SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Prečítali sme u iných

Albert Jacquard:
Boh?

Pokračovanie zo zaujímavej knihy:
vyd. Stock/Bayard, Paris 2003


VERÍM ...
Už pri prvom slove Vyznania viery prepuká konflikt medzi postojom viery a postojom vedy. Výraz "veriť" má v slovníku viery centrálne postavenie, kým v slovníku vedy niet preň použitia. Čo znamená toto slovo pre veriaceho? Čo by mohlo znamenať pre vedca?

Veriť a viera
Sloveso veriť má dva veľmi rozdielne významy: jednak priznáva dôveryhodnosť tomu, kto niečo vyjadruje, jednak priznáva pravdivosť nejakého javu. Hovoríte mi o niečom, čo som nevedel: Ak poviem "Verím vám", značí to, že nepochybujem o tom, že vaše slová vyjadrujú vaše presvedčenie. "Verím tomu" značí: "Nepochybujem o tom, že tá udalosť sa udiala tak, ako ste povedali."

Ak mi svedkovia zázraku vo Fatime v roku 1917 povedia, že videli slnko tancovať, môžem veriť ich slovám; áno, videli to, čo opisujú; no súčasne neverím, že udalosť, ktorú opisujú, sa skutočne stala, keďže v tej istej chvíli videli to isté slnko milióny iných ľudí a netancovalo im pred očami. Môžem veriť serióznosti svedka a neveriť obsahu jeho svedectva.

Ak nejaké náboženstvo od nás žiada, aby sme potvrdili svoju vieru v niečo, pridáva dodatočnú požiadavku: chce, aby sme predmet viery uznali za skutočnosť, alebo aby sme sa zo všetkých síl snažili túto vieru v sebe vzbudiť.

Prvý postoj je uznanie vnútornej skutočnosti, ktorej spôsob vzniku nepoznáme. Takáto viera sa neodôvodňuje, jej zrod sa nedá opísať a nemusí mať trvanie; môže to byť náhle osvietenie, ako ho zažil básnik Paul Claudel, ktorý rozpráva, ako ho jeden vianočný večer v chráme Notre Dame v Paríži "pochytila" kresťanská viera.

Druhý postoj je celkom inej povahy; premyslený akt vôle tu predstavuje vieru ako cieľ, ku ktorému treba smerovať pod vedením rozumu aj citu. Krajný prípad je celkom iste Pascalova "stávka": navrhuje nám, aby sme verili v Boha tým spôsobom, ako bankár hrá na burze: ak sa stavíte, že Boh je, môžete len vyhrať; ak sa stavíte, že Boha niet, môžete len stratiť, takže neslobodno váhať ... Treba byť šikovným, prefíkaným, prefíkanejším ako neistota a zariadiť veci tak, aby náhoda hrala za nás. Pascalov argument iste môže niektorých ľudí presvedčiť, aby sa stali členmi nejakej náboženskej spoločnosti, a aj finančne ju štedro podporovali, ale je pochybné, že by viedol k zrodu osobnej viery. Robí dokonca takúto vieru podozrivou, ak sa z nejakých dôvodov manifestuje.

Príslušnosť k nejakej náboženskej viere je postoj, ktorý zastáva veľké množstvo ľudí. Či medzi nich patríme alebo nie, sme nútení túto skutočnosť konštatovať a, ako každú skutočnosť, snažiť sa ju vysvetliť.

Pre niektorých ľudí je to dôsledok výzvy prichádzajúcej "zvonka". Podľa nich k nám zo sveta mimo skutočnosti prichádza volanie, vyzývajúce nás "veriť". Sprostredkuje nám ho zjavenie, ktoré zažil nejaký privilegovaný človek, prorok, ako boli napríklad Mojžiš alebo Mohamed. Ako osoby patria do skutočného sveta, ale prisudzuje sa im schopnosť počuť slová prichádzajúce odinakiaľ. Takéto zjavenie sa považuje za osobitnú udalosť v dejinách ľudstva, za zásah "oného" sveta, nadprirodzena, do "nášho" skutočného, prirodzeného sveta. Zjavenie netreba vysvetľovať, zjavenie sa len konštatuje.

Iní ľudia potrebujú niečo na odvrátenie myšlienky na neznesiteľnú istotu smrti, čo u nich vyvoláva konštrukciu "bezpečnostných hniezd" náboženských predstáv. Viera je potom jeden z dôsledkov zvláštnosti niektorých ľudí, ktorých svedomie sa stále zaoberá otázkou, čo bude zajtra. Lebo budúcnosť, ktorá nás tak zaujíma, existuje len v našich predstavách; nepatrí medzi veci tohto sveta. Treba sa na ňu dívať ako na jeden z prvkov "oného sveta". Budúcnosť je súčasťou všetkých otázok, ktoré si kladieme a je aj miestom, kam umiestňujeme odpovede, ktoré nachádzame.

Na otázky o budúcnosti však existujú iné odpovede, a to odpovede vedy. Konštatujúc pravidelnosti v priebehu zmien skutočnosti je veda schopná umiestniť budúcnosť do oblasti prístupnej našim zmyslom a úvahám. Potom sa už nehovorí o viere, ale o postupne získanom poznaní.

Ako sa zostavuje poznanie
Východiskom postoja vedca je uznanie skutočnosti sveta, ktorý ho obkľučuje a ktorého je časťou. To nie je jeho viera, ale pracovná hypotéza, bez ktorej by nemohol ísť ďalej.

Je pravda, že je ešte jedna hypotéza, ktorá neurazí ľudský rozum: predpokladať, že pre každú mysliacu bytosť je jedinou skutočnosťou celok pocitov, ktoré pociťuje; tento postoj rozpracovalo pár "solipsistických" filozofov. Jej prednosťou je, že sa už z definície nedá dokázať, že je falošná. Môžem tvrdiť, že bez priameho pohľadu a bez akéhokoľvek pozorovacieho prístroja sa predmety v tejto miestnosti stratia, prestanú existovať, a znovu sa objavia, rekonštituujú, ak ich niekto znovu pozoruje. Nijakým pokusom sa nedá dokázať, že nemám pravdu. Je to však len neužitočná myšlienková hra. A je v každom prípade nevedecká, ak s Karlom Popperom prehlásime, že vedecká je len tá teória, ktorá sa dá teoreticky vyvrátiť.

Teda bez toho, žeby potreboval veriť na nejakú vonkajšiu skutočnosť, prijíma vedec ako pracovnú hypotézu existenciu skutočného sveta; predpokladá, že informácie, ktoré prijímajú jeho zmysly, vysiela táto predpokladaná skutočnosť. Je potom jeho úlohou opísať a navrhnúť vysvetlenia javov, ktoré sa v nej odohrávajú.

Ako opísať skutočnosť
Jazyk na tento opis sa vyvíja úmerne s novými pozorovanými vzhľadmi skutočnosti. Máme za sebou storočie, v priebehu ktorého sa vedecký slovník obohatil o mnohé neologizmy a význam mnohých slov zásadne zmenil.

Najvýrečnejší príklad sú najmenšie častice hmoty. Dnes je to niečo celkom iné ako niekdajšia predstava atómov. V protiklade k etymológii tohto výrazu nie sú atómy, kedysi najmenšie častice hmoty, nedeliteľné, keďže sú zložené z jadra obkoleseného väčším alebo menším počtom elektrónov; jadrá sa skladajú z nukleónov (protóny a neutróny), z ktorých každý sa skladá z troch kvarkov. Zastane analýza v tomto štádiu? Čo sú naozaj "elementárne" častice?

Elektrón si už dnes nemožno predstavovať ako nepatrné zrnko hmoty, krútiace sa okolo atómového jadra - ako sa to učili gymnazisti mojej generácie. Uniká našim zmyslom a pozorovať možno len jeho účinok na naše pozorovacie nástroje. Na opis toho, čo o ňom vieme, nestačia niekdajšie zrejmé parametre ako poloha alebo dráha; treba siahnuť po "vlnových funkciách" merajúcich pravdepodobnosť jeho prítomnosti na určitom mieste v určitom čase.

Pre predmety, ktorých rozsah veľkosti zodpovedá schopnostiam našich zmyslov, je možný klasický opis, ale jeho výrazy strácajú zmysel, ak sa zameriavame na predmety podstatne menšej veľkosti. Pre predmety typu elektrónov sa vytvorila nová terminológia, založená na nových koncepciách; upúšťa sa od ich lokalizácie a individualizácie.

Vysvetľovanie javov
Čo sa týka pochopenia javov, ktoré sa odohrávajú v tejto predpokladanej skutočnosti, možno sa oň pokúsiť len formuláciou nových hypotéz, ktorých celok tvorí model. Treba definovať niekoľko parametrov typu poloha, rýchlosť, zrýchlenie, masa, sila atď. a opísať ich súhru pomocou matematických vzorcov. Už v dôsledku svojej zostavy sú tieto modely len čiastočné a dočasné, predbežné; nikto "neverí", že by mohli byť "pravdivé"; jediné kritérium ich ceny je ich schopnosť opísať pozorovaný jav a umožniť predpoveď. Keď budú nové pozorovania v rozpore prijatým modelom, bude tento bez žiaľu zavrhnutý a dokonca s nadšením nahradený novým modelom.

Klasický príklad postupných vĺn konceptov zlepšujúcich pochopenie pozorovaných javov nám poskytuje vývoj astronómie. Po Kopernikovi a Galileovi sa opisovali pohyby planét okolo Slnka so stále rastúcou presnosťou. Ako vysvetliť ich pravidelnosť? Newton navrhol hypotézu, že medzi dvomi predmetmi určitej masy pôsobí určitá príťažlivosť, zvaná všeobecná gravitácia. Jednoduchý vzorec F = Gm1m2d-2 umožní vypočítať túto silu ako funkciu más m1 a m2, pri vzdialenosti medzi predmetmi d a všeobecnej konštante G. Na vysvetlenie dráh planét okolo Slnka stačí potom pár matematických úkonov; Newtonov model možno považovať za platný.

Pri planéte, ktorá je Slnku najbližšie, sa však vyskytla ťažkosť: obežná dráha (orbita) Merkúru síce zodpovedá predpokladom, ale nie to, že orbita sama vykazuje sekulárny pohyb; táto ťažkosť sa stratí pri inom modeli, pri Einsteinovej všeobecnej gravitácii. Stalo sa; akceptovali sme koncepčnú zmenu prvého rádu: gravitačná príťažlivosť bola nahradená pojmom časopriestorovej krivky. Obrovská masa Slnka mení vlastnosti okolitého priestoru do tej miery, že najkratšia dráha z jedného bodu k druhému nie je na priamke, ale na geodetike, to je na dráhe minimálnej dĺžky, ktorej rovnica sa dá napísať; pri lete z Paríža do New Yorku preletí lietadlo geodetiku zemského povrchu, teda nie priamku, ale veľký kruhový oblúk. Pohyb Zeme sa už nevysvetľuje ako výslednica príťažlivosti; Zem sa pohybuje "rovno dopredu" po geodetike, ktorá ju privedie každý rok na to isté miesto.

Prechod od Newtonovho modelu na Einsteinov model neznamenal zmenu viery, ale použitie novej koncepcie (predstavy). Nový model nie je pravdivejší ako bol predošlý; dávame mu prednosť len preto, že lepšie vysvetľuje pozorovaný jav.

Menej známy, ale rovnako jasný je príklad kozmického žiarenia. Okolo roku 1920 konštatovali astronómovia, že vesmír sa rozťahuje, že je v expanzii. Galaxie sa vzďaľujú jedna od druhej, a to tým rýchlejšie, čím sú od nás vzdialenejšie. Ak sa tento pohyb dial odvždy, bol vesmír kedysi menej rozsiahly a pred asi pätnástimi miliardami rokov mal dokonca nulový rozmer. To je ten chýrny model veľkého tresku, big bangu. Ako ho preveriť (validovať)? Treba predpovedať niektoré dôsledky a konfrontovať ich s pozorovaniami.

V roku 1948 sa pustil fyzik George Gamov do približného výpočtu teploty vesmíru v priebehu časových úsekov - okamihov -, ktoré nasledovali po veľkom tresku, ako aj reziduálnej (ostatkovej) teploty vesmíru po pätnástich miliardách rokov chladnutia. Urobil záver, že vesmírny medzigalaktický priestor - vzduchoprázdno, vákuum - má dnes vyplňovať žiarenie, zodpovedajúce absolútnej teplote asi 6 stupňov (to je 6 stupňov nad absolútnou nulou, ktorá je pri 273 stupňoch pod nulou našich teplomerov). Uverejnenie týchto výsledkov nikoho veľmi nedojalo.

Ale po sedemnástich rokoch konštatovali, celkom náhodou, dvaja inžinieri telekomunikácií, že vo vesmírnom priestore sa naozaj nachádza reziduálne žiarenie a zodpovedajúca teplota je o niečo menej ako 3 absolútne stupne. Dobre, Gamov sa trochu pomýlil; ale omyl o pár stupňov na konci procesu, ktorý trval pätnásť miliárd rokov, nemožno kritizovať. Dôležité je, že to žiarenie existuje a že jeho prítomnosť súhlasí s tým, čo umožňuje predpovedať model veľkého tresku. Nijako to neznamená, že treba bezpodmienečne "veriť" hypotéze veľkého tresku, ale že bude rozumné zachovať ju - tým skôr, že aj iné argumenty hovoria v jej prospech - do tých čias, kým javy nových pozorovaní nevyslovia o nej pochybnosť.

Hranice logiky
A tak procesy poznávania, ako ich navrhuje veda, v žiadnom štádiu svojho priebehu sa nepotrebujú odvolávať na nejakú vieru. Naopak, vyžadujú postoj trvalej pochybnosti. Dokonca pochybnosti, ktorá sa týka samotnej logiky týchto úvah: táto logika má totiž hranice, ktoré si vie sama určiť a dokazuje si, že nie je schopná - v určitých zmysluplných situáciách - rozhodnúť, či je určitý záver pravdivý alebo falošný.

Existenciu tejto hranice dokazuje tzv. Goedelov teorém, ktorý tento rakúsky fyzik a matematik publikoval v roku 1931. Ukázal, že každá teória, dokonca aj tá s najsolídnejšími základmi, matematika, ponecháva miesto nerozhodným záverom. Inakšie povedané: celok axióm, na ktorých spočíva určitý logický systém, je nevyhnutne neúplný; tieto axiómy nestačia na dôkaz všetkých pravdivých záverov.

Tak napríklad jeden matematik osemnásteho storočia, Goldbach, konštatoval, že je to síce čudné, ale všetky párne čísla sa dajú rozložiť na dve prvočísla (ktoré sú deliteľné len jednou a sebou samými), ktorých súčet je toto párne číslo; napríklad 100 = 47 + 53, 102 = 5 + 97, 104 = 37 + 67. Platí však táto vlastnosť pre všetky párne čísla? Pomocou počítačov sa to potvrdilo až (len? pozn. prekl.) po číslo 100 000; na jednoznačný dôkaz to nestačí. Niet pochýb, že k základným axiómom aritmetiky by bolo treba pridať nový axióm. Ale aj tak by bola úľava len dočasná. Jedného dňa príde nový Goldbach s novým nerozhodnuteľným tvrdením a jeho riešenie bude vyžadovať nový axióm; tak to pôjde bez konca.

Ďalším príkladom je pojem nekonečna, s ktorým sme sa po prvý raz stretli v základnej škole pri celých číslach; ich zoznam nemá hranicu. Potom sme sa s ním zvítali na strednej škole pri tzv. reálnych číslach, ktoré sa píšu s nekonečným sledom desatinných čísiel, ako je pí = 3,14159 ... alebo 21/2 = 1,414 ... Od čias Cantora (1872) vieme, že nekonečno celých čísiel je menšie ako nekonečno reálnych čísiel; ale existujú celky nekonečien, bohatšie ako prvé, a chudobnejšie ako druhé? Jeden žiak Goedela dokázal, že odpoveď na túto otázku je nerozhodná, pretože sa nedá dokázať ani falošnosť odpovede "áno", ani odpovede "nie". Pripustiť, že ani jedna z týchto odpovedí nie je predmetom viery, je možnosť slobody, ktorú nám dáva celok axiómov, na ktorých spočíva aritmetika. Toto konštatovanie si nevšíma výzvy viery dať za pravdu jednej z týchto odpovedí a navrhuje uspokojiť sa s definitívnou absenciou odpovede.

Dobrodružstvo vedy bude bez konca. Stále budeme stáť pred neznámymi oblasťami, a budeme túžiť raz ich konečne poznať. Tento postoj je výsadou nášho ľudského druhu. Ide ďalej ako cieľ daný ľuďom v biblii: "Zaľudnite zem a podrobte si ju." Vedec je posadnutý túžbou priblížiť sa fascinujúcej skutočnosti vesmíru, nie aby si ho podrobil, ale aby ho preskúmal; tejto snahe venuje všetku svoju energiu a všetku svoju inteligenciu.

Kto sa zaľúbil do nedosiahnuteľnej bytosti, rád by mal pri sebe aspoň jej obraz; zadováži si ho, ako len možno verný; výsledok je rôzny podľa jeho techniky a podľa jeho pohľadu. Tá istá žena by mohla inšpirovať k Venuši z Brassempouy, ku Cranachovej Eve alebo Modiglianiho Jeanne Hébuterneovej. Vedec sa chová podobným spôsobom. Zostavuje model skutočnosti, ktorý sa ako len možno podobá tomu, čo skutočnosť o sebe odhalila. Vie dobre, že jeho model nie je celá skutočnosť; ani sa nepokúša veriť, že ju celú obsiahol; stačí mu, že sa k nej priblížil.

VERÍM V JEDNÉHO ...
Už z definície nemôže naša myseľ integrovať do svojich kategórií niečo nemysliteľné. Môže si síce predstaviť jeho existenciu, ale nie je schopná zaradiť ho do hry intelektuálnej aktivity. Táto aktivita je však naša jediná aktivita, ktorú sme schopní vyjadrovať; v najlepšom prípade môžeme v ohľade niečoho prípadne nemysliteľného použiť preň jazyk kompatibilný s naším rozumom, hoci sme už na začiatku pripustili, že takéto záležitosti nepodliehajú kritériám kategórií rozumnosti.

Cirkvi sa nemôžu vyhnúť tejto kontradikcii; navrhujú nám hovoriť zrozumiteľne o koncepciách, ktoré sa vymykajú nášmu chápaniu. Najzrejmejší je príklad monoteistických náboženstiev: tvrdiac, že existuje len jeden Boh, zavádzajú do hry súvislosť medzi nevysloviteľným druhým, "oným" svetom (nazývaným aj záhrobím) a pojmom, ktorý používa najskromnejšia veda, aritmetika.

V latinčine nemá veta "Credo in unum Deum" nič dvojzmyselného či neurčitého. Vo francúzštine však treba byť presnejším kvôli dvojitému zmyslu slovíčka un, ktoré je aj neurčitým členom, aj číslovkou. Aby sa spresnilo, že ide o (presné) číslo, treba pridať "samotného" (seul), čo vyvoláva predstavu osamelosti, zle sa znášajúcej s prívlastkami, ktoré sa zvyčajne spájajú so slovom Boh. (Aj do slovenčiny sa v tomto prípade prekladá latinské unum nie ako jedného, ale jediného - pozn. prekl.)

Táto jedinečnosť je základom doktríny náboženstiev, ktoré sa vyhlasujú za monoteistické, či sa už dovolávajú zakladateľa židovského národa, Abraháma, žijúceho dvadsať storočí pred Ježišom Kristom, alebo faraóna Achenatóna, žijúceho štrnásť storočí pred Kristom. No také spájanie aritmetickej definície s koncepciou, ktorá má veľmi ďaleko od vedeckej prísnosti, vedie k problémom. Prečo počítať bohov, čo aj ukončíme tento výpočet pri čísle jedna?

Koncepcia čísla
Ak v súvislosti s Bohom používame číslo, bude prejavom dobrej intelektuálnej disciplíny položiť si otázku o význame tejto koncepcie a o logickom postupe vedúcom k jej zavedeniu. Tento postup, navrhovaný dnešnými logikmi, sa môže zdať zbytočne zložitým, ale je potrebný, ak chceme byť rigorózni.

Matematik John von Neumann navrhuje pre pochopenie pojmu čísla nasledovný postup: urobte si dve kôpky, jednu z vidličiek, druhú zo šálok a položte si otázku: "Sú tieto dve kôpky rozdielne?" Odpoveď je áno, ak viete rozoznať vidličku od šálky. Odoberte teraz z každej kôpky niekoľko jej prvkov. Na tú istú otázku bude stále tá istá odpoveď "áno". Príde však chvíľa, keď v dôsledku odoberania nebude vidličiek, ani šálok; a odpoveď na otázku bude "nie". Kôpka šálok, z ktorej boli odstránené všetky jej prvky, sa nedá rozpoznať od kôpky vidličiek, z ktorej sa tiež stratili všetky prvky; obidva tieto celky sú prázdne. Nie je možné ich rozlíšiť; všetky prázdne celky sú identické. A tak teda, povie matematik, nazvem nulou prázdny celok a jednou súhrn prázdnych celkov. Potom bude ľahké zostrojiť číslo dva ako celok, ktorého prvky sú prázdny celok a celok prázdnych celkov a potom tým istým postupom definovať bez konca postupné čísla.

Na pohľad paradoxný charakter tejto konštrukcie čísiel pramení z toho, že východiskom bolo prázdno, neprítomnosť akéhokoľvek prvku; táto neprítomnosť má za následok jedinečnosť; dva celky možno rozlíšiť len na základe povahy a počtu prvkov, z ktorých sa skladajú; toto rozlíšenie nie je možné, ak nie je prítomný ani jeden prvok.

Nepredstaviteľné a nemysliteľné
Spájať, ako to robia monoteistické náboženstvá, predstavu o Bohu s číslom jedna, znamená, ak sa pridŕžame Neumannovho spôsobu definície čísiel, uvažovať o prázdne - akoby cesta k monoteizmu musela prejsť štádiom ateizmu. Tento názor podporuje aj spôsob, ako egyptskí umelci znázornili faraóna, ktorý sa pokúsil nanútiť svojmu národu monoteizmus. Jeden basreliéf v Tell el-Amarna znázorňuje Achenatóna s kráľovnou Nefritete, ako sa klaňajú slnečnému kruhu. Mne sa vidí, že málo záleží na tom, či tento kruh znázorňuje slnko; je to predovšetkým dokonalý geometrický obrazec, kružnica, a má paradoxnú vlastnosť upriamiť pozornosť na jeden bod, ktorý nie je znázornený, na jeho stred. Bod bol potrebný na nakreslenie kružnice, ale akonáhle bola kružnica hotová, môže stred zmiznúť, čím však nestratí svoju skutočnosť. Vnútro kružnice sa podobá "prázdnemu celku", neobsahuje žiaden bod, ale aj tak stále vyvoláva predstavu stredu, ktorý ho splodil. Môžem ho rekonštruovať pomocou troch bodov kdekoľvek na kružnici; elementárna geometria mi povie, ako mám postupovať pomocou pravítka a pravouholníka. Tento stred je teda potenciálne prítomný bez toho, žeby bol viditeľný. Uniká našim zmyslom, no je prítomný v našej mysli.

Táto metafora robí možno trochu znesiteľnejším mlčanie Boha, ktoré tak trápi tých, čo sa pokúšajú vstúpiť s ním do styku.

Nepreháňajme analógiu a uspokojme sa s konštatovaním, že prázdny celok práve preto, že je neopísateľný, je jedinečný. Tým istým spôsobom sa dá jedinečnosť Boha považovať za dôsledok, podľa našej ľudskej logiky nevyhnutný, skutočnosti, že je nemysliteľný. Zdôrazňovať jeho jedinečnosť je potom iba pleonazmus (zbytočnosť).

Nepohodlný monoteizmus
Napriek zdanlivej príslušnosti k monoteizmu tiesni našich súčasníkov božia jedinečnosť rovnako, ako rušila Egypťanov za Achenatóna. Bez toho, žeby to priznávala, katolícka viera vyvracia túto jedinečnosť tým, že v Bohu rozoznáva tri osoby; vysvetlenie je tak nepochopiteľné, že liek je horší ako choroba. Ako sa zmieriť s tvrdením, že rozlišovanie medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým "neznamená nijaké delenie jediného Boha", ako to stojí napísané v Novom katechizme katolíckej cirkvi?

Aby veriaci napriek tejto ťažkosti prijali zásadné články viery, nahrádza sa jedinečnosť dualitou Boh-Satan, ktorá je oveľa ľahšie stráviteľná ako trojica. Čo bolo výzvou pre schopnosť porozumieť, prenáša sa do banálnych situácií konfliktu medzi dvomi osobami; tieto sa predstavujú ako účastníci súboja medzi dobrom a zlom, ktorý sa veľmi podobá bežným bojom na našej planéte. Aby to dobre vyzeralo, majú, rovnako ako naše vlády, légie služobníkov, anjelov či démonov každého druhu, ani nehovoriac o nespočetných svätcoch rímskej cirkvi.

Môžu sa vydávať za monoteistické náboženstvá, ktoré sa vystatujú takým počtom sprostredkovateľov, a tým až do porozity navrtávajú hranicu medzi týmto a oným svetom?

Nakoniec je však možné, že vyhlasovaná jedinečnosť Boha má význam predovšetkým vo vzťahu k človeku. Filozof Jean Halpérin, špecialista židovskej teológie, mi raz pripomenul túto vetu Emmanuela Levinasa: "Monoteizmus nie je aritmetika božských záležitostí. Je to dar, možno nadprirodzený dar schopnosti vidieť každého človeka ako absolútne podobného každému inému človeku - pri zachovaní rozličnosti ich historických tradícií, v ktorých každý pokračuje."

Potom je zavedenie pojmu číselnosti dôležitejšie vo vzťahu k človeku ako vo vzťahu k Bohu. Pochopiť jedinečnosť nášho druhu a chovať sa podľa toho môže sa takto stať rozhodujúcim prínosom monoteizmu. Je samozrejmé, že ľudia sú čo do svojej konkrétnej skutočnosti každý úplne iný, ale všetkých charakterizuje tá istá schopnosť integrovať sa do ľudskej spoločnosti. Táto integrácia vyvolá ich metamorfózu; na začiatku to boli jednotlivci, ako ich vytvorila príroda, teda spôsobom, ako slepo tvorí ostatné druhy živočíchov a iných vecí; svojím prechodom do spoločnosti ľudstva sa stali osobami, ktoré vedia, že existujú. Božiu jedinečnosť možno pokladať za odraz tejto ľudskej zvláštnosti.

Preložil R.Š.


Info
 
Vo svojej najnovšej knihe komentuje Jacquard postupne slovo po slove text Apoštolského vyznania viery z hľadiska dnešnej hodnoty a dnešnej vedy. Po preklade úvodu v minulom čísle ZH uverejňujeme dnes prvé kapitoly Verím ... a Verím v jediného ...

Preložený príspevok sme prevzali zo Zošitov humanistov č. 45 september 2004


Copyright © 2000—2004 Spoločnosť PROMETHEUS, Grosslingova 8, 811 09 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk