SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z iných zdrojov
Veľký inkvizítor nastúpil na trón

Robert M. Price

Je samozrejmé, že masmédiá spracúvajú výber nového pápeža, Benedikta XVI., ako posvätnú udalosť. Na rozdiel odo mňa chcú byť zdvorilé. Zistil som, že ja teda nemôžem považovať dosadenie Jozefa Ratzingera za benevolentnosť.

Medzi nezmyslami, zahmlievajúcimi rozhlasové vlny ako sladkasté kadidlo z rozkývanej kadidelnice, bolo uisťovanie jedného hovorcu Vatikánu, že proces voľby bude nielen výberom spomedzi profesionálov, ktorí poznajú svoje prednosti. Nie, to Duch svätý dá vedieť svoju vôľu, hoci mu bude treba niekoľko volebných kôl, aby ho kardináli pochopili. Táto myšlienka mi pripadá rovnako hlúpa, ako keby povedal, že Duch svätý prejaví svoju voľbu pri výbere herca, ktorý má hrať najbližšieho Jamesa Bonda. Môže byť niekto taký prostoduchý? Alebo sú také hlášky určené pre masy ľudí, aby si nemysleli, že sa smú opovážiť nesúhlasiť s osobou nového pápeža? Pravdepodobne.

Klasickým opisom inštitucionálneho náboženstva a milosti, ktorú nám toto dáva tým, že nás zbavuje ťažkostí s individuálnym myslením, je Dostojevského Parabola o Veľkom inkvizítorovi, ktorá je časťou jeho rozsiahleho románu Bratia Karamazovci, často vydávaná samostatne. Ježiš sa v nej znovuobjavuje na zemi v stredovekom Španielsku a začína liečiť chorých a pomáhať chudobným. Nerobí to dlho, pretože Veľký Inkvizítor sa o tom dopočuje a vyšle bandu násilníkov, aby Ježiša zašili do miestneho žalára. Inkvizítor navštívi Ježiša vo väzení a vysvetľuje mu, prečo sa k nemu jeho údajní nástupcovia nepriznávajú. Ukazuje sa, že mu nemôžu zabudnúť pokúšanie osudu v tých dávnych dobách prvého storočia. To on vymyslel zaťažiť masy veriacich strašným bremenom slobody a zodpovednosti, aby mysleli sami za seba; nechcel dovoliť vrchnosti, aby ich zastrašovala podvodmi mystérií, zázrakov a autority. Ale kto by si prial takú slobodu? Kto je dosť silný na takú ťarchu? Potom čo sa židovská vláda (Sanhedrin) zbavila Ježiša, pokračovali jej nástupcovia, kniežatá Katolíckej cirkvi, v jej diele, držiac veriacich v pokojnom dogmatickom spánku, keď mali odpovede na všetko, nebolo im treba mať znepokojujúce myšlienky a samozrejme, hrozilo sa im peklom, keby sa opovážili robiť vlastné závery (čo sa v herézii nazýva „voľbou“). Takže Svätý úrad inkvizície nemôže dovoliť Ježišovi, aby znovu vyvolával nepokoje. Musí byť už zajtra upálený ako najväčší kacír všetkých čias. No nakoniec, asi z nostalgie, púšťa Veľký inkvizítor Ježiša do noci, ale varuje ho, aby odišiel z mesta.

Ale neviem, či viete aj toto: Svätý úrad inkvizície skutočne stále ešte existuje (len bol v roku 1965 premenovaný na Kongregáciu pre veci viery) a je neslávne známy umlčaním katolíckych nekonformistov (neprispôsobivých teológov) ako Hans Küng alebo Edward Schillebeeckx, no nemá už moc odsúdiť ich na trest smrti. Hádajte, kto plnil úlohy Veľkého inkvizítora za posledných dvadsaťštyri rokov? Nikto iný ako nový pápež, Jozef Ratzinger, tvrdý konzervatívec a neústupný zástanca katolíckych dogiem.

Ľudia majú právo prehltnúť aj utlačovateľské dogmy, ak si to prajú; to sa stáva najmä vtedy, ak boli celý život zavádzaní Ratzingerom a jeho družinou. Ale prečo to títo ľudia robia? Iste sa dá povedať, že nie každý z nich sa vedome rozhodol, že vymení svoju intelektuálnu autonómiu za bezmyšlienkové podrobenie sa línii strany. Pár z nich si iste dokonca uvedomilo, o čo ide. Mysleli by ste si, že po čase pochopia títo veriaci aj ukrutnosť svojich cirkevných majstrov a vzbúria sa. Matka cirkev im hovorí, že nesmú mať sex, ak nemajú mať deti. Že je lepšie a krajšie nerobiť kontrolu rodičovstva. To je dosť ukrutné. A tu sa naraz vyskytne párik chudákov, ktorí si neprajú nič viac ako mať deti; aj by ich iste pokrstili, aj by splnili by svoju povinnosť dopĺňať rady. Chcú sa pokúsiť o umelé oplodnenie. No čo im povie cirkev? Že to by bolo veľmi zlé! Že takéto supermoderné metódy neslobodno používať! Vyzerá to skoro tak, ako keby vrchnosť chcela svojich nešťastných miláčikov na každom kroku zarmucovať.

A ten škandál s obťažovaním detí? Aj Otec Bruce Ritter, zakladateľ chýrneho Domu zmluvy, sa ukázal ako zvodca. Cirkev urobila málo, aby skrotila pedofilných kňazov, a aj to len na tlak masmédií. Vysokí cirkevní hodnostári tomu nevenovali, ani nevenujú, primeranú pozornosť. Napríklad kardinála Bernarda Lawa nakoniec požiadali, aby sa vzdal svojho bostonského biskupstva a vypracoval a viedol komplikovanú schému na prekladanie pedofilných pastierov do nových nič netušiacich košiarov, miesto aby ich vydal do rúk policajtov. Čo s ním urobili vatikánski nadriadení? Vykopli ho do vyššieho postavenia. Zotreli všetko a nechali ho celebrovať slávnostnú pohrebnú omšu za Jána Pavla II., ktorý rovnako ako Ratzinger odsúdil škandál okolo obťažovania detí ako masmediálny antikatolicizmus. Krátko nato dala Lawovi jeho pozícia dôležitý hlas pri voľbe nástupcu Jána Pavla.

Táto cirkev je inštitúcia, ktorá trpí zneužívanie detí svojimi reprezentantmi. No dokým jednoduchí veriaci trpia ľahostajnosť svojich vodcov, sú spoluvinníkmi. V Bratoch Karamazovcoch vraví Ivan, ktorý spriadol parabolu o inkvizítorovi, že nemôže byť s dobrým svedomím kresťanom, kým to od neho žiada, aby schvaľoval božiu správu sveta, najmä utrpenie nevinných detí. Ako vôbec môžu mať chudáci katolíci nejakú úctu pred „morálnou autoritou“ svojich vedúcich? Prečo jednoducho neopustia túto skazenú a diktátorskú inštitúciu? Sú ako tí dobrovoľní väzni v Prelete nad kukučkiným hniezdom.

Pre mňa je to prípad štokholmského syndrómu. Presne to sa stáva väzňom, ktorí nakoniec sympatizujú so svojimi žalárnikmi, a to nie ľstivo kvôli výhodám alebo úľavám, ale internalizujúc tyranovo vymáhanie autority. Nakoniec si myslia, že si zaslúžia, čo dostávajú. Ako hovorí jeden herec v Monty Pythonovom Brianovom živote: „Ukrižovanie? Najlepšie, čo pre nás Rimania urobili!“

„Veľký inkvizítor sa stal pápežom? Najlepšia vec, čo pre nás rímskokatolíci kedy urobili!“

Free Inquiry, 25/4, 2005.


Na margo
 
Autor príspevku Robert M. Price je profesorom biblického kriticizmu a autor kníh Dekonštrukcia KristaNeuveriteľne nesmelý syn človeka, ako aj spoluautor knihy Prázdny hrob: Ježiš za hrobom.

Príspevok sme prevzali zo Zošitov humanistov č. 50 júl 2004


Copyright © 2000—2008 Kontaktná adresa:
Spoločnosť PROMETHEUS
Pod Bánošom 14
974 11 Banská Bystrica
Bankový účet: vo VÚB č. 2373806858 / 0200
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk