SVETSKÉ LISTY home page SECULAR LETTERS
O nás Klerikalizmus Rôzne Názory ENGLISH 
Múdrosť a tolerancia sú dve najdôležitejšie cesty k slobode
 
 
 
Z O   Ž I V O T O P I S U
Isaac ASIMOV
Posmrtný život.

Príchod smrti, aspoň v prípade smrti mojich vlastných rodičov, ma snáď mohol viesť k tomu, aby som sa opäť zamyslel nad možnosťou posmrtného života. Aké by to bolo pohodlné, keby človek nielen nečakal, že smrť nebude vlastne smrťou, ale počiatkom (možno) oveľa lepšieho života, ale keby sa okrem toho mohol tešiť i na to, že sa znova stretne so svojimi rodičmi a ďalšími milovanými, blízkymi, snáď dokonca v plnom rozpuku ich mladistvých síl.

Práve skutočnosť, že takéto myšlienky sú natoľko príjemné a povzbudivé a tak nás oslobodzujú od inak hrôzyplného pomyslenia na smrť, je dôvodom, prečo prevážna väčšina ľudí akceptuje teóriu posmrtného života, napriek tomu, že pre jeho existenciu nemáme jediný dôkaz.

Mohli by sme si položiť otázku, ako to vlastne začalo. Môj vlastný názor, založený čisto na teoretických špekuláciách je nasledovný:

Pokiaľ viem, je človek jediný živočíšny druh, ktorý si uvedomuje, nevyhnutnosť smrti, a to nie iba vo všeobecnom zmysle, ale i v prípade každého jednotlivca. Nech sa akokoľvek chránime pred útokmi dravcov, pred nehodami a pred infekciou, každý z nás skôr či neskôr zomrie jednoducho preto, že sa jeho telo opotrebuje - a sme si toho vedomí.

V dejinách ľudstva musel kedysi prísť okamih, kedy toto vedomie začalo prvý krát prenikať do celej ľudskej spoločnosti, a muselo zapôsobiť ako obrovský šok. Dalo by sa to v podstate pomenovať "objav smrti"- Pomyslenie na smrť bolo znesiteľné len v takom prípade, ak človek predpokladal, že smrť v skutočnosti neexistuje, že je obyčajnou ilúziou. Keď človek zdanlivo zomrie, pokračuje v živote niekde inde a nejakým iným spôsobom. Túto vieru nepochybne posilňovala skutočnosť, že sa mŕtvi ľudia často objavovali v snoch svojich priateľov a príbuzných a že tieto stretnutia s nimi v sne bolo možné interpretovať ako dôkaz toho, že na svete pretrvávajú tiene alebo duchovia dosiaľ žijúcich "mŕtvych".

Teoretické špekulácie o živote na druhom svete sa preto stávali stále prepracovanejšie. Starí Gréci a Židia sa domnievali, že podstatná časť druhého sveta (Hádes alebo Sheol) je len miestom večného šera a obyčajnej tieňovej existencie. Mali však zvláštne vyhradené miesta večných múk pre hriešnikov (Tartarus) a zvláštne vyhradené miesta slastí pre tých, ktorých tam bohovia pripustili (Elyzejské polia alebo raj). Týchto extrémov sa dychtivo chytali ľudia, ktorým šlo o to, aby sa sami dočkali požehnania a ich nepriatelia potrestania, pokiaľ nie na tomto svete, potom aspoň v tom budúcom.

Ľudia využili celú svoju predstavivosť na to, aby si vymysleli konečné miesto zatratenia pre hriešnikov, či dokonca pre každého, kto bez ohľadu na svoje dobré vlastnosti nevyznával presne rovnaké mystické zaklínadla ako ten, kto sa týmto predstavám oddával Z toho vzniklo naše moderné poňatie pekla, ako tej najkrutejšej inštitúcie večného zatratenia. Je odrazom uslintaného sna sadistu vyznávajúceho boha, ktorý má údajne byť neskonalé milosrdný a láskavý.

Ľudskej predstavivosti sa však nikdy nepodarilo stvoriť nebo, ktoré by skutočne slúžilo svojmu deklarovanému účelu. Nebo je v islamskom poňatí plné hurisiek, ktoré sú vždy naporúdzi a vždy panenské, tak že sa z neho stáva akýsi nevestinec. Nebo škandinávskych Vikingov je plné hrdinov, ktorí hodujú vo Valhalle a medzi jednotlivými chodmi hostiny spolu bojujú, tak že sa stáva kombináciou reštaurácie a bitevného poľa. A naše vlastné nebo sa obvykle opisuje ako miesto, kde má každý krídla, brnká na harfe a spieva nekonečné oslavné ódy na božiu chválu.

Ktorý človek aspoň so štipkou inteligencie by to v takomto nejakom nebi, či v niektorom inom, ktoré si ľudia vymysleli, dlho vydržal? Kde je nejaké nebo, v ktorom by mal človek možnosť čítať, písať, skúmať dosiaľ nepoznané, zabávať sa so zaujímavými ľuďmi, robiť vedecké skúmania? O takom nebi som v živote nepočul.

Ak si prečítate Stratený raj Johna Miltona, zistíte, že jeho nebo je podávané ako miesto, kde všetci zborovo spievajú nekonečné oslavné piesne na slávu boha. Potom však niet divu, že sa tretina anjelov vzbúrila. Keď boli uvrhnutí dole do pekla boli to práve oni, kto sa venoval intelektuálnym úvahám (ak mi neveríte prečítajte si to sami), a podľa môjho názoru boli na tom lepšie bez ohľadu na to, že boli v pekle. Keď som čítal Stratený raj, veľmi som sympatizoval s Miltonovým diablom a považoval som ho za hlavného hrdinu tohto diela, i keď neviem, či to tak Milton skutočne myslel.

Čomu ale verím ja? Pretože som ateista a neverím v existenciu boha ani diabla, neba ani pekla, môžem vychádzať len z predpokladu, že keď zomriem, bude nasledovať len večná moja neexistencia. Koniec koncov vesmír existoval už pätnásť miliárd rokov pred mojím narodením a ja (nech je týmto "ja" myslené čokoľvek) som celú túto dobu prežil v neexistencii.

Je celkom možné, že sa ma ľudia spýtajú, či to nie je príliš pochmúrna a beznádejná viera. Ako môžem žiť s vidinou prízraku ničoty?

Pre mňa to nie je žiadny prízrak. Na predstave večného bezosného spánku nie je nič, čo by mi naháňalo strach. Určite je to lepšie ako predstava večného utrpenia v pekle alebo večnej nudy v nebi.

A čo keď sa mýlim? Túto otázku položili slávnemu matematikovi a filozofovi Bertrandovi Russelovi, ktorý sa otvorene hlásil k ateizmu. "Čo keby ste zomreli," spýtali sa ho, "a zistili, že stojíte tvárou v tvár bohu? Čo by ste urobili potom?"

A ten môj statočný starý obľúbenec na to odpovedal: "Povedal by som: Pane mal si nám dať viac dôkazov o svojej existencii."

Pred niekoľkými mesiacmi som mal sen, ktorý si pamätám celkom podrobne. (Obvykle si nepamätám, čo sa mi sníva.)

Snívalo sa mi, že som zomrel a dostal som sa do neba. Rozhliadol som sa okolo seba a bolo mi jasné, kde som sa ocitol - zelené lúky, .načuchrané obláčiky, voňavý vzduch a vzdialený spev nebeského chóru. A predomnou stál anjel matrikár a široko sa na mňa na privítanie usmieval.

"Toto je nebo?" spýtal som sa začudovane.

"Samozrejme," prikývol anjel matrikár.

"To musí však byť nejaký omyl," protestoval som (a keď som sa zobudil, spomenul som si na svoju osobnú integritu). "V tom prípade sem nepatrím, pretože ja som ateista."

"Žiadny omyl," uistil ma anjel matrikár.

"Ale ako sa sem môžem ako ateista kvalifikovať?"

"O tom, kto sa sem kvalifikuje, rozhodujeme my a nie vy", vysvetlil mi prísne anjel matrikár.

"Ach tak," prikývol som. Znovu som sa rozhliadol okolo seba, na chvíľu som sa zamyslel a potom som sa obrátil k anjelovi matrikárovi a spýtal som sa: "Počujte, je tu niekde písací stroj, ktorý by som si mohol požičať?"

Bolo mi úplne jasné, ako si mám ten sen vykladať. Nebo podľa môjho názoru spočíva v samotnom akte písania. Podľa tohto kritéria som už v nebi viac ako pol storočia a veľmi dobre si to uvedomujem.

Druhou významnou skutočnosťou je vyhlásenie anjela matrikára v tom zmysle, že nie ľudia ale nebo rozhoduje o tom, kto sa do neho kvalifikuje. To podľa môjho názoru znamená, že keby som nebol ateista, veril by som v boha, ktorý by o spáse ľudí rozhodoval na základe ich celoživotných skutkov a nie podľa ich vonkajších slovných prejavov. Myslím, že by dával prednosť úprimnému a poctivému ateistovi pred televíznym kazateľom, ktorý neustále omieľa slovo boh, ale ktorého každý jeho skutok je mravne zlý.

Chcel by som tiež takého boha, ktorý by nepripúšťal existenciu pekla. Nekonečné muky môžu byť trestom len za nekonečné zlo a ja neverím, že nekonečné zlo môže existovať, a to ani v prípade človeka akým bol Hitler. Okrem toho, ak je väčšina ľudských štátnych inštitúcii natoľko civilizovaná, že sa snaží o zákonný zákaz mučenia a neprimerane krutých trestov, ako by sme mohli očakávať niečo menej ľudské od nekonečne milosrdného boha?

Keby existoval posmrtný život, bol by podľa môjho názoru trest za zlé skutky primeraný a presne časovo vymedzený. A domnievam sa, že najdlhší a najťažší trest by bol vyhradený pre tých ľudí, ktorí svojím vynálezom pekla pošpinili boží majestát.

Toto všetko ale je iba hra, moje názory ostávajú neotrasené. Som ateista a po smrti podľa môjho názoru nasleduje len večný a bezsenný spánok.


O Autorovi
Isaac Asimov

Isaac Asimov, americký autor ruského pôvodu (1920-1992)

Prinášame Vám v poradí 3. časť z vlastného životopisu autora v ktorom hovorí o svojej predstave aký je "život po živote".

Môžete si tiež prečítať 1. časť s názvom Náboženstvo.
a 2. časť s názvom Humanisti.


Copyright © 2000—2004 Spoločnosť PROMETHEUS, Grosslingova 8, 811 09 Bratislava Bankový účet: 11481540 SLSP Bratislava, NK 0900
Adresa elektronickej pošty:
humanist@pobox.sk