚ i v EÚ celkovo uznáva odluka cirkvi od štátu, nemiešanie sa cirkvi do štátnych, občianskych vecí, tak zrazu my si podľa niektorých musíme zachovať svoju identitu, ba viac, práve my v iných krajinách musíme naše lepšie – myslia tým kresťanské, najlepšie katolícke – hodnoty presadiť...

Faktom je, že odluka cirkvi od štátu je v najpokročilejších buržoáznych, kapitalistických krajinách buď skutkom alebo via facti praktizovaná. Týmto smerom sa to rozvíja aj vo viacerých stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách. Koniec-koncov, v bývalom ZSSR bola odluka cirkvi od štátu dávno uzákonená, a hoci aj tam sme svedkami zvyšovania určitého vplyvu cirkvi, oficiálne sa to nezmenilo, cirkev je odlúčená od štátu, v každom prípade v bývalých sovietskych republikách na území Európy.

Teraz, keď sa však hovorí o prípadnom rozšírení EÚ o Turecko, sú skupiny ľudí, ktorí hrozia moslimskou rozpínavosťou, ich cudzorodosťou v Európe...

S tým my nič nezmôžeme, hoci oficiálne má Turecko ako sekulárny štát dlhšiu prax než mnoho krajín EÚ. Ale či sa už budeme vyjadrovať tak či onak, EÚ príjme každého, koho USA odporučí. Lebo my nie sme svojprávni. Z toho všetkého sa stala politika. Nehovoriac o tom, že v súčasnosti už v spoločenskom živote cirkvi nehrajú žiadnu významnú úlohu. Okrem Južnej Ameriky to je hádam jediná oblasť, kde to tak ešte je. No a ešte v celom moslimskom svete. Ale inde jej úloha klesá. Cirkev odchádza z dejín, v mnohých krajinách prakticky odišla. Hoci samotná cirkev sa usiluje tváriť ináč. Z Európy odišla a jej ďalšia historická úloha je zanedbateľná. Možno hovoriť, že to nie je nič, čoho by sme sa mohli báť. Skôr hrozí, že môžu prísť ideológie oveľa horšie.

Ale samotná katolícka cirkev u nás i v celoeurópskom meradle, keď už nehovorím o moslimoch a židoch, sa tvári ináč. Nárokuje si na väčšie slovo, právomoci. Nemyslíte si teda, že sa na jej zmenšujúcu úlohu pozeráte príliš optimisticky?

Nie. Náboženstvo, monoteistické náboženstvo ako také odchádza z dejín. Je to skutočnosť, ktorú potvrdzujú historici, psychológovia, sociológovia, vedci všetkých spoločenských vied. Ľudské vedomie sa v priebehu svojho vývoja mení. Okrem toho je na svete niekoľko miliárd ľudí, ktorí nikdy žiadne náboženstvo nevyznávali, pre ktorých žiadne náboženstvo neexistuje. Napríklad celá Čína, budhisti, šamanisti atď. V Číne, aj vo všetkých budhistických krajinách platí, že žiaden boh, duša a posmrtný život nie je, to je starý fakt známy celé tisícročia. A pre filozofa sú už tieto veci irelevantné.

A na tom musíme stavať aj my. Nesmieme sa poddávať, nesmieme sa báť. Nesmieme uveriť, že keď nie sme dobrými kresťanmi, katolíkmi, sme horší ľudia. Naopak, musíme stavať na našich všeľudských hodnotách. (tučné zvýraznenie PROMETHEUS)

Zhovárala sa: Miloslava Necpalová
Foto: Týždenník Slovo, www.noveslovo.sk (Úprava orezaním náša.)


Info
 
Rozhovor sme prevzali z piatého čísla časopisu PROMETHEUS

Na našej stránke si môžete pozrieť celý obsah 5. čísla časopisu.


Copyright © 2000—2005 Spoločnosť PROMETHEUS, Štefánikova 4, 811 05 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk